ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ANGELO: Mne ľúto, pane, že som zdržal vás, však reťaz som mu vskutku odovzdal, hoc nestatočne popiera môj čin. DRUHÝ KUPEC: Chýr aký má ten človek v tomto meste? ANGELO: Oh, úctyhodný v každom ohľade, má úver bezmedzný a lásku tiež požíva všetkých, páru nemá tu, slovíčkom zváži moje imanie. DRUHÝ KUPEC: Len tíško, tamhľa, myslím, prichodí.

ANGELO: Ba hej, a reťaz má na hrdle tiež, čo odtajiť mi chcel tak ohavne. Blíž poďte ku mne, chcem ho osloviť. — Pán Antifolus, čudujem sa vám, že v toľkom zmätku hanbu zrobili ste mne, i sebe robiac potupu, v prísahe tvrdiac, že som neoddal vám reťaz, ktorú zjavne nosíte. Krem žaloby i hany, väzenia, ste poškodili môjho priateľa, čo bez tých zápletiek by zaiste bol zdvihol lodné plachty na odchod, a plavil sa už šírym morom v diaľ Tú reťaz preca máte odo mňa? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ja som to dosiaľ nikdy netajil! DRUHÝ KUPEC: Ba hej, a k tomu ešte v prísahe. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Kto čul ma tajiť to i v prísahe? DRUHÝ KUPEC: Môj sluch, hľa, čul to; fuj, ty ničomník, len škoda, že ťa ešte nosí zem, a medzi ľuďmi statočnými dlieš! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Len zbojník môže obviňovať tak, chcem hájiť svoju česť a statočnosť pred vami hneď, ak máte odvahu. DRUHÝ KUPEC: Mám, lotor si a v boj ťa vyzývam!

ADRIANA: Stoj — neblíž mu, pre Boha — bláznom je. Obstaňte ho a vyrvite mu meč, i Dromia sviažte, ku nám veďte ich. DROMIO SYRAKÚZSKY: Bež, pane, do ktoréhosi domu! Tu, hľa, je kláštor, bo sme stratení.

ABATYŠA: Pokoj vám, ľudia, čo tlačíte sa sem? ADRIANA: Chcem chytiť muža, ktorý zošalel, vpusť nás, by sviazať sme ho mohli hneď, a odviesť ho do liečby domácej. ANGELO: Viem, všetkých veru nemal v hromade. DRUHÝ KUPEC: Mne ľúto, že som naňho tasil meč. ABATYŠA: Tá posadlosť jak dlho trvala? ADRIANA: V týždni ho mučil stesk a kýsi rmut, a cele iným bol, jak býval prv, však jeho trap dnes popoludní až vzplál náhle chvatom strašne búrlivým. ABATYŠA: Snáď loď mu stroskotala s nákladom, buď priateľa mu vyrval smrti hrot, na hriešnej láske mu snáď utkvel cit, jej často v obeť padne mladý muž, ak očiam skytá veľa slobody; z nich ktorý súži dušu jeho rmut? ADRIANA: Ak ktorý, — iste len ten posledný, snáď láska, čo ho tiahla z domu von. ABATYŠA: Ty mala si ho zháčiť z takých ciest. ADRIANA: To stalo sa. ABATYŠA: Však nie dosť rázne snáď? ADRIANA: Ba rázne, však len v medziach skromnosti. ABATYŠA: Len v zákutí, však? ADRIANA: Ba v spoločnostiach tiež. ABATYŠA: Však nie dosť prísne? ADRIANA: Ba práve tak jak predtým v súkromí, ni spať už mohol pre tie hovory, ni jesť už pre tie moje výčitky, v zákutí o tom tiež môj hovor znel, i v spoločnosti padly narážky, vždy vraviac mu, že mrzké páchal zlo. ABATYŠA: A tak tvoj muž sa rovno pomiatol, jed, v krikoch ženy žiarlivej čo plá, skôr otrávi jak besného psa zub, pre tvoje hrozby sen mu lietol z očú, a preto zdá sa, um má zmätený; výčitkou si mu korenila jedlá, a nekľud ruší zdravé trávenie, nuž ztade horúčavy žravý paľ, čo príčinou je šaľby záchvatov. Tvoj svár mu ničil pôvab zábavy. A čo, keď mizne spočin kýžený? Nuž prikvačí ti myseľ tmavý mrak, čo druhom stesku zúfalého je, v ich pätách cvála rota nákazy bied bledých, ktoré život nivočia. Pri jedení ak človek, abo zver je rušený — a nežičia mu mier, tak zošalie; tys’ umu jasnú žiar manžela vrhla žiarlivosťou v zmar. LUCIANA: Dohovárala mu len dobrotivo, keď hrubo choval sa k nej, ba i divo. Čo dáš sa takto kárať bez slova? ADRIANA: Veď za výčitky vlastné chytá ma! Dnu choďte, dobrí ľudia, lapiť ho! ABATYŠA: Niet bytosti, čo prah môj prekročí! ADRIANA: Tak nech ho vaši ľudia vyvedú. ABATYŠA: Nie! — Záštitu on hľadal v našom bydle, v ňom útočište nech má bezpečné, kým nevrátim mu zasa zdravý um, kým márnosť svojej snahy neuznám, ADRIANA: Ja svojho muža ošetrovať chcem, veď liečiť ho, to moja povinnosť, a nechcem pritom pomoc nijakú, a preto so mnou domov pusťte ho. ABATYŠA: Buď spokojná; do tých čias nepôjde, kým neokúsi liekov hojivých i štiav a vplyvu svätých modlitieb, by stal sa z neho zasa zdravý muž, veď pomáhať — to prísah mojich cieľ, i povinnosť, hľa, mojej rehole, tak sbohom choď a ponechaj ho mne! ADRIANA: Ja muža svojho tu ver’ nenechám. A nepristane vašej svätosti, že delíte tak ženu od muža. ABATYŠA: Choď v pokoji; ja ti ho nevydám. (Odíde.) LUCIANA: Iď svoju krivdu predniesť kniežaťu. ADRIANA: Tak poďme! K jeho nohám vrhnem sa a nevstanem prv, kým len pohnutý sĺz mojich prúdom, tiež i prosbami, sem nepríde, by muža vrátil mi. DRUHÝ KUPEC: Čas chýli sa už k piatej hodine a viem, že knieža pôjde osobne tou cestou v smutné vzdychov údolie, ku miestu smrti, popráv trúchlivých, za priekopy, hľa, tohto kláštora. ANGELO: A prečo? DRUHÝ KUPEC: Aby videl, ako sotnú občana vážneho zo Syrakúz, čo v prístav tento vplával nešťastne, prestúpiac zákon mesta tohoto, a preto bude popravený dnes. ANGELO: Už blížia sa, tak poďme aj my ta. LUCIANA: Pokľakni prv, jak prejde okolo.

KNIEŽA: Nech ešte raz znie oznam verejný, ak výkupné zaň niekto zaplatí, nech nezomrie. — To naša úľava! ADRIANA: Oh, spor môj, knieža, s abatyšou rozsúď! KNIEŽA: Tá ctnostná, úctyhodná matróna ver’ ublížiť ti v ničom nemohla. ADRIANA: Ah, Jasnosť, Antifolus, manžel môj, čo vládne mnou i mojím imaním, dekrétom vašej vzácnej milosti, bol šialenstvom dnes divým schvátený, že besom hnaný letel ulicou so sluhom, ktorý taktiež zošalel, a ohrožoval tichých občanov vpádmi do domov, uchvacujúc im prstene, šperky, podľa vášne zlej. Sme sviazaného domov zaviedli, bych odísť mohla do poriadku dať tie škody, ktoré zúriac zavinil. Už neviem jak, však ušiel preca tým, čo strážou mali nad ním stále bdieť, — s otrokom bláznivým sa vynoriac, zas mečom holým hnal sa za nami, a zúrivo sa na nás vyrútil, nám v pätách súc, kým s novou posilou sme prišli pre nich, tu však skryli sa sem do kláštora nami stíhaní, však predstavená bránu zavrela, a nedovolí nám ho vyviesť von, ni vydať nám ho nechce napokon. Tak, jasný knieža, rozkáž, prosím, sám, by mohli sme ho viesť na liečbu k nám! KNIEŽA: Tvoj manžel so mnou nejedon bil boj, a keď sa pánom tvojho loža stal, ja tebe dal som slovo veľmoža, že obdarím ho priazne vrcholom. Nuž, búchajte na bránu kláštora, a predstavenú ku mne pozvite, pred odchodom chcem riešiť tento spor!

SLUHA: Oh, pani, pani, bežte, skryte sa! Náš pán a sluha z pút sa vymanil, korbáčovali slúžky, doktora však sviazali a žaratokom mu žihali bradu a keď vzplanula, vedrami hlienu hasili jej žiar. Môj pán mu káže trpezlivým byť, kým sluha strihá ho len o dušu, a jestli rýchla pomoc nepríde, tak zaklínača iste zabijú. ADRIANA: Mlč, blázon, pán tvoj so sluhom — sú tu, a tvoje zvesti sú len poviedkou. SLUHA: Ja, pani, pravdu vravím dôkladnú, veď vidiac to, som nemal oddychu; za vami volá, kričiac, že ak vás dochytí, tvár vám strašne znetvorí. Sa blíži, čujte; pani, skryte sa! KNIEŽA: Poď, staň si ku mne, stíš sa! — Stráže sem! ADRIANA: Beda, tu muž môj! Vy ste svedkami, že kol sa vznáša neviditeľne; len chvíľa, čo ho zamkli v kláštore, a už je tu, hoc ľudský um to zmáha.

ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Oh, rozsúď spor môj, jasný knieža, sám! Pre služby tebe dávno konané, pre jazvy, ktoré som si vyzískal, keď som ti v boji život ratoval, pre moju krv ráč spravodlivým byť! EGEON: Ak strach pred smrťou um mi nekalí, tak to môj syn: Antifolus, s ním Dromio! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Oh, knieža, spravodlivo rieš môj spor, čo dvíham proti tej, čo za ženu dals’ mi; veď moju zneuctila česť, jej právo šliapuc zbojsky nohami; nad všetkých predstáv možnosť siaha čin, ktorým ma dneská strašne stupila. KNIEŽA: V čom krivda tá? — chcem spravodlivým byť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ó, knieža, dnes ma z domu už vymkla, by s milencami mohla hodovať. KNIEŽA: To strašný hriech, — vrav, žena, je to tak? ADRIANA: Nie! Jasný Pane, — so sestrou i mnou dnes obedoval svorne. Nechže plam pekelný spáli ma, ak vravím klam! LUCIANA: Nech svit dňa nezriem, nech mi cudzí sen, ak nehovorí číru pravdu len! ANGELO: Veď krivo svedčí dvojica tých žien, a blázon ten ich správne viní v tom. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Viem všetko dobre, o čom hovorím, mam vína myseľ moju nemúti. Mňa nepudí chvat abo prudký hnev, hoc v tom i múdrejší by zblaznel snáď. Tá ženská dnes zpred obedu ma vymkla, s ňou keby zlatník nebol spriahnutý, mohol by svedčiť, lebo so mnou bol, a domov šiel pre reťaz, sľúbiac mi, že k Porpentíne mi ju donesie, kde s Baltazárom obedoval som. Po jedle však, keď zlatník neprišiel, šiel som ho hľadať, — stretol som ho vonku, s ním bol i tento, hľa, mne cudzí pán. Tam figliar-zlatník rúče prisahal, že odovzdal mi reťaz zlatú dnes, ju nevidel som nikdy, prisám Boh’, a dal ma pre ňu zavrieť strážnikom. Som slúchol, domov pošlúc otroka po dukáty, no ten sa nevrátil. Však strážnik dal sa hladko nakloniť by so mnou domov šiel sám osobne. Cestou sme stretli tú ženskú, sestru jej a niekoľko tých sprisahancov. S nimi Sršiak kýs’, čo robil dojem vyziableho lotra — len číra kostra — lživý olejkár — kaukliar a trhan — veštec obecný — zapadlých očú ostrozraký chrt, trup živý len; a tento otrok, hľa, na zaklínača odvážil sa hrať, zrak vrývajúc v môj zrak, mi skúšal tep, sám bezočivo zakríkol mi v tvár, že som posadlý, — tá čeliadka tu sa na mňa vrhla, sputnajúc ma hneď, a vpratala ma s mojím otrokom do vlastnej vlhkej, tmavej pivnice, však zubami som húžvy presekal, tak získal slobodu a bežal hneď k vám, Jasnosť kniežacia, bych vyzískal si od vás zadosťučinenia spln… pre poníženia, tiež i potupy. ANGELO: Môj pane, v pravde môžem pri ňom svedčiť, že doma nejedol, bo vymkli ho. KNIEŽA: Však mal tú reťaz od teba, či nie? ANGELO: Mal, pane, a keď bežal sem sa skryť — ľud videl, reťaz že na hrdle mal. DRUHÝ KUPEC: Chcem prisahať, že čul som, ako vy ste priznali, že má reťaz od neho, hoc prv na trhu ste to tajili, a preto tasil som na vás aj meč, však potom skryli ste sa v kláštore, zkiaď vyjsť ste mohli iba zázrakom. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja neprekročil prahy kláštora, vy ste na mňa nikdy netasili, ja vašu reťaz nikdy nevidel, Boh svedkom mi, že hovoríte lož! KNIEŽA: Jak zmotaný to spor a tak sa zdá, že Kirké opojila všetkých vás; ak vnišiel dnu, tak dnuká musí byť, ak šalel by, tak reč by nemal jasnú. — To tvrdenie, že obed doma mal, hľa, zlatník poprel. — Druh, ty na to čo? DROMIO EFEZSKÝ: U Porpentíny s „hentou“ obed mal. KURTIZÁNA: Hej, a prsteň mi s prsta uchvatol. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: To na moj’ veru pravda, — je od nej. KNIEŽA: A videlas’ ho vstúpiť do kláštora? KURTIZÁNA: To isté je tak, ako vidím vás. KNIEŽA: Vec čudná, — zavolajte abatyšu!

Ste pomätení a tak šialení! EGEON: Oh, jasný knieža, dovoľ sopár slov: mám nádej, že som našiel priateľa, čo za môj život složí výkupné. KNIEŽA: Vrav, Syrakúzan, voľne, čo len chceš. EGEON: Či nie ste, pane, vy Antifolus, a nevoľník váš nie je Dromio? DROMIO EFEZSKÝ: Ja dosiaľ bol som jeho nevoľník, však, vďak mu, húžvy moje rozhlodal, dnes Dromio som, voľný jeho sluha. EGEON: Viem, obidvaja že ma poznáte. DROMIO EFEZSKÝ: Váš iba zjav nám pripomína nás, veď my sme tiež toť boli sputnaní. Vás azda Sršiak bude liečiť tiež? EGEON: Prečo tak cudzo hľadíš, veď ma znáš? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Dnes prvý raz vás vidím v živote. EGEON: Trud zmenil ma, čos’ naposled ma zrel, Čas rukou drsnou vyryl skúšok strasť v podivných črtách v moju starú tvár; však — povedz — neznáš ani len môj hlas? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ni ten. EGEON: A, Dromio, ani ty nie? DROMIO EFEZSKÝ: Verte mi, že ni ja. EGEON: Som istý, že znáš. DROMIO EFEZSKÝ: Viem prec’ že nie, a hoc čo poprel bych, to museli by ste mi uveriť. EGEON: Môj neznať hlas! Či neúprosný čas za sedem krátkych liet tak oblámal a ochromil môj jazyk, že môj syn zvuk nezná slabý mojich núdz a bied? Hoc zima veku, život mordujúc, pokryla snehom vráskovitú tvár, a skremenely toky krvných ciev, noc žitia prec’ má svetlo pamäti, knôt hasnúci svit kýsi ešte tiež, aj ucho hluchnúce kýs’ ešte sluch, svedkovia títo starí vravia mi, že neblúznim, syn môj Antifolus. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja otca môjho v žití nevidel. EGEON: Veď v Syrakúzach, syn môj, pred siedmi sme lúčili sa rokmi, ty sa však snáď hanbíš za mňa v biedy trampotách. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Sám knieža, každý, kto ma v meste zná, mne prisvedčí, že nie je tomu tak, ja v Syrakúzach jakživ nebol som. KNIEŽA: Cez dvacať rokov poručnícky som bdel nad ním, preto môžem dosvedčiť, že Syrakúz on nikdy nevidel; ty blúzniš, vek a des ťa skrušily.

ABATYŠA: Hľa, knieža, muž, čo potúp zniesol prúd!

ADRIANA: Dvoch mužov vidím, či ma klame zrak? KNIEŽA: Z nich jedon duchom druhého je tuším, však ktorý z nich je pravým človekom? Kto rozrieši mi túto záhadu? DROMIO SYRAKÚZSKY: Som, pane, Dromio. Nech odstúpi vraz. DROMIO EFEZSKÝ: Som, pane, Dromio. Mňa stáť nechajte zas. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Si azda Egeon, či jeho duch? DROMIO SYRAKÚZSKY: Môj starý pán, kto sputnal mi ho tak? ABATYŠA: Ktokoľvek, ja však pozbavím ho pút. a získam muža jeho slobodou. Vrav, Egeon, či nie si ty ten muž, čo niekdy ženou mal Emiliu? Čo krásnych synov dvoch ti zrodila? Oh, ak si ním, tak povedz, Egeon, a oslov svoju dávnu manželku! — EGEON: Ak nesním, tak tys’ to, Emilia: a ak si ňou, tak povedz, kde je syn, čo s tebou bol na brvne osudnom? ABATYŠA: Nás plavci z Epidamnu sobrali, mňa, syna tiež i dvojča, Dromia, ale korintskí hrubí rybári im syna i Dromia vyrvali, mňa ponechajúc tým z Epidamnu, riecť neviem, aký osud stihol ich, mne prídelom sa dostal tento los. KNIEŽA: Hľa, Egeon prec’ pravdu hovoril: Antifolovia dvaja — podobní, a Dromiovia dvaja — rovnakí, jej prosby k tomu z vraku na mori, — to rodičia sú dietok, ktoré sa náhodou stretly v tomto prostredí. Antifolus, tys’ prišiel z Korintu? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Nie, pane, prišiel som zo Syrakúz. KNIEŽA: Choď stranou, bo vás nemôž rozpoznať. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja, Jasnosť, sem som prišiel z Korintu. DROMIO EFEZSKÝ: A ja tiež s ním. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nás Metafon, ten chýrny vojvodca, priviedol sem, — váš chrabrý, slávny strýc. ADRIANA: Kto z vás bol u mňa dnes pri obede? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ja, vzácna dáma. ADRIANA: A tak vy nie ste môj muž? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nie, vravieť musím vám. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: To isté ja, hoc vravela mi tak. A táto krásna slečna, sestra jej, ma zvala bratom. (Vraví Luciane.) Čo som vravel vám, ja dúfam, uskutočním čochvíľa, ak nie je snom, čo vníma sluch i zrak. ANGELO: A táto reťaz nie je odo mňa? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Myslím, že je, veď nepopieram vec. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Pre tú reťaz väzniť ste ma dali? ANGELO: Myslím, že hej, tiež nepopieram čin. ADRIANA: Vám, pane, výkupné som poslala po Dromiovi, — snáď ho neoddal? DROMIO EFEZSKÝ: Nie, po mne nie! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Dukátov mešec odobral som ja môj otrok Dromio ho priniesol; my postretli sme sluhov vzájomne; mňa pokladali zasa za brata: a z toho vzniklo toľko omylov. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tým zlatom otca z väzby vymením. KNIEŽA: Nie, — darom dávam život otcovi! KURTIZÁNA: Ten prsteň, pane, musím od vás mať! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tu je, a vďaka vám za dobrý hod. ABATYŠA: Preslávny knieža, ráč sa ustávať k nám do kláštora, a tam vypočuť obšírne deje našich osudov. A všetci, čo ste shromaždení tu, im dnešného dňa omyl spoločný snáď ublížil, tiež s nami vojdite, by každým srdcom vládla spokojnosť. V túh vajataní pätadvacať liet som, dietky milé, pre vás trpela, dnes zbavená som všetkých bolestí. — Tak knieža, manžel, a vy synovia, tiež rovesníci ich od kolísky, dnu poďte sláviť radostný ten deň, ním v šťastí mizne dlhých strastí tieň! KNIEŽA: Z tej duše rád na ples idem s vami.

DROMIO SYRAKÚZSKY: Mám z lode priniesť náklad, pane môj? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ký náklad si mi na loď odniesol? DROMIO SYRAKÚZSKY: Ten, ktorý složený bol u Kentaura. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: On zmýlil nás; — ja som Dromio, tvoj pán, len poď, až potom rozhodnem; tam objím brata, teš sa spolu s ním.

DROMIO SYRAKÚZSKY: Dom pána skrýva vílu buclatú, čo miesto teba častovala mňa, bude mi sestrou, keď aj ženou nie! DROMIO EFEZSKÝ: Tys’ tuším mojím zrkadlom — nie bratom. Včuľ len vidím, som driečny mládenec. Chceš ísť dnu vidieť, jak sa veselia? DROMIO SYRAKÚZSKY: Po staršom do mlyna. DROMIO EFEZSKÝ: Je otázka: kde dôkaz pravdy najsť? DROMIO SYRAKÚZSKY: Tak losom rozhodneme prvenstvo, však teraz choď len ty. DROMIO EFEZSKÝ: My na svet prišli sme jak rovnocenní bratia, tak ruka v ruke pôjdeme, nech rozdiely sa stratia! — (Odídu.)