ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

EGEON: Len spečať, knieža, výrokom môj pád, veď žas bied i tak stíši hrobu chlad. KNIEŽA: Ni hlesni viac už, kupec z Syrakúz, ja nechcem krivo kyptiť zákon náš, veď zášť a odboj, čo len nedávno krivdiacou zlobou vášho kniežaťa zastihol našich kupcov-rodákov, čo nemohúc si život vykúpiť, krutosti jeho krvou skrápali, — vytvára by náš skrotol prísny zrak. Bo od čias ako smrtiaci ten svár tvoj diaľny domov nám tak odcudzil, a vážne sbory výrok schválily, tak v Syrakúzach, ako aj u nás, že s nepriateľom zakázaný styk, ba keby Efezana pristihli na syrakúzskom tržišti snáď dlieť, a keby Syrakúzan odvážny zavítal v prístav efezský — má mrieť! a jeho tovar patrí kniežaťu, ak nevyčíta tisíc dukátov a tak sa z trestu nevykúpi vraz. Tvoj majetok však sotva hodnotiť môž najvýš akby na sto dukátov; dľa zákona ťa stihne smrti trest. EGEON: Mňa teší, hoc je všetko márne, ach, že bôľ môj skoná vo večerných tmách! KNIEŽA: Nakrátko, Syrakúzan, povedz mi, svoj rodný kraj si prečo opustil, a prečos’ prišiel sem do Efezu? EGEON: Niet pre mňa ťažšej úlohy, jak to, keď musím vyriecť nesmierny svoj bôľ, však svet by videl, že môj skorý skon je dielom súdby a nie výron zla, nuž rozpoviem, hoc srdce sviera žiaľ. Som Syrakúzan, s ženou oddaný, mňa blažiacou a mnou tiež blaženou, len keby nebol nás bil osud zlý. Náš život veselý bol, majetku vzrast valný, — jeho žriedlom častý styk môj s Epidamnumom, kým správcu smrť, s ňou veľký trud o zásob istotu mňa z milých ramien ženy nevyrval. Ja sotva pol roka som v diaľke dlel, keď ona — klesajúca temer už pod milým trestom, žien čo údel je, za mnou sa túhou hnaná vybrala, a ku mne prišla celkom šťastlivo. Zdržiac sa krátko, matkou stala sa dvoch statných synov cele blažená, a chlapci tak si boli podobní, že práve menom líšili sa len. V tom istom čase, v tomže hostinci, pôvodom nižšia žena zrodila tiež dvojčatá, priam tak si podobné. Tie núdzni rodičia mi predali, bych z nich pre deti sluhov vychoval. Však žena toľme hrdá na chlapcov deň čo deň k návratu ma nútila, hoc nebárs rád som pristal; žiaľ, privčas na palubu sme vstúpili! Na míľu sotva od Epidamnu hlbočina vždy vetrom poslušná hrúz dala tušiť predzvesť úžasnú, ver’, veľa nádeje sme nemali; bo šerý svit, čo matnel oblohou, zdeseným mysliam vnukol istotu, že neodvratne hrozí blízka smrť. Ochotne bol bych klesol v náruč jej, však neprestajná kvíľba manželky, bedujúcej nad tým, čo sa malo stať, a žiaľne lkanie švárnych detičiek, čo zo zvyku, nie z bázne, plakaly, mňa nútily, bych skazu odsunul. Na člne plavci našli záchranu, nám nechajúc len topiacu sa loď. Manželka dbajúc viac na mladšieho, k malému sťažňu priviazala ho, kde plavci majú v búrkach bezpeku, kým na ňom jedon z dvojčat druhých tiež zrel spásu, ja na iných dvoch som dbal. Opatriac deti, ženin i môj zrak tkvel na tých, ktorým patril citu stesk, — napokon sme sa sťažňa chytili, čo priamo s prúdom plával poslušne, tak zdalo sa, že ku Korintu as’. Konečne slnce k zemi uprelo lúč, rozptýliac i hmly zákerné, a priazňou želaného svitu tiež aj more stíchlo, a my zbadali pár lodí jak sa z diaľky blíži k nám, z Korintu oná, z Epidamnu tá, však prv jak došly — — nechaj zmĺknuť ret, a súď dľa toho, čo som riekol vpred. KNIEŽA: Nezmĺkaj, starče, ďalej hovor len, mám pre teba súcit, hoc milosť nie. EGEON: Ak takým bol by býval bohov súd, dnes neľútosť by nevyčítal im. Bo prv, jak lode k nám sa dostaly, vír vrhol nás na strašné úskalie, že prudkým nárazom sa na dvojo rozčesla naša výpomocná plť a týmto naším krutým rozvodom nám osud rovnak doprial obidvom časť radosti i čiastku žiaľu zas. Diel plte jej, hoc niesol zdanlivo, ach, bremä ľahšie, nie však menší žiaľ, van vetra rýchlejšie hnal pred sebou, a videl som, že vylovený bol rybármi z Korintu, ak dobre viem. Napokon druhá sobrala nás loď, kde zvediac, koho zachránili v nás, tak stroskotancov hosťmi vítali, rybárom korisť tiež by boli ver vyrvali, loď však bola netrebná, a preto domov obrátili sa. — Tak viete už, jak blaho stratil som, na nešťastie ja musel ďalej žiť, by podal zvesť o svojich nehodách. KNIEŽA: A k vôli tým, pre ktorých smútiš tak, buď láskavý a všetko povedz mi, čo s nimi, s tebou dialo sa dodnes. EGEON: Môj mladší syn — však najstarší môj trud — keď dovŕšil už osemnásty rok, za bratom túžiac, na mňa naliehal, by jeho sluha — ktorý podobne tiež stratil brata, menom jeho však bol zvaný — smel byť jeho sprievodcom pri hľadaní, ach, syna, ktorého som vidieť chcel, tak prosbám povoliac, miláčka strate som sa vystavil. Päť liet som strávil v Grécku najďalšom, putoval krížom-krážom Áziou, na ceste zpät som prišiel k Efezu; hoc beznádejný v svojom pátraní, prec’ obzrieť chcel som miesto toto tiež, jak všetky, kde len ľudia bývajú. Však tu sa skončí bludná žitia púť, a smierený bych opustil ten svet v tom vedomí, že pri živote sú. KNIEŽA: Egeon, súdba zlostná štvala ťa, bys’ musel znášať nehôd krajnosti! Však ver mi, keby nebol zlý zákon, a neviazal ma úrad vznešený — čo knieža nemôž’ nikdy zneuctiť, z tej duše bych ti skytol ochranu. Však hoc si na smrť odsúdený už a rozsudok viac nemôž odvolať bez poškvrnenia panovníckej cti, chcem, pokiaľ možno, priaznivým ti byť. Preto, kupec, dnes lehotu ti dám, bys’ dobrodením spasil život svoj; skús priateľov tu v Efeze si najsť, pros a výkupné doplň pôžičkou a ži; ak nie, tak zaplať životom! — Ty žalárnik, však daj mi pozor naň. ŽALÁRNIK: Áno, pane. EGEON: Bez rady, moci kráča Egeon, je mŕtvy už a jednak žije on.

PRVÝ KUPEC: Len povedzte, že z Epidamnu ste, bo inak zhabú všetok tovar váš. Veď práve kupca syrakúzskeho dnes zavreli, že odvážil sa sem. A ak za život nemá výkupné, tak podľa platných mestských zákonov zomrie, kým slnce klesne únavou. Tu peniaze, čo sverili ste mi. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Choď, zanes ich do nášho hostinca „U Kentaura“, tam počkaj, Dromio. Do obedu mám ešte hodinu: chcem zatiaľ poznať mesta zvyčaje, vyskúmať kupcov, obzrieť budovy, a vrátiť sa, bych podriemal si kus, bo trpím dlhej cesty únavou. Choď, Dromio! DROMIO SYRAKÚZSKY: Nejedon by vás chytil za slovo, a prskol preč s tak vzácnym imaním. (Odíde.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Zmok oddaný, čo veľmi často vie, keď skľučuje ma smútok abo trud, rozjariť myseľ vtipom veselým. Po meste by ste prejsť sa nechceli a so mnou potom sadnúť k obedu? PRVÝ KUPEC: Som pozvaný dnes ku známym kupcom, kde, dúfam, čaká na mňa hojný zisk, tak odpustite, do videnia však okolo piatej dakde na trhu, chcem potom byť vám druhom do noci, môj obchod zve a odísť musím hneď. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Moc zdaru prajem, pôjdem teda sám, a prechodiac sa poobzerám mesto. PRVÝ KUPEC: Nech slúži k vašej hojnej úteche. (Odíde.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ten, čo mi želá hojnosť útechy, želá mi to, čo neviem dosiahnuť, som v tomto svete ako kvapka vody, čo v mori kvapku hľadá súdružnú, doň padnúc v družky stálom hľadaní sa neviditeľne raz rozplynie. Tak i ja, keď hľadám matku a brata, sám seba strácam, s túhou pátrajúc. Hľa, dvojník dáta môjho zrodenia! (Vstúpi Dromio Efezský.) Čo stalo sa, že si tak chytro zpät? DROMIO EFEZSKÝ: Že chytro? Azda neskoro, pán môj? Kapún sa škvarí, prasa padá s ražňa, dvanástu hlási zvučne veže zvon, — na tvár mi pani jednu udrela, hoj, planie, lebo jedlo ochladá, ochladá jedlo, bo ste neprišli, neprišli, bo nemáte žalúdok, nemáte ho, hoc nepostíte sa, však my, čo známe modlitbu a pôst, pykáme všetci pre váš priestupok. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Už prestaň mlieť, a daj mi odpoveď, kdes’ nechal groš, čo oddal som ti dnes? DROMIO EFEZSKÝ: Ó — toliar, čo som mal dať vo stredu za podchvostník pre paniu sedlárovi: — má ho prec’ sedlár — ja však veru nie. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Dnes ozaj nemám na žart náladu; nevtipkuj, povedz, kde sú peniaze? Sme cudzinci a jak sa odvážiš bez dozoru tak veľký nechať groš? DROMIO EFEZSKÝ: Váš žart sa väčšmi hodí na obed — jak posol vašej panej idem k vám, kým vrátim sa, ah, oslom budem snáď, čo dostane na lebku pre váš hriech. Náš žalúdok by mal byť budíčkom, čo i bez posla zve na obed. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Sú nemiestne tie žarty, Dromio, pre chvíľu veselšiu ich ponechaj. Kde zlato je, čo som ti odovzdal? DROMIO EFEZSKÝ: Mne, pane? mne ste zlata nedali. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Dosť, drozde, nechaj už tie šialenstvá, a povedz, akos’ riešil úlohu?! DROMIO EFEZSKÝ: Môj úkol bol vás z trhu vylákať a priviesť na obed do Fönixov, kde pani a jej sestra čakajú. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Však teraz na kresťanskú dušu odpovedz, kdes’ zabezpečil moje peniaze, bo rozdrúzgam ti lebku bláznivú, čo žartuje, keď na vtip nemám chuť? Kams’ podel mojich tisíc dukátov? DROMIO EFEZSKÝ: Pár tisíc zaúch mám už v zásobe, od panej zasa kopu buchnátov, dukátov tisíc som však nedostal, a keby splácať mal ich, pane, vám, tak z kože by ste ver vyskočili! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: O akej panej vravíš, ty otrok? DROMIO EFEZSKÝ: O vašej — mojej panej od Fönixov, čo postí sa, kým zavítate k nám, a prosí, by ste prišli na obed. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Si blázna robíš zo mňa vidome, hoc nechcem to, tak tu máš, milý drozd! (Bije ho.) DROMIO EFEZSKÝ: Čo to, ach, pane, preč tie ruky, preč, ak nie, tak päty ukážem vám ja. (Odbehne.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Dám hlavu, že ten lotor nejako dal ošmeknúť sa o tie peniaze. To mesto je vraj plné podvodov, i kaukliarov, čo oči zaslepia, černokňažníkov s mocou kúzelnou, stríg, ktoré dušu, telo okyptia, šaľbiarskych bláznov, olejkárov tiež, podobnej sberby, hriechu vyvrhľov, ak pravda to, len čím skôr zťato prečo, ta, do Kentaura, nájsť si otroka, mám strach, že groš môj svetom uteká. (Odíde.)