ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TITANIA: Poď, drahúš môj, sem hačni na kvetnicu: a ja ti maňkať budem milú tvár, nastrkám rúžat v mäkučkú ti šticu, pobozkám šumných dlhých ušú pár. KLBKO:

HRAŠKO-KVET:

KLBKO:

PAVUČINKA:

KLBKO:

HORČIČNÉ SEMIAČKO:

KLBKO:

HORČIČNÉ SEMIAČKO:

KLBKO:

TITANIA:

KLBKO:

TITANIA:

KLBKO:

TITANIA: Mám odvážneho škriatka, ktorý zaraz, kde veverička má sklad, vykutá, a prinesie ti čerstvých orieškov. KLBKO:

TITANIA: Spi, a ja zaviniem ťa do náručia. Preč iďte, duchy, svojich hľaďte ciest. — Tak horská povoj vonný kozí list ovíja nežne; ženský brečtan takto okrúca brestu prsty kôrnaté. Ó, jak ťa ľúbim, blúznive mám rada!

OBERON: Ochotný Robin, vitaj. Pozoruješ ten utešený pohľad? Teraz už i ľutovať ju počínam v tom jej poblude pošetilom: lebo trafiac ju onehdy hen v lesa zákutí, pre ošklivého blázna tohoto jak lahôdky tam sladké hľadala, som vycuzdil ju, ba ju napadol; veď, čo viac, v ten čas ešte ti mu aj strapaté skrane bola otočila venčekom z kvetín sviežich, voňavých; i sama rosa, čo vše na pukoch sa odúvala predtým podobne okrúhlym perlám východným, i tá včuľ väzela dnu v švárnych kvieťat očkách sťa slzy, plačúc zrejme nad vlastnou tou pohanou. I jak tak do vôle tam špincem jej, a ona výrazmi chlácholivými začala ma prosiť o trpezlivosť, vtom som požiadal to podvrženča od nej, ktoré mi aj hnedky odovzdá, ba vyslala i vílu, aby do paláca môjho v čarovnej ríši mi ho odniesla. A teraz, majúc chlapca, volím tiež z nenávidenej tejto poroby jej oči otvoriť. A, milý Pucku, ty znetvorený zasa ohlavok sním tomu z Atén čeľadníkovi s temena jeho, ktorý, až sa vzbudí, jak totí ostatní, nech do Atén narazia nazad všetci, i nech nikdy viac neprídu im na um príbehy tej noci, leda ako márneho sna omŕzanie. Prvej avšak ja si oslobodím čaroríše kráľku. Buď, jak prv si bývala (dotkne sa jej očú zelinkou), viď, jak prv si vídala: Dianin klík, plný sily, tak prevládze roztomilý kvet Kupidov v kúzla chvíli. No, Titania, precíť, kráľka moja. TITANIA: Môj Oberon, ké sny som mala to ja! Že osla ľúbim, zdalo sa mi. OBERON: Ľaď, spí miluš tvoj. TITANIA: Jak sa to mohlo stať? Ó, zraku včuľ jak bridí sa tá tvár! OBERON: Cit! Za čas. — Robin, sním mu hlavu zatým. — Káž, Titania, hrať, a všetkým piatim zmor väčšmi smysly ich jak riadny sen. TITANIA: Hej, hudbu, hudbu; súzvuk toho druhu, sťa čarovný sen, v znení ospalom — (Tichá hudba.) PUCK: Nuž, až sa vzbudíš, zatoč v polkruhu a lupkaj svojím hlúpym okáľom. OBERON: Zuň, hudba! — Poď, daj rúčku, kráľovná, a zakolíšeme pôdou, kde tí spia. Včuľ ty a ja sme zčerstva priatelia, a zajtra v noci s plesom víťazstva si zatančíme v dome Tézea, vojvodu, v slávnosť jeho veselia, i požehnáme šumným potomstva mládnikom, pošlým z toho manželstva. I zaľúbencov verných páry dva tu s Tézeom vraz majú sobrať sa, a bude radosť všetkým spoločná. PUCK: Kráľu duchov, uchom buď: škovránka spev ranný čuť. OBERON: Tak, kráľovná, v tichý smut pohrúžení, s pomlkom trieľme nočným za tieňom; obídeme okršlek skôr než mesiac pútniček. TITANIA: Dajme, hej, sa na útek, pán môj; vtom mi rozpovedz: jak sa stalo v noci preds’, že ma našli spiac tu v tých spoločnosti smrteľných.

TÉZEUS: Iď dajeden z vás, nájď mi horára. Bo u konca je májový náš obrad; i keďže predvoj dňa tu máme, nech mladucha moja ľúba očuje si hudbu mojich psov. Hen odsvorkujte v západnej doline; ta s nimi priam; pospolu, hovorím, a horára mi pohľadajte. Zatiaľ, prekrásna kráľovná, my zas vylezieme na vrch a s neho nasluchovať budeme tej muzikálnej hatlanine psov a hlasov ozveny s ňou v spojení. HIPOLYTA: Raz s Heraklom a Kadmom bola som, keď v horách Kréty boli na medveďa držali pohon so zapustením psín spartánskych. Ver’ nikdy nečula som podobného srdnatého hluku; bo, okrem hájov, nebies sklepenie, studnice, každý okres navôkol, ba všetko zdalo sa byť jediným vzájomným hurhajom: nie, nikdy som nečula takej škriepky melodickej, tak ľúbezného nikdy hrmenia. TÉZEUS: I moji psi sú plemä spartánske, tak gambí ovislých, tak plavatí, a s hláv im opálajú ušiská, že pometajú nimi rannú rosu; bahratí v kolenách i s lalky sťa tesálski bujaci; dosť ťarbaví do honby, ale sjednotení v štekot, podobní zvonkom v celej stupnici. Ľubozvučnejší hlahol veruže sa neozýval nikdy, ani nebol v ples vyvolaný rohy na Kréte hoc, v Sparte, ani v Tesálii. Súď, až očuješ. — Lež ticho, čo to tu sú za rusalky? EGEUS: Milostivý pane, to moja dcéra, čo tu spí, a ten je Lysander, ten Demetrius, tá zas Helena, dcéra staručkého to Nedara. Vskutku divím sa, že sú tu pohromade. TÉZEUS: Oni bezpochyby zavčasu vstali, obrad májový by vykonali, a v tom zaslúchnuc o našom úmysle, sem prišli k pocte slávnosti našej. Egej, recte mi však: nie dnes je deň, kde má Hermia nám odpoveď dať, jak sa rozhodla? EGEUS: Ba áno, pán môj. TÉZEUS: Choďte, kážte lovcom, nech zobudia ich rohov ozvukom.

TÉZEUS: No, dobré ráno, priateľkovia. Je preds’ po Valente, a len včuľ sa, toť, hôr operenci začínajú páriť? LYSANDER: Ó, milosť, jasné knieža!

TÉZEUS: Prosím vás, povstaňte všetci. Viem, vy dvaja ste zarytí soci, i kde na svete sa berie táto roztomilá svornosť, keď nenávisť je toľme vzdialená od žiarlivosti, popri nevraži že spí a nebojí sa nepriateľstva? LYSANDER: Vehlasný pane, so zarazením mi príde odpovedať, zpola spiac a bdejúc zpola. Ale akokoľvek, tu prisahám, že nie som po pravde vám udať vstave, jak som došiel sem; však, jak sa mi zdá (lebo pravdu bych rád riekol vám, a teraz prichodí mi na myseľ, nuž tak je tomu), sem som sa dostal s Hermiou: náš úmysel bol totiž opustiť, hej, Atény a na miesto zájsť, von kde z nebezpečia by aténskych sme boli zákonov. EGEUS: Dosť, dosť, môj knieža, toho máte dosť; ja vyprosujem týmto zákon, zákon na jeho hlavu. Chceli uvrznúť, hľa; chceli činom, Demetrius, tým i teba i mňa zničiť, olúpiť: o ženu teba, mňa o súhlas môj, — môj súhlas, ona že má byť ti ženou. DEMETRIUS: Môj pán, mne švárna riekla Helena o uprchnutí ich, o tomto ich sem zamerení, do tohoto hája. I vztekle som ich nasledoval sem; Helena krásna zasa, zaľúbená súc, prišla za mnou. Ale, dobrý pán môj, — neviem, akou mocou zázračnou (lež akási moc iste vládla v tom), — tá moja láska k Hermii sa zrazu sťa sniežok roztopila, predchodí mi teraz jak by rozpomienka hen na lichú čačku, čo som v detinstve až zbožňoval: a všetkou vernosťou, ba ctnosťou môjho srdca, predmetom i potešením očú mojich je jedine Helena. S ňou, Vaša Výsosť, som zasnúbený bol prv, Hermiu než videl som: no, ako v chorobe by dákej, som si zhnusil tento pokrm; však, ako zdravý opäť, prichádzam ku prirodzenej chuti, teraz už si žiadam ho, ho rád mám, túžim po ňom, i navždycky mu verný zostanem. TÉZEUS: Milenci hodní, ozaj šťastlivé to postretanie! Z tohto shovoru čím prv viac želáme si dopočuť. — Egeus, týmto ruším vašu vôľu, bo, áno, v chráme s nami zároveň tie páry budú večne spojené. A poneváč i ráno pokročilo už trochu, nami zamýšľaný lov nech vystane. Nuž zpiatky do Atén hybajte s nami: trojaký kde sňatok jak veleslávny odbudneme sviatok. Poď, Hipolyta.

DEMETRIUS: Tie veci tak sa zdajú drobné byť a nerozoznateľné, ďaleké ako by vrchy, zahalené v chmáry. HERMIA: Mne činí sa, že vidím veci tie jak rozpolteným zrakom, každá mi predchodí dvojitou. HELENA: I mne; ja našla som Demetria sťa by klenot, je i mojím i nie mojím. DEMETRIUS: A či ste v tom bezpeční, že bdieme? Mne sa zdá, že spíme, snívame preds’. — Nemyslíte, že vojvoda bol tu, i povolal nás, aby sme ho nasledovali? HERMIA: Hej, i môj otec. HELENA: Hipolyta tiež. LYSANDER: A on i kázal nám, by šli sme za ním do chrámu. HERMIA: Nuž tak prebudení sme. I poďme za ním; no a idúcky si rozpovieme ďalej naše sny.

KLBKO:

PLÁNKA:

HLADKULÍK:

PISKOR:

PLÁNKA:

PISKOR:

PLÁNKA:

PISKOR:

TEĽPIS:

PISKOR:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO:

PLÁNKA:

KLBKO: