ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRVÁ STRIGA: Kde sa vidíme my zas, snáď hrom, dážď, blesky spoja nás? DRUHÁ STRIGA: Až ryk bojov zrie svoj skon, zvíťazí ktos’ napokon. TRETIA STRIGA: Skôr než stíchne dneška shon. PRVÁ STRIGA: Tak, kde dnes? DRUHÁ STRIGA: Tam, kde vres. TRETIA STRIGA: Stretne nás tam Macbeth. PRVÁ STRIGA: Idem Šedomúr. DRUHÁ STRIGA: Ropúch zve. TRETIA STRIGA: Zaraz. VŠETKY: Jas je mrak a mrak je jas, mokraď, hmla, nes v šíru diaľku nás.

DUNCAN: Kto je ten mužský, čo tak krváca, o povstaní snáď mohol by nám riecť chýr najnovší. MALCOLM: To stotník, rúbal sa tak chrabre za mňa, by ma zachránil pred zajatím. Hoj, vitaj, hrdina! Rec kráľovi, že komu kynul zdar, keďs’ odchodil. STOTNÍK: Boj bol na vážkach, sťa keď dvaja plavci v tesnom objatí vzduch lapajú. Macdonald, rebel hrozný, čo nezná ľútosť — lebo z prírody len mnohonásobné zlo na ňom ľpie — mal posilu od Gallowglasov, Kernov, z ostrovov západných; i Šťastena, súc naklonená jeho kliatej vzbure, sťa neviestka sa vzdorne chovala, však nadarmo: bo Macbeth, bohatier, čo právom zve sa tak, ňou povrhol, a mečom, ktorý krvou dymil sa, jak milec smelosti sa presekal až pred tvár otroka; ni ruku nepodal na rozlúčku, lež od pupka ho preťal až po tvár. DUNCAN: Ó, chrabrý bratanec! Ctný hrdina! STOTNÍK: Jak od východu, ním plá slnca žiar, sa búrka s bleskmi na loď oborí, tak tam, zkiaď my sme techu čakali, des vyviera. Čuj, kráľu Škótov, čuj! V tej chvíli, právo keď so smelosťou tých bystrých Kernov hnalo k úteku, kráľ Norov zrazu, prospech vytušiac, podnikol útok zbraňou kalenou a s čerstvým vojskom. DUNCAN: Či v tom našich vodcov strach nejal, Macbetha a Banqua? STOTNÍK: Hej, sťa orol keď sa vrabca, lev zajaca zľakne. By pravdu vravel, zúrili, jak delá dvojnásobne nabité: dva razy dvojmo padal nepriateľ. Či v parách rán sa chceli vykúpať, či sláviť azda novú Golgatu, to neviem už. — Však mdliem a rany kričia o pomoc. DUNCAN: Česť slovám, ranám tvojim náleží, sú zdobou. Zavolajte lekára. (Stotník odíde, odprevádzaný vojakmi. Vstúpi Ross.) Kto tu? MALCOLM: To statočný thén Ross. LENNOX: Ký spech mu hľadí z očú! Budí dojem, sťa by zvláštnu niesol zvesť. ROSS: Kráľ, zdravý buď! DUNCAN: Môj vzácny thén, odkiaľ? ROSS: Z Fifu, kráľ môj, kde norskej vlajky k nebu šľahá lem, voj chladiac vánkom. Sám tu norský kráľ s nesmiernym zástupom, podporovaný zradcom vierolomným — tým thénom z Cawdoru — zlý začal boj. Lež, ženích Bellonin sa v pancieri naň vrhol, rovný sťa na rovného, meč proti meču, sila proti vzbure, až sklonil jeho väz. A víťazstvo sme v pokon získali. DUNCAN: Ó, šťastná zvesť! ROSS: O pokoj prosí Sweno, norský kráľ; my mŕtvych hrobiť nedali mu prv, až desaťtisíc toliarov nám složil na výspe Kolumbána svätého. DUNCAN: Thén z Cawdoru už nebude nás mámiť. Smrť stihne ho. To odkazujem ja. Nech miesto neho thénom Macbeth je. ROSS: Dám vykonať to vraz, čo stratil on, ctný Macbeth získal zas.

PRVÁ STRIGA: Kde si bola, sestra? DRUHÁ STRIGA: Svine som klala. TRETIA SESTRA: Kde ty, sestra? PRVÁ STRIGA: Choť plavcova má v lone gaštany, kde mláska, tam len mláska. Vravím: „Daj!“ „Preč, bosorka!“ bachraňa zakričí. Do Aleppa šiel jej muž, kapitán hen „Tygra“, chcem ja na site plávať ta, tak ako potkan bez chvosta, ja chcem, ja chcem a chcem. DRUHÁ STRIGA: Vetra van ti dám. PRVÁ STRIGA: Viem, to nie klam. TRETIA STRIGA: A ja zas druhý. PRVÁ STRIGA: Ostatné, tie mám za druhy, Každý prístav zná môj van, každý kút, čo tríma plán mapy námornej. Na triesku ho vysuším, v každom sne ho vyruším, nocou a či dňom, umorím ho v tom. Deväť nedieľ deväť ráz, nech ho trápi hrúzy mráz, nestroskoce jeho loď, pocíti však vzteky vôd. Pozri, čo mám. DRUHÁ STRIGA: Ukáž, ukáž! PRVÁ STRIGA: Z lodivoda palec mám, keď šiel domov, zhynul priam. (Počuť bubon.) TRETIA STRIGA: Čuj bubna hles, ide Macbeth. VŠETKY: Sestrice, veštice, chyťme sa, na suchu, na mori krúťme sa, čarovné robme kolesá. Trikrát ty a trikrát ja, trikrát ty zas, deväť dá. Dosť, už navili sme čar.

MACBETH: Ó, bol to krásny, hoc i mrzký deň. BANQUO: Jak ďaleko je Forres? Čo sú to za vycivené stvory v krojoch divných, nezdajú sa byť bytnosťami zeme, hoc na nej sú. Ste živé? Otázku dať možno vám? Mňa, zdá sa, chápete, bo vyziably na ret si každá z vás prst kladie drsný. Myslel by, ste ženské, však brady vaše bránia veriť mi, že to je tak. MACBETH: Čím ste, ak možno, vravte. PRVÁ STRIGA: Zdar, Macbeth! Zdar ti, théne z Glamisu! DRUHÁ STRIGA: Zdar, Macbeth! Zdar ti, čo raz budeš kráľom. BANQUO: Čo ti je, pane? Ako bys’ sa bál slov znejúcich tak vábne. (Strigám.) Pre Boha, ste prízrakmi, či naozaj ste tým, čím byť sa zdáte? Vznešený môj priateľ, z úst vašich počul pozdrav dnešnej slávy, sľub väčších ctí, ba nádej kráľovskú. Je bez seba, a ku mne nevravíte. Ak je vám možno v siatbu času zrieť a semä znať, naň očakáva vzrast, tiež so mnou vravte, ktorý nemám strachu pred hnevom, a o priazeň nestojím. PRVÁ STRIGA: Zdar! DRUHÁ STRIGA: Zdar! TRETIA STRIGA: Zdar! PRVÁ STRIGA: Menší než Macbeth a väčší! DRUHÁ STRIGA: Nie šťastný tak a preca šťastnejší. TRETIA STRIGA: Hoc kráľom nebudeš, však kráľov splodíš. Tak sláva vám, Macbeth a Banquo. PRVÁ STRIGA: Banquo a Macbeth. Sláva! MACBETH: Viac vravte! Nejasné vy veštice, Po Sinelovi, viem, thén z Glamisu som ja; lež z Cawdoru? Veď Cawdor je na žive, v šťastí. Ja a kráľom byť — v to veriť nehodno ver’ naozaj, sťa v to, že Cawdor som. Nuž, povedzte, tú vedomosť vy zkade beriete? Nač rušíte nás veštca pozdravom na tejto pláni? Vravte, kážem vám.

BANQUO: Zem bubliny má, ako voda, tieto sú z nich. Kam podely sa? MACBETH: Do vzduchu, čo telesným sa zdalo, ako dych vpil vietor. Kiež by boly ostaly! BANQUO: A bolo tu to, o čom vravíme? Či márnivé sme jedli korienky, čo rozum ľudský pomútia? MACBETH: Potomci tvoji budú kráľmi. BANQUO: Kráľ ty! MACBETH: A tuším thénom z Cawdoru tiež — nie? BANQUO: Tak znelo to, doslovne tak. Kto tu?

ROSS: Kráľ s potešením prijal, Macbeth náš, zvesť tvojho víťazstva. A čítajúc, jak chrabre sám si s povstalcom sa bil, svoj úžas tlmil v závod s pochvalou, čo vzdať chce tebe. A tak v nemote, keď skúmal prínes, deň čo hromadil, zas teba v radoch smelých Norov zrel, že nebál si sa smrti príšery, čo sám si tvoril. Ako kamenec zvesť letela za zvesťou, chválu vždy len tvoju veľadiac, jak v obrane kráľovstva vynikol si. ANGUS: Poslal nás náš veľký kráľ, vďak vrúci tebe vzdať, pred jeho tvár ťa uviesť, ale nie ťa odmeniť. ROSS: Kráľ poveril ma, by ťa cawdorským zval thénom, budúcich poct závdavok viď v tom; tak zdar ti, théne z Cawdoru, veď už si ním. BANQUO (bokom): Čo! Vraví diabol pravdu? MACBETH: Cawdorský žije; nač ma odievať v háv cudzí? ANGUS: Ten, čo thénom bol, je síc pri živote, no, v výrok smrti už naň dolieha. Či s Nórmi spojil sa, či tajne povstalcom šiel po ruke, či s obidvoma proti vlasti kul, neviem, však velezrady dôkazy i doznanie, že v spiknutí mal podiel, ho svrhly. MACBETH (pre seba): Glamis, i thén z Cawdoru! To najväčšie len príde. (Rossovi a Angusovi.) Vďaka vám! (Banquovi.) Nedúfaš, deti tvoje kraľovať že budú raz, jak veštily ti tie, ich sľub mňa Cawdorom zval. BANQUO: Napokon, ťa schváti túžby vznet za korunou, bo Cawdorom už si. Radš’ neveriť tým poslom tmy, hoc pravdu rieknu nám, by zlákajúc nás pocty vnadidlom, nás zradiť mohly v hĺbkach dôsledkov. Na slovo, bratanci. MACBETH (bokom): Právd dvoje čul som vyriecť, úvodom sťa nádherným pred dejstvom kráľovským. — Vďak, pánovia! (Bokom.) To pokušenie nadprirodzené, byť nemôže, ni dobré. Ak je zlé, sľub načo by mi skytal úspechu — hneď vernou pravdou? Cawdorský som thén! Keď dobré? Prečo svádza vnuknutie, čo hrúzy predstavou mi ježí vlas, až srdce zasa neprirodzene mi trieska do rebár? — Des prítomný môž skôr zniesť, ako hrúzy preludy. A myšlienka, v nej vražda dosiaľ je len tôňou, sužuje ma natoľko, že jadro bytia dusí predstava, a nie je nič, len to, čo nie je. BANQUO (Rossovi a Angusovi): Sníva. MACBETH (bokom): Ak mám byť kráľom, osud korunu nech dá mi sám, bez môjho prispenia. BANQUO: Tie nové pocty zdajú sa mu byť, sťa neobvyklý háv, čo nosením len priľahne. MACBETH: Hocičo už čaká nás, deň, hodina to všetko smieri raz. BANQUO: Čuj, vzácny Macbeth, čakáme ťa. MACBETH: Ah, prepáčte. Môj modzog ustatý v sieti vecí zabudnutých už. Česť danú mi ja v pamäť vpísal som, by vždy ju čítať smel. — Ku kráľovi! (Banqovi.) Premýšľaj o tom, čo sa stalo dnes, v príhodnej chvíli ešte úprimne raz uvážime všetko. BANQUO: Ochotne. MACBETH: Tak dosť už, poďme, priatelia.

DUNCAN: Je Cawdor popravený? Prišli už, im výrok sveril som. MALCOLM: Sem, pane môj, sa ešte nevrátili. Vravel som však s kýms’, kto videl mrieť ho, riekol mi, že celky úplne sa priznal k zrade, a tvoju milosť, kráľ môj, s najhlbšou ctil ľútosťou. Vraj v živote mu nič tak nepristalo, ako ísť na smrť a ako márnu pletku odhodil tú najcennejšiu vec. DUNCAN: Lže umenie, čo z ľudskej tváre povahu chce znať! Bol šľachticom a spoliehal som naň ja z hĺbky srdca.

Drahý bratanec, hriech mojej nevďaky ma práve tak zle trápil. Ty si predbehol nás ver’, že hoc tá najrýchlejšia odmena by nestihla ťa. Kebys’ menšiu bol žal slávu, skromnou vďaka odmeny by nezdala sa! Toľko poviem len: nech dám, čo mám, mul by dať sto ráz viac. MACBETH: Veď služba, vernosť, ňou som povinný, sú samy odmenou, ó, kráľu môj, ty prijmi hold náš, našu oddanosť, sťa synov, sluhov tvojej vlády, trónu, čo spravujúc sa priazňou tvojej cti, hľa, povinnosť len plnia. DUNCAN: Vítam ťa! Ja som ťa sadil a tvoj zdarný vzrast ja budem chrániť. Vzácny Banquo, ty, čo nemáš menej mať a jednak máš byť uctený, nechže ťa objímem a pritúlim k hrudi. BANQUO: Ak porastiem, ty maj úrodu. DUNCAN: Vzruch mojej radosti sa v rose smútku hojne rozplýva. Tak synovia a príbuzní, vy théni a najbližšie čo ste k nim, vedzte: my, chtiac o vládu sa deliť s najstarším tu synom Malcolmom, menujeme ho princom z Cumberlandu; pocta tá nech krášli ho a všetkým dľa zásluhy nech zablýska sa, ako hviezdy žiar znak šľachtický. Tak hor sa v Inverness, kde k novej vďake zaviažeš nás dnes. MACBETH: Mne oddych ťarchou, ak neslúži tebe, ja sám ti budem poslom, zavďačím sa žene zvesťou, že k nám zavítaš. Ráč prepustiť ma. DUNCAN: Údatný Cawdor! MACBETH (bokom): Princ Cumberlandský! O ten schod sa ja buď potknem, buď ho preskočím zľahka: je v ceste, viem. Svoj zhaste hviezdy jas, nech svetlu čiernych túh je skrytý žas, zrak zatvor sa, by moju neznals’ dlaň, čo zrak si nepraje, nuž to sa staň! (Odíde.) DUNCAN: Máš pravdu, Banquo, vzor je hrdinu a ak ho niekto chváli, hodokvas mi strojí nádherný. Ta za ním sa, čo láskave šiel oznámiť náš príchod, to príbuzný, čo nemá páru v svete.

LADY MACBETHOVÁ (číta):

Si Glamis, Cawdor si a budeš tým, čo sľúbené. — Však strach mám — v povahe, ah, tvojej toľko mlieka ľudskosti, že rovno k cieľu nevieš ísť. Chceš veľkým stať sa, máš ctižiadosť, však nemáš sklony ku zlu, jak oni. Planúc hrdosťou, chceš sväte žiariť; nehrať falošne, no jednak vyhrať. Veľký z Glamisu, čuj radu: „Urob to a získaš všetko!“ Sám sa to bojíš urobiť, hoc aj chceš, by sa to stalo. Ku mne ponáhľaj, ja svoju dušu vlejem ti do sluchu, a skáram všetko ostrým jazykom, čo od obruče zlatej dnes ťa delí, ňou, zdá sa, súdba i noc nadzemská ťa chce korunovať.

Čo mi prinášaš? POSOL: Kráľ prichádza sem na noc. LADY MACBETHOVÁ: Šalieš snáď? Či nie je s ním tvoj pán? On bol by kázal, veď príprav treba preca. POSOL: Odpusťte, tak je: náš thén sa blíži, z družiny bol jedon poslaný vpred. Bez dychu a zamárajúc, ledva mohol zvesť tú oznámiť. LADY MACBETHOVÁ: Choď, postaraj sa oň, zvesť nesie vzácnu.

Zachrípol i havran, čo kráka, že sa osudne Duncan už blíži k hradbám. Sem sa, duchovia, čo sprievodcami smrtonosných ste myšlienok, pozbavte ma ženskosti; od hlavy k pätám najkrutejšie zlo nech prenikne ma! Zhustne moja krv, by svedomie ma viacej nehrýzlo, a hlasom prírody môj čelil um, čo vkĺznu medzi úmysel a čin! Sa vrúťte, duchovia, v tú ženskú hruď; — v žlč zmeňte mlieko, vraždy sluhovia, nech kdekoľvek, vy neviditeľní, ste pomocníkmi zloby v prírode. Príď, hustá noc a haľ sa v čmudy pekla, môj britký nôž nech ranu nevidí, keď bodne, lúč nech v tmu sa nevlúdi, zakričať: „Zdrž! Stoj!“ —

Ó, Glamis veľký! Zdar, Cawdor! Zdar ti, čo sa väčším staneš! Tvoj list ma povzniesol nad prítomnosť, tak otupnú, v tej chvíľke budúcnosť ja tuším nevšednú. MACBETH: Ó, najdrahšia, na noc k nám ide Duncan. LADY MACBETHOVÁ: Odísť chce? MACBETH: Hneď zajtra, ten má úmysel. LADY MACBETHOVÁ: Oh, nikdy žiar slnca, ver to, zajtra neuzre! Thén môj, jak v knihe v tvári tvojej môž zrieť veci divné. Ak chceš klamať svet, sťa svet sa tvár; nech oko, reč a dlaň ho vítajú: buď kvieťa nevinné, no pod ním ostaň hadom. Ten náš hosť si ohľad zvláštny žiada. Ponechaj tú veľkú starosť dnešnej noci mne, veď v budúcnosti každý deň a noc. z nej budú čerpať vladárstvo i moc. MACBETH: Viac o tom neskôr. LADY MACBETHOVÁ: Hľaď sa jasným zdať, kto mení tvár, sa vždycky musí báť. Ostatok nechaj mne.

DUNCAN: Jak krásne leží tento hrad, jak vzduch sa sviežo, ladne smyslom zalieča, čo zbystrené sú jemne. BANQUO: Hosť to leta, juríček chrámový, hľa, svedčí tu tým bytom útulným, sťa nebies dych tu veje vábne; nieto rimsy, vlysu, ni stĺpu, kútika, by tento vták tam hniezdo nemal uvité a plodnú kolísku. Kde len tie ich hniezda zviem, a mláďatká, tam vonia vzduch.

DUNCAN: Tu naša, hľa, hostiteľka vzácna. Za tú lásku, čo sleduje nás v steskoch, prec’ sme vďační. A tak aj vy, hoc na ťarchu som vám, rieknite, vďaka, zaplať Boh. LADY MACBETHOVÁ: A keby sa naše služby dvojmo zdvojily, len tieň by boly proti jasu ctí, ktorými zahrnulo Veličenstvo náš dom. My za drievnejšie hodnosti aj za tie, čos’ k nim pridal, vzdycháme vďak pustovnícky. DUNCAN: Kde thén z Cawdoru? My o závod sme hnali, kľučiarmi chtiac jemu byť; lež dobre cvála. Láska veliká, pudila ho sťa ostroha, nás predbehol. Ctná, krásna hostiteľka, sme na noc u vás hosťmi. LADY MACBETHOVÁ: Sluhovia tvoji: ľud svoj i seba, majetok od teba majú. Ak chce tvoja Milosť, navrátia všetko. DUNCAN: Podajte mi ruku, k hostiteľovi poďme, mám ho tak rád, — bo chcem mu ešte priazeň dokázať, tak, prosím, pani.

MACBETH: Keby to jeho smrťou skončilo, — tak radšej skončiť vraz. Veď keby vražda vstrebala všetko, v jeho skonaní cieľ keby kynul, tak že zvŕšila by navždy všetko aspoň jedna rana na tejto výspe času — v sádzku by dal záhrobie. A prec’ už tuná súd nás čaká: vieme učiť krvavo jak vraždiť môž, lež nazad na strojcu krv špľachne. Všestranná tá spravodlivosť rtom naším núka silou času tú, v ňu hodili sme jed. — V dvojnásobnej on bezpeke tu. Nielen poddanosť, a rodinstvo, v tom čine bráni mi, som hostiteľ, čo jeho vrahom vstup má znemožniť, nie sám by dýku bral. Veď Duncan bezúhonne vladáril, moc zastával tak čestne, jeho ctnosti, sťa anjely, čo hlasom vládnu trúb, sa ozvú proti vražde zločinnej, a súcit, ako nahé pachoľa, ním zmieta búr, sťa cherub, ktorý jazdí na vzduchu tátošoch, ich nevidieť, ten desný čin v zrak ľudí zaduje, sa víchor v slzy premení. Čím bodal by zámer svoj, ak ctižiadosťou nie tou bujnou, ktorá skokom cez seba sa sama prevalí! —

MACBETH: Čo nového? LADY MACBETHOVÁ: Už temer povečeral. Prečos’ vyšiel? MACBETH: Pýtal sa na mňa? LADY MACBETHOVÁ: Pýtal, to prec’ vieš. MACBETH: Tú vec už necháme. Veď nedávno ma povýšil, čím zlatú mienku som u všetkých ľudí zakúpil: To chcem ja v lesku celky sviežom nosiť, nie tak skoro odhodiť. LADY MACBETHOVÁ: Či bola spitá tá nádej? Zdriemla? Vytrezvela? A bledá, zelená snáď gáni na to, čím zlákala ťa? Ako jej, tiež tak si tvojej vážim lásky. Bojíš sa pri čine a pri svojej odvahe byť tým, číms’ v túžbe? Želáš si mať to, v čom vidíš krásu života, a žiť chceš ako ten, čo bojkom zdá sa ti? Rád bys’, lež netrúfaš si, sťa mačka kdes’ v prísloví. MACBETH: Už dosť! Ja urobiť si trúfam všetko to, čo muža ctí, kto viacej trúfa si, ten nie je muž. LADY MACBETHOVÁ: Prv teda aký netvor bol to as’, čo nútil ťa ten zámer zjaviť mne? Keď sis’ to trúfal vtedy, bol si muž, a kebys’ odhodlal sa byť, číms’ nad to, bol bys’ viac jak muž. Veď čaš a miesto si nemal, však tys’ ich stvoriť chcel, a teraz rúče, utvoriac sa samy, ťa znetvorily. Ja som kojila. Viem, jak je sladko dávať decku mlieko, lež usmiatemu z ďasien bezzubých by prsník vytrhla, leb rozbila, keby to bola prisahala, jak tys’ to tu. MACBETH: A ak nezdar stihne nás? LADY MACBETHOVÁ: Nezdar? Vzpruž odvahu na čo najvyšší bod, vec podarí sa tak. Keď Duncan zaspí, — a dnešná dlhá cesta skoro as’ ho ukolíše — oboch sluhov ja ver’ zmorím vínom, šťavou mámivou, by pamäť, modzgu strážkyňa, sťa dym odlietla — by rozum bol kadlubom. Snom zvierat, keď spať budú opilí, sťa mŕtvoly, tak všetko môžme spraviť aj Duncanovi, keď raz nemá stráží — ty a ja — sluhov zmámených však zas obviniť z veľkej vraždy. MACBETH: Chlapcov iba roď. Bytnosť tvoja neohrožená smie plodiť iba mužských tvorov. Či zdať nebudú sa vrahmi sluhovia, keď spiacich krvou v jeho ložnici poškvrním, upotrebiac ich dýky? LADY MACBETHOVÁ: Kto neuverí, keď stenať a lkať nad jeho budem smrťou? MACBETH: Rozhodol som. Vzpružiac k hrúze každý tela nerv. Poď, oklame svet nevinný pohľad, skry lživá tvár, čo hruď smie lživá znať.