Ženích

Bývacia izba u Vrchovinských. Veľký stôl so stoličkami. V pravo písací stolík s leňoškou, v ľavo pec; kde tu pohovka. Na prostriedku veľký koberec, 2 veľké cestovné kufre položené na koberci, na stole balíky, kapsičky, okrúhla škatuľa na klobúky. V izbe je dosť veľký neporiadok. Na písacom stole pohodené manžetky, noviny, fotografie v rámkoch atď.

HANA (nesie malý ručný kufrík a balík, položí na veľký stôl): Božie dopustenie je dnes u nás, keď by sa už len vyrachotili. Pán už behajú 2 dni ako posadlý. Hi, ísť do kúpeľov, či je to taká starosť, keďby to len mňa niekto poslal, tak bych mietla ako Ježibaba na trdlici. Pred mňou vidno, za mnou tma, zmizla bych ako para. (Odíde.)

VRCHOVINSKÝ (vo svrchníku, dáždnik zavesený na ruke, aktovku pod pažou a ešte 2 balíky v ruke; za ním teta Milka v komickom letnom úbore s japonským slnečníkom, so psíkom na retiazke; Žabková pekne oblečená v jednoduchých tmavých šatoch, malý klobúčik na hlave, robí dojem elegantnej dámy. Božka v bielych šatočkách poskakuje pri Vrchovinskom, sluha Fedor nesie deku a plédy; ostatný Niko, elegantný mladík môže byť i v letných šatoch s trstenkou v ruke, bez klobúka, komanduje. Vonku sa ozýva, trúbenie auta.)

NIKO (robí kríž za všetkými): S božou pomocou vykročme už raz.

VRCHOVINSKÝ (vyskočí z radu): Jaj, cigárky! (všetko čo má, složí na zem, hľadá v písacom stolku cigary.) (V ten istý čas.)

MILKA: A môj elixír na zuby. (psíka poručí Fedorovi, uteká do súsednej izby).

HANA (pribehne): Prosím, dve minuty dáva šofér.

ŽABKOVÁ: Ľudia boží, čo myslíte?

BOŽKA: Ujko a ten koňak na cestu máte?

VRCHOVINSKÝ (Zmätene pchá do tašky cigary, na pohovku, na ktorú si klobúk položil, sadne a odfukuje.)

ŽABKOVÁ (ho zbadá): Ale pán súsed, pre pána Jána nový klobúk!

VRCHOVINSKÝ (vyskočí, napráva klobúk).

NIKO: Tak nemôžte ísť, otec, kde máte druhý, chytro?

VRCHOVINSKÝ: Na hore vo spálni, v bočnej kasni, v treťom priehradku, v prvej škatule.

NIKO (odbehne).

MILKA (sa vracia s elixírom): Kde je Niko?

ŽABKOVÁ: Utekal pre klobúk tuto oteckovi.

(Auto zatrúbi zúfale.)

MILKA: Ale veď ja mám kľúčky (hľadá ich v kapsičke).

BOŽKA: Sem s nimi, ja mám najrýchlejšie nohy. (Vezme a odbehne hore.)

FEDOR: Prosím, s dovolením pootváram dvere, aby sme sa už von dostali. (Otvára dvere.)

ŽABKOVÁ: Poďme, poďme! raz, dva, tri! maširujte už!

MILKA (sa prežehná): Pán Boh s nami a zlé preč! (Pohnú sa všetcia von.)

NIKO a BOŽKA (dobehnú, keď je už izba prázdna, Božka uteká po predu, Niko obďaleč za ňou posiela bozky a hľadí zaľúbene).

(Vonku počuť jazdu auta. Všetcia preč.)

HANA (pribehne, so smetákom a lopatkou): Ani po tureckom bále. Chvála, sláva a trikrát sláva, že je už v dome luft. Stará a Boža pôjdu domov, mám len mladého a Fedora na starosti. Hah! Vytúžená dovolená. To som rada, že i tá striga odišla, to si povolím. Fedor musí i zápražky miešať, beztak len leňoší. (Začne vymetať.). Mesiac prázdno, mesiac luft! To sa mi ľúbi! (Vrtí sa, prezerá veci na písacom stolku.) Eh, ani neviem čo skôr spraviť, ako si povoliť. Idem si ľahnúť do sadu, kým sa domáci vrátia. (Poskočí ku dverám.) Ej, Fedorko, budeš teraz tančiť tak, ako ti ja zahvízdam, lenivý frátre! (Zasa chytí smeták, začne vymetať.) Na tú radosť si musím zaspievať (začne nôtiť).

(Vonku sa ozve auto, töf, töf, HANA uteká k obloku.) Nebesia, azda nezmeškali?

FEDOR (otvorí dvere s dekou a plédom ruke): Aj tieto rance boly zbytočné. (Hodí jich na stôl, je celý spotený, utiera sa.) Fuj, aké horko, zadusím sa, nemôžem tu privyknúť.

HANA (ide ku dverám, šelmovsky sa usmeje): Niečo vám prinesiem, hneď vám bude chrbát mráz štekliť. (Ztratí sa.)

FEDOR (ide k otvorenému oknu): Samé lány, samé polia, rovné sťa stuhy; kde sú tvoje hravé vlnky, ó šumná Adrio, ty pýcha naša? Matičko! Dalmácia! môj pozdrav leť v tvoje olivové háje, moje vzdychy príjmi vetierku a nes, nes ďaleko v rodnú zem! (Stojí smutne, sklopí hlavu, zrazu sa vschopí, ide ku písaciemu stolku prezerať noviny.) Aspoň riadočok keď bych našiel (listuje) nič, zhola nič o vlasti.

HANA (nesie lemonádu v pohári): Čo len vždy hľadáte v tých novinách, kde ste nezasial, tam nehľadajte.

FEDOR: Viem Hanička (pije lemonádu) čo si myslíte; nie nehľadám tam žiadne inseráty, ani ľúbostné odkazy, hľadám slovíčko o matičke rodnej zemi.

HANA: Naozaj? Vy sa pretvarujete. Môže inšie milovať mládenec, než čierne oči a sladké rtíky? (žmurká falošno).

FEDOR (ticho, vážne): Naša Adria, to sú tie najkrajšie modré oči. Ó more, cítim ako práhne moje telo po tvojich vlnkách. Tu niet slobody, tu je všetko také tesné, že dýchať sa bojím.

HANA (so smiechom): Ó vy snílko jedon! napite sa studenej lemonády, hneď vám túha zmizne. Nerozumiem vám, mňa by mohol i na mesiac vysadiť, i tam bych spievala. Zem ako zem, všade je božia; a veď vaša reč tam dolu musí byť asi sestrou našej; ja som vám hneď rozumela, ako ste prišli. A bych sa ju i naučila, što, gospodica?

FEDOR (natešený): Povedzte to ešte raz! Óh Hanička ja mám radosť, budem vás učiť našej ľúbozvučnej materčine. Mesiac máme voľno.

HANA (pokrčí plecami): Nedbám! Môže sa mi zísť, čo človek si sem položí, (ukáže na čelo) niet takého zlodeja, aby mu to odtiaľ ukradol.

FEDOR: Páni sú preč, poďte sem bližšie, tu papier i ceruza, môžme hneď začať (sadnú si oba k písaciemu stolku). Tedy najprv abecedu.

HANA: Hm! Hm! To je čosi ťažkého pre mňa. Kniha mi vždy smrdela, každú triedu som chodila 3 roky.

FEDOR: Kýho víra?

NIKO otvorí dvere od pitvora): Sto striel hrmených! Celý dom sa topí vo vykypenom mlieku a Dunčo si chutí na mojej pečienke v kuchyni. Tak je to, keď sa žena učí.

HANA (vyletí von).

FEDOR (skrúšene): Mňa trestať, ja vinný.

NIKO: Ledva, že sme vyprevadili starých pánov, už čeľaď falanguje. (Ide ku písaciemu stolku.) A toto čo že sú za háky-báky?

FEDOR (zaikavo): Ja, prosím písali sme.

NIKO (zlostne): Varuj sa abych ti nenapísal lekciu na chrbát, (trepne papierom o stôl). Škandál, dnes všetko píše.

FEDOR: Prosím odpustiť mi.

NIKO (zmäkne): Počuj Fedor, ak sa mieniš ženiť, pamätaj, že dotiaľ je mužovi dobre, kým žena len kuchársku knihu obracia; keď sa raz dá do lekcií a kníh, to budeš mať na raňajky noviny, lepšie rečeno papierové halušky, na obed tintovú polievku, na olovrant obhryzené perá a ceruze a na večeru už celé hotové dráma in natura, rozumieš?

A teraz do práce, vieš čo máme všetko porobiť, kým sa starý pán z kúpeľov vrátia. Vezmi koš a utekaj oberať hrušky.

FEDOR (sa ukloní a ztratí sa).

NIKO (si sadne na leňošku, zapáli si cigarettu).

HANA (strčí hlavu dnu).

NIKO: No čo je, ty gospodica, poď sem bližšie? Čo ty myslíš s tým Fedorom?

HANA (haneblivo): Ja, ja nič nemyslím, vôbec nič. Ale, — keďby mi ráčili vyzradiť, či tam na tej vode dolu má ešte tú okaňu, tak bych aj ja hovorila niečo, niečo tak pre nich.

NIKO (fajčí tuho, usmieva sa): Ale veď na mori sú len chlapi. Čo by sme si tam s takým krehkým tovarom, ako sú baby, počali. Tam on nič nemá, než tu, ej, ty falošnica mazaná.

HANA (radostne): Teraz jim ja poviem, že starý pán kázali už na svatbu chystať.

NIKO (posmešno): Azda zmrzlinu?

HANA (spraskne rukami): Však len robia smiechy, ľahko jim; odplávajú nám zasa na tú vodu, ale ja hriešna; toľko ženských v dome. Každý deň budeme jesť presolenú polievku. Kuchariek šesť a nebude čo jesť. (Priskočí k Nikovi bližšie.) A teraz niečo tak pre nich. Naša slečna toť veľmi plakala v besiedke.

NIKO (prekvapený): No, to je všetko? Eh, každá nevesta má v zásobe plný mech sĺz.

HANA: Nič! slzy nie sú ako slzy. Vytiahli akúsi podobenku, ej fešák to bol na nej a bozkávaly ju.

NIKO (živo, vyskočí s pohovky): Hana, zlaťák za to, ak vieš, kto to bol.

HANA: Ej, zvedavý pánko, veru viem, cez listie som kukala.

NIKO (chytí ju za ruku): Hanička 2 zlaťáčky. Povieš?

HANA: Nepoviem, bo slečna Božka zakázala aj prosila (utečie do kuchyne).

NIKO (si sadne nazpät do leňošky, rozmýšľa): Čím bych jej len jazýčok rozviazal? (Vonku počuť ženský hovor, kroky, Niko sa schová za pec, odtiaľ hovorí.) Ahá, to je stará s Božou, už sa vrátily, o čom len debatujú? Azda ma tu nezbadajú? (Pichne sa až do zadu za pec.)

ŽABKOVÁ (vojde s Božkou, sadnú si): Poď, dieťatko moje, vyspovedaj sa mi, veď si mala ujčoka rada.

BOŽKA (pritúli sa k Žabkovej, plače): Áno, ujčoka mám rada nado všetkých ujkov, ale (skloní hlavu, plače) on je starý.

ŽABKOVEJ (kmitne víťazný úsmev tvárou): Ah ták! Nuž a máš niekoho radšej? Povedz smelo, (hladká ju po hlave) kto to je, veď som tvoja mamička.

BOŽKA (zakryje si tvár): Ach! (Vytiahne podobenku z vačku.)

ŽABKOVÁ (sa prizre): Veď je to Niko, moje úbohé dieťa! Tomu si ty chudobná nevesta (hladká ju zasa). Upokoj sa, privykneš, u ujka ti bude najlepšie, on je dobrý. A teraz neplač, škoda každej slzy pre chlapa. Pekne-rúče si spakuj svoje veci a bež domov, dievčence ťa rozveselia. Tu sa bude i tak celý dom riadiť. Ja idem ešte do poľa pozreť ku práci, predvídam búrku. Prídem až večer. (Vstane.) S Bohom dieťatko! (Nežno ju bozká.) Ponáhľaj sa, aby si čím skôr doma bola medzi dievčatmi. (Odíde.)

BOŽKA (ju vyprevadí ku dverám, sadne, do starej leňošky, chrbtom ku peci, vytiahne opatrne podobenku, dlho na ňu hľadí, smutno). Tak blízko si a predsi jak ďaleko.

NIKO (stranou poza pece): Len 3 kroky.

BOŽKA (sa prihovára obrázku): Keďby si ma aspoň trošičku mohol milovať.

NIKO (stranou): Sprobujem.

BOŽKA: Aspoň jedon bozk ochutnať z tvojich krásnych rtov.

NIKO (stranou): Si skromná.

BOŽKA (stále hľadí na podobenku, smutno vzdychá, spieva):

NIKO (vylezie zpoza pece, stúpa tíško, chytí Božke oči od zadu, Božka pustí podobizeň do lóna).

BOŽKA: Hana, Hana, zasa ma špehuješ? (Ohmatáva ruky, máta po manžetkách, vykríkne, vyskočí, Niko ju chytí, obejme.)

NIKO: Aspoň jedon bozk ochutnať z tvojich sladkých rtov (bozká ju).

BOŽKA (sa bráni, klopí oči, ticho): Niko, ste odvážny. Čo z toho bude?

NIKO (sa smeje): Svadba. Otec už kázal chystať, prv než odišiel.

BOŽKA (si zakryje tvár): Čo povie ujko?

NIKO: Azda nebudeme na neho čakať. (Chce ju objať.)

BOŽKA: Ako to myslíš? Niko! (Zahanbeno, že mu tykala chytí jeho ruku, zúfale.) Pre Boha, čo zamýšľaš, hovor!

NIKO (chytí ju kol pásu): Drahúšku, unesiem si ťa; poď sem (ťahá ju na pohovku, oba si sadnú), spravíme si plán.

BOŽKA (bojazlivo): Ale mamička.

NIKO: Mamičke napíšeme list, dobre, že je nie doma; do večera sa dá všeličo vykonať. Viem, že sa mamička nebude hnevať. Čo môžeš vykonať dnes, neodkladaj na zajtra. Už aj píšem. (Ide k písaciemu stolku, Božka ide za ním.) Dávno som túžil za týmto okamžikom. (Hľadí Božke milo, zaľúbeno do tvári, bozkáva jej ruku.)

BOŽKA: A ja som plakala celé noci, veríš, Niko, ach čo som pretrpela, opravdová láska je boľasti plná.

NIKO (veselo): No vidíš a teraz by si ešte rozmýšľala? Tedy (sadne si a píše) Drahá mamička, (píše ďalej, chytro, Božka hľadí do toho). Prečítaj! a podpíš! (Dáva jej pero.)

BOŽKA (chytro prebehne riadky, podpisuje, zhrozená): Čo som to urobila?

NIKO (zalepuje obálku, je roztržitý, list nechá na stolku): Tak: mama to tu iste najde, vždy tu číta noviny. A teraz chytro sa obleč; teplé šaty, klobúk aj plášť; o nič sa ďalej nestaraj.

BOŽKA: Načo teplé šaty v auguste?

NIKO (si stane ku nej, do uška jej šepká polohlasne): Vyletíme si do Tatier, v Bratislave sa dáme sobášiť a potom až budeš celkom-celkom moja, vezmem si ťa na našu Adriu.

BOŽKA (radostne): Jaj, uvidím Tatry aj more. Toľká nevídaná krása, toľké šťastie!

NIKO: Orol nám bude krúžiť nad hlavou, obrovský vodopád bude hrať svadobný pochod.

BOŽKA: Niko drahý, zabúdam na všetko pri tvojom boku (pritúli sa k nemu).

NIKO (kukne na hodinky): Čas máme vymeraný, chytro, drahúšku, musíš byť hneď hotová, a čušať ani myš na mechoch. Choď už, choď! (Otvorí jej dvere do spálne, Božka odíde.)

NIKO (shľadáva čosi po izbe): Ej otecko! mlsného capa si si pustil do zahrady. Staré zuby už nie sú pre takú laskominku. Tralala! (Poskočí si, pchá cigaretty do tašky.) A my si povieme: pred mnou vidno, za mnou hmla, a nech nás hľadajú.

HANA (vstrčí hlavu do izby): Mladý pán, čo budeme večerať, idem do mesta, nuž bych si obstarala.

NIKO: Len zostaň doma, idem na raky so slečnou, bude dobrá večera.

HANA: Len hodne nachytajú aj na polievku; raková polievka je delikátna.

NIKO (so smiechom): Zajtra bude hubová, ale tu ja nejedávam, moju porciu venujem tebe, celú.

HANA: Oni vždy pokúšajú: mnoho šťastia, a ešte viac rakov prajem (ztratí sa).

NIKO: Aby ťa čert vzal! ešte ma baví (behá po izbe, pchá peniaze do tobolky, zaviera zásuvky kľučkami, ohmatáva vačky). Všetko mám? (Ide ku dverám.) Adieu! Slovensko, Morava! (Veľkým skokom octne sa vo dverách, zmizne.)

FEDOR (vojde s velikým košom hrušiek, postaví ho naprostred koberca): Eh, či je ťažký! (kričí do okna) Hana! Hanička!

HANA (sa objaví): Rozkážete, veľkomožný pane?

FEDOR: Kde je mladý pán?

HANA: Išiel na raky.

FEDOR (kývne na ňu veliteľsky): Poďte sem a vyberte si tú najsladšiu, pre vás Hanička, vybral som na vrch samé krásne. (Oba si vybierajú hrušky z koša.)

HANA: Počujete, ak by tak stará? —

FEDOR: Óh do večera nepríde, prišli za nimi pán nadlesný, ten tam pustia korene.

HANA: No tedy, keď máme taký čistý vzduch, môžte mi dať lekciu, nemám už práce.

FEDOR (chtivo): Sláva, poďte, Hanička, zajdeme si na to dalmatinské. Pila ste vy už dalmatinské? (mlaskne ústami) ako krev. Sem si bližšie sadnite ku mne (pritiahne ju a bozká).

HANA (sa smeje): To je tá lekcia?

FEDOR: Áno, teraz zasa vy ukážte, ako ju viete?

HANA (sa zdráha): Neviem.

FEDOR: Tak prepadnete a dám vám pätorku do vysvedčenia.

HANA (furtácky): Takému mrcha učiteľovi treba dať vyhadzov; začnime vážne, tak ma ničomu nenaučíte, (vstáva) keďbych len našla kúsok čistého papiera (hľadá na písacom stole). Už mám! Na jednej strane je čistý a tu hľa (ukazuje druhú stranu) čo je to? (Šlabikuje hlasno.) Pani Elena Žabková, tu.

FEDOR (zvedavo): Ukáž, kto to píše, (prezerá) veď je to písmo mladého. Čo to má znamenať? Čo by sme ho rozlepili, nemyslíte?

HANA (vrtí obálkou): Pán Boh chráň, stará by zbadala hneď. Ale mne to nedá pokoja, čo sa tam mieňa dakde utopiť, keď tu nechali list. Jaj puknem od zvedavosti. (Obálku drží nad svetlom, chce čítať.)

FEDOR: To bude žart, náš mladý vždy nejaké kúsky vystrája. Na dobré mu ani myseľ nejde. (Vonku hrmavica, blyskne sa, zasa hrmí.)

HANA (nevšímajúc si búrky): No, no, celá vec mi je podozrivá, pán mal nové šaty, aktovku aj dáždnik; a slečna tie nové štofové šaty a plášť na ruke; pozerala som za nimi z kuchyne, tak si veselo išli ako na svadbu, ona bola celá zmenená. (Silno zahrmí, blýska sa.)

FEDOR: Veď hádam by sa mali vrátiť, blýska sa.

ŽABKOVÁ (dobehne zmoknutá, na hlave šálu, striasa z kepeňa dážď): Nuž a toto čo je? Koš s hruškami na koberci? Hana, ani ty nemáš rozum? Búrka strašná, (stále hrmí) vonku sa len leje a oni si tu sedia ako na hostine. Kuriatka sú schované? Kačky sú v chlievku? Okná si pozatvárala? Mladému pánovi si mala poslať dáždnik, bude ako myš, kde sú?

FEDOR (vezme opatrne koš, ticho odtiahne von).

HANA: Veď si ho prosím vzali so sebou, aj slečna plášť.

ŽABKOVÁ: Netáraj do sveta, domov sa len nebude obliekať, a plášť brať. Večeru máš hotovú? Som lačná ako vlk.

HANA (zdĺhavo): Večeru? nie, mladý pán vraj prinesú raky, veď išli na ne aj so slečnou.

ŽABKOVÁ (stojí, hľadí na Hanu): Sníva sa ti, alebo si spravili z teba dobrý žart? (von) Fedor! Fedor!

FEDOR: (sa zjaví vo dverách): Prosím!

ŽABKOVÁ: Prebehni k nám, či je slečna Božka doma.

HANA: Pán mal nové šaty aj aktovku.

ŽABKOVÁ (krúti hlavou): A slečna?

HANA: Nový klobúk aj tie bledé topánky.

ŽABKOVÁ (netrpelivo): A inšie nevieš?

HANA (víťazne): Viem, mladý pán tu nechal lístok.

ŽABKOVÁ (skočí ku stolu): Kde? kde? (Najde obálku a otvára, vytriasa, kuká dnu.) Ale veď tu nič neni, obálka je prázdna, (vyfukuje znova) ach čo to len je? Hana, ja bežím za Fedorom, pojdeme jim oproti ku potoku, priprav čaj. (Lamentuje.) Bože, Bože, taký psí čas, oblaky sa pretrhly. (Uteká von.)

HANA (zamyslená ide ku stolu, prehadzuje noviny): Teraz, takáto historia, kde je tá moja lekcia s abecedou, vezmem si ju do kuchyne (prehŕňa papiere) Ahá! tu je, ba nie. (Číta hlasne.) „Drahá mamička!“ (Udre sa na čelo.) To je vari ten list z tej obálky. Pochábeľ roztržitý, ten náš mladý zalepí prázdnu obálku. (Číta nahlas.) „Zasnúbil som si vašu dcérečku a poneváč sa držím toho, čo môžeš spraviť dnes, neodkladaj na zajtra, ešte dnes sa sobášime a z Bratislavy ideme na svadobnú cestu. (Smeje sa.) Nič zlého. (Číta ďalej.) „Kde? neprezradím, hľadať nás nemusíte, otcovi nič. Za dva týždne sa vrátime. Váš zať Niko. P. s. Mamička nehneváš sa? Božka.“ (Hana spraskne rukami.) Z nôh spadnem. Takto utiecť starému pánovi. Zahrada, v ktorej je taká vzácna ruža sa má strážiť a nie na capa sveriť. „Vytrite si starý pán zuby.“ Hah! to sa budem smiať, to bude komédia (mne si ruky). Ej, pani musia dať na túto novinu oldomáš. Čaj variť už nebudem, pre koho? Dnes musí byť punč na tú slávu, pre nás. (Počuť kroky vonku, list schová za ňádra).

FEDOR (lapá dech): U Žabkov je celé peklo, všetko plače; stará utekala na četnícku stanicu, potok je rozvodnený, lávka je preč, ak sa utopili. (Vzdiali sa.)

ŽABKOVÁ (dobehne s plačom): Hana moja, Hana, ti sú už mŕtvi, oh! oh! (Plače nahlas.)

HANA: Ale milosťpani, pošlú hneď k četníkom, nech nevyplašia celé mesto, už sme ich našli, vlastne utopili sa.

ŽABKOVÁ: Kde! Pre Boha kde sú? k ním ma zaveď. (Vzlyká.)

HANA: (čiahne za ňádra): Tu sú! utopili sa v láske.

ŽABKOVÁ (chmatne list, číta, pomaly prestáva vzlykať, tvár sa jasní, ukazuje šťastný výraz): Ach! kameň mi zo srdca spadol Hana, Hanička, dostaneš oldomáš, len prosím ťa mlč ako hrob, i tak bude plno rečí v meste.

FEDOR, AMALKA, TINKA, JULKA (dobehnú s plačom): Kde sú, kde sú?

ŽABKOVÁ (radostne): Tu, tu na papieri, čítajte! (Podáva list dievčencom.) A ty Fedor utekaj k četníkom, aby nehľadali. (Fedor von.)

JULKA (utiera si slzy, smeje sa): Naša Božka, odrazu dvoch ženíchov, aké šťastie.

TINKA: Teraz len koho si starý pán vyberie?

AMALKA: Po staršom do mlyna, (ukáže na seba).

TINKA: A až mu ty utečieš, nasleduje moja maličkosť.

ŽABKOVÁ: O tom, čo ešte len visí, netreba sa hádať. Uvidím! Teraz radujme sa všetcia vospolok a oslávme nejak sobáš našich mladých.

JULKA (slávnostne): Hneď napíšem báseň na lásku, o láske, ktorá je jediným kvetom v živote človeka, čo nevädne nikdy.

HANA: Idem niečo pod zuby pripraviť, tiež by to malo byť slávnostné; ale poneváč si myslím na starého pána, že ho už teraz poriadne zuby rozbolia, až sa to dozvie, nuž nechcem a nemôžem v tej radosti veľkú účasť mať. Chudiačik!

FEDOR (sa zjaví): Ech, starý pán mal mať rozum. Čo dnes zaseješ, to budeš zajtra žať. Nemal toť milostpani? Mladí patria spolu a starí nech sa tiež tešia dovedna.

ŽABKOVÁ: Tak je Fedor, žijeme aj v prírode dľa zákonov, ktoré síce žiadni páni ministri nerobia, ale sám Pán Bôh: ony sa nemenia, sú večné. Všetko dobre Bôh riadi, len my ľudia chceli by sme byť múdrejšími, šikovnejšími a prelstiť chceme i samé nebo.

FEDOR A VŠETCIA: Tak je, preto doprajme mladoženichom,

FEDOR: môjmu dobrému pánovi tej radosti, šťastia a lásky. Vivat, nech žijú! Na mnogaja lieta! (Vyhodí vysoko čapicu do povetria.)

AMALKA: Fedor, Fedor, ale dačo nám chybuje k tomu vinšu.

TINKA (mľaskne ústami): Však on dobre vie.

FEDOR: Ej to dalmatinské!

ŽABKOVÁ: A veru máme ešte v pivnici fľašu, perlu Adrie tam od vás, skočte pre ňu.

FEDOR (uteká): Prosím s najväčšou radosťou.

JULKA (upravuje s Tinkou stolík, dávajú pohárky): Ach, teraz už cestujú dakde, ach to je krásne byť mladou ženou.

FEDOR (priletí s fľašou): Tu je.

ŽABKOVÁ (nalieva každému len asi 2 hlty do pohárika): Každý len po hlte, čo by starý hovoril, keď by sme mu všetko vypili.

FEDOR (posmešno): Iha! to neviem, ani akú má chuť, (pije) z celej fľaše bych to snáď uhádol, či je to môj zemko tam schovaný.

JULKA (tiež pije): To je slabá oslava, nejaký svadobný pochod, eh nič nevieme.

HANA: Ale čo jaké pochody, sem tú našu kopaničiarsku, škoda, že tu nemám gajdy, (zanôti si z plného hrdla).

VŠETCIA:

Opona.