ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PUCK: Hohou, duchu, kam cestuješ? VÍLA: Cez hory, cez doly, cez chrastie, cez kriak, cez sady, hrádz koly, cez vôd šum i jak, cez ohňov kundoly putúvam ja naokolo, rýchlejšie než luny kolo. Slúžim duchov kráľovnej, rosou značiac kruhy jej po pažiti zelenej. Kašky sú jej chovanice zvlášť; ich zlaté kabanice, vidíš, škvrnky dostaly: rubíny to — trvalý čarodar; hej, v pieh tých lone sídlia si ich sladké vône. No musím rosných kvapák pohľadať a po perle im stoknúť do úšat. Choď, duchu potvorný, zdrav’, nahlo mám; kráľovná s družinou sem príde priam. PUCK: Dnes v noci kráľ tu strojí držať hody. Dbaj o to, kráľovná nech neprichodí mu pod oči, bo zúri Oberon až od hnevu, že ona napokon, čo indickému kráľu kradmo vzala, spanilé chlápä preds’ si podržala za panoša, — a ozaj nemala tá tak rozkošného dosiaľ odmenčaťa —: kým Oberon bol rád by z dôvodu, že žiarlil aj, ho k svojmu sprievodu zaradil, zver čo durí pohonom mu; však silou-mocou vzoprela sa tomu, si chráni miláčka, a medzitým ho venčí kvietím, zihráva sa s ním. A teraz oni nestretnú sa ani, nech je to v háji, vzdušnej na poľani, či pri zdroji, čo jasnú buble zvesť, alebo v svetle blkotavých hviezd, by nevypukla zvada odnova, priek medzi nimi: takže duchovia ich všetci v strachu do žaluďových zalezú mištičiek, sa skryjúc v nich. VÍLA: Už abo zjav tvoj ma a iné mýli, alebo ty si onen potmešilý a prešibalý duch, ten s priemením, vraj, ,Robin-čeľadník‘. Nuž, ak nies’ ním, há, ktorý dievky straší na dedine, soberá mlieko, žarnov krúti v mlyne hen, tam zas udychčanej gazdinej vo dbanke mútku vzbúri najmenej a niekdy skýši nápoj bez pomoci odrobky droždia, cestujúcich v noci vodieva mimo, všakých po pekliech, z ich neresti si robiac pritom smiech; tým však, čo ,Znachor‘ rečú ti a ,Pucku môj radostný‘, až prácu chytáš z rukú, a totí sú, ichž šťastím zahŕňaš — či ozaj nie si ním? PUCK: No, pravdu máš; ja som ten nočný tulák veselý. Môj Oberona baví fígeľ i žart, až sa zchechce, keď tak spremieňam sa: bujného, bôbom kŕmeného samca ošialim, zmihíkajúc kobylkou naň znezrady, a inou pod chvíľkou zas učupený čihám v nádobe kejs’ sestry z mokrej štvrti v spôsobe plánčaťa pečeného, i jak z chuti si upíja, tu, zátkou vyšinutý, ju durknem do perí, a pivko šust! jej cez zhúžvaný lalok miesto úst. Totčička múdra, rečniac dôkladne dotklivú rozprávku, mňa popadne ti za trojnohý stolček z nedohľadku: vtom uvrznem jej klbkom zpopod zadku, že kopŕcne a zjačí na raty a k zádrhu ju kašeľ zachváti, a čeľaď ostatná si lapá boky a rehli sa, a v štikút predivoký kol’ vybúši a kýcha i sa boží: veselšej chvíľky, pokiaľkoľvek doži, vraj, nezažiješ. — Ale, víla, plac, Oberon sem, hľa, ide. VÍLA: A čo viac, tam prichádza zas moja velepani. Kiež on by sa bol neukázal ani!

OBERON: Tu pri mesiačku mám sa s tebou sísť, ty trucovitá Titania? TITANIA: Čo, žiarlivý Oberon? V skok, víly, preč odtiaľto; ja som jeho postele i spoločenstva odriekla sa navždy. OBERON: Stoj, rozpustlica prudká! Nie som tvoj pán? TITANIA: Vtedy ja bych mala byť ti paňou. A predsa viem, jak si sa vykradol von z ríše čarovnej a v podobe si Korinovej drepel celý deň, hry vyvádzajúc žitnej na cievočke, skladajúc piesne lásky Filide zamilovanej. Prečo sem si prišiel od nanajďalších svahov Indie? Len preto zaiste, že chvastavá tá Amazonka, tvoja v koturnoch si vykračujúca pani, milenka to tvoja bojovná, sa za Tézea má vydať, i si prišiel, lôžku ich bys’ rozkoše a zdám požehnal. OBERON: Jak, Titania, môžeš od hanby narážať takto na dôverný pomer môj s Hipolytou, keď preds’ známo ti, že znám o tvojej láske k Tézeovi? Čis’ neodviedla ho ty v nočný svit od Perigenie, ním znásilnenej, a nebola si príčinou, že stal sa vierolomným v oči švárnej Äglé, i Ariadne, Antiope tiež? TITANIA: To výmysly sú žiarlivosti len: aj nikdy, čo vrch leta nastúpil, sme nesišli sa my kde na pahorku, v úvale, v lese abo na lúke, u kremenistej studnice a či potoka s rákosinou, alebo na splakovanom prúdmi brehu morskom, môcť zatočiť sa v kruhoch tanečných pri hvízdajúcom vetre, beztoho, bys’ svojou škriepkou neprerušil nám vše kratochvíľu našu. Preto vetry, že naprázdno nám hudú, z pomsty jak by, naťahaly z mora kadlubín pár jedovatých, ktoré, spršiac sťa dážď na kraj, každý čo jak nepatrný jaroček takým spurným zrobily, že prešliaply až svoje korytá. Vôl preto darmo mocoval sa v jarme, pot sedliak zmrhal len, i zelené pohnilo zbožie prv, než mládeži mu zbrnel fúzik. Prázdne košiare na poli trčia zaliatom a vrany sú vytučené na dúl spadalým dobytkom; kde sa v kolky hrávalo, múl po členky a cifier chodníčkov po bujnom trávniku, bo krokov niet, ni nerozoznať. Ľuďom-smrteľníkom i zima chybí tu, ba ani noc viac neoplýva hymny, spevotom. Hej, preto luna, veliteľka prúdov, od zlosti žltá, zmáča všetok vzduch, čím hostečné sa množia choroby až k prebytku. A tohto planého náteplia výplyvom, hľa, spatrujeme, jak čarajú sa ročné počasia: mráz šedohlavý klesá na svieži podolok ruže karmazínovej a kol’ čeľusti kmeťa Zim-deda i temenom mu z ľadu hovie vonný si veniec ľúbych púčkov letňajších, sťa na posmech. Tak jaro, leto, jeseň ovoconosná, zima mrzutá si zamieňajú zvyklé úbery, a zmätený svet pri tých potomkoch ich ani nezná, ktoré čo je za. A táto istá nehôd patora pochodí z našej pre a nesvornosti: my rodičmi sme ich i pôvodom. OBERON: Nuž naprav tedy to. Veď odvisí od teba: prečo Titania stavia sa v cestu svojmu Oberonovi? Ja predsa žebroním len o malé to chlapča-odmenča, by stalo sa panošom mojím. TITANIA: Upokoj si srdce, čarovná krajná nie je zaplatiť mi vstave toto decko. Matka jeho ctiteľkou bola môjho rádu, a v zapáchajúcom drahým korením ovzduší indickom tak za noci mi často trkotala pri boku, i na Neptúna žltých piesčinách vše sedávala so mnou, pozorujúc na vodách úkaz lodí kupeckých. Tu smiech nás pochytil, keď dozrely sme plachty zdúvať sa a puchnúť bruchom tehotným záletného od vetra: ktoréžto ona, sledujúc ich rúčou a plavnou chôdzou (život práve jej bol ťaršený tým mojím páňaťom), si umyslela napodobniť, i po suchu plavila sa, zadovážiť mi majúc pleták, i sa vrátila zas, sťa by z cesty morskej, bohatá na tovar. Avšak, byvše smrteľnou, pri tomže chlapcu ona umrela. I jej to kvôli chovám chlapca jej, i kvôli nej sa nerozlúčim s ním. OBERON: Jak dlho mieniš ostať v tomto lese? TITANIA: Snáď, pokiaľ bude po svadobnom plese až Tézeovom. Jestli ďaka ti pokojne s nami tančiť chórovod a prizerať sa našim radovánkam pri svetle mesačnom, tak s nami poď; ak nie, tak vyhýbaj mi, a ja tiež chcem ušetriť ťa, kde máš pobyt. OBERON: Daj mi toho chlapca, a ja pôjdem s tebou. TITANIA: Ni za čarovné tvoje kráľovstvo. Preč, víly, ináč zvadíme sa priam, jestliže dlhšie totu pomeškám.

OBERON: No, iď si svojou stranou; neujdeš však z tohto lesíka, kým nepotrápim ťa za urážku túto. — Premilý môj Pucku, hybaj sem. Veď pamätáš sa, jak bol som sedel na predhorí raz a načúval som morskej panne, ktorá, na delfínovom chrbte hovejúc si, vyrážala také sladunké a harmonické zvuky, drsnaté že more zvľúdnelo tým spevom jej, a isté hviezdy z ich sfér šialene vdol skrbalily sa, by poslúchaly tú hudbu ochechule? PUCK: Pamätám. OBERON: V ten samý čas ja videl (pravda, tys’ to dozrieť nemohol), jak medzi zemou a chladnou lunou letel Kupido, celučký vo zbroji. On s istotou bol za cieľ si vzal krásnu Vestálku, čo na západe trónila, i spustil výstrelom šípu ľúbosti svoj luk tak ztuha, jak by bolo stotisíc sŕdc malo prepáliť: však videl som, jak žeravá tá strela bujarého Kupida zhasla v cudných pableskoch vlhkého mesiaca, a panovnícka tam kňažka odtiahla, súc v panenskú zabratá dumu, prostá záľuby. Preds’ som i zbadal, Kupidovo kam dopadlo drevce: ono dopadlo na malý kvietok západu, — prv biely sťa mlieko, teraz nachočervený od poranenia láskou, — dievčatá ho zovú ,iskričkami‘. No mi prines ten kvietok; bylinu som ukázal ti onehdy. Jej šťava, vyžmýknutá na driemajúce viečka, spôsobí či u mužského a či u ženskej, že bláznive až zaľúbi sa razom do najbližšieho tvora živého, len uvidí ho. Prines mi tú trávu, a abys’ bol tu zpiatky prvej, než leviatan stihne odpluť na míľu. PUCK: Otočím opaskovým okruhom zem za štyridsať minút. (Odíde.) OBERON: Majúc šťavu raz, Titaniu zatým postrežiem, keď zaspí, a tej vlahy nakvapkám jej do očú; — nuž, najprvšiu vec, akú pri prebudení zhliadne (nech si je lev, medveď, vlk či býk, kýs’ všetečný pavián, abo vrtká opica), tú má mi ona z celej duše láskou prenasledovať. A než snímem jej tie čary so zraku (jak vstave som to zrobiť inou zelinou), prv primať ju musím k tomu, že mi odovzdá panoša svojho. Ale ktože to sem prichádza? Som neviditeľný, i volím vyslúchať ich rozhovor.

DEMETRIUS: Ja nerád ťa, nuž neprenasleduj ma. Kde je Lysander a čarokrásna Hermia? Jeho zmárnim, ona zas mňa umorí. Veď povedalas’ mi, že sfujazdili smerom k tejto hore. A tu som, hľa, a zdiviem uprostred tej hory divokej, bo nemôžem nájsť svojej Hermie. Preč ztadeto, ta prac sa a viac ani nehoň za mnou! HELENA: Ty ťaháš ma, ty tvrdosrdcí magnet; nepriťahuješ preds’ však železa, lež moje srdce pravé je sťa oceľ. Prenechaj vládu priťahovania, a ja tiež vlády tej mať nebudem ťa nasledovať. DEMETRIUS: Či vás vábim, há, k vám privrávam sa pekne? A či skôr vám nehovorím zplna úprimnosti, že neľúbim vás, ľúbiť nemôžem? HELENA: A práve preto ja vás tým viac ľúbim. Som kopov váš, i, Demetrius, čím viac bijete ma, ja vám lichotím: nuž zachádzajte so mnou s kopovcom jak svojím, tnite ma, ma kopajte, zanedbávajte, ztraťte ma; len niekdy mi dovoľte, jak už som nehodná, by smela som ísť zápäť za vami. Či horšie miesto môžem sebe prosiť vo vašej láske (a preds’ miesto je to vysokej cti pre mňa), než jak že zaobchádzate so mnou, s vlastným psom jak zachodíte? DEMETRIUS: Nepodšťúvaj primoc nenávisť duše mojej, lebo som už chorý z toho, keď ťa uvidím. HELENA: A ja som chorá, keď ťa nevidím. DEMETRIUS: Priveľmi svoju naštrbujete mravopočestnosť, že, opustiac mesto, sa vydávate do rúk jedného, čo nemiluje vás, že príhodám za nočnej tmy a rade-zrade miesta opusteného sverujete sa s pokladom vzácnym svojho panenstva. HELENA: Ctnosť vaša mojou výsadou je. Prečo to nie je noc, keď zhliadam vašu tvár; aj preto myslím, vôkol mňa niet noci. Ni nechybuje lesu tomuto na spoločenstve svetov, lebo vy, čo mňa sa tyče, sám ste všetok svet: i akože by povedať sa mohlo, osamotelá že som, keďže preds’ svet celý hľadí na mňa? DEMETRIUS: Uskočím ti a sa schovám v tŕnín húšťave a teba samu tuná zanechám na milosť divým šelmám. HELENA: Najdivokšia ver’ nemá toho srdca ako ty. Bež, keď chceš; nech sa povesť prevráti: Na útek dal sa Apolo a Dafne poľuje naňho. Holubička zas prenasleduje vtáka gryfa, laň ľútostná tigra lapá pohonom. Ó, márna shonba tá, kde zbabelosť naháňa, srdnatosť však uteká! DEMETRIUS: Viac nechce sa mi dotazovať s tebou. Pusť; ináč, jestli za mnou polezieš, neverím vskutku, by sa nestalo, že ublížim ti bojsa v bore tom. HELENA: Veď vo chráme a v meste, na poli mi ubližuješ len. Fuj, Demetrius, priekory tvoje hanu kydajú na moje pohlavie. My nemôžeme o lásku zápoliť, jak mužskí to urobiť smejú; pytača len vítať nám dané, a nie muža si ísť pýtať. (Demetrius odíde.) Ba idem za tebou a utvorím si nebo z pekla, keď i zhyniem, hej, od ruky mnou tak veľmi ľúbenej. (Odíde.) OBERON: Choď zdravá, nymfa; prv než opustí on tento háj, ty budeš odbehávať ho, a on lásku tvoju vyhľadávať. (Puck vráti sa.) Máš pri sebe kvet? Vitaj, tuláčik. PUCK: Hej, tu je. OBERON: Ďakujem ti, daj mi ho. Znám úbočie, kde divo vzrastá si materiadúška, kvitnú stokrásky a fialka, čo kýva umilene: docela kozím listom presklepené zapáchajúcim, v spleti s pižmovými i ružami a lôhom medzi nimi. Tam Titania spáva tu i tu za noci, v kvetistom tom úkrytu učičíkaná tancami a hrou; tam had sa lieni, s broňou smaltovou odhodiac kožu, jejž dosť šíry svlek postačí hoci bôžku za oblek, — i tam jej mokom z tohto natriem oči a vykonám, že hlava sa jej stočí, nenávistivých predstáv plná. Aj ty vezmi z neho a mi prekutaj skrz-naskrz háj ten. Jedna roztomilá v ňom Aténčanka dlie; sa zaľúbila do zhŕdavého kéhos’ junoša: nuž tomu pomaž zrak. Však posoš sa i zrob, by prvá vec, juž scítnuc zhliadne, tá dáma bola. Chlapa poznáš snadne po kroji aténskom a nosive. I to mi urob rovno pečlive; nech väčšou láskou zahorí k nej on, než koľme ona vľúbená je doň. A hľaď prísť ko mne prvej, kohút než zakikiríka. PUCK: Neboj sa; jak chceš, môj kráľu, sluha tvoj včul spraví tiež.

TITANIA: Sem, teraz ešte kolo, a tak pieseň víl; potom na tretinu minúty, huš! Pojedni mi chrobač kántrite v pižmových ruží púčkoch; iní zas boj s netopiermi sveďtež o perute ich remenné, z nichž možno upraviť pre mojich drobných škriatkov sukienky, a poniektorí zadúrajte nazad tú sovu škrekľavú, čo za noci vše huhúka i čuduje sa našim titvorným duchom. Piesňou uspite ma teraz; žatým každé do roboty, a mňa tu odpočívať nechajte. Spev I. PRVÁ VÍLA: Krôpkatý had s dvojjazykom, picháč-jež, čup v diere tej; jašter, slepýš, záškodníkom nesblížže sa kráľovnej. CHÓR: Sláviček, spusť na pomoc, v uspávanku zaklokoc: buvaj, ľulaj, buvičkaj; ľulaj, buvaj, ľuličkaj. Nepodar, ni kúzlo, čar k panej sa nám nezatár’. Dobrá noc: ľulaj sladko, buvičkaj. Spev II. DRUHÁ VÍLA: Inde, húsenka, sa zavi; noháč-pavúk, ta sa strať; neprihmyr, kováčik tmavý; červ ni slimák nezavaď. CHÓR: Sláviček, spusť na pomoc atď. DRUHÁ VÍLA: Preč; zdaril sa počin náš. Jedno len drž, zďaľa stráž. — (Ujdú víly. Titania spí. Vystúpi Oberon.) Čo zrieš, zbaviac sna sa pút (vytlačí kvet ponad viečka Titanii), predmetom ti lásky buď; ľúb ho, dychť ti po ňom hruď. Nech je medveď a či rys, mačka, pardal, kanec kýs’ s šteťou (šidlá myslel bys’), čo ti padne do očí, sníček keď z nich uskočí: to tvoj drahúš má byť z hôr; no ani sa nezbuď skôr, len keď skrsne mrcha tvor. (Odíde.)

LYSANDER: Zlatúšik, mdlieš mi brúsením tým v hore, a, pravdu rieknuc, cestu stratil som; spočiňme, ak tak myslíš: svitnú zore, a posily sa dočakáme s dňom. HERMIA: Hej, Lysander, nuž usteľ si kde v trávu, ja na briežku tom opriem sebe hlavu. LYSANDER: Tá pažiť má nám obom vankúš byť: veď jedno srdce, jedna loža, štít dvúch prsú hoc, v nich jednej viery byt. HERMIA: Nie, milý môj; mne kvôli ležavisko si ďalej ober, nelíhaj tak blízko. LYSANDER: Ó, ľúba, poklade môj jediný, rozumej smyslu mojej neviny; má slovo láska v lásky porade. Ja totiž trvám na tom náhľade: je srdce moje s tvojím sviazané tak, z oboch že len jedno vystane; dve hrude reťaz prísahy však sviera: tak, dvoje pŕs a iba jedna vera. Nuž, nebráň, keď si tvojho u boku zariadim spáleň, prostý poroku: bo líhajúc tak, Hermia, mi ver, že pritom nezlyhám. HERMIA: Hm, Lysander sa obľubuje v šumných hádkach ver’: — No moc ráz preklínam tu svoje mravy i hrdosť, jestli Hermia tej vravy mienila výraz mysli svojej dať, že zlyhal Lysander. Však, milý brat, už pre lásku a so slušnosti strany sa pomkni ďalej; v ľuďskom obcovaní tá odlúčenosť, vraj, — hneď jadro reči nech vylúšti sa, — jedine sa svedčí ctnostnému šuhaju a dievčine. Hej, toľká vzdiaľka buď v tej príčine, a dobrá noc ti, drahý priateľu; tá tvoja ľúbosť, pokým ku cieľu tvoj nedospeje život, zmeny znamien mi neobjavuj nikdy! LYSANDER: Amen, amen: k tej krásnej modlitbe ja dokladám; i, áno, vtedy skonaj život sám, keď skončí vernosť! Tu je posteľ moja: — Sen zaviň si ťa cele do pokoja! HERMIA: Želania toho nechže polovička želateľovi pouzavrie víčka!

PUCK: Schodil som háj, každý diel, Aténca však nenašiel, na jehožto očiach mdlých vzhľadom na vznik lásky bych spravdil týchto kvietkov moc. Noc a ticho, tíš a noc — Ale kto tu leží? Ľaď, aténsky, hej, nosí šat: on to, ktor’ho pán môj bol spomnul, ten, čo pohŕdol Aténčankou mladicou; a tu deva — spí si, snov poručená lahode, vlhkej, blatnej na pôde. Duša krásna, nebodaj nesmela zájsť vo sna raj blízko tomu odľudu, zlodejovi u studu. Chumaj, čo ju otročí, počkaj, hneď ti na oči vyžmyknem mok vražby tej všetok, aký len jest v nej: scítnešli, nech láska ti s viečok sen vše odvráti. Tak sa zobuď napokon; mňa už čaká Oberon.

HELENA: Stoj, skántriš ma hoc, Demetrius sladký! DEMETRIUS: Preč, radím ti, a netráp ma tak. Zpiatky! HELENA: Och, vo tme ma chceš nechať? Nerob, joj! DEMETRIUS: Ja dbám: boj, neboj sa; chcem sám ísť, stoj! (Odíde.) HELENA: Ó, dych mi vyšiel v šialenom tom hone! Čím viac je prosieb mojich, pre mňa bronie tým menej milosti. Ba šťastlivá je Hermia, kdekoľvek spočíva, bo oči má, čo blahodatné sú a príťažlivé: — len jak k čudesu vnád totých prišly, čím sa jej tak skvejú? Nie, za príčinu brať sĺz slaných leju tu nejde; nech tak, môj zrak myla preds’ častejšie než jej. Nie, nie, istá vec, som špatná ani medveď, divý zver len zazrie ma, už v strachu hľadá ker; i nie čud, Demetrius naskore keď vyhýba mi sťa by potvore. Čo za bezbožné, krivé zrkadlo mi oči zviedlo, že mi napadlo ich porovnávať v nazeraní takom hen s Hermiiným hviezdovitým zrakom? Lež kto tu? — Lysander, a ustretý na zemi! Zaspal, či je umretý? Však nevidím ni krvi, ani rany! Lysander, ak ste žitiu zachovaný, precíťte, panáčik — LYSANDER (prebudiac sa): A pobežím cez oheň, ak ti kvôli zrobím s tým, Helena svetlá! Svoje umenie na odiv stavia príroda, že mne cez tvoju hruď zrieť dáva srdce tvoje. Kde Demetrius však? Ó, nakoľko je mi slovom vhodným oné plané meno, by mojím mečom bolo zahubeno! HELENA: Nevravte, Lysander, tak; nie ten tón: veď Hermiu hoc vašu ľúbi on, čo na tom, pane? Nešťastie ni malé: preds’ Hermia vás ľúbi pritom stále; nuž, spokojte sa. LYSANDER: Ja že s Hermiou sa spokojiť? Nie, nikdy: želiem dňov, chvíľ nudných, čo som kedy strávil s ňou. Nie Hermiu, ja ľúbim Helenu; kto milerád by nedal v zámenu za holubicu havrana? Hej, vôľa mužského jeho rozumom vždy bola, je riadená, a rozum hovorí: Vy hodnejšia ste deva. Útvory za vzrastu nie sú zrelé, pod poradím až čas ich dôjde; tak i ja, súc mladým, až posiaľ nevyspel som po rozum: no dosiahnuc včuľ vrchol ľudských dúm a cviku, s ochotnosťou súrodcu, hľa, zrazu rozum pristal za vodcu ku vôli mojej, i on vedie k vám ma, k vašim očiam, kde sa prehŕňam v dejinách lásky v nedočkavom stihu, vpísaných v lásky najbohatšiu knihu. HELENA: Och, načo som sa, načo zrodila, pre tento výsmech s ostrím mučila? Nuž ruku na srdce si ku vyznaniu, čím zaslúžila som si túto hanu? Či nie dosť, nie dosť, mladý človeče, že, že — ó, jak to jazyk vyrečie! — som zaslúžiť si dosiaľ neznala ni jedinkého, nie — a bezmála, ba iste nikdy nezaslúžim si ja milého vzhľadu z očú Demetria: vy ešte musíte mi zostudiť nedostatočnosť moju? Pekný cit pre pravdu, keď mi takto krivdíte, a za potecha, čo to robíte, keď na spôsob tak nehanebný mravy sa zaliečate mi. Však buďte zdravý; nevoľky musím soznať, oveľa viac že som pri vás nájsť môcť myslela gavalierskosti rýdzej. Ó, že žena, juž mužský odbyl stranou z povrženia, smie iným byť tiež preto znevážená! (Odíde.) LYSANDER: Hermie nezbadala. — Tu si spíš, spi, Hermia; aj nikdy nepriblíž sa Lysandrovi! Bo jak presýtenie sladkými vecmi vyvoláva pre ne hnus v žalúdku až zvratnej ohudy; či kacírstva jak, práve u ľudí čo tratia vieru, nenávidené sú najviac od tých, ichž ich mámenie zaslepovalo: tak ty, čemer môj, a ty, môj blude, v nenávisti stoj u všetkých vôbec, no a u mňa zvlášte! A všetky vlohy moje, vy sa snažte upraviť lásku svoju, svoju silu: by Helenu mi ctily roztomilú, jej rytiermi súc v službe bez omylu. (Odíde.) HERMIA (strhnúc sa zo sna): Lysander, pomôž, pomôž! Zrob, si chlap: tú zmiju plazivú mi s ňadier sdrap! Joj, rata! — Aký sen to hrozný! Sem, Lysander; pozri, jak sa strachom chviem! Mne zdalo sa, had srdce vyžieral mi, a ty si sa smejúc prizeral krutému plenu tomu — neslýchané; Lysander! — Niet ho? Lysander, môj pane! Čo, z doslychu preč? Ušiel? Znikade ni hlesu, slovíčka? — Ach, kde si, kde? No, ozvi sa, ak čuješ môjho hlásku; vrav, pre všetku ťa prosím našu lásku; hľa, z bázlivosti skoro omdlievam. Nič ešte vždy? — Tak pridobre už znám, že nie si blízko; ale nechže: veď smrť abo teba vyhľadám ja hneď. (Odíde.)