ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ADRIANA: Ni manžel môj, ni otrok vrátil sa, hoc poslom šiel, by našiel svojho pána. Sú, Luciana, už dve hodiny. LUCIANA: Snáď pozvaný bol kupcom niektorým a z trhu šiel as’ kdesi na obed, poď aj ty, sestra, nemuč sa už viac, sú mužskí pánmi svojej slobody, ich pánom čas, on káže ísť i prísť, tak tomu je, len trpezlivá buď. ADRIANA: Nuž prečo, než my, slobodnejší je? LUCIANA: Bo zaujatý mimo domu dlie. ADRIANA: Keď slúžim mu, on viac by ešte chcel. LUCIANA: Veď vôle tvojej on je veliteľ. ADRIANA: Ver, osol len sa takto poddáva. LUCIANA: Sa metlou mrská spurnosť svojhlavá. Veď všetko, na čo hľadí slnca zrak, má svoju uzdu: more, zem i mrak, zver, ryba, každý okrídlený tvor, podlieha vláde druha les i dvor; sú mužskí všetkých božskou korunou, veď vládnu svetom i vôd hlbinou, a nadaní súc silou ducha tak, im poddaná je ryba, tiež i vták. Je mužský ženy pánom slobodným, tak skloň sa rúče a daj sa viesť ním. ADRIANA: Pre toto rabstvo pannous’ ostala? LUCIANA: Nie, — lásky strasť však nie je primalá. ADRIANA: Veď vydatá bys’ bremä niesla tiež. LUCIANA: Kým poznám lásku, znať chcem posluch; vieš? ADRIANA: A keby vystal mimo domu muž? LUCIANA: Kým by sa vrátil, vyčkala bych už. ADRIANA: Kde nieto vznetu, ľahko krotkým byť, poddajným tam, kde neurazia cit, keď nešťastníka skvíli žiaľna hruď, hneď chlácholíme nežne: tíško buď; však keby jeho zniesť sme mali bôľ, snáď nárek náš by ešte väčší bol. Keď nesúži ťa neláskavý druh, trpezlivosti radíš hlúpy druh, však kebys’ krivdy mala súžbu niesť, na trpezlivosť hodila bys’ piest. LUCIANA: Ten vydaj musím skúsiť aj ja už. — Tu otrok — azda v blízku je i muž. (Vstúpi Dromio Efezský.) ADRIANA: A našiels’ svojho lenivého pána? DROMIO EFEZSKÝ: Hej, našiel, a on našiel moje uši, to dosvedčiť by mohly ohnivo. ADRIANA: A vravel si s ním? Čo on mieni tak? DROMIO EFEZSKÝ: On mienku mojim ušiam vyslovil tak pádne, — sotva som ju pochopil. LUCIANA: Bol nejasný snáď, žes pochopiť ho nemohol? DROMIO EFEZSKÝ: Nuž, plieskal tak rázne, že pridobre chápal som tie údery; a zas tak bez smyslu, že ťažko som ho chápal. ADRIANA: Však povedz, príde domov konečne? Jak vidno, žene chce sa zapáčiť. DROMIO EFEZSKÝ: Čo? Veď je z neho blázon rohatý. ADRIANA: Rohatý? Ako? DROMIO EFEZSKÝ: Veď nie rohatec, no, iste zošalel. Keď prosil som ho, na obed by ráčil, chcel počuť len o tisíc dukátoch; „Čas obedu,“ vravím, „Dukáty sem,“ on; „Prihára,“ vravím, „Dukáty sem,“ on; „Ráčite domov?“ ja, „Dukáty sem,“ on; „Dukátov tisíc, zbojník, kam si podel?“ „Prasiatko zhára.“ — „Dukáty sem,“ on. „Ach, pani?“ vzdychám. „Nech ju vezme čert! Neznám tvoju paniu, choď do pekla s ňou!“ LUCIANA: Kto to povedal? DROMIO EFEZSKÝ: Pán môj, ba čo viac: „Neznám,“ riekol, „niet domu, ženy, panej!“ A odkaz, čo mal priniesť jazyk môj, ja s vďakou nesiem vám, hľa, na pleciach, bo — abych skončil — na ne dostal som. ADRIANA: Choď zpät a priveď domov pána hneď! DROMIO EFEZSKÝ: Choď zpät, bys’ doma bitku dostal zas! Ach, posol iný nechže ide preň. ADRIANA: Zpät, otrok, bo ti kríže namastím. DROMIO EFEZSKÝ: On však tie kríže žehnať bude bitkou, tak hnev vás oboch leb môj posvätí. ADRIANA: Preč, tárač, priveď pána domov hneď! DROMIO EFEZSKÝ: Či vravím s vami tak, jak so mnou vy, že ani s loptou so mnou hráte si? Vy kopete ma ta, on nazad zas, len v zbrani možno vydržať ten špás. (Odíde.) LUCIANA: Jak mrzkou robí spurnosť tvoju tvár. ADRIANA: Kdes’ oblieta ho švárnych dievok pár, kým ja i vľúdny pohľad postrádam. Krás vábivosť ak sotrel času klam s líc biednych — tomu príčinou je on. Snáď mĺkviem, vtip môj nemá svižný tón? Ak púta bystrej reči hra i žiar, tak bezcitnosťou skoro vyjde v zmar. Už šat ho hybký láka? Tomu ver’ ja vinou nie som, — nechže do nádher ma odieva; ak kýs’ ma stihol kaz — on príčinou, to ukáže sa raz; však pohľad jasný vrátil by mi zas vnád nehu snáď už poblednutých krás. Plot zrútil jeleň bujný, v cudzom kdes’ sa pasie, mňa však zanedbáva dnes. LUCIANA: Fuj, zapuď mučivú tú žiarlivosť! ADRIANA: Bezcitný blázon môž’ tak, však nie cit, viem, zrakom iste v inú chce sa vpiť, veď inak mohol tu už dávno byť. Vieš, že mi zlatú reťaz sľúbil toť, nech radšej na ňu zabudne môj choť, však vernosť svoju chlipne neškvrní. I najjemnejšie ucelený skvost raz stratí krásu, ohňovzdorným dosť je zlato len, čo próbu obstojí, no častým hmatom poškvrní sa tiež, sťa falšou meno — zvučné ako spiež. Ak ma už nemá vskutku viacej rád, tak mrúc, oplačem všetky zbytky vnád. LUCIANA: Oh, žiarlivosť, máš bláznov v svete dosť!

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: To zlato, Dromio čo odobral, je v istote u Kentaura a môj tak verný sluha ta šiel hľadať mňa, to zvedel som u hostinského, však Dromia nevidel som od tých čias, čo poslal som ho preč, — hľa tu ho mám! (Vstúpi Dromio Syrakúzsky.) Tak veselá už pŕchla nálada? Ak chceš pár ešte, zažartuj si len. Kentaura neznáš? Zlato nemal si? Bols’ poslom panej, zvať ma na obed? Mám byt u Fönixa? Snáď šalel si, žes’ v odpovediach táral dve na tri? DROMIO SYRAKÚZSKY: Ja? slov tých nevravel som nikdy, ver! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Na tomto mieste pred pol hodinou. DROMIO SYRAKÚZSKY: Od chvíle, čo ste do Kentaura ma poslali s grošmi, ja vás nevidel. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Tos’ tajil, zbojník, že si niesol zlato, a vravels’ o panej a obede, zač’, dúfam, cítils’, že som vôle zlej. DROMIO SYRAKÚZSKY: Teší ma, že ste v dobrej nálade, však žart mi ráčte, prosím, vysvetliť. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Do tváre sa mi drzo vyškieraš? Ty myslíš, že to žart? tak tu ho máš. (Bije ho.) DROMIO SYRAKÚZSKY: Dosť, pre Boha, to príliš vážny žart: a za čo dostávam ten závdavok? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Že s tebou zavše cele dôverne jak s bláznom v žarte pobesedujem, ty s mojou láskou drzo chceš sa hrať, a zovšedniť vážne chvíle života? Keď slnce plá, nech robia mušky shon, však lúč keď hasne, nech sa pracú preč. Keď žartovať chceš, prv mi nazri v tvár, a zadrž sa dľa môjho pohľadu, bo inak vtlčiem ti to do lebky. DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

ADRIANA: Aj, Antifolus, len sa des a mrač, kejs’ cudzej kráske, vieš sa usmiať, však; ja nie som Adriana, tvoja choť?! Prv prisahal si, všakže, a nie raz, že nezneje sladšej hudby v sluch tvoj, že oko nezná krajšej podoby, že vítanejšieho niet dotyku, že neznáš sústa chuti bájnejšej, jak hlas, zjav, dotyk môj, i dielo rúk. Ach, muž môj, jak to teraz príde, jak, že si sa mi tak strašne odcudzil, mne, keď si ku mne taký cudzí, vrav? Veď s tebou nerozlučne spätá som, som bytia tvojho viac jak lepšia časť. Ach, netrhaj sa kruto odo mňa, bo, ľúby, vedz, že práve tak by si nakvapkať mohol vody v búrny prúd, a kvapku nesmiešanú vyňať zas bez umenšenia abo pridania, jak seba odňať mne a nevziať mňa. Jak ľúbil by sa tebe taký chýr, že rozpustilá som a neverná, že telo tebe posvätené len je poškvrnené hriešnou rozkošou! Bys’ nepľul na mňa, nepovrhol mnou, a strašnú kliatbu nevrhol mi v tvár, nestrhol kožu s čela neviestky, bys’ s ruky zradnej prsteň neodťal, a nehodil ho, hrmiac bokom preč. Viem, mohol bys’; a preto urob to, som cudzoložnou škvrnou sprznená, krv moju páli smilstva hriešny brud, bo ak sme jedno a ty klameš ma, jed tela tvojho stravuje i mňa, v kal strhuješ ma svojím dotykom. Sľub dodrž, cudnej drž sa ložnice, bych žila čisto a ty bez hany. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Vravíte to mne, kráska? Neznám vás, som v Efeze len priam dve hodiny, mne cudzím mesto tak, jak vaša reč; hoc smysel slov ja verne chápať chcem, prec’ ani jedno z nich nerozumiem. LUCIANA: Fuj, bratr môj, aká to zmena, so sestrou prv si tak nehovoril? Dromio šiel poslom zvať ťa na obed. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Dromio! DROMIO SYRAKÚZSKY: Že ja! ADRIANA: Ver ty, a vrátiac sa zas od neho, povedals’, že ťa zbil, ba v horlení krb svoj vraj zaprel, i mňa, svoju choť. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: A vravel si ty s touto paňou už? Kam smerujú tie vaše spolky, vrav? DROMIO SYRAKÚZSKY: Ja pane, dosiaľ som ju nevidel. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ty zbojník, lužeš, veď si mi presne predtým riekol, čo vraví, — na trhu. DROMIO SYRAKÚZSKY: Ja v žití svojom s ňou som nevravel. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Jak teda môže naše mená znať, ak nie len dákym divným vnuknutím? ADRIANA: Ver’ nepristane tvojej vážnosti, keď s otrokom sa tuná pretváraš, a k výsmechu ho pudíš proti mne! Veď modlikať sa mne var’ nepatrí. Poď, hanu moju viac už nejatri, ja k ramenu sa tvojmu priviniem. Tys’ strom, ja réva; nech sa vozvýš pnem, ja slabá, — ty si moja opora, nech tvojou silou stúpam do hora. Ak dačo delí ťa od mojich dvier, to netresk, mach a drzý brečtan ver, čo bujniac saje bytia sýty mok, života tvojho ukracujúc srok. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: (Bokom.) Ku mne tak vraviac, nežne citmi hne, či snáď mi ženou bola už vo sne? Spím snáď a všetko to sa mi len zdá, Aká ma to opriada záhada? Kým um rozptýli prekvapenia taj, chcem veriť, že to pravda nebodaj. LUCIANA: Choď, Dromio, a rozkáž prikryť stôl. DROMIO SYRAKÚZSKY: Jak keby kraj ten kúzlom jatý bol, nuž križujem sa kríža znamením, veď škriatky, sovy, strigy vravia s ním, ak nesplníme, čo si žiadajú, uštípu nás a dych nám vysajú. LUCIANA: Čo bzučíš? Otrok odpovedať má! Ty čmeliak, slimák, tĺk a daromník. DROMIO SYRAKÚZSKY: Som tuším zmenený tým divným snom! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Na duchu azda, ako i ja som. DROMIO SYRAKÚZSKY: Na duchu, tele, vôbec až veľmi. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Máš vlastný zjav. DROMIO SYRAKÚZSKY: Hej, však zjav opice. LUCIANA: Ak vôbec — teda oslom zdáš sa byť. DROMIO SYRAKÚZSKY: Čo trávu chce a pritom dá sa biť. Tak osol som, a byť to inak nemôže, mal by ju znať, jak ona zná ma dľa kože. ADRIANA: Poď, poď, už nechcem šalieť priveľa, načože mi plač, márne trápenie, keď pán a otrok sa mi posmieva. Poď na obed. — Stráž bránu, Dromio! — Dnes obed bude hore, mužu môj, tam priznáš sa ku kúskom storakým. Ak by sa ktos’ na pána spytoval, vrav: nie je doma, nepusť nikoho. Poď, sestra. — Dromio, dobrým vratným buď! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Na nebi, zemi, v pekle moja hruď? Spím či bdiem? Šaliem a či rozum mám? Im známy súc, som divný sebe sám. Aj s „ánom-nie“ už budem súhlasiť, v tých hmlách, súc smelý, azda nájdem niť. DROMIO SYRAKÚZSKY: Mám teda, pane, strážiť domu vchod? ADRIANA: A nevpusť nikoho, bo pľasne dlaň! LUCIANA: Poď, Antifolus, obed schladne, poď! (Odídu.)