ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letia v kŕdľoch, letia vrany
a čudesne krákajú.
Oj, bože môj milovaný,
tak sa roky míňajú.

Šuští vietor na kvetine
uvädnutej a vzdychá…
Oj, premilý Hospodine,
tak aj mladosť usychá!

Žltnú lesy, stromov listy
víchry sebou preč schytia…
Oj, bože môj, lós ten istý
aj ľudského je žitia!

Visia nebom šedé mlhy,
celý obzor už halia.
Oj, bože môj, i nedlhý
život strasti nám kalia!

Všetko v tichom sa oddaní,
všetko chystá v chladnú zem.
Oj, bože môj milovaný,
ja žiť ešte rodu chcem!

(V. Revúca)

Hviždí víchor po doline
a ťažko si stená
a do výšky hore prská
vlna rozpenená.

Búri víchor v mojej duši
a dumno si stená
a pokoja srdce moje
nikde, nikde nemá.

Hviždi víchor — keď sa ti chce,
postonávaj trúchlo,
oj, keby len v mojom rode
stonanie zatíchlo.

(V. Revúca)

Dobre je vtáčatku
spievať v háji hustom,
lež zle šuhajovi
v kraji duchapustom.

Vtáča si zaspieva,
ozve sa háj celý,
sťaby mal s pejúcim
vtáčkom súcit vrelý.

No zaspieva šuhaj
spev rodného ducha —
nikto sa neozve,
nikto ho neslúcha.

(Prešov)

Myšlienky, túžby naše, brat môj milý,
nikdy sa ešte dosiaľ nerôznili,
a hoc smial sa svet, ľudia hrudy, zeme,
že s ideálmi nikam nezájdeme,
v zápaloch našich nezvratní sme boli,
nemohlo zmýliť nič náš let sokolí.
— Letia mladé dni. Blahé okamženia
vidín v boj krutý života sa zmenia.
No, brat milený, aj v žitia zápase
vlohy posväťme vyššej ducha kráse,
ako sme dosiaľ, tak buďme aj potom
rodu oddaní srdcom aj životom!

(Prešov)

Netečte, slzy moje…,
oj, nadarmo tečiete,
veď potechy nikde, nikde
nenájdem ja na svete.

Netečte, slzy moje…,
chudobné perly ducha,
veď zloba vás vysmeje len,
ach, a svojeť je hluchá.

Netečte, slzy moje,…
diamanty bez ceny,
vami len sok šľachetnejší
byť môže napravený.

Netečte slzy moje…,
netečte za rod ľúby,
slzy národ nevykúpia
len skutky zo záhuby.

Netečte, slzy moje…,
duše slabej lichá daň,
myseľ jasná, činnosť bystrá
otvára nádeje stan.

(Mašková)

Mávam ja sny, krásne sníčky,
tak rád kochám sa v nich!
Nie duch môj, lež iste víla
bájna maľúva ich.

Mávam ja sny, krásne sníčky,
plné blaženosti,
ony moje potešenie
v biednej skutočnosti.

Ak niet pravdy, lež vládne blud
na svete storaký,
nech aspoň sny vrhajú kmit
v desné ľudstva mraky.

Ak niet krásy, lež cerí sa
podlosť z kútov sveta,
nech si duša vo sne aspoň
výšinou krás lieta.

Ak niet dobra, lež biedy len
v tom plaču údolí,
nech duch aspoň vo sne plesá
tam, kde nič nebolí.

Mávam ja sny, krásne sníčky,
oj, mám ja rád sny tie!
Ony zlatou obrubou sú
pre to tmavé žitie.

Ó, keby sa skutkom stali
moje čarovné sny,
nebo krásne, požehnané
bolo by na zemi!

(V. Revúca)

Nenahneváš sa, pevče duše mojej,
že piesňou svojou z tmavej hrobky tvojej,
z tajomnej, skrytej mohyly
svetu cudziemu ja ťa vyhrabujem,
zaznanú slávu tvoju vychvaľujem?
Nenahneváš sa, môj milý?

No však nie? Óh, nie! Ba duch tvoj zaplesá,
že, hľa, i v „cudzom“ národe nájde sa
duša, čo ťa velebí, ctí.
Že v „cudzom“?… Oj, nie, veď on tvoj vlastný
pobratim verný, ale nešťastný,
toho, ktorému spievals’ ty.

Darmo… Lež pevec nespieva len rodu
svojemu krásu, blaženosť, slobodu:
Poet je poetom sveta!
Tie spevy ako teplé slnka lúče
rozplývajú sa svetom pekne-rúče,
čo znejú z hrude poeta.

Pevče, pravzor môj! Teba už zem kryje,
odzneli lýry tvojej harmónie,
spev tvoj slávny už umĺkol.
Ňadrá tie, z ktorých vrelej lásky tóny
a slobodienky striebrozvučné zvony
šumeli, zničil smrti bôľ.

Ale pamiatku tvoju neskruší hrob,
tú aj vnukovia pozdných budúcich dôb
ctiť a obdivovať budú.
A piesne tvoje sa svetom ozývať
budú a city tvoje s ľudstvom splývať
večne vzdor časom, osudu.

Nuž ľúbim ťa ja, pevče môj súcitý,
mladistvých letov mojich vzorom si ty,
snáh, túh mojich najvyšší cieľ.
Ó, nechže duch tvoj s mojím sa zlúči
a s mojím citom tvoj cit horúci,
bych slobodu a lásku pel!

(Prešov)

Dosť sa ja naslzil. Oj, ty slza bôľna,
čo chceš v zrenici?
Nevyroň sa, zostaň… Ale len plyň zvoľna,
plyň mi po líci.

Slzil som za mamkou, súdruhmi aj milou,
rod môj, nad tebou. —
Nuž nech si zaplačem, doprajte mi, chvíľou
i sám nad sebou.

(Prešov)

Milé sú sníčky útlej detinskosti,
ľúby, milostný zorí vek,
veď nezná dieťa, čo žitia starosti,
nie, čo povodne žitia riek.
Pri krištáľovom sadne si potôčku,
z kvietkov pestré vence vije,
žiaľu, zármutku sĺz niet ešte v očku,
život — šumot harmónie…

Krásno to všetko! Veru, pohnutlivá
i spomienka na časy tie,
aj kto je šťastný, rád si o nich sníva,
aj milencov chvála im znie.
No ja oných dôb túžbam sa nekorím,
tam samá nevládnosť a sen.
Ja rád som junák! Snahou, činom horím,
by svitol rodu spásy deň.

(Mašková)

Pýtaš sa ma, čo mi je,
že tvár mi tak bľadá?
Noc má právo deň zhasiť, —
každý svoje žiada.

Pýtaš sa ma, čo kvíli
duša moja mladá?
Vrah má právo ku krivde —
každý svoje žiada.

Pýtaš sa ma, čo zrak môj
tak mútny vyhliada?
Kat má právo mečom ťať —
každý svoje žiada.

Pýtaš sa ma, čo z očí
toľko sĺz mi padá?
Silný slabších ničiť smie —
každý svoje žiada.

Pýtaš sa ma, že aká
trápi ma záhada?
Nepýtaj sa… Nič mi je —
každý svoje žiada.

(Prešov)

Sťa or divý rosijských stiep,
ktorý sa v kraj sveta schytí
a bĺka zrak a fŕka čuch —
sťa or divý moje city.

Vzplanú ony v hrudi mojej,
chcem objímať svety šíre,
chcem k nebu zem, k zemi nebo,
súzvuk, súlad vo vesmíre.

Hoj, chcem venčiť ľudstva čeľusť
slávy dúhou, laurom^[2] blaha,
tyranstvo biť, čo do jarma
voľnosť miliónov priaha…

Jarab tichý vprostred mora,
na brale už-už podmytý,
čo letieť chcel — klesli krídla,
jarab tichý moje city.

Veď v tých zorách slávofarbých
pre ľudstvo, ach, zôr nikde niet.
Kto ku hrude je prikliaty,
bedár v putách rabstva chce mrieť…

(Prešov)

Aký to cit objal dušu moju?
Neznámy hosť, po ceste svojej iď!
Haha! Podlého hľaďže vlúdnika,
ako dušu moju tisne k sebe,
to ľuľkanie sťa bozky vipery.
Nedáš mi jej pokoja, nehanebník?
Nuž tak zahyň cite, s ňou!
Zlom sa v jej objatí
aj ostrý osteň tvoj!…

Aký to cit? Sklamania cit.
Aký to cit? Ľútosti cit.
Aký to cit? Bolesti cit
i zronenia i vírenia —
a kráľ drakov najhroznejší,
velikán-cit: cit zúfania!

… Jaj, aké tiene to? Preč, hmly, z očí!
Neistoty preč chmáry z čela, preč!
To sen? Ach, bol by len púhym snom!
Desný to sen, ale nech bude snom,
dám spásu zaň pri súde pokonnom.
— Je sladko decku, keď sníva, jak padá
z výšky zlatej v čiernu priepasti noc,
prebudiť sa pri matkiných prsiach.
Ó, ale jak hrozné je súženie, že
desnú skutočnosť boh sám nezmení v sen,
tú, od ktorej mi mrkne žitia deň.

Mrká deň žitia… Čo? Života môjho deň?
Veď silno krv v žilách mojich kypí.
Mrká? Už mrklo sa v svete mojom
mysľou blahou, až bláhovou od blaha,
utvorenom, vybájenom smele.
Hej, mrklo sa. A kde žiarili zdania
ponad mladosti nivy usmievavé,
zaľahla noc skutočná, prestrašná,
ach, noc ako hrobu prekliateho mračná.
A najdrahší byt, modla boho-syna
v hrob ten si ľahla, ach, lásky vidina!

… Pustovníkom budem a zastonám,
žalovať sa budem hluchým horám.
I zadunia v tie šíre sveta strany:
Náš ston je ston večný, vladár jun sklamaný!
Ba mládencom budem jehož rumeň líc
do konca sveta nezbledne,
a svet ma celý, celý ľúbiť musí,
a vzývať každá, každá deva musí,
no súcit môj — tvrdosť žulobrala,
a ľúbosť moja — pomsta neskonalá!

… Ach, náruživosť, medze narušilas’.
Tichučko, ticho… Hajaj mi v kolíske,
v kolíske srdca nové sny, krásne tvor —
večné ti šťastie, neverný večne vzor!

(Prešov)

Na Javorí, na Javorí
vatra blnká, vatra horí
a pri vatre šuhaj mladý
do plameňa snivo hľadí.

Čože je tak zadumaný?
Snáď mu kŕdeľ odohnali?
Snáď ho milá oklamala?
Či fujaru mu odňali?

Ej, nie je on preto smutný!
V srdci jeho smútok iný,
ktorý slovom vypovedať
môže len sám Trojjediný.

Duma jeho tajomná je
sťa potôčik v hĺbke bane,
ktorý žblnká — a nik nezná,
skadiaľ prišiel, kde zastane.

Duma jeho ukrytá je
na samom dne v srdci, v duši,
ako včielka príval blízky,
tak duch jeho búru tuší.

… Hrmen bohov! — zvolá, skočí,
až zaduní v strede zeme.
Čert po dumách i po túžbach:
Päsť, valaška na to plemä!

(Gerendáš)

Ranný vánok povievať už začína,
noc-mrákava vždy viac a viac sa míňa.
Ó, loď, pospeš, rozprestri vetrilá,
nech sa zjaví voľnosti vlasť milá!

Mne blízko noc. Dych života nevládze.
Jak by vládal toľké znášať nesnádze?
Ó, čierna loď, nenáhli sa, čakaj:
len ešte raz, len zaplakať mi daj!

(Gerendáš)

Zlatoskvúce moje ideále,
ktorým žil som dosiaľ neustále,
zbohom, zbohom! Prijmite pozdrav môj,
prv než začriem v zapomenutia zdroj.
Zbohom, pestré vy obrazy krásy,
zbohom, život bez blaha a spásy!

— Kto to tak narieka?
Kto tak úpenlivo stená?
Ach, biednik sklamaný,
duša osudom preľstená.

Dobre! Len roň slzy, chlape,
kto žils’ preludom pochabe!
Dobre! Plač nad svojím žitím! —
— Kto lúči sa s hodinou pokonnou
bez daromných nárekov a stonov,
ja len s tým súcitím.

Hasne slnce, keď noc sa prikráda,
bledne kvietok, keď mráz naň pripadá,
múti sa Váh, keď príval zahučí,
praská haluz, keď víchrica skučí,
rozplynie sa svet krásy, nádeje,
keď skutočnosť, život naň zaveje.

No nač slziť nad hradieb rumami,
ktorých skalu za skalou čas kradne?
Načo vzpínať ruky za zorami,
keď ich zápyr^[3] na západe bľadne?
Skĺznu rumy z vŕšku do doliny,
lež ich slávu zachránia dejiny.
Hasnú zore v podvečernej dobe —
dosť, že boli tým vrchom k ozdobe.

— Padol syn, jediná otcova potecha,
v boji, zvesť ku sluchu starčekovmu spechá.
A tento? Kmáše snáď v žiali svoje vlasy?
Reptá proti bohu? Kliatbou sa ohlási?
Nie! On mužne vraví: Nech žena narieka;
vedel som, že splodil človek len človeka!

Mladá myseľ tvoja pestré tvorila sny.
Neznals’, že sen je noc a príde svit jasný?
V mori — na dne srdca — ľúbosti koraly.
Neznals’, že jaknáhle búra sa privalí,
tá vyhádže na breh skvost ten drahocenný
a na brehu šliamom bude zašpinený?
Oči zaslepila ti fatamorgána,
nadšenie, obraznosť bujná, rozháraná.
Nuž či znáš teraz len, že vzduchohra klame
a v nič rozplynie sa prv, nežli zbadáme?

Nuž tak nekvíľ, nenariekaj,
proti sudbe sa nevztekaj,
že ti zmietla ideále
a nechala iba žiale.

Prestaň, prestaň!… Žobrákom buď,
lež nekľaj na vlastný osud.
Zhyň pod rumom sklamaných snov,
lež svoj neoplakávaj rov!

(Prešov)

Prúdy veľriek v oceán-hlbinách
odpočinku nájdu si lože,
orol sadnúť na bralo môže,
ustane-li v oblačných výšinách.

More, ktoré zúri v besu penách,
ty pohladkáš vposled, ó, bože,
sťa mať synka, jestli sa zmôže
muka jeho v choroby perinách.

Ach, len ja som, ktorý darmo prosím
duši oddych, stánok pokoja —
ja snáď kliatbu svoju sebou nosím.

V túžbach stálych, v túžbach bez nádeje
ani nezviem, keď mi zvon zazneje —
tam spočinie, tam hlava moja!

(Gerendáš)

Pozri hviezdu, jak padá, jasavú,
ruži odním zápyr ľúbezný,
zotri vrúcnosť milostnej piesni,
motýľovi farbu ligotavú,

vytlač na zem hrozna sladkú šťavu,
štíhly dub vo dvoje rozčesni,
predstav si bez kvietkov čas vesny,
bez hviezd, slnca, zôr sveta sústavu:

To, súdruh môj, hľa, život mladý,
ak ti zhasol jasných vidín svet
a uvädol vrelej lásky kvet.

Ideály nech ti sväté budú!
Chráň si srdce, chráň ducha od bludu —
mladosť peknú nič nenahradí!

(Gerendáš)

Neznáš ty, neznáš, druh verný, ľúbený,
jak biedny je na svete tvor
mladoň, strativší života svojho cieľ,
padnúc do prózy z výšky zôr…
Ó, hájže si chrám čistých ideálov!
Z trosák mladého nadšenia a žiaľov
oltár nevystav pre hmotu!
Stratíš-li vieru, lásku i nádeju
a v srdci ti len túžby nízke tlejú,
zhynieš sebe aj životu!

(Gerendáš)

Vravíš, otče, že vraj šťastný ja som,
že mi šťastie chodí vzápätí,
kážeš ho ctiť, kým neuletí,
by nemusel obanovať časom.

Odpusť, odpusť, pokorným keď hlasom
rade tvojej tak syn odvetí:
Čo mi je zo zlata, z tých smetí,
ak mám v ríši duchov byť chuďasom?

Sveta lesk mňa márny neukojí,
biedy, núdze duch môj sa nebojí —
vence moje v bojoch za rod kvitnú.

Že žobrákom budem? Dobre, dobre.
Žobrať môžem, keď národ môj žobre —
nech len jemu časy krajšie svitnú!

(Gerendáš)

List šepotá k lístkom. Poľubok sa na rozlúčku dáva:
viac nebudú ľúbať sa na vrcholci lipy.
List šepotá k lístkom. Hlboký z pŕs rinie sa povzdych:
oj, veď svet zanechať — tak tvrdo nám prichodí.
List šepotá k lístkom. Nejaké sa tajomstvo podáva:
s ukojeným srdcom radno je do hrobu ísť.
Lístok vtom úbohý z lipy žitia smutne letí dol,
zblednutý od žiaľov, rumenný túžby pýrom. —
Prišla jeseň štípavá, mrazami kvety spálila pestré,
spálila, matka ľúba, aj tvojich ozdobu líc.
Prišla jeseň chmúrna, čo dlhé dni skrátila letné,
skrátila, matka ľúba, tvojho žitia dobu tiež.
Jestli ti napriek však popriala slniečka slabý lúč,
kto znal, rána či to kmit a či západu už? —
Pod rovom pokoja tebe sladko sa sníva, milá mať,
mne však sniť nedajú žiale mladosti mojej.
Ach, či sa rozpomenieš, vrele rozpomenieš v rove na mňa,
bez teba jak usychám na svete tomto sirý?
Oj, znám, láska činí tvoja, láska i v rakve hrejúca,
že z jari najprv sneh od hrobu preč uteká.
Keď trávička suchá v dobe zimnej na hrobe chrestí,
snáď nekolíše ju starosť tvoja neskonalá?…
Snívaj, matka milá, nesužuj sa ty nikdy o lós môj,
trudnú starosť nechaj, cieľa nedôjde ona.
Žiale tisícoraké, na krutých čo ma hádžu vlnách, viem,
dych materinských úst, oj, neutíši ľúby.
Tie slzy, denne čo ich tu vylievam prúdy prehojné,
lásky materskej žiar nie vstave, nie, vysušiť.
Jak to? Ja nešťastný? Som šťastný, ó, mati sladká,
ku blaženosti mi len ty jediná chybuješ.
(Ach, keby mohla vidieť, úbohá, sem, sem v moje prsia,
znám, jej spráchnivené srdce by puklo v rove.)
Nuž tak viac nevidím, nevidím viac mať svoju dobrú?
V jej oči láskyplné nikdy hľadieť nebudem?
Nikdy… Nemožnosť! Veď ktože šepce mi zavše radostne,
v tvár tvárou že musím, ešte musím ju vidieť?
Ktož’ to vraví v bežaní nezmennom prírody večnej:
po zime jar kvetná, po noci slnko zlaté?
Nuž spi, mamička milá, sen sladký… Až do videnia!
Tam ti porozprávam všetky žalosti svoje.

(Mašková)

Víchor, čo burácal
v mladých prsiach mojich,
utíšil sa, klesol
v bezvládny, biedny vzdych.

Kdeže hľadať srdcu
liečny zdroj nádeje?
V žiali veľkom ono
viac už neokreje.

Stromu práchnivému
márna nebies manna,
kvetu podťatému
nač je rosa ranná?

Chodím po lúčinách —
koľko tu krásy jest!
Hľadím ku blankytu —
koľko jasných tam hviezd!

Lež srdce toto už,
tá peleš démonov,
necíti krásu, nie
súzvuk nebies tónov.

Svet vôkol mňa jarý
i vence luzných diev,
svet vôkol mňa blahý,
radosť i ples i spev.

Ale v srdci mojom
utíchol žitia ruch —
do hrobu žiada sa
povrhnutý padúch!

(Turie Pole)