ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

RYPÁK:

HLADKULÍK:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

RYPÁK:

HLADKULÍK:

KLBKO:

RYPÁK:

KLBKO:

PLÁNKA:

TEĽPIS:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

TEĽPIS:

KLBKO:

PLÁNKA:

PUCK: Čo za konopnú priadzu domácu tu v hŕbe máme, rozhadzujúcu sa tak blízko lôžka duchov kráľovnej? Jak, hra sa chystá? — Budem poslucháčom, i hercom snáď, ak vidím príčinu. PLÁNKA: Hovorte, Pyramus; Tisbe, pokročte ďalej. PYRAMUS: Jak sladkej tône kvet, tak — PLÁNKA: Vône, vône! PYRAMUS: — vône kvet, tak, drahá Tisbe, mi dych tvoj zapácha… Však čuj, kýs’ hlas! I len tu počkaj za chvíľočku v izbe, a čosi-kamsi zjavím sa ti zas. (Odíde.) PUCK:

TISBE:

PLÁNKA:

TISBE: Preskvúci Pyramus, i ľalíj nad bielosť, s rumencom ruže, ňouž ker triumf oslávi, ty krepký šuhaju, ty z drahokamu chvost,^[1] sťa najvernejší kôň, čo nezná únavy: ver’ sídeme sa na Nininom hrobe — PLÁNKA:

TISBE:

PYRAMUS:

PLÁNKA:

PUCK: Za vami idem, vôkol pohoním vás cez močiar, chrasť, krovím, húšťavou; hneď žrebcom som, zas veprom, bezhlavým medveďom, psom, hneď vatrou práskavou; i zerdžím, skrochkám, zmrmrem, zbrešem, hav- hav’, zblčím, sťa kôň, medveď, divý brav, pes, oheň: zakaždým svoj meniac stav. (Ujde.) KLBKO:

RYPÁK:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

Kos, samček, čiernej farby vták, len pysk mu ožltel, drozd s hvizdom, prenikavým tak, striežiček drobných kriel — TITANIA (precitne):

KLBKO (pokračujúc v speve): Vraj, pinka, škovran, kukučka, jejž ‚kuku!‘ keď tak znie, muž mnohý vzdychne zľahučka, bo nesmie riecť jej: nie —

TITANIA: Ó, spievaj ešte, nežný smrteľníku, ťa prosím, spievaj; môj sluch zaľúbil až priveľmi sa tvojej do piesne, tak ako moje oči podmanila si tvoja podoba. A rozkošných tých ctností tvojich moc ma núti prvý na pohľad ti riecť, chcem či nezochcem, ba prisahať ti, že ťa milujem. KLBKO:

TITANIA:

KLBKO:

TITANIA: Vyjsť z tohto hája nežiadaj si; lež, či chceš, či nechceš, i tu zostaneš. Som duch, nie všednej miery; leto prajné tej mojej ríši slúži neprestajne, a ja ťa ľúbim. Preto so mnou poď; húf škriatkov, víl ti pridám za sprievod, a oni pokladov ti nasnášajú až z hlbiny, a budú spievať ‚haju‘ ti, ‚hajušky‘, kým na potlačenom si kvietí driemkať budeš sladkým snom. A tvoju hmotnosť zemskú prečistím, že pojacháš si duchom vozdušným. — Hej, Hraško-kvet a Pavučinka, sem! Sem, Moľa, Horčičné semiačko, hej!

PRVÝ ŠKRIATOK: Tu som. DRUHÝ ŠKRIATOK: I ja. TRETÍ ŠKRIATOK: Ja tiež. ŠTVRTÝ ŠKRIATOK: Ja podobne. VŠETKY: Kam máme ísť? TITANIA: Toť, k pánu buďte mi zdvorilé, vľúdne. Cestou skočky hľaďte ho baviť, krepčiac, bziknúc kľučkovate; keď zlačnie, mi ho plody nachováte maruliek, malín: no i hrozno zlaté buď, figy ešte v zelenavom šate, i morušky, čo vraz mu spredkladáte, by pohodoval zavše vrchovate. Tiež medné vačky čmelám ukrasť máte, a, miesto sviec, im vyskúbsť voskovaté stehienka a tie pritknúť o zrak v chvate u svetlušky, ich trímať rozožaté, keď miláčik môj lôžko na kvetnaté zájsť, či sa vzbudiť dá znať predsavzatie. A motýľkom zas letky vytrháte, čím luny svit mu s očú zodháňate usnulých. Teraz poklonou mu vzdáte česť, bôžky, a mu dvorte zaujate. PRVÝ ŠKRIATOK: Sláva ti, smrteľníku! DRUHÝ ŠKRIATOK: Sláva! TRETÍ ŠKRIATOK: Sláva! ŠTVRTÝ ŠKRIATOK: Sláva! KLBKO:

PAVUČINKA:

KLBKO:

HRAŠKO-KVET:

KLBKO:

HORČIČNÉ SEMIAČKO:

KLBKO:

TITANIA: Nuž, slúžte mu. Včuľ mi ho zaveďte do mojej besiedky. Mne zdá sa, v riedky sĺz túl má luna oči zájdeté, a keď tá plače, plačú drobné kvietky, želajúc panny zas, juž o venca šperk obrali. Hej, pyštek milenca mi pridržte; s ním mlčky ta hen sa.

OBERON: Som zvedavý, či Titania sa už vzbudila, a jestli, čo as’ bolo, čo pod oči jej prišlo popredné, s čím milkovať sa musí výstredne. (Puck sa zjaví.) Toť, posol môj. — Nuž, zbŕkly dušíku, ký nočný shon to v tomto lesíku navštevovanom mátoží tak veľa? PUCK: Vladárka moja láskou zahorela k jednému netvoru. Hneď nablízku, kde k spočinku má skrytú kolísku posvätnú, pokým v nej si dlela ona tú svoju chvíľku, do hnilého lona sna zavalená: húf tam babrákov, remeselníci drsní, s rovnakou čo chuťou dlubú v dielňach aténskych za chleba kus, až vychádza im dych, sa sišli k próbe hry, juž predsavzali si predstaviť v deň svadby okázalý veľkého Tézea. Vtom mizernej tej chasy najhlúpejší kolodej, čo Pyrama tam dával v tej ich bave, opustil javište, v chrasť ušiel práve: tu však ja som mu získal nápravu, mu osliu rintu stokol na hlavu. Priam Tisbe treba odriecť odpoveď, a mimik môj i dostaví sa hneď; no len ho zočia tí, jak divé húsky by, na než vtáčnik strežie cez halúzky, či rudohlavé kavky — za kŕdeľ — vyletiac, skváčuc pušky na výstrel, sa rozpŕchnu, i metú šialene pláň oblohy: tak na to videnie poď v drdy, trielia kamaráti jeho — I ako zdupkám, jeden cez druhého vše kopŕc! — onen kričí ,zbojník!‘, ten zas ,pomoc, rata!‘ volá do Atén. Ich slabý takto rozum i tú síl špeť utarmoniac ľakom, spôsobil, že bez citu a ducha útvory im počínajú robiť priekory; bo šípy-tŕne do háb zadrú im, tým rukávy, s hláv širáky zas tým odtrhnú-schvatnú; ba kde povoľa, tých ošarpú tam temer dohola. Ja vystieram len nohy strachopudom, a milého som Pyrama s tým čudom na väzoch nechal tam: keď tuliti v tom okamihu zo sna precíti vám Titania (ztaď tá zvláštna stvara), i zaľúbi sa hurtom do somára. OBERON: To lepšie dopadlo, než hútal som. Lež čis’ aj lizol lásky olejom Aténčanovi oči, jak som kázal? PUCK: Spiac našiel som ho, — zrak sa ponamazal, — i Aténčanku pri ňom priam: že, keď sa zbudí on, ju musí uvidieť.

OBERON: Hľa, tu je Aténčan ten; stoj a čuš. PUCK: Tá istá ženská je, no nie ten muž. DEMETRIUS: Ó, čo tak hrešíš ľúbimca si, drahá? Fuč takto zlobne na zlobného vraha. HERMIA: Včuľ haruším len, cuzdím, kdežto snáď by som ťa mala horšie pokárať, bo tys’ mi, bojsa, zavdal hľadaný ku kliatbe podnet. Akže na spaní si zabil Lysandra, súc v krvi vyše obuvi, v bezdno potop sa i nižšie a skántri mňa tiež. To slnce nebolo tak verné dňu, jak on mne: i by sa bol odkradnú’ od spiacej Hermie? Skôr uverím, že zem je možno prevŕtať a tým že stredom luna preliezť môž’, a svit tak poludňový bratu znechutiť i protinožcom. Nie, to nemôž’ byť, lež tys’ ho zavraždil; tak vyzerá vrah: taká siná, hrozná príšera. DEMETRIUS: Tak zavraždený vyzerá; i ja tak musím, jemuž srdce prebíja to ukrutníctvo tvoje prenáramné. A preds’ ty, vraždu spáchavšia až na mne, môj ubijca, tak jasne pozeráš, jak Lada hen, juž svetlý venčí kráž. HERMIA: Čo je to môjmu Lysandrovi, nač’? Ach, kde je? Dobrý Demetrius, ráč mi vydať ho. DEMETRIUS: Tož radšej ver’ by som mrcinu jeho hodil svojim psom. HERMIA: Preč, pes, preč, dunčo! Ženieš za medze ma, zdržanlivosti kde už dievča nemá. Nuž zabil si ho tedy? Odteraz nech nikdy viac ťa ľudský pre obraz nepočitujú k ľuďom! — Aspoň raz však, och, rec pravdu zplna obsahu, mne kvôli: mal si ozaj odvahu ho kedy zmerať zrakom, živého, a si ho zmárnil predsa spiaceho? Ó, chrabrá potýčka! Hen červ či had by nebol vedel toľko vykonať? Ba zmija zrobila to dokonalá: bo žialom klanejším od tvojho žiala, ty hade, nikdy zmija neštípala. DEMETRIUS: Vy svoju vášeň vynakladáte na pohoršenie mylne počaté: ja Lysandrovou krvou nie som vinný, a ani neumrel on do hodiny, čo ja som vstave udať. HERMIA: Koncom zprávy tej povedz mi aj, prosím ťa, je zdravý? DEMETRIUS: A ak bych vedel i to, v náhradu čo za to dostanem? HERMIA: Tú výsadu, že nedám sa ti spatriť nikdy viac. — A s tým i, míjam, rada uchodiac, tvoj spolok, ktorý mi tak protivný je: mňa neviď viac, či mŕtvy on, či žije. (Odíde.) DEMETRIUS: Ísť neľza za ňou, keď v nej zúri vztek, i pobudnem tu za čas kdekoľvek. Neresti bremä oťažieva len od požiadavky, ňouž je podlžen jej bankrotár sen; teraz domyslí sa azda splatiť na dlh závislý čo i len srážku, jestli ponúknutie tu jeho vyčkám s chvíľku utúlnute. (Ľahne si na zem.) OBERON: Čo si to spáchal? Úrek naopak, bo šťavou lásky pokropil si zrak takému, ktorý ľúbil vytrvale; z prechmatu tvojho muselo pôjsť ale, že verná láska tou byť prestala a falošná sa vernou nestala. PUCK: Hja, osud: že, kým z mužských pojedon dodrží vernosť, iných milión sa potkýna a klesá žitia dráhou, prísahu vospust rušiac za prísahou. OBERON: Od vetra prudšie schoď, toť, les i chrasť a Helenu priam z Atén hľaď mi nájsť. Je celá chorá láskou, bledá v tvári, sám vzdych a vzdych, čo neľútostne kvári jej sviežu krvičku. Kým snaž sa mamom sem dopratať ju, ja v tom čase samom okúzlim tohto pohľad vrtkavý, až ona zasa tu sa objaví. PUCK: Už idem, už; kam bziknem, kuku; pst! prudšie než šíp z Tatarovho luku. (Ujde.) OBERON: Kvietku, čo ťa odel nach, o ľúbostných poľovkách Kupid zranil, sŕdc ten vrah: teč mu v oči po kvapkách! Keď ona začne pátrať v tmách po milej, mu z bludných dráh zasvieť, Venuše jak ťah po sinavých nebesách. I jak sna sa strasieš plách, ju však pružný lesný mach sem sprevadí na dosah: od nej žebroň s ,och’ a s ,ach’ lieku v lásky ťažobách. (Puck sa vráti.) PUCK: Náčelníku našich čiat, Helena sem ide, ľaď; i mládenec, ktor’mu som bol počaril omylom: — ako idú, on i vtom borí sa s jej odporom o mzdu lásky navzájom. Obzrieme si hry ich pych, pane môj? Ja myslel bych; ťaj! až šteklí vo zrelnici — blázni to tí smrteľníci! OBERON: Nabok; hlučia až tí ľudia, Demetria skoro vzbudia. PUCK: Tak dva budú buchnutí jednej dvoriť do chuti — fígeľ, ajaj, podkutý! Také veci páčia sa mi, obrátené hor’ nohami. (Vystúpi Lysander a Helena.) LYSANDER: Zkaď názor, že sa korím s škľabom huby vám? Škľab a výsmech v slzách nechodia. Keď prisahám, hľa, plačem; také sľuby však pravé sú už, len sa narodia. Jak za posmech vám ľza brať tie mi veci, keď viery znak ich pravosť tvrdí predsi? HELENA: Váš podvod stúpa. Pravda ubíja-li tak pravdu: och, boj Ľutíc!… Prísahy má Hermia, jej by ste výhosť dali? — Váš sľub a sľub, a nič si dľa váhy: jej, mne čos’ dal, hoď v misky: shodnú plachké sa priam, a oba sú jak bájky ľahké. LYSANDER: Môj nerozum, keď som jej prisahal. HELENA: Tiež dľa mňa, keď včuľ bys’ jej výhosť dal. LYSANDER: Ju Demetrius ľúbi, a nie vás. DEMETRIUS (precitnúc): Ó, Helena, ty bohyňa, ty víla, tak dokonalá, božská! K čomu, milá, mám tvoje oči jasné prirovnať? Je kryštal mútny. Ó, jak na pohľad ti zrejú pery, celujúcich snáď pár čerešní to, plňou svojich vnád pokúšajúcich! Rýdzi, čistý ľad, sneh na vysokom Tauru, ovievaný východným vetrom, sčernie v žúžoľ vrany, keď ruku vystrieš ty! — Ó, dovoľ, drahá, mi zbozkať ju, čo ako vozvýš sahá, ten odtisk úbeľa, tú pečať blaha! HELENA: Ó, zlosť, ó, peklo! Vidím, všetci len ste uvzatí mi robiť protiveň pre vyrazenie svoje. Keby ste zdvorilí boli, slušní: zaiste mne na úkor by neboli ste vstave bezprávie takto kopiť na bezprávie. Či nemôžte ma prosto nenávidieť, jak skusujem, lež — môžte ver’ sa stydieť! — i mysľami sa sknôtiť musíte, môcť potupiť ma, jak ma tupíte? Nech mužia ste, jak naoko ste nimi, nesmeli by ste byť tak bezuzdnými v zaobchádzaní s dámou vzdelanou; mne ukladať sa, zaklínam sa cťou, mňa vychvaľovať čo viac prepiate: keď, jak viem, v srdciach prechovávate zášť proti mne. Ste oba riváli, Hermiu ľúbiac, a dnes sjednali za sokov ste sa, vysmiať Helenu. Ver’ za slávny čin! Ozaj k zvečneniu; za podnik mužný: sĺz prúd prehorký vylákať z očú devy, neborky, tým vaším výsmechom! Nie, znati triedou čo sú, z tých iste žiaden nedoviedol by pannu uraziť tak, pripraviť úbohú dušu o jej trpný cit: len preto, by sa mohol pobaviť. LYSANDER: Ty omrzeľ si, Demetrius; teda ním nebuď. Bo veď, odškriepiť sa nedá, ty ľúbiš Hermiu; vieš, ja to znám. Nuž, z dobrej vôle tu ti prepúšťam i celým srdcom podiel, aký mám na láske k Hermii, a ty v tomž’ čase mi z lásky k Helene svoj porúč zase. juž ľúbim, i chcem ľúbiť po zánik môj v chladnej zemi. HELENA: Nikdy posmešník nezmrhal planšie dychu. DEMETRIUS: Lysandrík, drž svoju Hermiu si; nechcem jej. Ak kedy ľúbil som ju, z lásky tej som vyspal sa. To srdce pomeškalo len hosťom u nej, a včuľ strepotalo návratom ku Helene, domov jak, kde zostane. LYSANDER: Nie, Hela, nie je tak. DEMETRIUS: Vernosti nezľahčuj, jejž nepoznáš, ináče, bojsa, draho odpykáš. — Hľa, láska tvoja; tam si milú máš. (Vystúpi Hermia.) HERMIA: Noc tmavá, ktorá činnosť oka ruší, tým čulejšími k pojmu robí uši; o koľko vidu smysel ukráti, náhradou dvojmo sluchu zaplatí. Môj zrak ťa, Lysander, nájsť neznal kol’: i sluch môj, vďaka mu, ma priviedol sem, kde mi hlas tvoj oznamoval cieľ. Však prečo, povedz, si ma odišiel tak strmo? LYSANDER: Nač’ by drepel, koho pohla do chôdze láska? HERMIA: Čo za láska mohla by Lysandra preč nútiť odo mňa? LYSANDER: No, Lysandrova láska ohromná, čo nedá odlihu mu: utešená Helena, ktorá noc tú do zjasnenia viac vyzláca než všetky tisíce hen ohnivých ok, svetla zornice! — Čo šuškáš mňa ty? — Či ti na um sísť už dotiaľ nemohlo, že nenávisť, juž cítim k tebe, bola určite, že som ťa nechal? HERMIA: Ináč vravíte, než myslíte; nie, tak to môž’ byť len. HELENA: Ha, ona tiež v tom smluvnom sväzku člen! Hej, teraz badám, oni sjednotili sa všetci traja odohrať v tej chvíli ten nemiestny žart, čo ich zabáva, bo hanobí mňa hrubo. Mrchavá Hermia, dievka nevďačná, ty tedy až spikla si sa, s tými prenezbedy tu sriekla, do krvi ma podráždiť pošetilými tými úštipky? Nuž každá rada, v ktorej účastné sme boly obe, sesterské tie sľuby, tie doby, čo sme spolu strávily, keď zšomraly sme na čas rýchlonohý vše, že už lúči nás, — ó, všetko to je zabudnuté, celé priateľstvo školácke, detský vek i nevinnosť? My, Hermia, sme, sťa by umelí dva bohovia len, v prstoch ihličky, o jednom kvete majstrúvaly obe, vzor pred oboma jeden, sediačky na podložke tej istej, švitoriac tú istú obe pieseň, obidve v tej samej tónine: jak naše ruky by, boky, hlasy, mysle dovedna vtelené boly bývaly. Tak rástly sme pospolu my, rovno dvojičke čerešní, oddelených na pohľad, preds’ jednota i v rozdelení tom; rozmilých dvoje jahôd, utvorených na jednom kostrnku: tak, zdanlive síc’ o telách dvoch, ale jedno srdce; dva z predáckych jak erbov na štíte, čo jednému len pánu patrí, i je korunovaný jedným chocholom. A ty tú našu starodávnu lásku chceš roztrhať, sa spojiť s mužskými na pohanenie biednej svojej družky? To nie je priateľsky, nie dievčensky. Pohlavie naše celé, práve tak jak ja, ťa karhať bude preto, hoci ja cítim krivdu sama jediná. HERMIA: Som zhrozená nad tvojmi slovami náruživými. Ja ťa nevysmievam; lež zdá sa, ty sa zo mňa posmievaš. HELENA: A či si nenavdala Lysandra, ako by z posmechu, by sliedil za mnou a zveleboval oči mi a tvár? A neprimalas’ takže druhého milenca svojho, Demetria (ktorý len teraz práve čo ma odkopnul), by zval ma bohyňou, zval vílou, božskou a vzácnou, drahou, nebeskou? Nač’ on to vraví takej, ktorú nenávidí? A prečo upiera zas Lysander ti naraz lásku, rozhojnenú mu cez mieru v duši, a mne ponúka ozajstne svoju náklonnosť: ak nie z návodu tvojho, s tvojím srozumením? Veď hoc aj nie som v zácti ako ty, tak povznášaná láskou, šťastná tak; no práve že som najbiednejšou stvorou, že ľúbim beztoho, bych ľúbená navzájom boja, skôr by k ľútosti ťa malo pohnúť nežli k zohrde. HERMIA: Ja nechápem, čo vlastne mieniš s tým! HELENA: Joj, svätá! Tedy ďalej predstieraj žalostné črty, ústa vykrivuj mi za chrbtom! Len jeden na druhého si pokyvujte, vyčíňajte si tú roztomilú hračku: fígeľ tento, spravený rúče, príde naznačiť do letopisu. Keby kúštiček ste útlocitu, milosrdenstva, či dobrých mravov mali, nemohli by ste ma vybrať za taký si predmet. Nuž, dobrú bavku; je to čiastočne i mojou chybou, ktorej ale smrť či neprítomnosť čopriam odpomôže. LYSANDER: Stoj, nežná Helena, čuj omluvu z úst mojich: moja láska, živote môj, moja duša, krásna Helena! HELENA: Ó, znamenite! HERMIA: Drahúš, nože nehaň ju takto. DEMETRIUS: Jestli ona nevládze uprosiť, nuž ja zvládzem vynútiť. LYSANDER: Ty neuvládzeš vynútiť ver’ viac, než ona uprosiť. Tie tvoje hrozby nemajú viacej sily od tých jej cintľavých prosieb. — Helena, ja ťa milujem; jak že živ’ som, milujem ťa; prisahám aj ti to na svoj život, čo pre teba som stratiť hotový, bych usvedčil ho v lži, kto povedá, že nemilujem ťa. DEMETRIUS: Ja povedám, že milujem ťa viacej nežli on. LYSANDER: Keď hovoríš tak, rušaj, dokáž aj to. DEMETRIUS: Hneď, poď len — HERMIA: Lysander, kam smeruje to všetko? LYSANDER: Preč, ty murínka! DEMETRIUS: Nie, nie, on by to chcel len — Stavia sa, už ide vyskočiť z kože; mrzí sa, jak chcel by vám ísť zápäť: ale nejde preds’. Vy ste mi jeden zbabelý chlap, iďte! LYSANDER: Odkvačkaj, mačka, čumbreľ ty, zlý škvár, pusť: ináč strasiem sa ťa ani hada. HERMIA: Čo ste sa stali takto drsnatým? Ký prevrat je to, sladký milane? LYSANDER: Tvoj milan? Pakuj, žltá Tatárka, ta! Ta, hnusný lieku, mrcha brečka, marš! HERMIA: Nežartujete? HELENA: Áno, pravdaže, a robíte tak i vy. LYSANDER: Demetrius, dostojím slovu, tebe danému. DEMETRIUS: Ja prial by som si mať váš záväzok, bo pozorujem, záväzok že slabý vás zadržuje. Ďalej nejdem sa na číre vaše slovo spoliehať. LYSANDER: Nuž, mám jej poškodiť, ju vyprať var’, či na smrť ubiť ju? Hoc nenávidím ju, nemám vôle jej tak ublížiť. HERMIA: Jak, či mi môžte väčšmi ublížiť než nenávisťou svojou? — Povŕha mnou! Prečo? Och, jaj! Čo sa prihodilo, môj miláčku? Nie som viac Hermia? Ty nie si Lysander? Tak pevná som i teraz, jak som bola predošle. Len tejto noci ľúbil si ma, a preds’, len tejto noci, si ma opustil: opustil prečo ma, — ó, zavarujte od toho, bohovia! — vraj, naozaj, tak mám riecť? LYSANDER: Áno, jak že živý som, a ani nikdy nechcem ťa viac vidieť. Neprechovávaj tedy nádeje, ni nespytuj sa, nepochybuj, istá buď, nič že nie je pravdivejšieho, i žiaden nie je žart, že nenávidím ťa skutočne a ľúbim Helenu. HERMIA: Ó, žiaľ, ty kaukliarka, ty prašina, hmyz na kvete, ty lásky kradoš, nuž za noci prišla si a milému ukradla môjmu jeho srdce?! HELENA: Pekne, na moju pravdu; nemáš za máčik viac skromnosti, ni studu dievčieho, ni hanby potuchy? Čo, vydrieť chceš už vonkoncom len spurné odpovede chúlostivému môjmu jazyku? Fuj, fuj, ty padelok, ty ľaľka, ty! HERMIA: Že ľaľka! Ako? Aha, postupuje hra! Teraz pozorujem: navliekla to k porovnaniu vzrastov našich, v tom povytrčila svoju výšku, i osôbkou svojou, driečnou postavou, hej, natiahlosťou prevládala uňho. — I preto vyhúkla tak vysoko si v zácti jeho, lebo že som ja tak trpasličia a tak nízka, čo? Nuž nízka som ti, povedz, maľovaná ty týka májová, som nízka ti, há? Lenže nie som nízka natoľko preds’, aby moje nechty nedočiahly ti do okáľov tvojich. HELENA: Prosím vás, hoc v posmechu ma máte, nedajte jej ublížiť mi, páni. Nebola som nikdy zvadlivá, ja ani vlohy ver’ nemám ku tým svárom všakovým; som ozaj devou z toho ohľadu, že bojko som, i nedajte ma biť. Veď nebodaj by ste si mysleli, keďže je trochu menšia odo mňa, že mohla bych jej sprotiviť sa — HERMIA: Menšia zas, počujte len! HELENA: Drahá Hermia, nebuďte na mňa taká mrchavá. Ja som vás, Hermia, vždy mala rada, zachovávala naše tajomstvá, vám nekrivdila nikdy: vyjma, z lásky k Demetriovi, že som riekla mu o vašom skrytí sa sem do hája. On nasledoval vás; ja z lásky zas som pošla za ním. No tu vzal sa kliať ma, prezývať a hrozil sa mi, že ma stlčie, dokope ma, ba, čo viacej, i že ma zabije. A teraz, ak mi odísť dáte v pokoji, chcem zpät do Atén zaniesť svoje bláznovstvo a za vami viac chodiť nebuDEMETRIUS Nuž prepusťte ma; z toho vidíte, jak sprostá som a koľme pošetilá. HERMIA: Ech, ja dbám, choďte! Kto vás zdržiava? HELENA: Pochabé srdce, čo tu nechávam. HERMIA: Ľaď, u Lysandra? HELENA: U Demetria. LYSANDER: Oj, neboj; ona nesmie ublížiť ti, Helena! DEMETRIUS: Nie, pane, nesmie, hoci vy chytáte jej stránku. HELENA: Ó, keď tak sa ona nahnevá, je srditá a zanovit! Už ako do školy chodila, bola priečnikom, i hoc je malá len, sťa sršeň zlostná je. HERMIA: Zas malá? Nič, len nízka že a malá? Čo trpíte jej vy, keď takto ma tu potupuje? Pusťte ma k nej! LYSANDER: Ber sa ztaď, ty kratiš zakrpatelý; ty zákrsok, čo prekážlivý stavil vo vzraste stokolien; ty brmbolec, ty žaluď! DEMETRIUS: K službe príliš ochotný ste na prospech tej, ktorá zavŕha úsluhy vaše. Nechajte ju samu; ni slova o Helene; ani jej viac nechytajte stranu. Lebo ak bys’ zamýšľal i v najmenšom k nej lásku preukazovať, odpykáš mi to. LYSANDER: Už nedrží ma; hybaj tedy za mnou, ak odvahu máš, by sme rozhodli, čie právo, moje a či tvoje, je silnejšie k Helene. DEMETRIUS: Že za tebou? Nie, s tebou idem plece pri pleci.

HERMIA: Hľa, slečinka, tá všetka trma-vrma len pre vás je. Nie, neuchoďte preč. HELENA: Nedôverujem vám ni najmenej, i v spoločnosti vašej ohavnej ja nestrávim viac chvíľky pobytky. Vy máte ruky prudšie do bitky od mojich, ja mám dlhšie nohy zas, keď i len, by som zutekala včas. (Odíde.) HERMIA: Od divu nevie k slovu prísť mi hlas. (Odíde smerom za Helenou.) OBERON: To tvoja šemota. Ty vždy sa mýliš, alebo naschvál stváraš šelmovstvá. PUCK: Ráč uveriť mi, kráľu tieňov, som sa zmýlil vskutku. Neriekols’ mi sám, vraj, človiečka že po tom poznať mám, že oblečené aténske má šaty? I aspoň natoľko môj počin platí, je bezvadný, že Aténcu som preds’ zrak pomazal, a potiaľ aspoň vec mi robí radosť, takto dopadnutá, nakoľko dľa mňa baví tá ich zmuta. OBERON: Tí záletníci, vidíš, hľadajú na súboj súce miesto po háju. Bež tedy, Robin, skaboň hnedky noc; na hviezdny blankyt prikrývadlo hodz z hmly mrholiaccj zhusta, nebosklon že čierny bude ako Acheron. I voď tých sokov vôkol urputných tak bludársky, by ani jeden z nich neprišiel v cestu druhému. Hneď slovy svoj jazyk uprav rovno Lysandrovi, s tým Demetria poštvi urážkou do krvi; hneď zas mluvy ponáškou Demetriovej drážď, a pritom hľaď ich obďaleč si takto zavádzať, až na ich brvy, smrti obraz pre nich, prilezie spánok, tvor nôh olovených a netopierích krídel. V ten čas však tú trávu vytlač Lysandrovi v zrak, jejž mok zná takú silu vyvinúť, že ňou ztaď vymne razom všetok blud a zorničky mu v tôni obočia zas s obvyklým sa vidom zatočia. Keď precitnú, ten celý výsmech snom byť pozdá sa a márnym prízrakom, a do Atén sa zaľúbenci vrátia vo spolku rúče, jehož doba zlatá má do smrti až trvať. Medzitým, čo zaneprázdnim teba dielom tým, ku kráľke zájdem ja, — len k práci cháp sa, — a indického vyžobrem si chlapca, a tu jej oči očarované obludy zbavím vzhľadov ochranne, a vôbec smier a pokoj nastane. PUCK: Hej, čarovládca, chytro treba k práci sa mať, bo, ajhľa, noční rýchli draci popretínajú priam chmár prievory, a hen už svieti predzvesť Aurory, na jehož príchod, ktoré putujú sem-tam, sa duše v kŕdľoch šutrujú na cintoríny domov. Zatratené napospol duchy, čo sú pohrobené u krížnych ciest či vôd val je im rov, už do červavých pošli brlohov, by, bojsa, deň ich hanby neuvidel: schvál zo svetla sa vykázali sídel, i s černobrvou nocou bezďaky im obcovať včuľ treba naveky. OBERON: Však my sme inej triedy duchovia. S milencom Zore neraz lovcova ma rozkoš sdružila, i ako lesný si môžem chodiť v hájoch, plných piesní, kým vzchodu brána, celá požiar a pýr, nad Neptúnom v šír sa roztvára jak vydýchla by lúčo-iskrenne, i v zlato topí v prudkej premene tie jeho prúdy slano-zelené. Ty predsa pospeš, nikde nepoleň: pokonať máme vec, než bude deň. (Odíde.) PUCK: Hore-dolu, hore-dolu, povediem ich hore-dolu; postrachom som mestu, poľu; Znachor, voď ich hore-dolu — Aha, jeden už prichádza. (Vystúpi Lysander.) LYSANDER: Kdes’, Demetrius spupný? Hlás sa znov’. PUCK: Tu, lotor; z pošvy von. Kde ty si, hou? LYSANDER: Priam pri tebe. PUCK: Veď hybaj, sem sa plaz, tu rovienka.

DEMETRIUS: Lysander, skričže zas! Ty útek, chabec ty, si zvirgal práve — vrav — niekam v húšť var’? Kde si postlal hlave? PUCK: Ty baba, chvastáš sa tu hviezdam, vôkol krom rozkladáš, jak junácky si sokol, a nejdeš preds’? Poď, slabúch, decko, čo ťa vyšibem prútom: bol by podliak, psota, kto mečom by ťa ťal. DEMETRIUS: Hach, tu si, plemä…? PUCK: Len za mnou; inde guráž sprobujeme. (Ujdú. Lysander sa vráti.) LYSANDER: Mi vyhýba a vyzýva ma; keď, kde zavolal, sa sblížim, už ho niet. Ten oplan má moc ľahšie než ja päty: som za ním priam, no vždy sa skorej stratí. Tak zapadol som v závoz neschodný; tma; spočiniem aj. Ó, príď, milý dni! (Ľahne si.) Bo len mi dáš znať sivé svetlo denné, vykutám Demetria, kde je, kde nie, a vypomstím sa za to pohoršenie.

PUCK: Tuľaľa! — Strachopud, čo nejdeš sem? DEMETRIUS: No, počkaj, ak si chlap; bo dobre viem, utekáš predo mnou, len šiky tratíš, a niet ti srdu zastať, že sa spätíš a pozrieš do tváre mi. Kde si včuľ? PUCK: Poď semká; tu som. DEMETRIUS: Nuž, hľa, uvrznul si zas; ma šmáliš iba. Za ten kríž však s tebou, oj, mi draho zaplatíš, len v svetle dňa tvoj zazriem obličaj. A teraz rušaj svojou cestou. Haj, únava núti ma, bych vzrast svoj celý odmeral chladnej to tu na posteli. Máš návštevou ma, až deň tmu tú zbieli.

HELENA: Ó, nevrlá noc, ó, noc ťažkopádna, skráť svoj čas: svitni, osviež ztaď, kde vzchod, že do Atén sa vrátim od tých za dňa, imž moje družstvo je tak na odhod; — a sne, čo súžbe zrak vše zaprieš, zmruži a na chvíľku ma ukraď vlastnej druži. (Uloží sa a zaspí.) PUCK: Iba traja ešte tu? Príď, čo chybíš, naskutku; dva z tých, dve z tých — štyri sú. Aj už ide, zlá i mdlá; Kupid šelma-chasník: hľa, ženské až poblázniť zná. (Vystúpi Hermia.) HERMIA: Tak slabá nikdy, nikdy v toľkom bôli, od rosy mokrá, sdratá chrasťami: — diaľ liezť mi neľza, nôh pár len sa tmolí krok nevydržia s mojimi túžbami. Tu oddýchnem si, svit kým prezrie k háju. Chráň, nebo, Lysandra, ak biť sa majú! (Uloží sa a zaspí.) PUCK: V lôžkach z trávy spite zdraví. Tebe však, milý, v zrak nakvapkám, toť, lieku — tak. (Vyžmykne šťavu Lysandrovi do očú.) Jak precitneš, chytneš rozkoš ani lúč veň ranný z očú svojej švárnej panny. A obecná prôpoveď ,doba dobu nájde‘, keď predrapíte oči, hneď pred vami sa bude dieť: Kubek, čo si zaľúbi, vezme Katru z Poruby; nič nepríde na ruby —