ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zo Slováka zbohatne každý, iba Slovák z nikoho zbohatnúť nemôže. Pre svoju dobrotu vychádza sám na psotu.

Pred dvoma rokmi dovliekol žid Čmuľo do Kamenice všetok svoj majetok v jednom batohu na chrbte; teraz by si už musel najmenej dvanásť vozov najať, keby sa mu zachcelo niekam presťahovať.

U Čmuľa nikdy nechýbajú hostia.

I teraz tam sedia za tabulou dvaja chlapi. Jeden má na hlave modrú čiapočku, v ústach farebnú českú dymku a na sebe zahodený šedý vojenský plášť. Je to Andrej Belajovie, ktorý sa predvčerom vrátil z vojny. Ten druhý je Jurko Poltárskych.

Ako sa to človek premení na tej prekliatej vojne! Belajovie Ondrík bol pred niekoľko rokmi, kým ho za vojaka nevzali, taký tichý, statočný, pravdomluvný šuhaj, že by si v ňom z každého slova opravdivého Slováka bol poznal. Teraz ale hudie on už celkom inakšiu nôtu.

„Hej, bratku, bolaže ti to za bitka pri tom Hradci Králové!“ vraví on k Jurkovi hlasom takým znaleckým, akoby celý plán bojišťa bol sám vymeriaval. „Gule fičali ako dážď a delové bomby ako hrach.“ Chcel hneď zo začiatku zahnúť, ale sa pomýlil — povedal pravdu. „Celé rady chlapov tak padali ako vo veľkých luhoch riadky kosienka pred obratným koscom,“ — farbí ďalej, sťaby z knihy čítal. Vtom ale spozorujúc úsmev na ústach Jurkových, ktorý dobre vedel, že tam veru Rakúšania dostali po kepeňoch, obrátil slovo, dodajúc: „Konečne sme však predsa len museli my utekať — a či znáš, kam nás hnali? Do prúdov Červeného mora!“

„Ale veď pán učiteľ vraveli,“ odporuje Jurko, „že je to tam rieka. Labe ju menovali a či ako.“

„Rieka, rieka,“ vraví vojak, „ale od krvi našich vojakov sa ona stala opravdivým morom, a to červeným ako krv, a len odvtedy ju nazvali Labe, že totiž životy lape do siete, z ktorej sa málokto vymotá… safrment!“

Neborák Andrej! Nikdy ani nevidel Hradec Králové.

„Vieš čo, Ondrík,“ pretrhne Jurko mnohorečného dobrodruha v jeho nekonečnom farbení, „nechajme my dneska tieto vojenské veci stranou. Ja by som ti mal niečo povedať. — Čmuľo, pol holby páleného! — Sľúb mi ale, Ondrík, že to, čo ti poviem, nikomu nikdy neprezradíš.“

„Tu ruka na to! Slúžil som cisárovi a ako vojak cisárov musím slovo držať.“

„Nuž toto ti je celá vec,“ počne Poltársky, poobzerajúc sa dookola, „mne sa bratova žena Anka veľmi páči. A ona by chladnou nebola, ba tak dôverne chová sa a láskyplne oproti mne, akoby mojou bola, ale v ceste stojí brat. S pomocou tvojou i toto možno odstrániť. Anku presvedčíme, že brat Janko na bojišti padol, i na úrade kňazskom záležitosť dočista privedieme… Čo na to povieš?“

„Iba jedno ,hm.‘ Ale môže byť dačo…“

„Želám si túto vec takto zosnovať: Zajtra navštíviš Anku a povieš jej, že Janko pri tvojom boku bojoval a padol. Potom ju presvedčíš, že ten list, čo z Vratislavi dostala, len ty si dal napísať pre jej potešenie…“

„Nuž buďsi!“ zvolá vojak, ktorý sa medzitým na skleničku bol zahľadel. „Ponúkam sa ti za družbu. Boh ti pomáhaj!“

Po skleničke sa vytrúsili obaja.

„Tá Anka nie je špatná nevesta,“ mieni obšitník, kladúc prázdnu skleničku od úst na stôl. „I ja by som ju radšej prijal než tú nemeckú markytánku.“

Medzi rozličnými rozhovormi pili do rána obidvaja ako dúhy.

Keď sa Jurko cez most, čo je naprostred dediny, domov potácal, ukázalo sa mu vraj dačo biele pred oči. Najskôr to bolo malé, potom sa na také vysoké vytiahlo ako veža — a odrazu zmizlo. Či to nebo snáď duch medzitým zomretého Janka?