Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
William Shakespeare:
Sen noci svätojánskej
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Martin Hlinka, Jaroslav Geňo. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 91 | čitateľov |
Atény. Sieň v paláci Tézeovom. Vystúpia: Tézeus, Hipolyta, Filostrat, páni a družina.
HIPOLYTA: Je podivné, môj Tézeus, čo vravia tí zaľúbenci. TÉZEUS: Viacej podivné než pravdivé. Ja nijak nemôžem uveriť týmto starobylým bájkam, ni čarom-kúzlam týmto. Milenci a pomätenci také mávajú, hľa, vriace mozgy, také obraznosti podobovacie, ktoré chápu viac, než chladný rozum kedy pochopí. Tak streštenec a milenec a poet z predstavivosti samej složení sú: Jeden zrie ti čertov pospolu viac, než ich šíre peklo môže spratať — toť, zbláznelca máš; zaľúbenec zas jak spochabelý všetok, krásotu Heleny vidí v brve Egypta. A básnikovo oko, v šumnej točiac sa šialenosti, s neba bleskoce na obvod zemský, s tohto na nebo, a ako stelesňuje obraznosť neznámych vecí črty, poetov brk utvára ich v podoby, i dáva povetrnému nič hneď miestny byt a meno. Také kúsky vystrája mohutná obraznosť, že jak chce len nejakú tú radosť chápať, zväčša zahrnie v pojem i jej prinášača, alebo v noci, strach keď s ňou sa strieda, jak ľahko je ker držať za medveďa. HIPOLYTA: No celé dobrodružstvo noci tej, vyrozprávané obšírne, a tie ich všetkých mysle, zvrátené tak jedno za druhým: všetko dokazuje viac, než vrtoch ľúbostný môž’ vyhútať, i stáva sa číms’ zrutnej trvácnosti. Nuž, akokoľvek, divné, čudesné —
(Vystúpia: Lysander, Demetrius, Hermia a Helena.)
TÉZEUS: Tu idú milenci tí, radostní a vytešení zplna. — Radosť, milí priatelia, veselosť a svieže dni ľúbosti nech vám sprevádzajú srdcia! LYSANDER: Viac nežli nás, nech očakáva ich vás na vychádzkach vašich kráľovských, u stola vášho, vašom na lôžku! TÉZEUS: No, do prúdu — Čo za hry maškarné to, aké tance máme, by sme nimi ta odbudli troch hodín zdĺhavý vek medzi večerou a dobou spánku? Kde je náš riadny zábav riaditeľ? Čo za rozkošky naporúdzi sú? Či nieto divadla, čo utíšilo by muky jednej trápnej hodiny? Volajte Filostrata. FILOSTRAT: K službám, mocný náš vojvoda. TÉZEUS: Rec, akých kratochvíľ máš osnovu pre večer terajší, kú v kukliach frašku, hudbu? Ako ináč by oklamali lenivý sme čas ten, ak nie dákym vyrazením? FILOSTRAT: Tu je soznam, aké rôzne zábavky sú pohotové. Ráčte vyvoliť z nich, čo chce Vaša Výsosť prvej vidieť. (Podá papier.) LYSANDER (číta): „Boj s Kentaury, čo s harfy sprievodom zaspieva jeden eunuch aténsky.“ TÉZEUS: To nechcem; to už rozprával som svojej najmilšej v počesť strýca Herakla. LYSANDER: „Buj spitých bachantiek, jak roztrhajú vo svojom vzteku spevca tráckeho.“ TÉZEUS: To starý kus, a hrali ho, keď som z Téb prišiel posledne, ich vydobyTEĽPIS LYSANDER: „Plač trikrát troch múz pre smrť učenosti, onehdy zomrelej sťa žobráčka.“ TÉZEUS: Satira iste, britká, karhavá, čo neprilieha k mravom svadobným. LYSANDER: „Zdĺhave krátky výjav mladého to Pyrama a jeho milej Tisby; priveľmi trúchle obveselenie.“ TÉZEUS: Vraj, veselé a trúchle? Zdĺhavé a krátke? To je toľko, horúci sťa ľad a na div zbrnavelý sneh. Jak nájsť tu shodu v tejto neshodnosti? FILOSTRAT: Je to hra, knieža môj, čajs’ na desať slov dlhá, ktorá tedy je tak krátka, jak hry som nepoznal. Však napriek tým desiatim slovám, Výsosť, pridlhá je, lebo to ju robí únavnou, že v celej hre tej nieto slovíčka primeraného, jediného herca, čo bol by šikovný. A tragickou, môj slávny vojvoda, je preto ona, bo Pyramus v nej život vezme si. Keď próbu držali, som videl ju, i musím soznať, vlahou naplnily sa moje oči, lenže veselších sĺz výbuch smiechu nikdy neronil. TÉZEUS: A kto sú, čo to hrajú? FILOSTRAT: Mozoľnatých rúk ľudkovia, čo robotujú tu v Aténach, ktorí nikdy doposiaľ nepracovali duševne, i teraz unámahali nevycibrené pamäti svoje touto istou hrou, len vašej svadbe kvôli. TÉZEUS: A to už si počujeme. FILOSTRAT: Nieže, šľachetný môj knieža, naskrze to nie je pre vás. Som vyslúchal to do konca, i nič to, darobné nič na tom svete (leda ak by ste vstave boli zábavu nájsť v zámeroch ich), rozvlečené až strach, do hláv vbité ukrutečnou trýzňou, by poslúžili vám. TÉZEUS: Chcem čuť ten kus, bo nikdy nemôž’ dač’ byť nepríjemným, keď prostodušnosť ho a oddanosť nám ponúka. Choď len, sem priveď ich, a, panie, ráčte miesta zaujať. (Filostrat odíde.) HIPOLYTA: Nerada vidím zúboženosť, ťarchou čo zavalená je, a oddanosť vo službe hynúcu. TÉZEUS: Oj, zlatúšku, veď takej veci ani nespatríš. HIPOLYTA: On hovorí, vraj, nie sú v odbore tom vstave previesť ničoho. TÉZEUS: Tým krajšie od nás, keď za nič vzdáme vďaky im. Zábavou našou bude srozumieť ich nerozumu: a čo úbohá oddanosť nevie zrobiť, prijme ohľad šľachetný za vôľu, nie zásluhou. Kde som len chodil, veľkí učenci si predsavzali zavše uvítať ma vpred rozmysleným pozdravom: a tu vše zbadal som, jak trasú sa a blednú, prestávky robia vprostred viet, ich hlas cvičený jak im zlýha od ľaku, až koncom koncov mlčky zasekli, mňa nepozdraviac slovom. Ver mi, drahá, z tej nemoty ja predsa vykloval som istú vítanku, a v skromnosti tej bojazlivej úcty čítam toľko, jak drzej, smelej výrečnosti z úst melúcich. Láska tak a sprostnota, jejž chvejné pery kliešte bázne stisly, keď najmieň, najviac vravia mojej mysli. (Vojde Filostrat.) FILOSTRAT: Ak sa tak páči Vašej Milosti, je upravený prolog. TÉZEUS: Nech dnu vstúpi. (Vreskot trúb. Vystúpi Prolog.) PROLOG: Keď urazíme, to je z dobrej vôle. Bo nemnite, sme strojci urážok, krem z dobrej vôle. Prosté previesť role, to konca nášho pravý počiatok. Nuž povážte, sme hostia nemilí. Neprišli, by sme spokojiť vás mali, to zámer náš. Vám ku kratochvíli tu vôbec nie sme. By ste ľutovali, sú herci poruke; i vidiac hrať ich, všetko zviete, čo vám ľúbo znať. TÉZEUS:
LYSANDER:
HIPOLYTA:
TÉZEUS:
(Vystúpia: Pyramus a Tisbe, Stena, Mesačné svetlo a Lev, ako by nemé osoby hry.)
PROLOG: Vás, vzácni, zadiví to divadlo snáď; však divte sa, až pravda blysne v taj. Ten muž je Pyram, ak ho chcete poznať; tá krásotka zas Tisbe, naozaj. Ten človek, s hlinou-vápnom, stena tá je, mrcha stena, čo, toť, milých lúči: a cez jej špáru stačia, chúďatá, si šepkať; nie div, keď ich láska mučí. Chlap s lampášom, s psom, s tŕňom značí svit luny: bo vedzte, pri jej svetle zasa ten pár sa má sísť, nie sa hašteriť var’, Ninov kde hrob, tam, tam milkovať sa. Čo ľvom ho zvú, ten zver tu najdravší, jak šla si prvá, kde bol na paši, šla za noci ta: naraz zaplaší ju, vernú Tisbe, či skôr prestraší; a ako bzikla ona, plášť svoj stratí: ten krvo-pyskom lev však sfafrí ti. Vtom príde Pyram, chlap i junec zlatý, a Tisbin nájde plášť tam zabitý. Nad čím on, chvíľky nie súc váhavým, hneď kordom, hnusným kordom krvavým si do pŕs, vrúcich krvou kamdiaľ tuhšou, krvave bodne s odhodlanou dušou, a Tisbe, tŕpnuc v tôni pod morušou, mu dýku vytrhne a skoná tam. Ostatok zdrobna rozpovedia vám Lev, Mesiac, Stena a imž srdce piští, tí milí dva, kým budú na javišti.
(Odídu Prolog, Tisbe, Lev a Mesačné svetlo.)
TÉZEUS:
DEMETRIUS:
STENA: V tej hre sa deje, že ja, čo sa menu Rypáka teším, predstavujem stenu. A taká stena to, jak domyslieť sa ráčite, v nejž vydlubanú zrieť je trhlinu či dieru. Cez tú milí tí, Pyramus a Tisbe, pravda, v chvíli tej pod pokrývkou šuškávali si. Toť, hlina, maz i kameň akýsi znať dávajú, že tou som stenou, veru; tak, na moj’ hriešnu: a tuť máte dieru, kde zprava, hľa, i zľava odznova si ,šu-šu‘ budú milí bojkovia. TÉZEUS:
DEMETRIUS:
TÉZEUS:
PYRAMUS: Ó, hrôzooká noc! Noc pleti čiernej! Ó, noc, čo vždycky si, keď nie je deň! Ó, noc, noc, joj-joj, ak mi Tisby vernej sľub v zábudku tak čľupnul priehlbeň! A stena ty, ó, stena láskavá, čo medzi otcov našich trčíš stajmi, ó, drahá, ukáž, kde si štrbavá, cez puklinu tú kuknúť očkom daj mi! (Stena zodvihne prsty.) Ďak, zdvorilá: sám Jopter ujmi sa ťa! No vidím? Nevidím dnu Tisby; tma. Ó, planá stena, nezriem svojho zlata; hrom raf ti do skál, že tak šudíš ma! TÉZEUS:
KLBKO:
(Vystúpi Tisbe.)
TISBE: Ó, stena, neraz čulas’ viať mi z hrudi vzdych, Pyrama že delíš tak a mňa: dvoch citmi-niťmi poputnaných ľudí; a moje pery, dvojka-čerešňa, z nichž pozostávaš, neraz pobozkaly hlinou-škutinou pospájané skaly. PYRAMUS: Hlas vidím: idem k špáre nakuknúť, či nečujem líc Tisby. Tisbe! TISBE: Milúš môj, tys’ to, hútam. PYRAMUS: Pre mňa húť či huď, čo chceš: som dňom ti lásky zabrieždil už, a Lachmander[2] jak verný zostanem. TISBE: Ja tiež jak Helena, kým neumriem. PYRAMUS: Ver’ nebol Cofal Príkrej vernejší. TISBE: Jak Cofal Príkrej, som ja tebe vždy. PYRAMUS: Ó, cmuk ma cez, toť, dieru v stene zhusta! TISBE: Len dieru cmukám, nie, ach, tvoje ústa. PYRAMUS: Chceš, Ninin kde hrob, sísť sa so mnou priam? TISBE: Nech živá, mŕtva, zaraz vykonám. STENA: S tým som ja, stena, spustil úlohu; i keď už vrcheň prikryl nebohú, tak, stena, vykroč s nohy na nohu.
(Odídu Stena, Pyramus a Tisbe.)
TÉZEUS:
DEMETRIUS:
HIPOLYTA:
TÉZEUS:
HIPOLYTA:
TÉZEUS:
(Vystúpia Lev a Mesačné svetlo.)
LEV: Vy, dámy, vy, ichž srdulienka nežné sa ľaknú hroznej myšky najmenšej, včuľ hádam tiež strach schytí chrbto-bežne vás, vydrví aj v triaške zimničnej: keď drsný lev tak v hrivy odeve v tom najdivokšom hneve zareve. Nuž, znajte, že ja, Teľpis, remesielkom stolárik, som len kožuchom ľvím celkom, a nie som ani ľvovská samica; veď stihol bych tak sťa lev sblížiť sa na toto miesto v ruvačku a pôtku, bolo by veta mojom po živôtku. TÉZEUS:
DEMETRIUS:
LYSANDER:
TÉZEUS:
DEMETRIUS:
TÉZEUS:
MESIAC:
DEMETRIUS:
TÉZEUS:
MESIAC: Ten lampáš značí mesiac rožkatý; ja sám sa zdám byť mužom v mesiaci. TÉZEUS:
DEMETRIUS:
HIPOLYTA:
TÉZEUS:
LYSANDER:
MESIAC:
DEMETRIUS:
(Vystúpi Tisbe.)
TISBE:
LEV:
(Zareve. — Tisbe dá sa na útek.)
DEMETRIUS:
TÉZEUS:
HIPOLYTA:
(Lev roztrhá Tisbin plášť a odíde.)
TÉZEUS:
DEMETRIUS:
LYSANDER:
(Vystúpi Pyramus.)
PYRAMUS: Ďak, mesiačku, ti za slnečné lúče; ďakujem, že dnes svietiš jasne tak. Kým prúdiš sa vdol zlate, leskle, rúče, požívať úfam vernej Tisby zrak. Však stoj, — ó, zboj! Páč, rytier môj, kých hrôz tu znamenia? Či, oko, zrieš pád možný tiež? Ó, chutná kačena! Tvoj plášť sneh prv jak, samá krv? Sem, Furíj hadí bič! Ó, Parcha, príď: rež pasmo, niť; zmliažď, prichlop, zdrv a znič! TÉZEUS:
HIPOLYTA:
PYRAMUS: Ó, príroda, nač’ levov stvorila si? Hľa, zlý lev sprznil panenský mi kvet, čo je — nie, nie — bol kráskou prvej krásy, žil, túžil, ľúbil ma, mne sľúbil med. Hoj, slzy, v prúd! Von, meč ty, vrúť v Pyrama hruď svoj hák: hej, v ľavý pup, kde srdce hup! — tak umriem, tak, tak, tak. Už skonal som, bzik! Prievalcom, duch chmatnul nebies lem; zhas, jazyk, knôt! Mesiačku, schoď! No, mriem, mriem, mriem, mriem.
(Umrie. — Mesačné svetlo sa vzdiali.)
DEMETRIUS:
LYSANDER:
TÉZEUS:
HIPOLYTA:
TÉZEUS:
(Vystúpi Tisbe.)
HIPOLYTA:
DEMETRIUS:
LYSANDER:
DEMETRIUS:
TISBE: Spíš, holúš? Čo, var’ umrel? Ó, vstaň, Pyram! Vrav pár slov! Nič, nemý jak? Joj, mŕtvy! — Zrak mu zacloniť má rov. Tie z ľalíj rty, nos farbistý sťa čerešňa, tá líc žlť bez chyby jak kašky by: v zmar všetko — kytka kyc! i po venci — Och, milenci, tož skvíľte dočula; mal očatá vám, chúda, sťa zelená cibuľa. Ó, sestry tri, sem nachytry, rúk svojich mliečnu bľaď si zamočte v tú — nebočte — krvavú mláku, ľaď: veď vy ste mu niť hodvábnu, ach, znaly postrihať. No, zmĺkni, reč; poď, verný meč: rez, zbruď mi ňadrá tie — Zdrav, priatelia; Tisbe umrela: adjé, adjé, adjé.
(Umrie.)
TÉZEUS:
DEMETRIUS:
KLBKO:
TÉZEUS:
(Tanec šašov.)
TÉZEUS: Už polnočný nám jazyk kovový ohlásil dvanástu: nuž, zaľúbenci, spať; je tu zápäť duchov hodina. I obávam sa, z príduceho rána že odospíme toľko, koľko sme navyše noci tejto prebdeli. To makateľne hrubé divadlo preds’ dopomohlo odbyť kratochvíľou chod noci lenivý. — I na lože, priatelia. — Nočne ešte štrnásť dní zopakujeme hodom veseliny, a k radosti vše bude podnet iný.
(Odídu.)
Vystúpi Puck.
PUCK: Teraz rve lev, zlačnejúc, a vlk vyje na mesiac: kým si sedliak chrápe, súc pretiahnutý v jarme prác. Vatry tlejú na uhoľ, vtom čo kuvik vreští, až chorých, imž sa zhoršil bôľ, upomína na rubáš. Včuľ čas nočný je, kde v ruch strhnú hroby, otvorom každého vylieza duch, by sa plúžil cintorom. A nám, bôžkom, v bežku len u trojspreži Hekaty, pred slniečkom sťa by sen tme idúcim vzápätí, radosť včuľ — Pst! Neruš myš v posvätnom tom dome tíš; vyslaný som s metlou vpred, zpred dvier odmiesť prach i smeť.
(Vystúpia Oberon a Titania so svojimi sprievody.)
OBERON: V dome lesklý mihá pruh: pri mdlom, spavom ohni tom každý škriatok, čaro-duch v brnk! jak vtač s kra odletom, a piesenku spievajte za mnou, tančiac hupkajte. TITANIA: Prv ráč pieseň prespievať, slovkám zvučný nápev dať: a my, jaks’ ju narazil, ruku v ruke, s nehou víl vpadneme v ňu z úchytku; požehnáme príbytku. (Spev a tanec.) OBERON: Včuľ, kým svitne, po dome tmoľ sa každé. Vedome my zájdeme k posteli, vznešení kde manželi, tej požehnať najprvej: a potomstvo, pošlé z nej, šťastné bude povždy. Tak tie tri sňatky, v prvý mrak po svadbe čo žertvujú, nech sa stále milujú verne. Ruka prírody žiaden však nech nehodí fľak na pokolenie ich; pri ich deťoch zrodených neobjav sa lyšaj, ni zajačí pysk, neprajný výrost, šrám, znak úreku: ošklivosť čo v človeku budí, či mu na podiv. Svätenou tou rosou nív každé z vás znač krôpkate chodník svoj; i posväťte, postupujúc po práci, každú chyžu v paláci tom sladostným pokojom: a čo je tu na svojom, pán, účastný bezpeky ostávaj tu naveky. Drobčite; nedlite: ko mne príďte na svite.
(Odídu Oberon, Titania a sprievod.)
PUCK: Ak my, tiene, ublížili sme, povážte (a v tej chvíli ste i všetko napravili), spánok iba že to bol, čo vám oči zatiahol, zjavy tie kým tiahly kol’. I mdlý-lichý predmet ten, výdatný len ako sen, nože, haniť neráčte, radšej, vzácni, prepáčte; bo keď v láske prepáčite, tým hneď i nás polepšíte. Hej, jak že som poctivý Puck, ak dnes ten šťastlivý — bez zásluhy bár, jak vieme — výsledok si zahrabneme, jazykom že unikneme hadím, žihál úkladu: v krátce dáme náhradu: ináč v celom potomstve Puck nech Cigánom sa zve! S tým dobrú noc všetkým vám — Zatlieskajte, akže nám byť priateľmi bez vady; Robin veru nahradí!
(Odíde.)