ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Dnes ste ešte krajšie spievali.

— Vedela som, že mám poslucháča.

— Ste márnivá teda?

— Rada sa páčim celému svetu.

— Celému svetu, slečna…? Brr!

— Buďte rád, ste aspoň i vy zarátaný!

— Som vám povďačný.

— Á propos!^[5] Nevidím vám tvár dobre. Boli ste to vy dnes o piatej v mestskom parku?

— Áno!

— Neverím vám!

— Prečo? Vysoká postava, široké plecia, čierna brada, dlhé fúzy, široký klobúk — veríte, slečna?

— Verím; dobre ste sa opísali.

— Je mi ľúto, že som vás ja nevidel.

— Teší ma. Som vám takto zaujímavejšia.

— Máte krásnu tvár, oči blčia vám, slečna. A postava?

— Čiperná — asi po vašu dlhú bradu, pane!

— Môžete byť krásnym zjavom.

— Som, pane.

— Ako, slečna? Vy to tak určite tvrdíte? Skadiaľ?

— Porovnávala som — a verím i zrkadlu, pane!

— Haha! Rada sa uzeráte v ňom?

— Nie. Len keď sa musím.

— Verím vám.

— Musíte mi veriť.

— Prečo musím?

— Poneváč som vás ešte neoklamala.

— Haha! Máte málo skúseností, slečna. Ste dávno vo Viedni?

— Dva mesiace.

— Skadiaľ ste prišli?

— Z Uhorska, z N…a. A vy ste tiež stadiaľ, pán Radevič!

— Prekvapujete ma. Ako to viete, slečna!

— Pamätám sa na vás, lenže vtedy nemali ste ešte brady.

— Kušič, Kušič; ach bože! Vy ste dcéra pána majora?

— Áno. Otec umrel, — žijem tu s matkou.

— A prečo tu, slečna Milica?

— Chodím do konzervatória.

Podajte mi ruku. Ja som vás dakedy kolísal.

— Nemožno, pane. Mám krátku ruku. Obloky sú nám ďalej ako…

— Dvere myslíte? Idem!

— No, no, len nie tak chvatom. I zajtra svitne, teraz je už pozde: matka drieme.

— Zato sa ale môžeme zhovárať?

— Tu som.

— Pamätáte sa…

— Áno, na všetko pamätám sa. A čo vy robíte vo Viedni?

— Nedávno som skončil štúdiá; teraz som pomocným lekárom v nemocnici.

— Ostanete dlho tu?

— Nie, v N. ma čakajú. Vyvolili ma za lekára.

— Ach!

— A vy slečna? Máte peknú budúcnosť so svojím hlasom.

— Ach, pane! Nútená dráha! Radšej by…

(„Mico, odi! Mico!“)

— Zbohom, doktor! Volajú ma.

— Zbohom, do videnia!

— O jedenástej!