Inkognito

Incognito – veselohra „v štyroch dejstvách a národnými spevmi“ od Jána Palárika (1822 – 1870). Autor ju publikoval pod pseudonymom Ján Beskydov (Concordia, 1858), neskôr vyšla ako súčasť Zobraných dramatických spisov Jána Palárika (Minerva, 1. zv., 1870). Ochotnícka premiéra predstavenia bola 1. mája 1859 v Nemeckej Ľupči.

Veselohra Incognito je literárnym debutom takmer štyridsaťročného autora, ktorý sa dovtedy venoval najmä publicistickej a redakčnej práci, nie krásnej literatúre. Podobne ako ďalšie jeho hry – Drotár a Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch – je založená na princípe dvojníctva, situačnej komike a optimistickom tóne. Z replík kladných postáv (tu básnika Jelenského) je zrejmý politicko-aktivačný tón a národnovýchovný zámer, ktoré sú v zhode s autorovým politickým presvedčením a svetonázorom.

Hra tematizuje konflikt vedúcich vrstiev spoločnosti slovenského „Kocúrkova“ – zdanlivo rozprávkového mesta, ktoré je „všade pred nosom“ –, prostredníctvom ktorého Palárik kritizuje malomeštiactvo podliehajúce módnej germanizácii a maďarizácii, vysmieva sa z jeho životného štýlu a názorov.

Jadro zápletky je založené na zámene osôb: pomaďarčeného a zdemoralizovaného Jelenfyho, syna radného Potomského, a uvedomelého básnika Jelenského, syna slovenského olejkára. Obidvaja sa uchádzajú o Evu Sokolovú, dcéru bohatého kocúrkovského richtára. Dej veselohry sa začína príchodom Evy domov , kam sa vracia z „ercíhungu“ ako popanštená, odnárodnená Evelín. O sobáš s ňou majú záujem obaja muži. V prípade Jelenfyho sa má stať objektom finančných špekulácií jeho otca, v prípade Jelenského ide o dávny sľub, ktorý si dali ich otcovia. Obaja muži prichádzajú do Kocúrkova „inkognito“, aby si budúcu nevestu dobre prezreli. Zámena mien a osôb vyvoláva rad komických situácií, ktoré sa stupňujú v scéne pytačiek. Napokon – v zhode so zákonitosťami veselohry – sa Eva zosobáši s Jelenským a Potomskovci dostávajú košom.

Hru Incognito v matičnom období s úspechom a často inscenovali ochotníci vo všetkých kútoch Slovenska i napriek tomu, že bola často – z národnostných a politických dôvodov –zakazovaná. Jej inscenovanie zarazili úrady napríklad trenčianskym ochotníkom po dvoch reprízach v roku 1872 preto, že sa vraj vysmievali maďarskému národu, o rok neskôr nepovolili toto predstavenie ani v Bytči („z neznámych dôvodov“). V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 19. storočia sa hra Incognito – podobne ako Drotár – vďaka mimoriadnemu záujmu ochotníkov o jej inscenovanie podieľala na rozvíjaní ochotníckeho divadla na Slovensku, neskôr bola s obľubou inscenovaná prvými profesionálnymi divadelníkmi. V súčasnosti sa ako dramaticko-literárny a javiskový útvar hodnotí ako príliš dobovo determinovaná, má hlavne dokumentárnu hodnotu a vyžaduje dramaturgické úpravy.