Ženích

Koncom augusta. Tá istá izba u Vrchovinských.

ŽABKOVÁ (domácky oblečená popratuje po izbe, v kútiku nájde tú istú fľašu, z ktorej pripili novomanželom, prezerá ju, kuká do nej): Toto, toto bude tá pravá injekcia, od ktorej sa musí, ten starý do mňa zaľúbiť, (postaví fľašu na stôl). Ani sama som nemyslela, že to pôjde takou rychlosťou, tým lepšie, už je to odbavené. (Podíde k písaciemu stolku, kde stojí fotografia mladých.) Akí sú len šumní! Bozká až tak žiari, (stále sa prizerá na obrázok). Niko je šikovný chlapec, ndarmo sa učil rybičky lapať na Adrii. (Ešte kuká na obrázok, usmieva sa.)

MILKA (v cestovnom úbore s aktovkou a paraplom, nepozorovane sa blíži ku Žabkovej, zo zadu kukne na obrázok): To sú tedy tí dobrí vtáci, ktorí si smysleli vyleteť z otcovského hniezda.

ŽABKOVÁ (sa obráti zadivená): A čo ty už vieš?

MILKA (bez seba): Hah! Takáto hanba! (Kričí, vyberá z aktovky noviny.) Čítaj len čítaj! (Strká jej pod nos noviny a číta nahlas.) „Ukradená nevesta, starý a mladý ženich, dom Vrchovinských.“ Dosť! tu máš, takýto škandál; celé mesto sa na nás smeje, dosť že ešte ten pán Perohryz celé noviny nezaplnil touto krásnou históriou. Utiecť sme museli z Luhačovíc, známi si prstom ukazovali na nás. Všade potupa a smiech, veď sa nemôžem na ulicu ukázať; nie, ja tu nezostanem ani minútu. Celá sa trasiem, sesternica má izbu ešte pre mňa, ta pôjdem, kde ma nik nepozná (sadne si na pohovku, vzlyká). Toto som potrebovala na moje choré srdce. (Plače.)

ŽABKOVÁ (nežno): Utíš sa, upokoj svoje srdce, za všetko, čo sa zbehlo, ja nemôžem. Niko má už rozum, odišli bez môjho vedomia, iba tento list mi zanechali. (Podáva jej list, ktorý vytiahla z vačku.)

MILKA (odmietne): Óh, nezdarná mládež, deti svevoľné, kedy porozumiete tomu, že rovná cesta je vždy najkrajšia. Takáto hanba, a ten starý ešte sa kdesi túla, už tu mal byť, aby si vec usporiadal.

ŽABKOVÁ: Veď ste azda spolu opustili kúpele.

MILKA: No áno, ale rozumieš, že som musela staviť vyžalovať u švagrinej, aby sa to nedozvedela od druhých. Bola celá zhrozená!

ŽABKOVÁ (nepočúvajúc už kričí von): Hana! prišli už starý pán?

HANA (z kuchyne): Nik jich nevidel.

ŽABKOVÁ (zavre dvere): To je záhadné, pošlem azda Fedora na stanicu.

MILKA (skríkne): Len to nie, zasa by mal ten redaktorisko senzáciu; teraz inšie nerobí, len náš dom obchádza, aby niečo zavoňal. Však ja mu ten dlhý frniak vykrútim, čo ho všade pchá.

ŽABKOVÁ: Tedy k pánu nadlesnému pošlem.

MILKA: No mal by sa čím chváliť. S takým košom sa nechodí na trh.

(Vonku počuť kašľanie, kroky.)

VRCHOVINSKÝ (zjaví sa vo dverách, na nose má veľký ružový flajster, taktiež na čele, ruku, má oviazanú lekárskym obväzom, v druhej dáždnik, ktorý je polámaný).

MILKA (skočí k nemu): Si doriadený. Kade sa túlaš? Takto ideš vo dne cez ulicu, ty statkár Vrchovinský? Óh, hanba, nemôžem tu vonkoncom zostať u teba, hovor už raz!

VRCHOVINSKÝ (sa trocha zajaká): No, no no, bol som u redaktora účet vyrovnať, pohľadili sme sa pekne; ja som išiel k lekárovi a on zrovna k fiškálovi.

ŽABKOVÁ: Čo? k pravotárovi? Ale pane súsed, veď ste mu dal týmto činom na pol roka látku pre jeho plátok.

MILKA (jedovato): Pol roka sa bude na nás živiť, ten vydriduch.

VRCHOVINSKÝ (stone, sadne sa na pohovku): Milka, prosím ťa, daj mi vínový obklad na ruku óch, óch náramne bolí, azda mám aj kosť poranenú. Každú hodinu obklad, lekár kázal.

MILKA (mu obráti chrbát): A ty mi môžeš dať na moje zničené srdce, lebo ma porazí (odchádza).

ŽABKOVÁ: Smilujte sa; predsi je váš brat.

MILKA (vo dverách): Žiadon brat, ostuda, starý blázon, však ver ti tá láska zakvitla na nosi, hahaha! Kto, čo hľadá vždycky najde (ide preč hrdo).

VRCHOVINSKÝ: Pani súsedko, smilujte sa, ach, ako ma v nej šklbe, úžasne. (Chodí po izbe, hladká si boľavú ruku.)

ŽABKOVÁ: Ó, však ja som pamätala na vás, keď sme mladoženichom pripíjali (vyhľadá tú fľašu s vínom), len škoda perlu Adrie na obklady.

VRCHOVINSKÝ (zadivený): Čo vy ste im aj pripíjali, azda sú tu niekde, kde sú, ó, já nešťastník.

ŽABKOVÁ (vytiahne list z vačku): Tu sú čítajte a sadkajte si, utíšte sa. (Vedie Vrchovinského do leňošky, posadí ho.) Ja vám radšej nalejem toho dalmatinského, to bude lepší obklad, posilnite sa (naleje veľký pohár do vrchu). Taký ste zmorený, len no; potom spravíme rúčku.

VRCHOVINSKÝ (vypije na dúšok): Ej, pani súsedka to ver utíši, ako sa dobre cítim (obzerá sa opatrne), nie je tu sestra? Nože ešte jedon a vidíte aj hlad mám, od obeda som ničoho nepreglgol (natŕča pohár, Žabková naleje plný).

ŽABKOVÁ: Je to možné?

VRCHOVINSKÝ: Celou cestou mi húdla Milka, abych sa vraj láskou nasýtil. Eh, nemá srdca ku mne. Čo si ja len počnem úbohý?

ŽABKOVÁ: Ach môj zlatý pán súsedko, hneď prinesiem niečo pod zuby (vytratí sa do kuchyne).

VRCHOVINSKÝ (si hovie v leňoške s pohárom v ruke): Takú starostlivú ženičku mať, bola by to za radosť. Obskakuje ťa, naleje ti, sama si domyslí, sama prinesie, šteboce ani vtáčik.

Ale tá jašterička moja, ó, musí mi ju syn vrátiť, musí, s tým sobášom to bude snáď predsi len žart. (Vstane z leňošky, prechádza sa po izbe, zrazu zastane pred písacím stolom, zazre podobenku mladých.) Hah! čo vidím (vezme ju do ruky, prezerá dlho). Tedy pravda! (Zronený klesne do leňošky.) Neúprosná skutočnosť! (Hlavu si položí do dlaní.) Moja zelená ratolesť, moja nádej preč! Ó, pravdo, aká si tvrdá, lezieš mi až do duše, prebíjaš oči i srdce. Otváraš bránu svedomia môjho, hah, ty stokráť zakopaná v najtmavší hrob vstávaš, aby si mi ukázala cestu z kaluže. Za dárky som si chcel kúpiť jej lásku, mladému stvoreniu život zkaziť, len abych ja jeho zbylé hodiny mal krásne. Fuj! aká podlosť, koľké sebectvo, kupovať za zlato lásku, dušu, mladosť… (Vstane, chodí po izbe.) Hnusím sa sám sebe, teraz som si všetko pokazil, aj so starou, veď nesmiem už za ňou čiahnuť, je neskoro. A aká je o mňa starostlivá, veď ja vlastne ju potrebujem, (Udre si na čelo.) Kde som len rozum podel?

ŽABKOVÁ (s veľkou tácou, na nej večera): Tak poďte si zapapkať (dáva polštár na stoličku, núka Vrchovinského). Nože, túto paštetku od Hráška.

VRCHOVINSKÝ (jie hltavo): Ach, moja pani súseda vy ste zlatá osoba.

ŽABKOVÁ (sa okúňa skromno): A ešte vám tom ručičku opatrím, celú namastím vaselínom, do vaty obviažem, zajtra už môžte dúelovať.

VRCHOVINSKÝ (prestane jesť, je zamyslený): Mnoho som si trúfal, pani súseda, chcel som syna preskočiť, no staré hnáty sú nešikovné. Čo mám z toho, iba bolesť, ach, ach v ruke začína šklbať.

ŽABKOVÁ: Privolám Hanu, bude mi asistovať a či Milku?

VRCHOVINSKÝ: Nechcem ju videť.

ŽABKOVÁ (strčí hlavu von dvermi): Hana, nes umyvák a vodu! (Zavre dvere) a teraz ešte vatu a hadričky (vyťahuje zo stolka, všetko chystá na stolík).

HANA (nesie umyvák s vodou, položí na stoličku, pozerá na Vrchovinského, spraskne rukami): Takto idú z kúpeľov milosť pán, taký doriadený? Ach, nech sa len človek dá lekárom pod nôž, hneď ho je len polovica: tu urežú kúštik, tam zašijú, inde zalepia a už je človek, ako zalátaný háb. Mohli radšej doma zostať. Nuž akože to len na ten sobáš pôjdu?

ŽABKOVÁ: Eh, nelamentuj, zalátaný hrniec viac vydrží, ako nový. Drž umyvák! (Máča hadričky, mastí ruku vaselínom, obväzuje.)

VRCHOVINSKÝ: Uch, uch, šklbe ma v nej, azda aj kosť…

HANA: Tak jich pekne spravíme, za týždeň môžu nazpäť do kúpeľov pýtať peniaze čo tam utratili, nikdy nechodili, bolo dobre a teraz takto obišli, óch, óch, náš úbohý milosťpanáček. (Ľútostivo kuká na neho.)

VRCHOVINSKÝ: No pekne od teba Hanka, že ma aspoň ty poľutuješ, ver mi, dobre to padne, keď má človek blízko súcitné srdce.

HANA: Nuž ale, keď to jejich vyvolené srdiečko je už ďaleko za horami. Eh tuším jich sám Pán Boh do tých kúpeľov poslal, už nech prišli odtiaľ aký prišli, ale dobre sa stalo; bo veria, horšie by bolo, keď by jím po sobáši utiekla.

ŽABKOVÁ (horlivo mastí tvár, hlavne nos): I ja si tak myslím, často sa stáva, že láska snúbencov trvá od stredy do soboty, rozhodne je lepšie, keď ešte zavčasu nahliadnu, že nepatria k sebe.

HANA: Veru, veru, vrana len k vrane sadá, a rovný rovného si hľadá.

VRCHOVINSKÝ: Teraz je už neskoro radiť po svatbe, i toto som si nemusel utŕžiť. (Hladká si ruku.)

HANA (sa smeje): Azda sa len nepochytili s niekým skrz slečnu? No to je hotový špás. Hahaha! A nebodaj s tým škriblerom, veď ma i onehdá stretol a kam sa vypytuje tam, všeličo. „Aby nás ešte do novín dali.“ Ukázala som mu figu; či sa za mnou nevliekol, ošemeta jedon, ešte mi i peniaze strkal. Ale ja nič; tu sa budeš z nás živiť hladošu kadeaký.

ŽABKOVÁ: No toto je opovážlivosť.

VRCHOVINSKÝ (zastene): Ach! Ach!

ŽABKOVÁ: No bolí ešte? Hana, vynes umyvák, navaríš dobrého čaju, aby pán mohli do postele.

HANA (vezme všetko do kuchyne): Prosím, zaraz to bude.

VRCHOVINSKÝ (zamyslený): To to to, posteľ a svätý pokoj so ženbou.

ŽABKOVÁ (stranou, čosi upratuje): Eh, zle som to navliekla, musím to napraviť; treba železo kuť, kým je horúce.

(Vonku počuť kroky, dnu vstúpia novomanželia, Niko a Božka. Niko v čierne, s kvetom v kabátovej dierke, Božka v cestovnom úbore v bielom klobúčku s bielym krátkym závojom, biele rukavice, drží svadobnú kytku, bielo-zelenú).

NIKO, BOŽKA (odrazu): Otecko! — Mamička!

(Každý letí ku svojmu, objímanie, bozkávanie.)

VRCHOVINSKÝ (sa odvracia, je studený).

NIKO (cúfne, hľadí na starého zadiveno).

BOŽKA (stojí chúlostivo pri Žabkovej).

NIKO (nežno): Ale otecko, ako to vyzeráte?

VRCHOVINSKÝ (odmerano): Ako človek, ktorý svoj majetok bráni do poslednej kvapky krve.

NIKO: Nerozumiem; snáď zlodeji?

VRCHOVINSKÝ: Áno, veru zlodej, ktorý mi ukradol ten najdrahší klenot.

NIKO: Nuž ale veď to som ja, otecko, mojím vedomím som na vás ruku nevložil, v tomto okamihu vás vidím prvý raz.

VRCHOVINSKÝ (vážno): Ale môj najdrahší klenot i nad nevestu je moja česť.

NIKO: Ale, kto že vám ukradol česť?

VRCHOVINSKÝ: Čiastočne ty si započal dielo a redaktor Perohryz ho dovŕšil vo svojom plátku.

BOŽKA (priskočí, objíma Vrchovinského): Odpustenie, smilovanie, ujčinko, ja som tá najväčšia hriešnica v tomto.

VRCHOVINSKÝ: (ju odstrčí): Ach, poznáš ma ešte? Ujka, ktorého si rada mala?

BOŽKA (sebavedome): Áno, ešte aj teraz vás mám najradšej zo všetkých ujcov.

VRCHOVINSKÝ (trocha miernejšie): Vidíš dušička, ja som tej tvojej láske zle rozumel, hm, hm, tedy len ako ujka.

NIKO (chytí otca za ruku, pritiahne Božku k sebe): Sám uznáte, drahý otecko, že to Pán Boh takto chcel; odpustite a požehnajte (oba si kľaknú).

VRCHOVINSKÝ: (kladie im ruku na hlavu): Áno, sňatky sa uzavierajú v nebi a čo Boh sviazal, človek nerozlučuj.

NIKO, BOŽKA (bozkávajú mu ruky): Tisícerá vďaka vám, otecko.

VRCHOVINSKÝ (už veselo hľadí na nich): Potiaľ je to už všetko veľmi pekné, ale čo ja úbožiak si tu sám počnem? Tebe pozajtra vyprší dovolená, odídeš, odvezieš si Božku, Fedora a ani bych nebol človekom, keďbych nevidel, že aj Hanu mi vezmete.

ŽABKOVÁ (stranou): Teraz! Teraz! (nahlas) I teta Milka už balí, odchádza ku švagrinej bývať.

NIKO: Fatálna historia, otecko nebude chcieť z tohoto hniezda a ja by ho predsi najradšej sebou vzal.

BOŽKA: Áno, áno otecko pôjde s nami na tú vodu.

ŽABKOVÁ: A teta Milka predsi zostane sama na staré dni?

VRCHOVINSKÝ: Sama si svoj osud zmenila.

BOŽKA: Nuž ale prečo vlastne odchádza?

ŽABKOVÁ (štipľavo): Ženské vrtochy, ona by vraj od hanby nemohla žiť v tomto dome.

NIKO: Nuž tedy aj ju máme na svedomí my?

BOŽKA: Óh poďme k nej, naša láska nebude šťastná, keďby i len malý mráčok nenávisti lpel na nej. Poďme! Nechcem, aby pre naše manželstvo mala teta zkazený život, poďme! (Chytí Nika pazuchu, odídu.)

VRCHOVINSKÝ (sladko): Ale pani súseda, neopúšťajte nás ešte.

ŽABKOVÁ (štipľavo): Veď vás má už kto opatriť.

VRCHOVINSKÝ (rozmýšľa okúňavo, blíži sa k nej, chytí ju za ruku): Ale keď len vy, len vy mi rozumiete najlepšie.

ŽABKOVÁ: (sa mu vytrhne, odíde stranou): Sebec! Teraz ma vidí, keď ma potrebuje.

VRCHOVINSKÝ (zasa ide za ňou): Po prvom nezdare i druhý? (Hľadí jej milo do tváre.)

ŽABKOVÁ: Neviem či by ste uniesol dva koše, keď máte jednu ruku chromú.

VRCHOVINSKÝ (cúfne nazpäť): Tedy tak, i druhý koš je nachystaný? To by bolo opravdu ťažké bremeno, pre mňa plesirovaného. Mám zasa čakať i na druhého zlodeja, ktorý mi Vás ukradne?

ŽABKOVÁ (rozveselená): Na staré železo nechodia zlodeji.

VRCHOVINSKÝ: Ale, ale Elenka, zo starého sa leje nové.

ŽABKOVÁ: Medzi to staré patríme oba.

VRCHOVINSKÝ: Nuž tedy, žiadne komédie, placnime si do ruky Elenka, ja kupujem tvoj obchod s celou movitosťou i nemovitosťou a ty dostaneš na zámenu môj dom i s veľacteným prídavkom. (Ukáže na seba, ukloní sa, natŕča ruku.)

ŽABKOVÁ: (mu plesne do nej): Ešte jednu podmienku.

VRCHOVINSKÝ (netrpezlivo): Zasa podmienka! Vy žijete na samých podmienkach.

ŽABKOVÁ: Podmienky dávajú čas.

VRCHOVINSKÝ: Veď preto ich nenávidím.

ŽABKOVÁ: Nech je sobáš až —

VRCHOVINSKÝ (zakryje jej dlaňou ústa): až sa na manželstvo pripravíš snáď, hahaha! Nič! na dnes týždeň je u nás duplovaná svatba.

ŽABKOVÁ: Nehovor tak ešte.

VRCHOVINSKÝ: Azda bych synovi neodbavil svatbu? Len teraz bude dom Vrchovinského samá hudba, samý spev. Ichuchú! (zavrtí sa) teším sa na tanec. To môže už potom ten redaktorisko — ej, bodaj ho čert vzal — celé noviny zaplniť, to bude senzácia.

ŽABKOVÁ: Nech sa aj jemu dostane z tej dobroty.

VRCHOVINSKÝ: No a teraz Elenka (objíme ju) poďme k našim deťom, (chytí ju pod pazuchu).

NIKO a BOŽKA: (sa zjavia vo dverách): To sa nám páči takto.

VRCHOVINSKÝ (pustí Žabkovú, k deťom): Zasa ženichom.

NIKO a BOŽKA: (razom sa smejú): No len pozor na zlodejov.

BOŽKA (objíma matku): Moja zlatá mamička, keď bych len teraz nemusela od teba ďaleko, preč (plače).

(Klepanie na dvere.)

ŽABKOVÁ (sa strhne): Slobodno!

HANA: Slobodno vojsť? (Za ňou Fedor.)

FEDOR: Prišli sme tiež mladému páru zavinšovať (berie sa k Nikovi) a keďže sluha má nasledovať pána svojho, vyprosujeme si aj my s Hanou (obráti sa ku nej) vášho požehnania k nášmu sňatku, ktorý mienime tam dolu u nás zadržať.

NIKO: (so smiechom): Na môj pravdu, tu úrodná pôda na ženichov.

VŠETCIA: Hahaha!

NIKO (obzerá sa po kútoch): Nečupí ešte voľakde jedon exemplár?

AMALKA, JULKA a TINKA (vtrhnú do izby).

AMALKA: Z cudzích úst sa musíme dozvedeť, čo sa tu robí.

ŽABKOVÁ: Ale kto má taký dlhý frniak, ktorý to už vyňuchal?

JULKA: Kto iný, než pán redaktor, ktorý si komótno sedel pod oknom v zahrádke, všetko vypočul a nám zvestoval.

VRCHOVINSKÝ (si odpľuje): Tomu sám rohatý daroval nos.

ŽABKOVÁ: Nemajte za zlé, za chlebíčkom sa každý dnes ženie. Veď celý život je honba za skyvou. Každý si chce vtedy z pecňa ukrojiť, keď ho má pri sebe.

(Klopanie na dvere, všetcia sa obzrú): Slobodno!

REDAKTOR PEROHRYZ (otvorí dvere, malý chudý s cvikrom, na nose má tiež čierny, flajster tiež na čele, s poníženou poklonou).

VRCHOVINSKÝ (skríkne): Ako sa opovažujete? (Ženie sa proti nemu, všetcia mu zastupujú cestu.)

PEROHRYZ: Prišiel som prosím vo veľmi vážnej záležitosti.

VRCHOVINSKÝ (studeno, odmerano): Počujme! (Všetcia sa soskupia za Vrchovinského, Perohryz a Vrchov, stoja zoči-voči.)

PEROHRYZ: Prišiel som ponížene prosiť za odpustenie; ráčte si uvedomiť, že od vtedy idú moje novinky na úchytku.

ŽABKOVÁ (štipľavo): Akoby nie, veď ľudia nás zväčša len na klepy majú čas, ój ano, to sa musí vždy prečítať, ale vážna spisba leží prachom zapadlá.

REDAKTOR: Prosím, veď tuto i vaša dcéruška ma podporuje (ukáže na Julku).

ŽABKOVÁ: (vyskočí): Ale ty? No mohla som si mysleť, kuchyňa a práca domáca, to jej nevonia.

JULKA (nesmelo): Ale mamička, veď aj to je práca, napísať článok, alebo zprávu, to je taká práca, ako štrúdľu vytiahnuť.

AMALKA: Ale Julka, do takého plátka.

PEROHRYZ (urazený): To si vyprosím, posielam aj pánu ministrovi vždy číslo, čestný exemplár, a keď bol v našom meste, potľapkal ma po pleci ako jediného novinára nášho okolia.

Prosím, to mnoho znamená!

VRCHOVINSKÝ (jedovato): Ale čo nás po tom, čujme záležitosť.

PEROHRYZ: Nemôžem ju predniesť, až keď mi podáte ruku ku smiereniu.

VRCHOVINSKÝ (skáče): Ale ja? Človeče, vám? Nie keď ste ma už upiekol v tom vašom plátku, tak si ma aj zjedzte.

REDAKTOR (sladko): Pane statkár, máte taký radostný deň, samá láska, samé milovanie.

JULKA (predstúpi pred Vrchovinského): Zlatý ujčinko, milovať znamená dobre robiť — a odpúšťať.

VRCHOVINSKÝ: To už zasa z teba kniha hovorí. Áno, rozpamätúvam sa, čo Tolstoj hovorí o láske. Láska, láska, toľko galiby mi už v živote narobila, áno budem ju odteraz takto chápať. (K redaktorovi.) Tu moja ruka. A poďakujte Julke. (Potrasie redaktorovi ruku.)

ŽABKOVÁ (zvedavo): A tá záležitosť? Von s ňou.

(Všetcia zvedavo načúvajú.)

REDAKTOR: Nuž mám česť sa predstaviť ako ženich tuto mojej vernej spolupracovníčky (priskočí k Julke).

VŠETCIA: Hahahá!

NIKO (číta na prstoch): Ženich číslo 4 v tomto dome.

HANA (stranou): Ten má nos a šťastie.

ŽABKOVÁ (káravo): Nuž ale Julka, takto sa to robí tajne.

JULKA: Na vlastnú päsť sa zasnúbiť je dnes móda.

FEDOR (stranou): Bojím sa, že ženichov tu bude o chvíľu pol tucta.

TINKA a AMALKA: (s povzdechom): Dal by Pán Boh!

PEROHRYZ: Pane statkár, prosím ráčte gavírovať každej vašej nastávajúcej dcéruške 50 tisíc, budú hneď i ženisi, ja dám hneď inzerát do mojich novín.

TINKA a AMALKA: Ale, fuj, my sa nedáme predávať; tu pôjdeme radšej do Martina na jarmok.

PEROHRYZ: To to to, tam vás iste predáme, veď je to národný trh na také krásky (ukloní sa pred nimi).

ŽABKOVÁ: Treba len dočkať času, ako hus klasu, všetko pôjde, teraz Hana a Fedor poznášajte, čo máme dobrého v dome a rozveselíme sa!

VRCHOVINSKÝ: Nech sa rozhostí v mojom dome zasa radosť a šťastie. Posadajte si drahí moji. (Dievčence dávajú stoličky okolo stola, Božka dáva svadobnú kyticu do vázy na stôl. Hana a Fedor von. Žabková prestiera na stôl. Perohryz jej pomáha ochotne. Vrchovinský si sadne za vrch stola. S jednej strany Niko s Božou, z druhej redaktor s Julkou, naproti Tinka, Amalka, medzi nimi prázdna stolička; pri Vrchovinskom tiež prázdne miesto pre Žabkovú, ktorá si sadá posledná. Fedor a Hana nesú táce s cukrovinkami a fľašami. Fedor nalieva. Hana ponúka cukroviny.)

TINKA a AMALKA (sa obzerajú na prázdne miesto, vyskočia a utekajú von, vo dverách): Úbohá teta Milka!

BOŽKA: Na tú sme úplne zabudli, ja nemám pokoja, ja som nešťastná, že všetcia sa radujeme v tomto dome a ona nie je medzi nami (skloní hlavu, je smutná).

ŽABKOVÁ (k Vrchovinskému): Choď Vlado! ty jediný vykonáš niečo u nej.

VRCHOVINSKÝ (bez slova vstane, v tom sa otvoria dvere, Tinka a Amalka vedú tetu Milku, ktorá si utiera slzy. Usadia ju medzi seba. Vrchovinský ide k nej, bozká ju na čelo.)

MILKA (blažená): Deti moje! žehnám Vás a odpúšťam i tebe, Vlado, tvoje bláznovstvo, vidím, že všetko toto je múdre riadenie božie.

PEROHRYZ (zdvihne pohár): Nech žije naša spoločná, drahá tetuška!

VRCHOVINKÝ: Keď sme tu už všetcia pospolu takto v radosti a láske, chcem vám i skutkom, moji drahí, dokázať, že milovať znamená dobre robiť, ako mi to Julka pripomenula; že láska sa má takto chápať, ako nám veľký učenec Tolstoj a ešte väčší filozof a najmúdrejší človek Boh syn kázal v tých slovách: miluj blížneho svojho ako seba samého. Chcem vám všetkým pomôcť a preto tebe moja drahá polovička (obráti sa k Žabkovej) darúvam môj poschodový dom. Tebe syn môj drahý jediný, celý nepohnuteľný majetok, veriac, že svoje námorníctvo necháš už dolu vodou odplávať a prevezmeš i s Božkou dedictvo tvojich predkov a budeš ho zveľadovať ku cti našeho mena a celého slovenského národa, nezabúdajúc v hojnosti na národ, z ktorého si pošiel. Tebe Hana a Fedor sľubujem ročitú penziu ak v službe verne a oddane vytrváte; a tebe milá sestro (obráti sa k Milke) čo tebe? zasa len prácu, bo tú ty máš najradšej, mienim ti sriadiť v našom dome malý sirotinec pre siroty nášho mestečka môžeš sa celý deň s nimi baviť, jim žiť, jích kŕmiť, opatrovať, učiť, vychovávať. A ešte ti darúvam právo na uháčkovanie všetkých karkuliek a čepčekov, čo sa len v našom dome budú potrebovať.

PEROHRYZ: No, môžte už skoro začať. (Všetcia sa smejú.)

VRCHOVINSKÝ (sa obzerá jako keďby niekoho zabudol): Hm, hm!

PEROHRYZ (sa ozve): A ja som obišiel na sucho, pane tatuško.

VRCHOVINSKÝ: Dobre že sa hlásiš, mám ťa ešte v žalúdku, ale aby si vedel, že viem odpustiť i svojmu nepriateľovi, ktorý ma chcel zničiť, dostaneš každoročne istú sumu na podporu tvojich novín, ale len pod tou podmienkou, ak z nich vyhostíš všetky klebety. Tlač je veľká moc na svete, ňou sa nemá šíriť nenávisť, ale všetko šľachetné a krásne a hlavne láska má najsť svoj stánok v nej. (Sadne si nazpäť.)

VŠETCIA (vstanú, štrngajú pohármi, ozýva sa so všetkých strán): Vivat! vivat! nech žije náš drahý otec! (Ozve sa spev, všetcia spievajú.)

Za scénou sa ozve hudba, sprevádza do konca spev.

Opona.

Hru predstavil prvý raz divadelný krúžok Matice slovenskej v Holiči, dňa 26 decembra 1928.