ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hore dolinou od mesta H. pokľuckával v smere proti Kamenici za jedného letného podvečera okyptený Janko v otrhaných vojenských šatách. Otrhané šaty mu dali ako náhradu za stratenú nohu.

„Ej, ale som už dnes hodný kúsok prešiel, a to o smäde a hlade pri takom pekelnom sparne,“ zhováral sa ticho sám so sebou. „Nič to zato, len keď si vás už vidím, vy premilené lúčiny a polia kamenické! — Veru tomu už na jar minul jeden rok, čo som sa od vás lúčil, čo som Aničku posledný raz vybozkával. Nebožiatko, len dobre, že sa od žiaľu neumorila!… Ba či od radosti nezamdlie, keď ma uvidí!“

Prišiel až ku kaplnke, práve keď sa slnko na druhú stranu prevažovalo. Sadol si na hodvábnu trávičku nad chodníkom a v tých sladkých spomienkach i v tej radosti, že vernú dušičku svoju zase do náručia pritisne, tak sa rozkochal, akoby sa mu srdce bolo rozlievalo. — Neborák Janko! Primnoho dôveroval nestálym ňadrám ženským!

„Dočkajte len, ako ju ja prekvapím,“ šeptal si v ľúbom úsmeve. „Nevstúpim do chyže, iba keď už na kozúbku ohník bude rozložený. Len by sa už zotmelo…“

Spoza jedľových hôr vystúpil na spôsob veľkého požiaru nad dolinku h…skú nový mesiac. V malej chvíli sa celé okolie trblietalo v práškoch bleskových, iba nad Kamenicou vznášala sa ľahunká, lúčami mesačnými popretkávaná hmla.

Janko, i keď driev nemal ani strpenia, aby ďalej meškal, sa na tento utešený zjav prírody tak zahrúžil do slastných citov, srdce jeho tak ľúbymi údermi tĺklo nad tým dávno nevídaným slovenským krajom, že báječný obraz vidieka mileného aj túžobne vzývaný obraz Ankin vytisol z jeho duše.

Konečne sa vzchopil a po niekoľkých okamihoch bol pod oblokom otcovského bydla. Poznamenať ešte treba, že sa Janko a Jurko neboli podelili ani o gazdovstvo ani o dom, ako to na mnohých stranách bratia robiť zvyknú — pravdaže, iba na vlastné nešťastie.

Janko okyptený vstúpi dnu. Anka hľadela do ohňa, opretá lakťom o kozúbok, a zadumane naslúchala prskanie horiacej jedľoviny a brblanie zovierajúceho hrnka.

„Bože, daj šťastia!“ zaznie po tichej chyži.

„Bože, daj!“ vraví Anka, obzrúc sa na prichodiaceho a nevedome položiac pravú ruku na srdce, lebo ju tam pichlo voľačo.

„Prosil by vás, pekná nevestička, či by ste mi nedali dakde prenocovať? Ja som nešťastný vojak a dneska som už veľmi dlhú cestu prešiel.“

„Hja, dobrý človek, i dali i nedali; musím sa najskôr muža spýtať, a ten je dakde v dedine…“ rečie Anka trhaným hlasom a tlkot jej srdca bol by si mohol počuť.

„Anička, duša drahá, ako sa ty vieš znamenite pretvarovať! Ani len pekne nepohliadne na svojho vrele milovaného Janka!“ —

„Ach, Janíčok môj! Nuž to opravdu len ty? — Ach, bože, veď ja nie viac tvojou ženou! Ja ženou tvojho bratovou… Veď mne tak povedali, že ty si na vojne zahynul…“

„A tvoj sľub?…“ riekne rozhnevaným hlasom okyptenec. „Hah, neverná žena! Figliarsky svet!“

Ale po krátkej chvíli začne ticho a láskyplno: „Nuž, Anka neverná, zbohom, na večnosť zbohom! Ži šťastne a nech ťa Hospodin stálejšie požehnáva, než stále si ma ty ľúbila… Ľúbosť moja je nesmierna, ľúbosť táto odpúšťa ti…“

Ďalej nemohol. Kropaje veľkých sĺz zaliali jeho líca. Ešte jediný pohľad hodil na jej ligotné čierne mihalnice a v okamihu zmizol.

Anka ostala ako skamenený stĺp…

U Čmuľa bolo toho istého večera mnoho hostí. Veľké bolo všetkých zadivenie, keď do krčmy vstúpil Janko o barle.

Nasledujúceho dňa celá dedina len o Jankovi okyptenom rozprávala. Plakal vraj ako decko a pil, dokým aj vrchné šaty neprepil. Na dotazy neodpovedal nikomu ani slovíčka, ale sedel nemo na spôsob vytesanej sochy. Okolo polnoci zmizol — a nikto viac o ňom nechýroval.