ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vratislav dňa 10. sept. 1866.
Drahá moja Anička!
Pozdravujem ťa nastotisíckrát. — Odpusť mi, že ti o lóse svojom len teraz píšem. Pre svoju chorobu som ti skorej písať nemohol. Teraz som vo Vratislavi v Pruskej krajine ako zajatec. V tej nešťastnej bitke pri Hradci Králové zostal som na bojišti poranený kartáčom do pravej nohy. Odviedli ma do Vratislavi; tu sa ale moja noha tak rozjatrila, že mi ju odrezať museli. Ináč začala sa mi už teraz, chvalabohu, natoľko strábiť, že o krátky čas budem už hoden pomocou barly aj chodiť. Vodí sa mi tu výborne, lepšie než v našom vlastnom vojsku. — Ale ani strata nešťastnej nohy nebolí ma tak, ako nemilá vzdialenosť od teba. V nebezpečenstvách a bôľoch života spomínal som si len na teba a spomínanie toto posilňovalo ma vždy k neuvereniu. Ach, Anička, teraz ja i to len cítim, ako ťa ja milujem. Keby nie teba, volil by som bol neraz dušu vydýchnuť. A ty sa mi ako mávaš? Či pomyslíš niekedy na toho Janka, za ktorým si pri rozlúčke takmer umierala od ľúbosti? Nepochybujem o tom. — Ako počuť, pustia náš všetkých zajatých onedlho na slobodu. Dočkaj len, ani nezvieš, iba keď ti zavítam s touto barlou v pitvoriku. I dovtedy spomínaj tak verne na mňa, ako spomínam ja na svoju vernú Aničku. Či si nezabudla na to, čo si mi sľubovala pri tej kaplnke? — S týmto, keď i teba i Jurka i všetkých známych nastotisíckrát pozdravujem, zostávam tvoj
verný Janko P.