ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TÉZEUS: Nuž, Hipolyta krásna, blíži sa srok našej svadby rýchle; štyri dni len šťastne prežité a prinesú nám nový mesiac: však, och, v mojich očiach jak pomaly preds’ svetla ubýva tej lune starej! Ona zadržuje mi túžby moje, rovno macoche či vdove, ktorá troví pridlho dôchodky mladistvého nápadníka. HIPOLYTA: Tie štyri dni sa skoro ponoria do nocí; noci štyri podobne čas skoro presnijú, a vtedy mesiac, sťa strieborný luk zčerstva ohnutý na nebi, bude obdivovať noc tých našich slávností. TÉZEUS: Choď, Filostrate, vyburcuj mládež Atén k zábavám; vzbuď veselosti ducha bodrého i všetečného; odprav trudnomyseľ ta na pohreby, bledá družica je neprístojná nášmu prepychu. (Filostrat odíde.) Ja, Hipolyta, mečom uchádzal sa o teba, i som si tvoju lásku vyzískal, urobiac ti bezprávie; no v sňatok s tebou vstúpiť manželský chcem v inej tónine, hej, s nádherou, s víťazoslávou, skvostným hodovaním.

EGEUS: Zdravstvujte, Tézeus, náš vojvoda vehlasný! TÉZEUS: Vďaka, dobrý Egeus. I čo nového? EGEUS: Plný mrzutosti prichádzam so žalobou oproti vlastnému decku, dcére Hermii. Sem predstúp, Demetrius. — Vznešený môj pane, tento človek má môj súhlas ku tomu, by ju vzal si za ženu. — Sem predstúp, Lysander — a, milostivý vojvoda, tento chlap tu úrekom opantal ňadrá môjho dieťaťa. Ty, ty, Lysander, tys’ jej strkal verše a ľúbostné hen znaky zamieňal si s deckom mojím; pri mesačnom svetle tys’ vyspevoval pri jej oblôčku lichotným hlasom piesne tichej lásky; jej obraznosti otisk ukradols’ náramky z tvojich vlasov, prstienky, skrz čačky, pletky, hračky, haraburdy, kytkami, paškrtkami: posolstvom to napospol tak silnej prevahy k neotuženej mladi; úlisnosťou ty potiahols’ mi srdce dcérino, jej poslušnosť, ňouž mne je povinná, na tvrdošijnú zvrtol zarputilosť. — A, vojvoda môj vzácny, nech si je tak, jestli ona totu pred vašou milosťou neprivolí k vydaju za Demetria, tak ja doprosujem sa starodávnej Atén výsady, jak že je moja, môcť s ňou naložiť: — nuž, lebo bude patriť poctivcovi tomuto, lebo smrti, ako to náš zákon káže, nariadivší výkon bez otáľania v takom prípade. TÉZEUS: Čo poviete vy na to, Hermia? Rozvážnou buďte, deva spanilá: vám otec váš by mal byť sťa by bohom, tým, ktorý slúčil vaše pôvaby; hej, takým jedným, jemuž vy ste iba sťa tvárnosť vo vosku, ním vtisknutá, i ztade jeho moc, že podobu tú nechať môže abo znetvoriť. Je Demetrius predsa hodný muž. HERMIA: I Lysander je ten. TÉZEUS: Sám v sebe, pravda; no v tejto veci, postrádajúc on usrozumenia vášho rodiča, ten druhý musí povážený byť za hodnejšieho. HERMIA: Len by otec môj, jak priala bych si, hľadel mojimi očami! TÉZEUS: Skorej oči vaše hľadieť musejú vášho otca rozsudkom. HERMIA: Za odpustenie prosím Vašu Milosť. Ja neviem, z kej som moci stala sa tak odvážlivou, ani nakoľko sa týkať môž’ to mojej skromnosti, že v prítomnosti takej rozkladám tu svoje pomysly; však prosím vrúcne preds’ Vašu Milosť, nech sa doznať smiem, čo najhoršieho potkať môže ma v tom prípade, ak odopriem sa vydať za Demetria? TÉZEUS: Smrťou so sveta sísť, abo zriecť sa spoločnosti mužskej naveky. Preto, krásna Hermia, prv spýtajte sa svojich žiadostí, vyzveďte svoju mladosť, vyskúšajte krv svoju dobre, čiže, voľbe ak nepopustíte vášho otcovej, môžete rúcho mníšky obnosiť, v kláštore tmavom zavretou byť navždy, bezplodnou sestrou stráviť celučký svoj život, hymny prespevujúc mdlé jalovej, chladnej lune. — Trikrát šťastné tie, krv čo svoju opanujú tak, že prekonajú panenskú tú púť; no pozemsky preds’ požehnanejšia je ruža v kvapky stečená, než tá, čo, na mladíckom vädnúc šípe, rastie si, žije, zmiera v blahu samotnom. HERMIA: I chcem rásť takto, tak žiť, tak mrieť, pane môj milostivý, než bych panenskej sa vzdala výhrady tu pre tohto panáka, jehož neprosenému to jarmu duša moja nedovolí ver’ podmaniť si samostatnosti. TÉZEUS: Vezmite času na rozmyslenie a pri najbližšom novmesiaci, v deň (ten sňatku medzi mojou oddanicou a mnou, ten sväzku spolstva na večnosť), v deň onen abo pripravte sa umrieť pre neposlušnosť vôli otcovskej, a či sa ináč Demetriovou stať manželkou, jak on to žiada; abo pred Dianiným sľúbiť oltárom večitú prísnosť, osamelý život. DEMETRIUS: Znežnejže, milá Hermia, a ty, Lysander, podriaď krehký nárok svoj istému môjmu právu. LYSANDER: Ty si máš jej otca lásku, Demetrius; nechaj mne Hermiinu: nuž, s ním ožeň sa. EGEUS: Posmešný Lysandrisko, pravdaže, on moju lásku má, a čo je môjho, tá láska moja jemu odovzdá. A ona mojou je: i svoje právo, čo do nej mám, tu všetko do byľky Demetriovi dávam imaním. LYSANDER: Som, jasný knieža môj, tak dobre z rodu jak on, tak dobre som i zámožný; než uňho, viac je mojej ľúbosti; pomery moje v každom ohľade tak rúče zriadené sú, ak nie zrovna i prajnejšie, jak Demetriove, a čo viac značí, nežli pospolu tie chlúby všetky, ja som milovaný od švárnej Hermie: nuž prečo bych sa nemal dochodiť o svoje právo? Ľaď, Demetrius — a to dotvrdím mu prosto do očú — sa zaliečal Helene, dcére Nedarovej, aj jej srdcom ovládal, a ona, panna tak roztomilá, až sa umára, mrie zbožne, v modlárstve mrie za týmto tu pošpineným a vrtkavým chlapom. TÉZEUS: Tiež musím vyznať, čul som toho moc, i sám som myslel, o tom s Demetriom že pohovorím; ale vlastnými súc zahrnutý záležitosťmi až vyše hlavy, jaksi vypadlo mi z pamäti. — No, Demetrius, poď; vy, Egej, tobôž; oba poďte so mnou, mám pre obidvoch tak kus súkromnej náuky. Čo sa, krásna Hermia, vás týka, hľaďte prichystať sa v tom, záľuby svoje prispôsobiť vôli otcovej; ináč zákon aténsky (na ktorom zmierniť nieto prostriedkov nám naporúdzi) odsúdi vás na smrť, alebo k sľubu samoživota. — Poď, Hipolyta moja; jak sa mi máš, moja láska?… Demetrius i Egeus, choďte veďľa zároveň: zamestnať musím v nejednej vás veci okolo našej svadby; neináč o niečom s vami porokovať, čo vás dotýka sa zblízka. EGEUS: Z povinnosti i zo žiadze vás nasledujeme.

LYSANDER: Nuž, moja milá? Prečože ti líčko tak obledlo? Ký pád, že ružičky tam takto chytro vädnú? HERMIA: Hádam že nemajú dažda, ktor’ho snadne mohla bych opatriť im z búrky očí tých. LYSANDER: Prebeda! Koľko len som dočítať sa, dopočuť vedel kedy rozprávok či udalostí, nikdy vernej lásky beh nepospiechal hladkým tokom: lež hneď bola krvou rozdielna — HERMIA: Ó, kríž byť privznešeným k zotročeniu s nízkym! LYSANDER: Hneď na vek mrcha štepením — HERMIA: Ó, odpor byť pristarým a s mladým sputnať sa! LYSANDER: Alebo inokedy za základ vše voľbu mala príbuzných — HERMIA: Ó, peklo mať voliť lásku zrakom iného! LYSANDER: Či, ak i bol ký súcit pri voľbe, zas vojna, neduh, smrť ju obliehaly: ju okamžitou robiac ani zvuk, sťa tôňa rýchlou, prchavou jak sen, jak záblesk v noci ani žúžoľ krátkou, čo, v prchlivosti istej, odhalí nám nebo i zem razom, a prv než by človek stihol vyriecť: Ľaľaď, už ho pohltí aj mrákot pažerák: tak zprudka svetlé veci prejdú v zmutok. HERMIA: Ak tedy verná láska bola vždy prekrižovaná, platí výrokom to osudu: v tom páde naša skúška nech naučí nás trpezlivosti, bo veď to neresť obyčajná je, tak láske prívlastná, jak myšlienky, a sny a vzdychy, žiadosti a slzy, ľubôstky spoločníci úbohej. LYSANDER: To dobrá premluva, a preto počuj ma, Hermia. Mám tetu, vdovou je, pohlava z rodu, veľmi majetná a bez detí; jej bydlo na sedem míľ vzdialené je od Atén, a mňa ti tak rada vidí, ako by som bol jej synom jediným. Tam, ľúbezná Hermia, môžem vziať ťa za ženu; až na to miesto drsný Atén zákon nás nemôže už stíhať. Jestliže ma tedy miluješ, tak vykradni sa z domu otca svojho zajtra v noci, a v háji, na míľu as’ od mesta, kde bol som ťa raz potkal s Helenou, keď slávily ste ráno májové, tam vyčkám si ťa. HERMIA: Drahý Lysander môj, prisahám ti na Kupidov luk, ten najsilnejší, na najlepší jeho šíp s hrotom zlatým; na Venušiných prostotu hrdlíc; na to, duší dych čo jednotí a milým žehná párom; i na oheň, hen trávivým čo žiarom hruď kartaginskej kráľky zapálil, keď falošný ten Ťrojan na vetríl sa vzdialil krielach; na všetkých tých sľubov shon, ktoré mužskí potajme či s chlúbou len kedy zrušili, viac na počet, než vyslovil ich kedy ženský svet: že na tom mieste, čos’ mi určil sám, sa zajtra iste s tebou postretám. LYSANDER: Drž, ľúba, sľub. Ľaď, ide Helena.

HERMIA: Helena krásna, zdar Boh! Kam? Preč? Aj — HELENA: Zveš krásnou ma? To krásna odvolaj. Veď tvoju krásu Demetrius má rád: ó, šťastná kráska! V očiach tvojich hárať zrieť hviezdy polárne a jazyka ti sladký švehol milšie preniká, než škovránok jak pastierov sluch hostí, keď raz sa zluní, lôh roztvára brosty. Je nemoc chytľavá. Tou kiež by, ó, i milosť bola, krásna Hermia: tak rada bych sa nakazila tým výrazom tvojím, než sa odstránim: priam ucha chytil by sa mi tvoj hlas, pozora zrak tvoj, mojej reči zas tej mluvy tvojej sladká melódia. Nech svet je môj, krem, pravda, Demetria, ver’ všetok si mnou odovzdatý máš. Ó, nauč patriť ma, jak ty to znáš, a čo je za návod, nímž panovite Demetriovho srdca riadiš bitie! HERMIA: Ja zazerám naň, a on z všetkých síl preds’ dial ma ľúbi. HELENA: Ó, by naučil tvoj zázer smev môj tomu umeniu! HERMIA: Ja preklínam ho, on však v zámenu mi platí láskou. HELENA: Moje modlitby, ó, kiež tú vášeň znaly vzbudiť by! HERMIA: Čím viac ním zahŕdam, tým skôr ide za mnou. HELENA: Čím viac ho ľúbim, tým viac pohŕda mnou. HERMIA: Že zumel, Helena, ja nie som vina. HELENA: Len krása tvoja; kiež som ja tým vinná! HERMIA: Uteš sa. viac ma nemá na pohľad; Lysander a ja utečieme ztaď. Než tohto zjav som zhliadla milený, mne zdaly sa byť rajom Atény: hľa, kých mi z lásky lahôd natieklo, keď zvrátila mi nebo na peklo! LYSANDER: Helena, už len svoje predsavzatie vám vyjavíme: Na tom svätosväte sme usniesli sa totiž, zajtra že za noci, jak sa Főbe ukáže a striebristé si líce pobľadlé uzerať bude vo vôd zrkadle, perlami rosy krášliac trávy mäkkú kysť (čas to, ktorý milých na úteku zvlášť zacloní vše), v pozdnej chvíli tej sa vytratíme z brány aténskej. HERMIA: A v háji tom, kde za vesny my obe sme na pažiti v krehkých kašiek zdobe si neraz hovely, si vzájomne sŕdc vylievajúc túžby tajomné, tam s Lysandrom sa máme sísť: a ztadiaľ, zrak odvrátený s Atén sinú na diaľ, pôjdeme hľadať nových priateľov a cudzie spolky s dušou nesmelou. Nuž, vrstovnica milá, zdravá buď! Hľaď do modlitieb i nás zahrnúť, a šťastnej náhody nech vôľa zlatá ti Demetria vručí do objatia! — Drž slovo, Lysander: i stravy dosť ľúbostnej nadnes, nasleduje pôst do zajtra v noci. LYSANDER: Drahá Hermia, dodržím. (Hermia odíde.) — A tak rečiem vám i ja. Helena, s Bohom; Demetrius ale, jak doňho vy, sa buchni do vás stále! (Odíde.) HELENA: Jak jedni šťastní nad iných byť znajú! V Aténach vôbec mňa tak pokladajú za peknú jak ju. Čo mi z toho však je? Demetrius smýšľa naopak; čo vedia všetci, len on nechce znať. A jak on blúdi, rabom vždy a zvšaď len Hermiine oči nasledujúc, tak blúznim i ja, bláznom obdivujúc tie jeho prednosti. Tým zachádzaním i veciam ináč bezcenným a planým, považovaným za nič dľa hmoty, môž’ láska pridať tvaru, hodnoty: bo očami nie, srdcom hľadí láska, i preto býva slepým do obrázka namaľovaný Amor krídlatý. Nie, nemá smysel v lásky zajatí ni mlsu dakom po rozsudku: brky, a nie zrak riadi spech ten ozlomkrky; ba preto lásku zvú i deckom, že na voľbišti často býva ošudená. Jak rozpustilí chlapci počas hry sa zaklínajú v prieku dve na tri, tak šarvanec ten s pružnou lásky kušou keď dýchne, zlyhne, doložiac sa dušou. I Demetrius, Hermii než v oči sa zadíval, sťa hrad by po úboči, tak cupkal prísahmi: vraj, svätá vec, len mojím je, a leda krupovec ten ofúkly ak Hermiine ústa, už stajel, prísah stopila sa spusta. Hej, idem útek krásnej Hermie hneď oznámiť mu, a už aký je on, istotne že zájde zajtra v noci do hája, by ju nasledoval, hoc i jej k protivni. A toto za náveštie ak dôjdem vďaky, mzda to rúca ešte; no tým si myslím neresť obohatiť, že uvidím ho ísť ta a sa vrátiť. (Odíde.)

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

PISKOR:

PLÁNKA:

PISKOR:

PLÁNKA:

PISKOR:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

HLADKULÍK:

PLÁNKA:

RYPÁK:

PLÁNKA:

TEĽPIS:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

VŠETCI:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO: