— Mesiac svieti, nemyslíte, slečna, že by človek…?
— Was, mein Herr?[1]
— Či nemyslíte, že by človek náchylný bol poklony dávať?
— Was geht das mich an?[2]
— Myslím, že ste srbské piesne spievali?
— Prečo to myslíte?
— Tak sa mi zdalo.
— Ako vidím, plytké dno!
— Ostatné slová ste veľmi zaťahovali.
— Teda predsa hlbšie!
— Máte dobrý orgán, slečna!
— Viem!
— Máte utešený hlas.
— Opakujete sa, pane!
— Ste Slovanka, slečna?
— Áno! Čo vás to zaujíma?
— Ľúbim Slavianky.
— Brr!
— Je vám zima?
— Pred takou obšírnou láskou áno, pán Nemec…
— Ja som tiež Slavian!
— Ale! Akej národnosti?
— Srblin sam, sestro![3]
— No, no, nie tak rýchlo.
— Srb je Srbkyni bratom.
— Haha, boli by ste zlým bratom.
(„Mico, odi, odi!“)[4]
— To vás volajú?
— Áno. Matka sa bojí, že prestydnem pri okne.
— Zbohom teda! Ja som doktor Radevič.
— Ja Mica Kušičová. Zbohom, pán sused.
