ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vyhovorte ma, signor Angelo, choť mrzí sa, keď nedodržím čas: recte, že dlel som u vás v obchode, a prizeral sa šperku výrobe, čo zajtra ráno prinesiete k nám. Hľa, tento lotor, chce mi navraveť, že stretnúc ho, na trhu som ho zbil, dukátov tisíc žiadal od neho, a že som zaprel ženu, ba aj krb. Ty opilec, tak čo si s tým chcel, vrav? DROMIO EFEZSKÝ: Vravte, čo chcete, čo raz viem, to viem, že zbil ste ma na trhu, dosvedčí pästí lem, ak koža pergament je, černidlom údery, tak vášmu rukopisu um azda uverí. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Verím, že osol si. DROMIO EFEZSKÝ: To pravdivým ver’ zdá sa, keď už zbité telo ranami jasá. Kopnutie kopnutím keby tak pomstiť smel, by osla kopýt ste varovať sa musel. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Pán Baltazár, nač smútiť! Pri obede vás zasa rozjarí pohostinstva pocitov svieža krása. BALTAZÁR: To teší zvlášť, veď hlavným nie je práve prasa. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: O, signor Baltazár, stôl hoc i obťažený mäsom a rybami — bez miloty nič neni. BALTAZÁR: Veď chutným jedlom hostiť hocikto uhádne. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nuž vítanke tej ľpie len pár prázdnych slov na dne. BALTAZÁR: Nie misa, veselosť ľúbezným robí hod. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Priskromných hostí rád len skúpych rod, hoc výber veľký neskytne môj stôl, však s láskou dám, čo mám, i srdca pol. Dom zavretý. Zavolaj, nech otvoria! DROMIO EFEZSKÝ: Hej, Cilka, Bridžet, Maud i Marianna! DROMIO SYRAKÚZSKY (vnútri): Ty trpák, blázon, chrapúň, kôň a chňup, buď ta iď odo dvier, buď stoj si ako stĺp. Čo voláš na dievky a chceš ich mať hneď šik, keď jednej je priveľa? Dnu nevolal vás nik. DROMIO EFEZSKÝ: Tam dnu ký ďas je vrátnym? — Veď stojí tu náš pán! DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Nech tajde, bo mu ešte zaškodí chladný van. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Kto vraví dnuká? Bránu otvor hneď! DROMIO SYRAKÚZSKY: Až dozviem sa, prečo, a keď budem chcieť. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Nuž preto, že obed som nejedol dnes. DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Tu nedajú vám nič, hľadajte si ho kdes’. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Kto si, že z vlastného ma vyháňaš domu. DROMIO SYRAKÚZSKY: Som Dromio a iste mám právo k tomu. DROMIO EFEZSKÝ: Ty zbojník, ukradols’ mi úrad, ba aj meno, ten prvý chvály nemá, a druhé nie je veno. Na mojom kebys’ mieste dnes Dromiom bol býval, bol by ťa stihol iste bleskov a hromov príval. LUCIA (dnu): Ký hluk to! Dromio, kto sa to tam von pletie. DROMIO EFEZSKÝ: Tu pán náš, vpusť ho dnu. LUCIA: Tak povedzte mu, viete, že pozde prišiel už. DROMIO EFEZSKÝ: Pre žart ten zhyniem smiechy, však obávam sa, že nebude v ňom moc techy. LUCIA (dnu): My spokojní sme ver’ a tešíme sa dnuká. DROMIO SYRAKÚZSKY: Pre túto odpoveď mu iste hlava puká. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Počuješ, hlúpa Dora, ty nás prec’ pustíš dnu. LUCIA (dnu): Som riekla vari „voľno“. DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Vraveli ste, že nie. DROMIO EFEZSKÝ: Pomôžem búchať, nech úder na úder znie. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vy sberba, vpusťte nás! LUCIA (dnu): Povedzte, načo tak!? DROMIO EFEZSKÝ: Len búchaj, otrok môj! LUCIA (dnu): Nedbáme ani mak! ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Veď budeš revať, Dora, keď bránu dolámem. LUCIA (dnu): Ká pomoc, odpykáte to v klade, iste viem. ADRIANA (dnu): Ktože tak divo trieska na bránu, ký to hluk. DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Po meste túla sa ver’ chalanov celý pluk. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Tys’ to žena? Veď vieš snáď, že domov prišiel som? ADRIANA (dnu): Je vaša žena, vraj? Je hlúpy podvod v tom. DROMIO EFEZSKÝ: Myslím, že nešikovno je zvať to podvodom. ANGELO: Veď tu niet ani misky, tým menej miloty. BALTAZÁR: O nich nač’ púšťali sme sa do debaty? ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Zlý ztadiaľ vietor fučí, keď nemôžeme dnu. DROMIO EFEZSKÝ: Šťastie, že k vášmu telu teplejšie háby ľnú, kým koláč dnuká v teple, vy tuná v zime von, skoprnieť ide človek, hoc robí krik a shon. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Iď, prines dačo, nech dolámem závor brán. DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Len lámte, lebku vám otvorím dokorán. DROMIO EFEZSKÝ: Vy zákernícky lámať nám chcete meno, česť? Však v tvár vás pošteklí ver’ tá naša tvrdá päsť. DROMIO SYRAKÚZSKY (dnu): Tie vaše vyhrážky sú raždia slabý chrest. DROMIO EFEZSKÝ: Tak pusť nás prv, ako rozčesne bránu tlak. DROMIO SYRAKÚZSKY: Až ryba bez plutví, bez peria bude vták. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vlámem sa, prines mi, hoj, chytro barana. DROMIO EFEZSKÝ: Veď baran bez vlny, — biedna to obrana, ak ryba bez plutví a vtáčik bez peria, keď na nich udrieme, snáď nám len uveria. BALTAZÁR: Nač robiť taký prenáhlený krok, nač bojovať tak proti vlastnej cti, a v okruh podozrenia zatiahnuť chýr vašej ženy ničím netknutý. Len toľko: znáte preca múdrosť jej. ctnosť rýdzu, skromnosť, už od dávnych čias, tak musí mať prec’ vážnu príčinu, ju bez pochyby sama povie vám, že prečo teraz zavretý je vchod. Mnou viesť sa dajte, poďte v pokoji ku Tygrovi, kde sa dobre najeme, ale podvečer choďte domov sám, príčinu zistiť, prečo vymkli vás. Ak silou by ste chceli vniknúť dnu vo víre dňa, tak iste verejnosť úsudok hneď si o tom utvorí, a čo si k tomu povymýšľa dav o vašej dosiaľ číro-čistej cti, to drzo priľne k nej, vás pretrvá, ba i nad hrobom vaším zostane. — Klebetníctvo sa živí šírením, tam bydliac, kde sa polaskajú s ním. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Po vašom teda v tichu odídem, a miesto hnevu — budem veselý. Znám devu — rozkoš s ňou sa pobaviť, je driečna, vtipná, divá, jemná tiež. K nej pôjdeme, veď často mi ju už choť — hoc nemala k tomu príčiny — pripomínala s trpkou výčitkou. Tam hod náš dnes. — (Angelovi:) Vy domov zajdite a prineste mi reťaz k Porpentíne, veď iste bude skvost už hotový, chcem dať ho darom hostiteľke tam, len preto, aby ženu pohneval. Do videnia a ponáhľajte sa, keď dom môj primknuté má závory, ples najdem si ja inde na vzdory. ANGELO: V tom dome teda o hodinu as’. ANTIFOLUS EFEZSKÝ: Vďak vám, mne stojí za to tento špás!

LUCIANA: Či možno, Antifolus, že bys’ bol povinnosť muža celkom zabudnul, či jaro vašej lásky kazí moľ, a dnes už pustne sviežej nehy úľ? Ak bral si sestru k vôli zlatu len, buď milší k nej i k vôli cene zlata, ak city svoje inde dávaš v plen, nech vášeň tvoja zakuklená chváta, nech sestre neprezradí ju tvoj zrak, a nevychvaľuj s ňou sa verejne, hľaď sladko, pekne vrav a zahaľ hriech, by rýdzej etnosti zdal sa heroldom. Zjav tvoj nech žiari, hoc dlie v srdci skaza, hriech priuč svätcom cudným vždy sa skvieť, nech svoju biednosť pred ňou neprezrádza, i čiernu rakvu krášli biely kvet. To dvoje zlo —, byť ložu neverným, a dať to zrejme čítať v zreniciach, i hanbu môže zdobiť zlatý dym, zlé skutky slová zlé len zväčšia, ach! Žiaľ, biedne ženy veria v lásky plam, čo svetlonosom chvie sa nad ich hlavou, kým cudzím žiar, im žiare dáte klam, a viera ich je pre vás bábkou hravou. Tak, brat môj milý, choďte znova dnu, potešiť sestru, zvať ju žienkou zas, nech svätej lži ju slasti obopnú, a ovinie ju vážnych snení pás. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Milostná! — neznám mena tvojho zvuk, a čudno mi, ty moje zkadiaľ vieš, však nie si kvetom našich zemských lúk, tvoj um a pôvab plá, sťa božská vež. Ó, nauč ma, jak myslieť, vravieť mám, taj smyslov sputnaných mi pootvor, bo zatemnil ich zemských bludov mam, a veď ma v divov bájnych jasný dvor. Ach, duše čistú pravdu nerozbor, by zasa v temne tápať musela, aks’ bohyňou, tak mňa, oh, novým stvor, a premeň ma, bych vzdal sa docela. Však, jak som tým, čím som, ti vravím tu, že tvoja sestra nie je moja choť, ja nezvinil jej žiaľov trampotu, však k tebe zve ma citov chorovod. Oh, šumná víla, nelákaj ma viac, v slz prúdoch sestry by som našiel skon, však zvi ma, zlatú hlávku nakloniac nad striebro vĺn — mňa objím napokon. Na tvojej hrudi chcem ja spočinúť, a myslieť v tomto zdaní blaženom, že ziskom je tak slastne zahynúť — ak cit môj klame — nech mrie smrti snom. LUCIANA: Snáď blazniete, že hovoríte tak? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Nie, blúznim len, hoc neviem ani jak? LUCIANA: A toho vinou iste len váš zrak? ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Veď slncom ste a nehalí vás mrak. LUCIANA: Hľaďte, kam treba, to vám zjasní vid. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Noc, ľúba, nezná jasných lúčov kmit. LUCIANA: Ja ľúba? Názov tento sestre znie. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Ba sestre sestry. LUCIANA: Mojej sestre. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Nie! To ty si, môjho bytia lepšia časť, zrak mojich zreníc, mojich citov svit, môj pokrm, šťastie, žiarnych nádej slasť, si nebom zemským, v ňom len hodno žiť. LUCIANA: To moja sestra, iná nemôž’ byť. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Už nedbám, — tvojím som, a cíť to, cíť, ťa večne ľúbiť chcem, oh, ľalia, ty nemáš muža, nemám ženy ja, daj rúčku sem. LUCIANA: Len zvoľna, nežný pán, snáď sestra zabudne na bolesť rán. — (Odíde.)

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY:

DROMIO SYRAKÚZSKY:

ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Bež priamou cestou zrovna k prístavu, a jestli veje vánok priaznivý, cez noc už nechcem dlieť v tomto meste viac, kde znajú všetci nás, my nikoho, je čas už baliť a preč plaviť sa, ak ktorá loď dnes ešte odbíja, príď na trh, kde ťa čakať budem ja. DROMIO SYRAKÚZSKY: Sťa pred medveďom, keď kto uteká, tak ja pred ňou — čo chytá človeka. (Odíde.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Tu sídli iba kŕdeľ zlobných stríg, je svrchovaný čas, by zmizol som, tú, ktorá zve ma svojím manželom, cit zapúdza, však krásna sestra jej, oplývajúca nehy úplnkom, okúzľujúca lepým pôvabom, ma robí skoro zradcom svojho „ja“, však abych vlastnú dušu nepredal, pred spevom víly bežím v hmlistú diaľ. (Angelo sa vráti s reťazou.) ANGELO: Pán Antifolus! ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Volajú ma tak. ANGELO: Viem dobre, pane! Priniesol som šperk, u Porpentíny myslel som vás najsť, však čakajúc na prácu, spozdil som. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: A čo mám s týmto skvostom započať? ANGELO: Čo chcete, preca pre vás som ho robil. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Že pre mňa? ja ho s vami nezjednal. ANGELO: Nie raz, nie dva, však dvacať ráz, to hej, len choďte domov potešiť ním choť: ja podvečer vás zasa vyhľadám, a odoberiem zaň si peniaze. ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Len ráčte prijať peniaze zaň hneď, bo stratíte ich, s nimi tiež i skvost. ANGELO: Vždy žartujete, pane, sluha váš. (Odíde.) ANTIFOLUS SYRAKÚZSKY: Vec divná; nechceš a šperk preca máš, však kto by nevzal taký vzácny dar, keď núka ti ho prívetivá tvár, tu žiješ si, sťa bezstarostný hosť, na ulici ťa víta žiarny skvost. — Na trh ísť treba, čaká Dromio, len čím skôr dať už mestu: addio! (Odíde.)