ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

DRUHÝ KUPEC: Veď viete, na dlh čakám od Turíc, a nikdy som vás neupomínal, však teraz súrne potrebujem groš, bo vystrojený som do Persie. Tak, prosím, plaťte, čakať nemôžem, bo inak musím vás dať zatvoriť. ANGELO: Tú istú sumu, čo som dlžen vám, mne Antifolus má dnes zaplatiť, pred chvíľou práve oddal som mu šperk, a o piatej mám vyhľadať ho zas, by odobral som zlato za reťaz. Tak ráčte so mnou k jeho domu ísť, tam vyrovnám vám celý dlh s vďakou. STRÁŽNIK: Usporte námah, práve prichodí.

ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ku zlatníkovi idem, ty však kúp mi korbáč, ktorý podarovať chcem tak žene, ako pomocníkom jej, že vytvorili ma vo dne z domu. — Však, hľa, tu zlatník. — Len sa ponáhľaj, kúp korbáč a hneď domov zanes ho. DROMIO EFEZSKÝ: Ten stojí vera za sto dukátov! (Odíde.) ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nie je už hodno veriť ani vám; mne sľúbili ste, so šperkom prísť včas; však kto neprišiel — bol to zlatník sám. A hoc to naše bratstvo reťazou sputnané bolo, prec’ ste neprišli. ANGELO: Vy vtipkujete, veď je účet tu, čo váži reťaz, stojí vkusná práca, o tri dukáty je to práve viac, jak dlžen som, hľa, tomu pánovi, tak ráčte mu hneď groše vyčítať, len na to čaká, chce hneď loďou v diaľ. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Pri sebe nemám práve toľko zlata, a popri tom mám v meste kúpiť dač, len toho pána zaveďte ku nám, oddajte skvost, a choť ho zaplatí, prepáčte — ja vás ešte dohoním. ANGELO: Šperk teda domov prinesiete sám? ANTIFOLUS EFEZKÝ: Nie; na každý prípad vezmite ho vy. ANGELO: Ochotne rád, však šperk snáď máte tuná? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Či mám ho? Veď ho preca máte vy, veď ináč odídete bez groša. ANGELO: Nie, čoby, len mi vráťte nazad šperk: bo van i prúd, hľa, volá pána v diaľ, a nerád bych ho dlho zdržiaval. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Pre pána Jána, žartom chcete snáď zahladiť, že ste slova nedržali, mal som vás hrešiť za zrušený sľub, a vy sťa baba nadviažete spor. DRUHÝ KUPEC: Čas letí, prosím, pane, k činu sa! ANGELO: Vidíte, ako náhlia, — prosím šperk! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Dajte ho žene, — ona zaplatí. ANGELO: Veď tomu chvíľa, čo som dal ho vám, buď šperk, buď dáky dajte preúkaz. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ten žart už presahuje hranice; kdeže je šperk, tak ukážte mi ho? DRUHÝ KUPEC: Môj obchod trpí vaším zdráhaním; tak, dobrý pane, chcete zaplatiť? Ak nie, tak ihneď ja ho oddám stráži. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja zaplatiť? — zač mám ja platiť vám? ANGELO: Za šperk, za ktorý dlhujete mi. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Prv nie som dlžen, až skvost bude môj. ANGELO: Dal som vám ho prec’ pred pol hodinou. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nie, nedali, reč vaša uráža ma. ANGELO: Ba vy mňa väčšmi, keď to tajíte, len uvážte, že ide o môj úver. DRUHÝ KUPEC: Spor zdvíham, zatvorte ho hneď, strážnik! STRÁŽNIK: Tak dobre, poďte menom kniežaťa. ANGELO: To dotýka sa mojej čistej cti; buď zaplatíte za mňa sumu tú, buď dám vás zlapať týmto strážnikom. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja platiť za to, čo som nedostal? Len probuj, blázon, ak sa odvážiš. ANGELO: Tu tvoja pláca, len ho zatvor hneď. V tej veci ani brata nešianam, keď na mňa vrhá zjavne potupu. STRÁŽNIK: Ste mojím väzňom pre tú žalobu. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tak poslúchnem, kým dodám záruku, však, braček, drahšie príde vám ten žart, jak vášho krámu celá hodnota. ANGELO: Ó, pane, pane, ešte v Efeze sa pravdy k vašej hanbe dovolám. (Vstúpi Dromio Syrakúzsky.) DROMIO SYRAKÚZSKY: Loď z Epidamnu je tam, pane môj, čaká na príchod majiteľa len, a potom zdvihne plachty, náklad náš je na palube. Je som nakúpil balzamu, oleja a vodky tiež. Loď čaká k plavbe pripravená, vánok od brehu veje, púti našej vhod, na majiteľa čaká a na vás. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ty šalieš snáď, ty ovca zmotaná, keď z Epidamnu čaká na mňa loď?! DROMIO SYRAKÚZSKY: Loď, ktorú mal som pre vás zaistiť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ty opilec, pre korbáč som ťa hnal, a riekol ti, že načo chcem ho mať. DROMIO SYRAKÚZSKY: Že poslali ste korbáč opatriť? Ba v prístav snáď, bych zaistil vám loď. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: To zariadim, až bude viacej času, a ponaprávam riadne ten tvoj sluch, ku Adriane, zbojník, priamo bež, kľúč jej daj tento, rieknuc, v priečinku, čo obtiahnutý látkou tureckou, je mešec dukátov, ten prinesieš, čo záruku. Rec, na ulici že ma zlapali a už sa s očú strať. Do väzenia, stráž, kým sa nevráti.

DROMIO SYRAKÚZSKY: Ku Adriane! pekné výhľady, kde Jezábel ma chcela za muža? Pre moju náruč je, hoj, príliš tučná, no musím ta, hoc dubkom vstáva vlas, bo sluhu drží pán, sťa v hrsti klas. (Odíde.)

ADRIANA: Ah, Luciana, tak ťa pokúšal, a prezradil ti vážne jeho zrak, že nehrá sa len na hlúpy ošiaľ? Mal v lícach pýr, či bľaď, ples a či rmut, nezbadala si, či snáď jeho tvár neodrážala srdca žhavú žiar? LUCIANA: Povedal mi, že nemáš naňho práv. ADRIANA: Tak môže vravieť rúhavý len páv. LUCIANA: A prisahal, že cudzincom je tu. ADRIANA: Tým prezradil len duše holotu. LUCIANA: Ja zastávala ťa. ADRIANA: Na to, čo on? LUCIANA: Že milšia som mu, jak líc tvojich broň. ADRIANA: A akou zradnou falšou chcel ťa mať? LUCIANA: Tak vravel, ako nedotknutá mlaď. Driev krásu chválil, potom moju reč. ADRIANA: To strašné! LUCIANA: Počkaj, abo idem preč. ADRIANA: Nemôžem, nechcem, — musí všetko von, nech odzneje, čím duní srdca tón: Je znetvorený, krivý, starý dráp, je neforemný, chorý, mrzký zdrap, je hriešny, hrubý šaľo: tupý trup, pri ktorom líc je horší ako rub. LUCIANA: Kto žiarlil by na taký nízky zjav, od neho preč len pudí nežný mrav. ADRIANA: Ah, prec’ je azda lepší, jak sa zdá, však chcem by očiach ženských horším bol, i čajka kričí, keď je von z hniezda, kým jazyk kľaje, lká zaň srdca bôľ.

DROMIO SYRAKÚZSKY: Len rýchlo, drahé puzdro, mešec sem. LUCIANA: Veď si bez dychu. DROMIO SYRAKÚZSKY: To vám bol, hoj, beh! ADRIANA: Pán, kde je, Dromio, a jak sa má? DROMIO SYRAKÚZSKY: Je v očistci, kde vládne strašná tma, ďas polapil ho v čerta koži večnej, čo srdce oceľou má brnené, ten satan, zlostník, bezcitný krám, vlk, ver, ba horšie, má by volí prám; zákerník, ktorý plecia poklepáva, čo cesty, stoky, kriaky prekutáva, chrt, ktorému, keď má šľak, ver’ nič neutečie, ktos’, čo pred súdnym dňom do pekla duše vlečie. ADRIANA: Vrav, čo sa stalo s ním? DROMIO SYRAKÚZSKY: Príčinu neznám, len viem, v chládku sedí. ADRIANA: Čo, za mrežou? a na čiu žalobu? DROMIO SYRAKÚZSKY: Neviem, čo a ako, ani kto ho žaloval, ten, čo ho zatýkal, byvoliu kožu mal. Pošlite, pani, výkupné, zlato je v priečinku. ADRIANA: Choď preň ty, sestra! —

To sa čudujem, veď ja o každom jeho dlhu viem. Pre záväzok snáď dáky jali ho? DROMIO SYRAKÚZSKY: Nie pre záväzok, pre kýs’ horší čin, — pre skvostnú reťaz, — čujte — čujte: „čin“! ADRIANA: Čo, reťaz? DROMIO SYRAKÚZSKY: Nie, nie — však zvon — var’ blaznel i ten čas, dve bily, keď som šiel a teraz bilo raz. ADRIANA: Vec nemožná, by čas šiel ako rak. DROMIO SYRAKÚZSKY: Keď zbadá strážnika, tak hneď ho schytí ľak. ADRIANA: Že čas je dlžníkom — aká to predstava? DROMIO SYRAKÚZSKY: Veď zavše i pán čas sa v bankrot dostáva, ba zlodejom je tiež, veď riecť ste čuli snáď, že nocou tiež i dňom sa čas v diaľ kradne rád, a keď je kmín a zlodej, nuž zočiac strážnika, nie div, že o hodinu dozadu uniká.

ADRIANA: Iď, Dromio, a zanes peniaze tieto priam, a ihneď domov priveď svojho pána, mne hlavu zvíril kýsi šaľ a klam, poď, sestra, hruď mi bôľ i radosť sviera.

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Keď koho stretnem, každý zdraví ma, jak keby znal ma Boh vie od kedy, a každý menom oslovuje ma. Ten peniaz núka, onen zve ma zas, za služby iný vďakou holduje, buď ponúka mi tovar k nákupu. Pred chvíľou krajčír kýs’ ma k sebe zval, a ukázal mi látky hodvábne, čo pre mňa kúpil, hneď mi mieru vzal, — to iste kúzelné sú úskoky, a lapskí koldúni tu vládnu as’.

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

KURTIZÁNA: Tak prec’ vás stretám, pán Antifolus, jak vidím, našli ste už zlatníka; to je šperk, čo sľúbili ste mi dnes? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ký ďas! Choď ďalej, nepokúšaj ma! DROMIO SYRAKÚZSKY: Tak vyzerá, hľa, slečna diablica? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: To je sám diabol. DROMIO SYRAKÚZSKY:

KURTIZÁNA: Váš otrok a vy dnes ste v nálade, nešli by ste tak so mnou večerať? DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Strať sa, ty diabol! S tebou večerať? si — ako všetky — čarodejnica, choď, zaklínam ťa, zmizni mi s očú. KURTIZÁNA: Vráťte mi prsteň, čo pri obede som dala vám, — buď šperk za diamant, dľa sľubu, — potom pôjdem v pokoji. DROMIO SYRAKÚZSKY: Čert nechce viac, jak nechta oštipok, niť, vlas, buď krvi kvapku, sponku hoc, oriešok, buďto kôstku z čerešne, no ona, hrabivá súc, reťaz chce; buď múdrym, pane, bo ak jej ju dáš, s tou reťazou nás shrabne satanáš. KURTIZÁNA: Môj prsteň, abo reťaz dajte mi, veď oklamať ma azda nechcete? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Heš, striga! Dromio, už poďme preč! DROMIO SYRAKÚZSKY: „Leť, pýcha,“ vraví páv, to znáte snáď?!

KURTIZÁNA: Ten Antifolus musel zošalieť, veď inak by sa takto netupil. Štyricaťdukátový prsteň vezme mi, zaň prisľúbi mi reťaz zo zlata, a teraz obidvoje odtají, preto si myslím, že je šialený. Krem zúrivosti, ktorú ukázal, dnes i pri stole čudne rozprával, pred ním vraj bránu vlastnú zavreli. Snáď žena, znajúc jeho záchvaty, od strachu pred ním dvere zavrela. Tak idem rovno k nemu do domu a poviem žene, šaľbou zjašený že vrazil k nám a vzal si prsteň môj. To bude najlepšie, bo za stratu, kto vyplatí mi v zlate náhradu? (Odíde.)

ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Len nemaj strach, veď ti ja nezdupkám, kým odídem, ti toľko zlata dám, že zárukou ver’ musí postačiť, dnes ženu mám v kejs’ divnej nálade a reči posla, zdá sa, neverí; že by ma mohli zavrieť v Efeze, jej sluchu iste čudne bude znieť. Tu sluha môj, — už azda nesie groše.

Tak nesieš, po čo som ťa poslal, hej? DROMIO EFEZSKÝ: Tým, dúfam, všetkých možno vyplatiť? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Však kde sú groše? DROMIO EFEZSKÝ: Veď nimi som ten korbáč vyplatil. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ty zbojnik, päťsto zlatých za korbáč!? DROMIO EFEZSKÝ: Aj päťsto kúpim za tak veľký groš. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tak načo som ťa poslal domov, vrav? DROMIO EFEZSKÝ: Pre korbáč, pane, a ten je, hľa, tu! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: A ním ťa, druh môj, hneď aj privítam. (Bije ho.) STRÁŽNIK: Ach, utíš sa! DROMIO EFEZSKÝ: Jak stíšiť sa, keď zla ma stíha švih. STRÁŽNIK: Dobre, len jazyk drž si na uzde! DROMIO EFEZSKÝ: Ba radšej on nech drží ruku zpät. ANTIFOLUS EFEZSKÝ:

DROMIO EFEZSKÝ:

ANTIFOLUS EFEZSKÝ:

DROMIO EFEZSKÝ:

ANTIFOLUS EFEZSKÝ:

DROMIO EFEZSKÝ:

ANTIFOLUS EFEZSKÝ:

KURTIZÁNA: Čo poviete, či nešalie vás muž? ADRIANA: Hnev jeho zdá sa potvrdzovať to. Pán doktor Sršiak, vy ste zaklínač, priveďte mi ho zasa k rozumu, a čím len chcete sa vám zavďačím. LUCIANA: Jak mračne, ostro hľadí dokola! KURTIZÁNA: A jak sa trasie strašným vzrušením! SRŠIAK: Sem dajte ruku, omakám váš tep. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tu ruka, hneď ňou siahnem na uši. (Udre ho.) SRŠIAK: Kážem ti, diabol, ktorý bývaš v ňom, by modlitbám si mojim ustúpil, by v ríšu temna vrátil si sa vraz, ja zaklínam ťa v znamení svätých. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Čuš, hlúpy zaklínač, ja nešaliem. ADRIANA: Nešťastná duša, bárs by bolo tak! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tak, milunká, to tvoji spojenci? A ten chlap s tvárou farby šafrannej hodoval s tebou v mojom dome dnes? Kým hriešne bránu ste mi zavreli, by do domu som vstúpiť nemohol? ADRIANA: Boh vie, žes’ doma so mnou pojedol, kde kebys’ bol až doteraz ostal, bez hanby tiež a klebiet mohols’ byť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ja doma? Lotor, povedz dač’ aj ty! DROMIO EFEZSKÝ: Dľa pravdy, vy ste doma nejedol. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vytvorili ma, pred bránou som stál. DROMIO EFEZSKÝ: Pred ňou stáli ste, bo vám zavreli. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Či ma tam ona nepotupila? DROMIO EFEZSKÝ: Ver’, pravda, ona potupila vás. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Či nevysmievala ma kuchárka? DROMIO EFEZSKÝ: Hej, tak je, kuchárka vás vysmiala. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Či neišiel som ztade zúrivý? DROMIO EFEZSKÝ: To dosvedčiť môž’ každučký môj úd, čo cítil jeho zúrivosti srd. ADRIANA: Či možno nechať ho v tom blaznení? SRŠIAK: Ten panák pozná jeho vrtochy a ústupkami putná šialenosť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Zlatníka naviedlas’, by dal ma zavrieť. ADRIANA: Ah, veď som výkupné ti poslala, keď náhle prišiel preň sám Dromio. DROMIO EFEZSKÝ: Snáď dobrú vôľu, pozdrav srdečný, však groša, pani, ani fifky ver’. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Čis’ nešiel k nej pre mešec dukátov? ADRIANA: On pre ne prišiel, aj ich sebou vzal. DROMIO EFEZSKÝ: Boh svedok mi a majster remenár, že korbáč kúpiť poslali ste ma. SRŠIAK: I pán i služobník je posadlý, to vidno z tvárí smrtne zblednutých, — do temnice ich treba uväzniť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vrav, prečos’ ma z domu vytvorila? Ty zlata mešec prečo nepriznáš? ADRIANA: Choť milý, ja ťa z domu nevymkla. DROMIO EFEZSKÝ: A, pane, ja zas zlato nedostal, no priznám, že sme boli vymknutí. ADRIANA: Ty pokrytec, lžeš v každom prípade. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ty nevernica, strašne šibalská, si v spojení s tou sberbou prekliatou, bys’ podle v strašný posmech strhla ma, však vylúpim ti oči falošné, čo kochať by sa chcely v nízkej hre. ADRIANA: Sviažte ho, by sa na mňa nevrhol. SRŠIAK: Posilu! bo ním strašný vládne duch. LUCIANA: Ah, chudiak, cele zbledol úžasom.

ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Mňa chcete zavraždiť? Čujže, strážnik, som tvojím väzňom; chceš snáď dovoliť, by vzali ma? STRÁŽNIK: Tak hneď ho pustite! Je mojím väzňom, nemáte naň práva. SRŠIAK: Aj jeho sviažte, lebo šalie tiež. ADRIANA: A ty čo chceš, strážnik pobláznený, snáď teší ťa, keď vidíš, šialenec jak blíži si a v skazu sa rúti? STRÁŽNIK: Je mojím väzňom, ak ho vydám vám, dlh jeho žiadať budú odo mňa. ADRIANA: Prv spokojím ťa, ako odídem, hneď veď ma k jeho veriteľovi, keď zviem, v čom dlh, ten zaraz vyplatím; Vy, doktor, však ho v bezpečnosti k nám odprevaďte. Oh, prenešťastný deň! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ó, prenešťastná pobehlica! DROMIO EFEZSKÝ: Hľa, pane, pre vás ma tak sputnali. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Ty zbojník, veďs’ ma cele pobláznil! DROMIO EFEZSKÝ: Tak pre nič chcete trímať hanbu pút? Len kričte divo, čert nech berie svet. LUCIANA: Boh, smiluj sa, jak vravia dve na tri. ADRIANA: Tak domov s ním! — Ty, sestra, so mnou poď!

A teraz povedz, kto ho uväzniť dal? STRÁŽNIK: Angelo, zlatník, veď ho znáte snáď? ADRIANA: Poznám ho. — Koľký groš mu dlhuje? STRÁŽNIK: Dukátov dvesto. ADRIANA: Vrav, ten dlh zač’ je? STRÁŽNIK: Za reťaz, ktorú muž váš objednal. ADRIANA: Tú pre mňa zjednal, však ju nedostal. KURTIZÁNA: Potom, keď muž váš zlosťou sršiaci k nám prišiel a ten prsteň môj si vzal — ten istý, čo mal teraz na prste — som postretla ho, a on reťaz mal. ADRIANA: To môž’ byť, však nevidela som ju. Ku zlatníkovi, strážnik, veď ma hneď, chcem pravdu zvedieť cele zovrubne.

LUCIANA: Smiluj sa, Pane, veď sú voľní zas’. ADRIANA: S holými mečmi idú, pomoc, hej, zas’ treba sputnať ich! STRÁŽNIK: Preč! Skolia nás! (Odíde Adriana, Luciana, Kurtizána a strážnik.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Tie strigy, tuším, meča boja sa. DROMIO SYRAKÚZSKY: Čo vašou ženou chcela byť — tam tá! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Poď, od „Kentaura“ veci vezmeme, čím prv bych rád bol už na palube. DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: