— Dnes ste ešte krajšie spievali.
— Vedela som, že mám poslucháča.
— Ste márnivá teda?
— Rada sa páčim celému svetu.
— Celému svetu, slečna…? Brr!
— Buďte rád, ste aspoň i vy zarátaný!
— Som vám povďačný.
— Á propos![5] Nevidím vám tvár dobre. Boli ste to vy dnes o piatej v mestskom parku?
— Áno!
— Neverím vám!
— Prečo? Vysoká postava, široké plecia, čierna brada, dlhé fúzy, široký klobúk — veríte, slečna?
— Verím; dobre ste sa opísali.
— Je mi ľúto, že som vás ja nevidel.
— Teší ma. Som vám takto zaujímavejšia.
— Máte krásnu tvár, oči blčia vám, slečna. A postava?
— Čiperná — asi po vašu dlhú bradu, pane!
— Môžete byť krásnym zjavom.
— Som, pane.
— Ako, slečna? Vy to tak určite tvrdíte? Skadiaľ?
— Porovnávala som — a verím i zrkadlu, pane!
— Haha! Rada sa uzeráte v ňom?
— Nie. Len keď sa musím.
— Verím vám.
— Musíte mi veriť.
— Prečo musím?
— Poneváč som vás ešte neoklamala.
— Haha! Máte málo skúseností, slečna. Ste dávno vo Viedni?
— Dva mesiace.
— Skadiaľ ste prišli?
— Z Uhorska, z N…a. A vy ste tiež stadiaľ, pán Radevič!
— Prekvapujete ma. Ako to viete, slečna!
— Pamätám sa na vás, lenže vtedy nemali ste ešte brady.
— Kušič, Kušič; ach bože! Vy ste dcéra pána majora?
— Áno. Otec umrel, — žijem tu s matkou.
— A prečo tu, slečna Milica?
— Chodím do konzervatória.
Podajte mi ruku. Ja som vás dakedy kolísal.
— Nemožno, pane. Mám krátku ruku. Obloky sú nám ďalej ako…
— Dvere myslíte? Idem!
— No, no, len nie tak chvatom. I zajtra svitne, teraz je už pozde: matka drieme.
— Zato sa ale môžeme zhovárať?
— Tu som.
— Pamätáte sa…
— Áno, na všetko pamätám sa. A čo vy robíte vo Viedni?
— Nedávno som skončil štúdiá; teraz som pomocným lekárom v nemocnici.
— Ostanete dlho tu?
— Nie, v N. ma čakajú. Vyvolili ma za lekára.
— Ach!
— A vy slečna? Máte peknú budúcnosť so svojím hlasom.
— Ach, pane! Nútená dráha! Radšej by…
(„Mico, odi! Mico!“)
— Zbohom, doktor! Volajú ma.
— Zbohom, do videnia!
— O jedenástej!
