— Voľno!
— Sluha pokorný!
— Vitajte, pán Radevič!
— Postojte, slečna, malá Mica, nech vás vidím… Aká ste krásna!
— Pokoj, pane! Ak ľúbo, sadnite si.
— Hneváte sa, slečna?
— Som namrzená. Teraz som prišla z prednášok a matky niet doma. A ja vás na jedenástu pozvala. Mohli by ste si pomyslieť, že…
— Ale, prosím! Načo toľko formalít, veď sme my starí známi, zlatá Mica.
— Ja nie som ani zlatá, ani krásna, ani malá Mica, ale slečna Kušičová? — viete?
— Ha, ha! Milostivá slečna Kušičová, dovoľte, aby si blahorodý pán doktor Radevič sadnúť smel.
— Vy ste taký, aký ste boli: samopašný!
— Vy ste ale malá, krásna, zlatá Mica. A ja, aby ste sa nebáli pletiek, dočkám vašu pani matku.
— A vy ste ako pop: vlasy po plecia, brada skoro po driek a postava ako Goliáš,[6] človeku skoro strachu naženiete.
— Bojíte sa ma, malinká Mica?
— Ja, ja sa vás nebojím a veľká som pre seba tiež dosť.
— Vy ste škovránok so strieborným hláskom, Mica. Rád by vás tak húpať ako pred trinástimi rokmi.
— A ešte čo, pán doktor?
— A ešte ste mi ruku nepodali.
— Tu je!
— Krásna rúčka, — ale prečo sa trasiete? Bojíte sa svojho starého priateľa?
— Nie, nie, ale pusťte ruku!
— A v očiach slzy! Hneváte sa, Mica?
— Nie, nie, ale mi necelujte[7] ruku!
— Ach, moja zlatá Mica, prečože?
— Len, len! Pusťte! Vy ste grobian…! Mama ide…!
— Nech ide, Mica. Tým lepšie. Bozkaj ma, Mica.
— Ach, bože, ach!
— Tak, Mica, tak!
— — — — — — —
— Ako ma máš rada, Mica?
— Ako holub žitko, kvet rosu, vták slobodu, tak ťa mám rada Radivoj, muž môj!
— A ty mňa, Radivoj?
— Ako škovránok ranný vzduch, orol smelý let, žito jarké slnce, smädný čerstvý nápoj, — nie, nie, ešte väčšmi, žena moja, zlatá, malinká Mica moja!
