Ženích

Dielňa (salón) u Žabkov. Veľká priestranná izba, v nej rozostavené šijace stroje, (2) baby na probovanie, (2) malé stolky, 1 väčší, na ňom rozložená látka ku strihaniu; v kúte skriňa, v nej ženské šaty; dlhá sukňa, plášť, klobúk, závoj, kožušinový golier a muf. V druhom kúte pec, neďaleko pece otvorený oblok do zahrady. Je predvečer 1-ho mája. Dcéry a učnice usilovno pracujú pri strojoch a stolíkoch; šijú, strihajú.

BOŽKA (17-ročná, štihlá kráska, sedí pri malom stolíku, šije na okrúhlom rámiku monogramy): Tak ma chrbát bolí, dievčatá, dnes už šijem štvrtý. (Vstane, naťahuje sa, skladá prácu.)

AMALKA: Odložme už prácu, skrátim vám dnes o hodinu pracovný čas, to jako v predvečer sviatku. Miesto práce si vystreme chrbáty, zaihráme sa, veď je zajtra 1 máj. (Skladá prácu).

VŠETKY (povyskakujú, skladajú prácu, robia poriadok): Sláva, sláva Amalke, znamenitý návrh.

JÚLIA (básnička): Všetky žilky vo mne hrajú, spievala bych, tančila a objala celý svet. (Vrtí sa.)

BOŽKA: Áno, zaskočme si, veď bude majáles, Žabkovský salón môže tančiť sólo.

TINKA (mlsaňka): Lepšie bude večera chutiť, oprobujme niečo.

(Všetky sa pochytajú do kola, tančia prepletavý tanec, spievajú:)

(Cez otvorený oblok počuť kukučku kukať, dievčence sa rozpŕchnu, tlačia sa k obloku; Božka dotieravo ku samému oknu, zvedavo):

(Nastane veľké ticho, zo záhrady počuť len jedon raz kukuk.)

DIEVČENCE (vypuknú v hlasitý smiech): Hahaha, jedon, jedon, len jedon rôčik.

AMALKA (vážno): Všetkým by si nám mak rozsypala?

BOŽKA (drzo): Bol by čas, aby sme už raz začaly, večne tu pri tej ihle plesnieť mám? Ja sa chcem vydať, kým som mladá, keď by len Pán Boh dal ženicha. A uvidíte, že sa vydám, počuly ste kukučku? (Klepanie na dvere.)

JÚLIA (veselo): Aha Boža, Boža, ženich už ide. Vlka spomíname, a on za dvermi. (Znova klopanie.) Slobodno!

HANA (malá, územčistá, v čistej bielej zásterke vojde): Dobrý večer prajem, slečinky. (Celá udýchaná.) Pani maminka Vám odkazujú, aby ste chytro izbu vyriadily, príde vzácna návšteva.

DIEVČENCE (obklopia Hanu zvedavo): Kto? Hanička, ale kto? Aká vzácna návšteva?

HANA: Mamička odkazuje, že pán. (Obráti sa ku dveram.) A už ma pusťte, bo mi doma pečivo zhorí. (Uteká von.)

UČNICE (zahodia šály na seba): Eh, poďme aj my domov, hej, počkajte nás. (Utekajú von.)

TINKA (zavrela dvere): Ej, to pečivo iste už prihorelo, pochutnáme si (hladká si žalúdok), teta Milka to nesmie vidieť, Hana ho sem iste prinesie. Hahaha! (Mlaskne jazykom, upratuje látku zo stola) to sa bude chrupkať.

JULKA (sa vytratí do zahrady pre kvety, ostatné upratujú izbu).

BOŽKA (rozmýšľa a stojí): No ja som zvedavá, až ma v boku kole. Pán? Aký pán? (Obráti sa k sestrám.) Jaj, že ste také pokojné, (poskakuje, vrtí sa) pán, ale počujete, príde k nám na návštevu pán; vy máte cmar miesto krvi, budeme voňať cigaretový dym (vonia, nosom akoby vťahovala dym) tralalá, tralalá (tančí okolo stola) pán, pán.

TINKA (dáva na stôl prestieradlo, odstŕka ju): Len zavadziaš, pomôcť nič, (dá sa do smiechu) na punčoche akú dieru máš, chytro si ju zaši, lebo páni zbadajú všetko.

BOŽKA (uteká ku stolku): Kde? kde? (Na nohe sošíva dieru.)

JÚLIA (otvorí dvere, nesie plnú náruč čečinia a zeleného): Jaj, ani len tých kvetov nemáme, chudobný človek hotová opica.

AMALKA (vážne, chodí a utiera prach): No len no, pomaly s tými výrazmi, chudoba cti netratí; chvála Bohu máme čo jesť a čím sa šatiť.

JÚLIA (rozhorčene): Bože môj, ty myslíš vždy len na také všedné veci; to má dnes každý žobrák; ja by chcela mať domov samý kvet, samú vôňu, sladkú hudbu, krásny spev. Ale tu, kde nás je desať v izbe, je poetický neporiadok, až človeku dupkom vlasy stávajú na hlave.

AMALKA: Ty len vždy vozvýš lietaš v nadoblačných sférach, aká bude z teba gazdiná? Ten, kto ťa dostane, môže si poriadne remeň stiahnuť.

JULKA: Fuj! aké to prozaické reči, môj ženich musí byť umelec; básnik alebo maliar, tí ani nepomyslia na takéto zemské veci: ja prinesiem môjmu ženichovi za rána slnca lem a ľúbu pieseň slávička, keď zavre očko sen.

AMALKA: Zasa už mátaš v poezii, ver mi, keď umelci nemyslia na svoje telo, tým viac musia jejich vážené polovičky mať starosť o jejích umelecký žalúdok, bo ináče…

JULKA (nahnevano): No čo?

AMALKA (sa smeje a brnká Julke na nos): Bo ináče sa budú hladom driapať na steny.

JULKA (opovržlivo): Vidieť, že nič nečítaš; tvoj svet je sporák a kuchyňa; máš vedieť, že umelci potrebujú okolo seba samú krásu, aby jich nadchla ku vznešeným myšlienkam.

AMALKA (bojovno): No ver, že ani vyprážanú kuracinku nevyhodia von oknom.

TINKA (skočí do reči): Na masielku vyprážané kuriatko, ah, (hladká si žalúdok) hotová báseň. (Vťahuje do seba vôňu, akoby z pečienky.) Cítim! (Uteká k obloku) voniam od súsedov (mľaská jazykom, robí grimasy), mať vždy plný kotlíčok, to je hlavná vec na svete.

JÚLIA (rozhorčene): Neurážaj moje umelecké city! Ztrať sa! aj v krmníkoch sa len o to starajú mašurky, aby maly plný žalúdok. Fuj! To je zvierací život a my máme predsa dušu, ktorá sa pýta (ukazuje prstom hore) v tie svety, kde sídli jej Tvorca.

TINKA: Lenže ak žalúdok nenapcháš, i duša z teba vyletí. Ja sa vydám len do lahôdkárskeho obchodu, čo bych sa tých dobrých vecí do sýtosti najedla. Ach! u pána Hráška tie fajné paštetky a šunôčka.

BOŽKA (vyskočí): Pah! Či sú ženiši na to, aby vám napchávali žalúdky, alebo zápražku miešali? Ja si vyberiem ženicha, ktorý vie milovať náruživo: lebo moja krv je horúca lavína a žiada svoje (presviedčavo) áno, tak som to čítala v románe.

DIEVČENCE (odrazu, posmešno): A starého Vrchovínskeho by si nechcela? (Smejú sa hlasno.)

ŽABKOVÁ (50-ročná štíhla dáma v klobúku a plášti, rezko vstúpi, v kabeli nesie balíčky, 2 fľaše. Celá udýchaná, veselo): Dievčence, novina! no vidím, (obzerá sa) že Hana dobehla, všetko je krásne usporiadané; len vy (obracia jich a zvŕta na všetky strany) mohly ste si dať biele zásterky, chytro do spálne, spravte sa trocha (strká jich po jednej do dvier, ony sa bránia). Amalka, trocha ružového na tvár, Tinka zuby si nasaď, Julka boky si daj, si ani metla.

BOŽKA (priskočí, zaliečavo): A ja, mamička?

ŽABKOVÁ (chvíľu rozmýšľa): Ty, dieťatko moje? Prines mi môj vrkoč. Si ešte dieťa, neprídeš na rad.

BOŽKA (urazene): Ja, dieťa? Kukučka mi dala rok do sobášu.

ŽABKOVÁ (ju naposledy vystrčí): No, len už choďte a chytro! (zavre dvere), veď ešte ja som ako bosorka (poskladá plášť, klobúk, uteká pred zrkadlo, pudruje sa). Kandidátkou som vlastne ja, keďby mal len rozum to staré omelo, dobre som to narafičila; len tá Milka, to je stráž, verná stráž, tá nesmie zvedieť o ničom, až bude kaša uvarená, zavoláme i ju k nej. Bude fúkať na horúcu (smeje sa a mne si ruky) i jazykom sekať, ale preglgnúť ju musí.

HANA (tíško zaklepe, postrčí hlavu do izby tajnostne): Milosť pán sa k ním stroja a vedia, že naša slečna Milka sú v Bratislave?

ŽABKOVÁ (ťahá Hanu dnu): Áno, áno, Hanička (strká jej peniaz).

HANA: A nezabudnú toho vermútu, to majú náš pán veľmi rád, len dobre hlboké kalíšky, veď oni to už vedia čo najlepšie.

ŽABKOVÁ (úlisno): Nuž a šunečku pražskú a paštetky od Hráška?

HANA: Ach, ten si pochutia, naša slečna len všetko domáce a to je veru nie tak fajné, ako od Hráška. Koľko ráz som jím hovorila, načo sa trápiť doma so zakáľačkou, pacovaním, údením, veď je to z obchodu delikátne.

ŽABKOVÁ (zvedavo): A slečna čo na to?

HANA (posmešno): Áno a pán Vrchovinský má peniaze, aby jich tebe dal za leňošenie, to som mala omastu na chlieb. S Bohom! Ktosi ide.

DIEVČENCE (sa vyhrnú zo spálne, strkajú sa krem Amalky pred zrkadlo).

JULKA: Ľaľa, mamička, aká je pekná, nuž ale vlastne kto to k nám prijde?

ŽABKOVÁ (sa usmieva, dôrazne vysloví): Ženich.

DIEVČENCE (kričia): Ženich, ženích?

AMALKA (vážne sa poobzerá): No, je si z čoho vybrať.

TINKA: Mama, mamulienka, aký je? Mladý, starý, krásny, umelec, gazda, obchodník, doktor, básnik?

BOŽKA (víťazne): Vidíte, kukučka mne dala rok.

JÚLIA (rozmýšľa): No ktorú len vytiahne, jaj keď by už len tu bol.

AMALKA (vážno): Len aby nám mamičku nevzal (dievčence stíchnu, hľadia ustrašeno).

ŽABKOVÁ: Ak sa dám, nuž vezme, veď ste už nie v koliebke. A teraz pekne rúče, choďte do zahrady: je krásny večer, budete čerstvejšie, až bude treba, zavolám vás (strká ich von).

BOŽKA (pri dverách): Na mňa nezabudni mamička, pamätaj na kukučku; mamička, ja by sa tak rada vydávala (objíma Žabkovú a bozkáva ju).

ŽABKOVÁ: Uvidíme. (Vystrčí ju von dvermi). Chudiatka! Hej, však ja to narafičím, najtiaž otvorím dvierka k Vrchovinskému, prvá ta vleziem ja a za mnou mláďatá. Z Vrchovinských kaštieľa budem dcéry vydávať. A teraz chytro do práce. (Pripravuje studenú večeru na malom stolku, vybalí z kabely fľašu, dá na stôl kalíšky, šunku a paštetky.) Tak! Najprv sa dáme starému pánovi dobre napapkať, bo cesta lásky vedie cez žalúdok. (Upravuje.) Teraz je všetko hotové (veselo si poskakuje ako mladica a nôti si), „je hotovo, je hotovo, je hotovo.“ (Skočí ku peci.) Ešte tuná zakúriť, takým starým pánom býva i v máji zima, musí zbadať všetku pozornosť. Veru nebudem šianať polienko, ako tá skupaňa Milka (šuchre sa pri peci, prikladá). Prišiel rozhodný okamžik; teraz alebo nikdy; treba len to šťastie dobre za pačesy chytiť a držať ho celou silou. Ľudia len nariekajú, že jich šťastie obchádza, že ho nemôžu nikde najsť a ono chudiatko tak pokorne leží u našich nôh a čaká, trpelive čaká až ho zdvihneme; my chodíme, derieme sa, lopotíme, bežaly by sme na koniec sveta preň, ono volá, kričí; ale my sme slepí i hluchí. Treba mať len tuto (udre sa na čelo) a trocha pozohýbať chrbát a ono sa nám zavesí na krk. (Vonku počuť kašlanie, kroky.) Ach, už ide! (Klepanie.) Slobodno! (Uteká ku dveram, otvorí dokorán.)

VRCHOVINSKÝ (elegantne oblečený, bez svrchníka, v kabátovej dierke veľký kvet; chudý, trocha naklonený, vlasy a kozia brada prešedivelé, s paličkou v ruke): Ručičky bozkávam, milosťpani.

ŽABKOVÁ (sa pôvabne usmeje): Aký horkokrvný! vitajte u nás, pane statkár, to je vzácna návšteva.

VRCHOVINSKÝ (skladá klobúk i palicu): Som u vás varený, pečený, tedy vzácnosť do pece. (Šuchá sa k peci, probuje ruku.) Ako je tu u vás teplúčko; naši zmrzlí svätí pomýlili dátum, dostavili sa skôr než jím patrí.

ŽABKOVÁ: Ja, bez svrchníka, tak po fičúrsky chodia len horkokrvní mládenci.

VRCHOVINSKÝ (sa vyrovnáva, odskočí od pece, hanbí sa, že sa ohrieval): Nuž a čo ja nepreskočím bársktorého mládenca ešte? (Vykračuje si po vojenský po izbe.)

ŽABKOVÁ: Veru pane súsedko, s vaším synom ste ako bratia, len že vy teraz akýsi pochudlý, azda nemáte dobrý apetít? (Líškavo sa zastaví pred ním a hľadí mu do tváre.)

VRCHOVINSKÝ: Apetít by bol, len že ma Milka na krátko drží s jedlom.

ŽABKOVÁ (zhrozená spraskne rukami): Azda len nie? (Stranou.) Tá skupaňa.

VRCHOVINSKÝ (sa zbadá): Ona totiž je chorá na žalúdok a preto ma vraj chráni obzvlášte pred mäsom. Povážte; samé kaše, kašičky, püré, a zasa kaše; to je pre chlapa, ako mucha pre psa, prepytujem pekne. Od pohrabu svojej ženy som sa poriadne nenajedol (rozmýšľa trocha) áno, o pohrabe to bolo posledný raz.

ŽABKOVÁ (mne si ruky): Nech že sa vám páči tuto si sadkať, (stranou) to bude večera chutiť (upravuje stoličku, dáva na ňu podušku) som tak rada, že si pobesedujeme (sadnú si oba) a zahrejeme sa, keďže tí zmrzlí svätí dýchajú tak rezko do obloka. Či rozkážete snáď zavreť?

VRCHOVINSKÝ: Oj nie, veď hľa, čo vidím, i lampáš (ukazuje na fľašu) a to hodný, ten nás poriadne zahreje.

ŽABKOVÁ (nalieva vermút): Nechže sa páči, je od Hráška.

VRCHOVINSKÝ (vypije): Veru zahrieva poriadne (prizerá sa na večeru). A čo vidím, ešte i paštetky a šunečka, vidíte toto je u nás len na sviatky a mne tak cigáni kujú v žalúdku a srdiečko piští za mäskom; ale u nás (vyčituje na prstoch) jedon večer ryžová, druhý krupičková, tretí zemiaková, štvrtý jabĺčková atď. Prosím vás, neviete, ktorá šťastná kuchárka tie kaše vymyslela?

ŽABKOVÁ: Nuž pre deti je to výtečná strava i pre bezzubých ľudí.

VRCHOVINSKÝ: Pani súsedka, hádam len nepatrím z týchto do jednej kategorie. Toľko mám zubov, že som onehdá aj cvernu prekúsol, keď som si musel gombík prišívať. Hja, tak je to (vzdychne si smutno) keď…

ŽABKOVÁ (nalieva): Ale, ale, pane súsedko, hej, veru ste vy ešte mladý na samotu. (Pozre mu do tváre.) Do tretice všeho dobrého! Na zdravie! (Pijú.)

VRCHOVINSKÝ: Ej, nie jedon kališťok sme s Vaším nebožtíkom vytrúbili, vždy, keď prišla čerstvá dcéruška do tohoto domu. A kdeže máte tie žabičky? (Zajedá chvatne šunku.)

ŽABKOVÁ: Vyhnala som ich povetrie lapať.

VRCHOVINSKÝ: Neráčite ich sem zavolať?

ŽABKOVÁ (stranou ide k obloku): Tisíc okovaných, čo ten zmýšľa? (Obráti sa.) Ak si prajete, na každý pád. (Kuká von oblokom, akoby ich hľadala. Z vonku počuť silné zvonenie pri dverách, Vrchovinský vyskočí od stola, ženie sa k obloku. Zvonček zasa silno zvoní, Žabková kuká von oblokom.) Akási dáma prišla autom a dobýva sa.

VRCHOVINSKÝ (odstrčí Žabkovú, vyzre von oblokom): Matičko božia! som vyzradený, to je Milka — sestra.

ŽABKOVÁ (zhrozená behá po izbe, medzitým zvonček zvoní vonku): Tisíc okovaných, tá má nos, čo teraz?

VRCHOVINSKÝ: Kam sa strčiť, tá ma tu nesmie nájsť. (Behá tiež po izbe, hľadá kút. Zvonček sa ozve.)

ŽABKOVÁ (kričí von oknom): Už, už prosím, zaraz.

VRCHOVINSKÝ (ťahá ju od obloka): Ale pre všetkých svätých, schovajte ma niekde, Milka všetko prekazí.

ŽABKOVÁ (chvíľu rozmýšľa, schytí bielu deku čo je pri peci na stoličke zabudnutá, zabalí rýchlym pohybom Vrchovinského až po päty, priskočí ku kasni, bielym riedkym závojom mu obtiahne tvár. Vrchovinský vyzerá ako smrť): A teraz von oknom do zahrady, tam je besiedka, čušte tam, kým pre vás neprídem. Toto pre komárov (pohladká ho po tvári závojom zakrytej, pristaví stoličku k obloku, Vrchovinský vylezie a vyskočí von do zahrady. Znova počuť zvonček. Žabková uteká do pitvora otvoriť.) Odpusťte, že tak dlho nechávam čakať. Človek tu má taký neporiadok, nuž ako v dielni.

MILKA (50-ročná dáma, staromódne oblečená, na hlave perový klobúk, okolo hrdla teplý, veľký šál, nesie balík pod pazuchou, zababušená jajká): K vám sa človek nedobyje po „úradnej“ hodine. Ach, moja hlava, migréna zasa trápi (chytá sa za hlavu, hovorí pomaly, fňukavo) nemohla som už v Bratislave vydržať, najlepšie je už len doma a svätý pokoj.

ŽABKOVÁ (vedie ju na pohovku): Veru, veru, sišiel by sa vám už zaslúžený pokoj; taký shon a veľká domácnosť aká je u pána statkára, vyžaduje silu. Azda vám môžem poslúžiť trocha vermútu.

MILKA (stone): Nuž, nuž ako myslíte, som síce abstinentka, ale toto je na každý pád liek (prezerá fľašu) a viete, že ja na liekoch žijem, tie má držia. Nalejte prosím, azda sa tá hlavisko umúdri.

ŽABKOVÁ (naleje i sebe, vypijú až do dna).

MILKA: Aj vy tie isté lieky užívate?, zdá sa mi, že účinkuje, prosím ešte kalíšťok.

ŽABKOVÁ (naleje).

MILKA (chvatne vypije): Tak teraz už vidím. (Bystrejšie, veselo.) Tu hľa aj paštetky a šunečka. Ale si vy len žijete. Ja paštetky robím doma, sú lacnejšie, aj to len na sviatky, sú ťažké a brat má ver slabý žalúdok. Čo len dnes večeral chudiak? Nesmiem na nič myslieť, zasa už migréna, ach, ach (začne fňukavo hovoriť). Aby som nezabudla, tu je látka na plášť, (ukáže na balík) myslím, že do sviatkov bude ušitý.

ŽABKOVÁ (medzitým prezerá): Krásna, z Bratislavy? Áno, bude ušitý nádherný plášť, len teraz vás nechcem unúvať s mierou, ste tak ustatá, azda bude najlepšia posteľ.

MILKA: To to to, máte pravdu, len musím tichúčko domov, aby som nezobudila brata.

ŽABKOVÁ: Som tak smelá vás kúštik odprevadiť, je tma. (Zahodí si šálu, ponúkne Milke rameno), nech sa páči. (Milka ide pomaly, stene.)

(Vonku počuť krik, hrmot, dievčence pribehnú divoko, zostrašené, kričia): Smrť, smrť, v besiedke sedí smrť!

MILKA (cúfa nazpät): Čo, smrť?

BOŽKA (rozpráva živo): V bielej plachtičke, jaj, ako sa trasiem, strašná ako socha. Bŕŕŕ!

MILKA (rezko): Ale nedajte sa vysmiať, akiste nejaký zlodej vám prišiel na kvety.

ŽABKOVÁ (pustí Milku, stranou): Matičko božia to je omáčka, ide to kam diaľ lepšie (nahlas) to bude iste súsedových biely pes, ten ta chodí na lov. Poďte dievčence, ideme tetu Milku vyprevadiť.

MILKA (živo): Ale viete čo? dostávam chuť sa pozrieť na tú smrť. Ak je to náš Zahraj.

ŽABKOVÁ (stranou): Svätý Floriánku, pomáhaj! (Hlasno.) Ale ja nejdem, ak nejaký zlodej a strelí do nás.

DIEVČENCE (vykríknu): Jaj! jaj!

AMALKA: Ak pôjde teta s nami, nebojíme sa.

MILKA (veliteľsky): Vyzbrojte sa! migréna mi prechádza, pôjdeme poľovať. Vezmite pipasáre, palice a predovšetkým lampáš (dievčence sa rozbehnú po izbe, shaňajú, vyzbrojené postavia sa do radu).

ŽABKOVÁ (postaví sa pred ne): Nedovoľujem dcéram, pôjdem sama, rozhodne sama (rozkazuje), vy s tetou Milkou vyberte fasónu na plášť.

BOŽKA: Mamička, ja ťa nepustím.

ŽABKOVÁ: Nemaj žiadon strach, dieťatko, vezmem si Dunču, vieš, aké má zuby (otvorí dvere, volá) Dunčo, Dunčo! (Z vonku sa ozve radostný psí brechot, vezme palicu, uteká von.)

MILKA A DIEVČENCE (idú ku stolu vyberať látku, zrazu sa Milka obráti ku dverám): Ja tú mamičku nenechám samotnú, som smelšia (pochytí nebožtíkov pipasár, uteká von).

(Dievčence sa soskupia okolo stolka, kde je večera.)

BOŽKA: A čo je so ženichom?

TINKA: Aha i večera je tu, pusťme sa do nej, ja som taká lačná (obskakuje a mlaská ústami).

AMALKA (bráni): Ale to je pre ženicha.

JULKA: Ženich nech sa najie doma, ženiši sa nemajú vábiť hostinkami, láska má prýštiť zo srdca a nie zo žalúdka.

AMALKA: Ty sa nerozumieš do toho, mamička vie čo robí.

TINKA: Čo tu toľko filozofujete, dajme sa do večere. (Hltavo začne jesť.) (Božka si nalieva vermút, všetky jedia a sú zabrané do večere, v tom cupne cez otvorené okno smrť (Vrchovinský) do izby, dievčence skríknu a rozpŕchnu sa von každá iným smerom.)

VRCHOVINSKÝ (kmáše dolu závoj, celý ho roztrhá): Fuj! Takáto honba! Čo len teraz? (Rozmýšľa, zbadá škriňu, otvorí, vykríkne.) Ženské šatstvo, som zachránený! (Chytro strči bielu deku do škrine, vytiahne odtiaľ dlhú sukňu, natiahne ju, potom plášť, klobúk nasadí až na oči, čierny závoj si spustí, vezme si aj boa, takto upravený sadne si ku stolku, zo skrine vezme balík, položí na stolček a pozerá módy.) Teraz ma ani čert nepozná. (Pomaly sa otvárajú dvere. Milka strčí hlavu dnu, za ňou Žabková.)

MILKA (ku Žabkovej): Kási dáma tu sedí.

VRCHOVINSKÝ (piskľavým hlasom): Ráčte odpustiť, že tak pozde idem od vlaku z Brna, látku na šaty nechám hneď u vás, abych ju nemusela domov trepať. Ach! ach!

MILKA (súcitne): Čo vám je?

VRCHOVINSKÝ (premeneným hlasom): Ach! (chytá si tvár) nesmierne ma zuby bolia. (Lepšie si priťahuje kožušinu ku krku, vstáva, chce odísť.)

MILKA (tisne ho nazad do pohovky): Ach čo len to, mám tu v kapsičke znamenitý elixír na zuby, práve som si ho priniesla z Bratislavy. Dovoľte, natrem vám škrane. (Chytro vyňala fľaštičku z kabelky, priskočí tesno k Vrchovinskému).

VRCHOVINSKÝ (sa bráni, dvíha ruky, chytá si hlavu): Ďakujem, ďakujem, žiadnych elixírov neužívam.

MILKA: Ale, ale, prečo by ste trpela, keď nemusíte, účinkuje zázračne, dovoľte! (strhne mu klobúk so závojom, ukážu sa bajusy, brada. Vrchovinský klopí hlavu).

ŽABKOVÁ (v pozadí zalamuje rukami a robí zostrašenú tvár).

MILKA (skríkne): Ach! (Klesá na stoličku.) Vody, vody, takáto hanba!

(Na krik sa dohrnú dievčatá, vypuknú v hlasitý smiech, zočiac Vrchovinského v ženskej toalette.)

MILKA (leží na stoličke, máva kapesníkom, chytá sa za srdce): Môj brat, statkár Vrchovinský, takýto cirkus, neprežijem to! Ach! (Znova zamdlieva.)

(Dievčence jej strkajú vodu, vermút, ovievajú ju kapesníkom, trú jej tvár, behajú okolo.)

VRCHOVINSKÝ (stojí na prostred izby, pomaly sa vyzlieka zo ženských šiat).

ŽABKOVÁ (stranou): Ach, kaša je už navarená len teraz kto ju zjie?

DIEVČENCE (strkajú šaty do skrine).

AMALKA: Ľaľa, tu je aj plachta smrťkina (vytiahne ju odtiaľ).

MILKA (sa prebrala): Nepojedol si dnes bláznivé huby? Deň som preč a čo sa deje, ó! (Chytá sa za srdce.) Vysvetli mi, prosím ťa, čo to má znamenať? Čoho som sa dožila na staré dni.

(Dievčence a Žabková zostrašeno hľadia a počúvajú.)

VRCHOVINSKÝ: Vidíš, dobre hovoríš, že na staré dni, ja ale cítim sa tak mladým, že bych si zaskočil. (Otočí sa a poskočí do výšky.)

MILKA (nahnevano): Len ďalej ty stará paškuda! To je brat? To je vďaka za moju opateru? (Vzlyká.)

VRCHOVINSKÉHO (nedojíma plač): Vďake už dávno odzvonili na tomto svete, tej sa nedomáhaj, ale aby si vedela, ako ťa nesmierne milujem (blíži sa k nej) mienim ti vziať pomocnicu, abych ťa uchránil od veľkých starostí o domácnosť.

MILKA (skríkne): Ty falošník! Ako si to len naráža na svoje kopyto. Vyrukuj s pravdou. Ach, migréna zasa ide…

VRCHOVINSKÝ (pomaly hovorí): Nuž čo bych tu robil, vyberám si nevestu.

MILKA (zhrozená): Ty? ty chceš byť dnes ženíchom? Ták? Nemáte tu niekde sprchu, alebo kúsok ľadu, nech ho naň posadím!

ŽABKOVÁ (k Milke): Nedivte sa, i vám bude lepšie; my vás budeme opatrovať znamenite; veľmi ste zbiednela za ten rok u pána statkára.

(Dievčence sa bavia s Vrchovinským.)

MILKA (plačlivo): Veru mi práve nariadil lekár úplný pokoj a šetriť sa.

JULKA: No vidíte tetuška, tak vám bude odteraz, ako červiačku v syre.

MILKA (ku Vrchovinskému): Ale veď si pred včerom umieral. Ty potrebuješ lásku a nevestu? Lekára zavolám ešte dnes.

VRCHOVINSKÝ (pomaly vážno): Láska je najlepší liek i lekár na svete, ona lieči všetky choroby.

MILKA: Ale starí ľudia majú dať láske pokoj.

VRCHOVINSKÝ: „Láska je život.“ Ona pozlacuje starobu, ona svieti, osvecuje, sťa zlaté lúče zapadajúceho slniečka náš podvečer; ona predlžuje život, bez nej je všade pusto, tma. Práve starí ľudia, ktorých už každý rád odkladá medzi staré železo, potrebujú dvojnásobnú mieru lásky. „Bez lásky niet života, niet!“

JULKA (priskočí): Jaj, ujčok, vy krásne hovoríte, ako básnik.

MILKA a ŽABKOVÁ (živo debatujú, rozkladajú rukami).

VRCHOVINSKÝ (otvorí náručie, stane si do popredia): Jašteričky moje, poďte sem, rozveseľte ma vy. Ľúbite cukríky? (Vyťahuje z vačku krabicu bonbónov.)

VŠETKY (odrazu): Akoby nie!

BOŽKA (siahne za cukríkmi).

TINKA (mľaská ústami): Sú od Hráška? Škoda že je ženatý.

VRCHOVINSKÝ (vyťahuje z druhého vačku puzdro s náramnicou, natiahne Božke na ruku, Žabková a Milka vyjavene hľadia, šepkajú si.) A toto tebe veselá žabka. (Potiahne ju za briadku.)

(Všetcia priskočia, prezerajú, hýkajú): Aká krása!

BOŽKA (objíme Vrchovinského a bozká ho na čelo): Jaj zlatý ujčinko, aký ste dobrý.

VRCHOVINSKÝ: A máš ma ozaj rada?

BOŽKA (hľadí mu veselo do očí): Od všetkých ujkov a strýčkov najradšej. Vy ste predsi stelesnená dobrota.

VRCHOVINSKÝ (chytí Božku za bradu): Išla by si ku mne rada? Cukríčky by si papkala každý deň a tvoje krásne hrdielko zdobily by pravé perly.

BOŽKA: Oj rada, trebárs hneď.

ŽABKOVÁ a MILKA (priskočia k Božke a ťahajú ju preč): Ale to nemôže byť.

ŽABKOVÁ: Ona je dieťa, veď nevie ani zápražku spraviť.

VRCHOVINSKÝ: Bude vedieť snáď štrúdľu.

DIEVČENCE (ktoré počúvaly, dajú sa do smiechu, kričia): Božka štrúdľu! Dobrú chuť! Hahaha!

ŽABKOVÁ (urazená, stranou): Takto ma ohrdiť, počkaj ty starigáň, prejdem Ti cez rozum, (rozmýšľa) hah, už to mám, výborný plán, len by sa zdaril.

VRCHOVINSKÝ (podíde k nej, veselo): Nuž pani súsedka, žiadam vás úctive o rúčku vašej najmladšej (vedie si Božku).

ŽABKOVÁ (falošno): Akokoľvek som prekvapená vašou voľbou, vidím, že idem ztratiť moje najveselšie dieťa; zvoľujem, ale len pod jednou podmienkou.

VRCHOVINSKÝ (zadivený pustí Božku, skočí ku Žabkovej): A tá je zlatá pani súsedka?

MILKA (v zadu zalamuje rukami): Aká to len bude múka z tejto raži?

ŽABKOVÁ: Žiadam, aby sobáš bol len na takto rok, abych Božku mohla pripraviť na manželstvo.

VRCHOVINSKÝ (spraskne rukami): Jedon celý rok, ale zlatá milosťpani, pardón, pani maminko, veď je to tá najkrutejšia podmienka, akú ste mohla vymysleť.

ŽABKOVÁ: Povážte, že Božka je dieťa.

DIEVČENCE: Vidíš Boža, kukučka mala pravdu.

VRCHOVINSKÝ (k Božke): Poď žabička, povedz ty slovíčko, ktoré ma obšťastní.

BOŽKA (chúlostivo cúfa): Ja sa začínam báť — toho.

VRCHOVINSKÝ: Ale veď budeš len v súsedstve.

BOŽKA (už smelšie): Ujčok zlatý, tak na próbu by k Vám išla, len tak zkúsiť, ako to bude.

MILKA (priskočí): Múdre slovo od Božky, treba najprv zkúsiť, áno, ona pôjde k nám ako moja chovanica. Vezmem si ju ja do učenia a uvidíte, aká z nej bude do roka gazdiná. Budete chodiť na štrúdle. (K Žabkovej) Vy i tak nemáte času a neviete ju učiť. Ona potrebuje prísny dozor.

ŽABKOVÁ (rozmýšľa): No, pristávam na tento spôsob.

VRCHOVINSKÝ (sa škarede tvári): Poď anjelik môj krásny, hneď si ťa vezmem, tie podmienky začínajú rásť, ako huby po daždi, (berie klobúk a Božku pod pazuchu).

MILKA (berie Božku, ťahá ju k sebe): Hohó, teraz je Božka mojou dcérou.

ŽABKOVÁ a DIEVČENCE (priskočia ťahajú Božku sebe): Ani s Bohom nepovieš?

ŽABKOVÁ: Nieže tak zhurta, Boža je ešte moja, nevďačné decko, na matku si už zabudla?

BOŽKA (objíma Žabkovú): Ale mamička moja dobrá, veď si ťa vezmem sebou.

VRCHOVINSKÝ (spraví kyslú tvár, stranou): Tak!

DIEVČENCE (priskočia k Božke): Aj mňa, aj mňa.

AMALKA: Ja ti budem celé gazdovstvo riadiť. Môžeš sa spoľahnúť.

JULKA: Vyzdobím ti domácnosť, budeš ako v raji, naplním ju kvetom a spevom.

TINKA: A ja len o tvoj žalúdočok dbať, aby sa do neho nedostali cigáni.

VRCHOVINSKÝ (stranou): To bude u mňa celý hárem. Takto sa ženy o mňa trhať, eh, len čo je pravda, taký chlap ako som ja, veru pomätie i slečinkám hlavu. (K Žabkovej a k ostatným.) Starosti na bok, žiadne lúčenie, ty Milka nesmrkaj a nefňukaj, máš zajtra celý deň na to. Teraz oslávim naše snuby, v prvom rade si zaskočíme.

MILKA (si sadne do pohovky): Tratíš rozum, včera nemohol pokročiť od rheumy.

ŽABKOVÁ: A ja si nechám tanec až na svatbu. (Dôrazne.) Na vtedy vám sľubujem prvý aj posledný. Pamätajte na to (sadne si k Milke, živo diškurujú).

DIEVČENCE (obklopia Vrchovinského): My sme tu na tanec, ujčinko zaskočme si (chytia sa do kola, Vrchovinský je v kole, začne spievať, poskakovať).

(Padne na zem.) Jaj, moja rheuma! (Všetci sa smejú.)

Opona.