ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BANQUO: Už všetko máš: si Glamis, Cawdor, kráľ, jak ti to ženy-strigy veštily, a strach mám, že si o to podle hral, hoc sľúbené to nemal ver’ tvoj rod; ja som vraj koreň, mnohým kráľom mám byť otcom ja. Ak majú pravdu, jak na tebe skvie sa, Macbeth — tak dľa právd, spln ktorých tebe žičil dobra jas, nuž prečo veštby ich by nemala mne kynúť nádej? Ale ticho, dosť.

MACBETH: Tu hostí okrasa. LADY MACBETHOVÁ: On keby chybel, by slávnosť mala veľkú medzeru, kaz mal by vecí spln. MACBETH: Dnes večer máme slávny hodokvas a prosím, pocti nás. BANQUO: Nech so mnou tvoja porúča milosť: raz navždy je s ňou spojená nerozlučne moja povinnosť. MACBETH: Už odídeš dnes popoludní azda? BANQUO: Tak je, pane. MACBETH: Rád tvojich dobrých priali by sme si na sneme ináč, ktoré prospešné i vážne boly vždy. Až zajtra teda. Máš dlhú cestu? BANQUO: Tak, že sa asi vrátim práve v čas večere. Ak môj kôň krok nezrýchli, od noci musím si as’ hodinu buď dve vypožičať. MACBETH: Však iste príď! BANQUO: Ja prídem, pane. MACBETH: Vraj naši skrvavení bratanci, tak slýchame, sú v Anglii a Irsku, a zaprúc otcovraždu ukrutnú, chýr planý šíria. Ale o tom zajtra, keď k spoločnej nás rade povolá záujem štátny. Teraz na koňa, do mrku sbohom buď. Ide aj Fleance? BANQUO: Môj pane, áno. Náhlime sa už. MACBETH: Len rýchlonohé kone prajem vám a porúčam vás sediel bezpeke. Sbohom.

Nech teraz každý vládcom času je až do siedmej, by bola spoločnosť tým vítanejšia; my až do hodu byť chceme sami. Sbohom do tých čias.

Čuj, braček, či tí mužskí čakajú na rozkaz? SLUHA: Sú, pane, vonku, u vrát paloty. MACBETH: Nech vstúpia.

Byť tým čím som, to nič je, lež byť tým bezpečne. — Strach pred Banquom v nás hlboký je, lebo kráľovskú má povahu i odvahu má ráznu. Však nie len, že má myseľ bez bázne, má múdrosť, čo ho vedie bezpečne pri jeho chrabrosti. Len má on niečo, čo straší, dlávi môjho genia, sťa Caesar kedys’ Marka Antonia. On káral sestry tie, keď kráľom ma nazvaly, chcel byť oslovený tiež; a potom prorocky mu veštily zdar; kráľovský, vraj, založí on rod. Mne na škraň jalovú len korunu a berlu neúrodnú daly v dlaň, čo cudzia ruka vyrve, aby syn ju vlastný netrímal. Ak je to tak, pre Banquov rod som seba poškvrnil a zabil láskavého Duncana, žlč namiešal som v času pokoja, som večnej spásy poklad zapredal vrahovi ľudstva, aby stvoril kráľa a kráľov z rodu Banqua, — to sa stať, hoj, nesmie! Radšej budem zápasiť so súdbou hoci na smrť. Kto je tu?

Choď ku dverám, tam stoj, kým zavolám.

Nevraveli sme spolu včera už? PRVÝ VRAH: Jak ráči tvoja milosť. MACBETH: Dobre, a či uvážili ste, čo riekol som? Veď vaše šťastie len on pošliapal, hoc mysleli ste, že sme vinní my. To som vám včera zjavne dokázal, že boli ste len hračkou číchsi rúk, jak ničily vám vôle vašej sled, kto nástrojmi zas vládol napokon, že každý je len dieťa, blázon, čo by riekol: „Banquo!“ PRVÝ VRAH: Tos’ nám povedal. MACBETH: To vravel som, i ďalej označil, nač zvem vás zasa dnes… Či naozaj vás trpezlivosť toľme ovláda, že v duchu evanjelia snáď modliť chce sa vám za toho darebáka, taktiež za jeho rod, hoc jeho tvrdá päsť vás tisne v hrob a vašim deťom len žobráctvo chystá navždy? PRVÝ VRAH: Mužskí sme. MACBETH: Ej, v katalogu ste pod heslom „muž“, sťa chrt i púdlik, blafkáč, vlkodlak, hoc miešanec a vyžla, ohar tiež má meno psa, však podľa hodnoty sú bystrí, pomalí a umní psi, psi domáci a poľní, každý dľa nadielky, danej štedrou prírodou; i mená veru dľa toho majú, hoc podľa záznamu je pes jak pes. Podobne je to s ľuďmi. V mužnosti keď vám je zvláštny a nie najhorší skytnutý stupeň, len to povedzte — do pŕs vám vložím prácu napokon, ňou možno škodcu z cesty odpratať, čím vlúdite sa v lásku našich sŕdc. Kým žije on, náš život vädne len, a jeho smrťou skvitne. DRUHÝ VRAH: Pane môj, mňa údery a krivda sveta tak rozzúrily, že všetko jedno jak sa pomstím; hlavné, pomstiť sa! PRVÝ VRAH: A ja tak zbitý som a súdbou tak zdeptaný, že hoc život nasadím, len aby zlepšil ho, buď utratil. MACBETH: Vy viete, Banquo je váš nepriateľ. VRAHOVIA: To vieme už. MACBETH: Aj môj, tak krvavý a blízky tak, že každá chvíľa mi na život číha. Hoci mohol by ho zjavne mocou z sveta odpraviť, však urobiť to nesmiem; priateľov spoločných máme, ktorých nerád by ver’ stratil; potom trúchliť by nad smrťou toho, koho srážam sám; tak utekám ja ku vám o pomoc, pred zrakmi sveta vec tú skrývajúc pre vážne príčiny. DRUHÝ VRAH: My rozkaz tvoj, náš pane, splníme. PRVÝ VRAH: Hoc i život svoj — MACBETH: Z vás vyžaruje duch váš. Najneskôr o hodinu vám poviem, špehúna kam postavím vám dobrého a čas vám určím. Musí to byť dnes večer od zámku niečo ďalej. Pamätajte, že ja chcem ostať čistý. Napokon by prácu nešpatil ni drobný kaz, syn jeho Fleance, ktorý išiel s ním, v tú čiernu chvíľu nech s ním umre tiež! I jeho zánik, priam jak otcov je tiež dôležitý. Rozhodnite sa, ja zaraz prídem. VRAHOVIA: Sme rozhodnutí, pane. MACBETH: Ja pošlem pre vás, tam dnu ostaňte.

Je rozhodnuté. Banquo, duch tvoj ak má letieť do neba, dnes musí letieť tak — (Odíde.)

LADY MACBETHOVÁ: Opustil Banquo dvor? SLUHA: Hej, madam, večer sa však vráti zas. LADY MACBETHOVÁ: Kráľovi povedz, že len na pár slov si prajem s ním byť. SLUHA: Áno, madam. (Odíde.) LADY MACBETHOVÁ: Je všetko márne, mizne mieru sen, cieľ dosiahnutý bublinou je len, radšej ver’ s tým, čo zničili sme, dlieť, jak ničiac, v šťastí pochybnom sa skvieť.

Ach, pane, prečo si vždy sám a sám, len v spoločnosti trudných myšlienok, čo s tými, k nim sa obracajú, maly by mŕtve byť? O tom, čo zmeniť nemôž, už nehútaj. Čo stalo, stalo sa. MACBETH: Je zmija ranená, však hýbe sa; sa scelí, ožije a naša zloba sa jeho zubov musí biedne báť. Lež vecí byt nech radšej zrúca sa, nech oba svety schvátia bôle múk, jak v strachu jesť svoj chlieb, spať v hrúze snov, čo nocou strašia nás. Radš’ s mŕtvym byť, čo pre svoj pokoj v mier sme poslali, jak ležať v mučiarni tých myšlienok extáze vzrušenia; je Duncan v hrobe, po kŕčoch života už dobre spí. Už bezvládna je zrada, oceľ, jed, zlí domáci, i voje cudzincov — nič ho už nevzruší. LADY MACBETHOVÁ: Ó, poď, môj drahý pane, rozžiar chmúrny zrak. Buď jasný, jarý, medzi hosťmi dnes. MACBETH: Ja budem, drahá; prosím, buď aj ty, len Banqua stále maj na pamäti. Vyznač ho slovom, vľúdnym pohľadom. Sme ohrožení, kým len musíme v prúd pochlebárstva noriť svoju česť a kým je naša tvár len maskou srdca, čo skrýva jeho podstatu. LADY MACBETHOVÁ: S tým dosť. MACBETH: Ó, v mojej mysli samý škorpion. Vieš: Banquo živý je a Fleance tiež. LADY MACBETHOVÁ: Veď nemajú prec’ smluvu s večnosťou. MACBETH: To útecha, že ich môž’ poraniť, kým netopier let skonči v kláštore a na nočné volanie Hekaty brúk na krýdlach sa vznesie, bzukotom ospalým odzvoniac mdlé kľakanie, už vykonaný bude strašný čin. LADY MACBETHOVÁ: Čo má sa stať? MACBETH: Len holubičkou buď, kým čin neschváliš. Poď, noc slepiaca, dňu citnému zrak zaviažže hybký a vyrvi, rozkmáš rukou nevidnou a krvavou ten desu strašný list. Žiar hasne, vrany letia v rodný háj. Už usína, mdlie, čo dobré dal deň, noc vysiela už čiernych sluhov v plen. Len potrp. Z mojich slov že veje žas? Čo vznik má v zlom, zlom utuží sa zas. Tak, prosím, so mnou poď.

PRVÝ VRAH: Kto kázal ti pridať sa k nám? TRETÍ VRAH: Macbeth. DRUHÝ VRAH: Nezaslúži si nedôvery, veď úpravu dal nám, všetko označiac, jak robiť treba. PRVÝ VRAH: Ostaň teda tu. Hľa, západ ešte zhára lúčmi dňa. A jazdec pozdný koňa pobáda, by kýžený cieľ dosiahol, sa blíži, koho my čakáme. TRETÍ VRAH: Čuj, to sú kone. BANQUO (za scénou): Hoj, svetlo sem! DRUHÝ VRAH: To on, veď ostatní, čo mali prísť, sú v zámku sídení. PRVÝ VRAH: Veď kone odchodia. TRETÍ VRAH: Asi na míľu. Lež on, jak všetci, ztiaľto po bránu zámockú vždycky peši chodieva.

DRUHÝ VRAH: Hľaď, svetlo, svetlo. TRETÍ VRAH: To je on. PRVÝ VRAH: Pozor. BANQUO: Dnes v noci spŕchne dážď. PRVÝ VRAH: Nech len prší!

BANQUO: Ó, zrada! ujdi, dobrý Fleance, preč, len preč, preč. Musíš pomstiť… Ty zloduch!

TRETÍ VRAH: Kto zhasil svetlo? PRVÝ VRAH: Nemalo to byť? TRETÍ VRAH: Len jedon leží. Syn, ten utiekol. DRUHÝ VRAH: Sme lepšiu čiastku práce stratili. PRVÝ VRAH: Len poďme riecť, čo vykonali sme.

MACBETH: Dľa hodností, vám známych, sadnite. Vítam vás vrele. LORDI: Pane, vďaka ti. MACBETH: My sami sadneme si medzi vás, sťa skromný hostiteľ. Z čestného miesta hostiteľka nech nás potom privíta. LADY MACBETHOVÁ: Ty, pane, za mňa pozdrav priateľov, bo moje srdce vraví: vítam vás!

MACBBETH: Hľaď, srdce ich je vďačné. S oboch strán stôl zaujatý je. Tu v prostriedku si sadnem. Buďte veselí, čaša nech kolom krúži. (Pristúpi ku dverám.) Máš na tvári krv. VRAH: Je Banquova. MACBETH: Radš’ na tebe jak v ňom. Je hotový? VRAH: Má podrezané hrdlo: to moje dielo. MACBETH: Ty najvýtečnejší si hrdlorez, kto Flancea sklal, tiež je výborný. Ak tys’ to bol, si majster. VRAH: Kráľu môj, Fleance nám ušiel. MACBETH: Môj záchvat vracia sa. Zdravý by bol, sťa mramor bez kazu, jak skala pevný, tak šíry, vládny ako vôkol vzduch, lež teraz sviera puto ma, som rab hrúz, pochybností drzých. S Banquom však už dobre je? VRAH: Ten dobre leží v jarku, na hlave dvacať rozďavených rán, z nich najmenšia ho zabila. MACBETH: Môj vďak. Tam leží starý had. — Tiež v háďati, čo ušlo, časom vytvorí sa jed, hoc dosiaľ nemá zubov. — Odíď. Zajtra ťa zavoláme zas.

LADY MACBETHOVÁ: Tak, pane môj, si hostí neobveselíš, veď hod, čo neoplýva vľúdnym ponukom, je sťaby platený. Jesť možno doma, však hostín korením je zdvorilosť, bez nej je slávnosť biedna. MACBETH: Kárateľka milá, máš pravdu; dobré chutnanie, nech slúži na zdravie. LENNOX: Ráč sadnúť si. MACBETH: Hľa, výkvet zeme máme pod krovom, len chybí nám tu ešte vzácny Banquo, skôr kárať chcem ho pre nevľúdny čin, jak ľutovať snáď pre kús’ nehodu! ROSS: Nepríduc, zrušil sľub, ráč poctiť nás, prosíme, spoločnosťou kráľovskou.

MACBETH: Niet miesta už. LENNOX: Tu miesto, pane. MACBETH: Kde? LENNOX: Tu, pane môj. Čo ti je, kráľu náš? MACBETH: Kto z vás to urobil? LENNOX: Čo, pane náš? MACBETH: Snáď nepovieš, že moje dielo to! A nepotriasaj vlasom krvavým! ROSS: Pánovia, vstaňte, zle sa cíti kráľ! LADY MACBETHOVÁ: Len seďte, vzácni priatelia, môj muž to často máva už od mladosti. Len seďte, prosím, to je náhly kŕč. Kráľ čoskoro sa zviecha. Však, ak naň budete hľadieť, v zmätku nezlepší sa jeho stav. Len jedzte, nevšimnúc si ho. (K Macbethovi.) Ty si muž? MACBETH: A smelý, bo hľadím na to, čo diabla poľakalo by. LADY MACBETHOVÁ: Ó, krásna vec! To výplod strachu len, to dýka vzdušná, ktorá viedla ťa vraj k Duncanovi. Ó, tie mátohy — kŕč, čo sa tvári, sťa des — pristaly by ženskej, pri krbe čo vykladá a babu zve za svedka. Hanba veru, že vyškieraš sa. Napokon sa prec’ na stolec dívaš len. MACBETH: Hľaď len, tam! Čo vravíš? Tuto, no nič ma po tom? Ak vieš kývať, hovor tiež. Keď vydať musí kostnica a hrob tých, čo sme pochovali, Supa nech radš’ hrvoľ je nám hrobkou. LADY MACBETHOVÁ: Bláznovstvo ťa ochabilo. MACBETH: Stojac tu, ja zrel ho. LADY MACBETHOVÁ: Fuj! MACBETH: Krv prelievali i za dávnych čias, kým poriadok kýs’ ľudský zvládol a potom tiež dosť napáchali vrážd, že des to počúvať. Bol čas, keď modzog vylietol — koniec — človek umrel vraz. Lež teraz vstávajú a dvacať rán na sluchoch z miesta odháňa ťa. To podivnejšie je, jak vraždy čin. LADY MACBETHOVÁ: Priateľom vzácnym chybíš, pane môj. MACBETH: Prevzácni hostia, zábudlivý som. Prepáčte, trpím divnou chorobou, však, kto to pozná, nič v tom nevidí. Tak sadnem si. Sem vína plnú čaš! Na zdravie všetkým vôkol, nech žijú, i drahý druh náš, Banquo, ktorý nám tak chybí, kiežby s nami bol. Zdar vám i jemu, všetkým zdar! LORDI: Náš hold a vďak.

MACBETH: Preč s mojich očú. Nech ťa prežrie zem! Máš kosti bez špikov a z ľadu krv! Ten zrak tvoj, ktorýs’ na mňa vyvalil, je záhrobný. LADY MACBETHOVÁ: To celky všedná vec, nič viacej, páni, verte, nič len to; to ale kazí našu veselosť. MACBETH: Čo muž si trúfa, trúfam si aj ja. Vstúp sem, sťa ruský medveď huňatý, sťa nosorožec, tyger hyrkánsky — jak chceš, len tak nie: pevné čuvy ver’ sa neotrasú. Abo z mŕtvych vstaň a na súboj ma vyzvi do púšte: ak strach ma zdrží, môžeš nazvať ma hoc bábkou. Zmizni, hrozné strašidlo. Klamná stvora, preč!

A teraz už, keď zmizol, zas som svoj. Len seďte, prosím. LADY MACBETHOVÁ: Tys’ náladu i slávnosť pokazil tým zmätkom treštenia, čo budí žas. MACBETH: Či bez stopy to môže preletieť, jak letný mráčik? Ja sa nesmiem diviť? Reč tvoja strachom naplňuje ma nad vlastnou bytnosťou, keď vidím, ako môžeš na prízrak hľadieť a máš sviežu tvár, kým moja bledne hrúzou? ROSS: Aký prízrak? LADY MACBETHOVÁ: Je stále horšie, prosím, nevravte. Otázky dráždia ho. Tak dobrú noc. Na poradí už nezáleží viac, len choďte! LENNOX: Dobrú noc. Kiež jeho milosť sa skoro zotaví! LADY MACBETHOVÁ: Tak dobrú noc!

MACBETH: To žiada krv. — Krv za krv, hovoria. Že kamenie sa pohlo, vravel strom, a hádači vraj najskrytejších vrahov už uhádli dľa tajných znamení vrán, kaviek, strák. Je pozde? LADY MACBETHOVÁ: Háda sa už s ránom noc, či noc je a či deň. MACBETH: Čo na to vravíš? Macduff slávnosti sa vyhýba. LADY MACBETHOVÁ: Tys’ k nemu poslal, pane? MACBETH: Len začul som to, ale pošlem poň. Ja v dome každého z tých šľachticov si živím vyzvedača. Zajtra ráno zas pôjdem ver’ k tým sestrám-bosorkám. Viac musia vravieť: cestou najhoršou ja chcem zvedieť najhoršie. Všetko hoc v plen uvrhnem, by som prospech získal len. Už toľme viaznem v krvi, že zas zpät sa vrátiť trudno, radšej brodiť vpred. Mám v hlave veci, ktoré chcú na dlaň, nech vraví čin, niet času k úvahám. LADY MACBETHOVÁ: Síl všetkých dnes ti chybí žriedlo: sen! MACBETH: Tak poďme spať. Môj čudný sebaklam je strachom nováčka: cvik chybí nám, sme k činom prec’ len mladí.

LENNOX: Čo prv som vravel, vaše myšlienky vystihlo len a môž ich ďalej priasť. Tu čudné veci staly sa. Duncana oplakal Macbeth — veď bol mŕtvy už. A chrabrý Banquo volil nočný čas k vychádzke: skolil ho, ak ľubo, Fleance; veď ušiel; prečo bol tak pozde von! Veď každý žasol, že ten Donalbain a Malcolm, prekliati, tak dobrého si zavraždili otca, obludy! Jak trápilo to Macbetha! Ký div, že v svätom hneve vrahov dorúbal, čo rabmi boli opilstva i sna! Čin ušľachtilý bol to, múdry tiež: veď každý bol by vzplanul, vidiac ich zapierať. A tak tvrdím, všetko on, hľa, pekne urobil; a keby mal pod zámkou Duncanových synov — a chráň, Bože, by ich mal — tí zvedeli by, čo je to, vraždiť otca: Fleance tiež. Však dosť! Pre prostorekosť svoju vraj a k hodom tyrana že neprišiel, je Macduff v nemilosti: Pane môj, neviete, kde sa skrýva? LORD: Syn Duncanov, ktorému tyran právo dedičné odníma, je pri dvore v Anglii. Eduard, zbožný kráľ, ho láskave privinul, takže ani súdby kríž mu zo ctí neujíma: a tiež Macduff šiel prosiť kráľa svätého, by prišiel aj chrabrý Siward i Northemberland. S ich prispením a s božou pomocou kiež pokrm zas sa vráti na náš stôl, sen nociam, by sme viacej pri hodoch už nevideli nože krvavé; hold verný nechže príde, voľná služba, za čím dnes túžime. A táto zvesť tak rozzúrila tyrana, že už sa k vojne chystá. LENNOX: Poslal k Macduffovi? LORD: Tak je: ten vetil rázne: „Neprídem!“ a mračný posol vracia sa zas zpät, čos’ hundrúc, ako: „Budeš ľutovať tú chvíľu, žes’ dal takú odpoveď.“ LENNOX: Nech dá si pozor, nech len ostane, kde radí múdrosť. A nech anjel svätý na anglický dvor letí so zvesťou, by požehnanie zas sa vrátilo čím skôr do našej vlasti zmučenej prekliatou rukou. LORD: Môj vzdych nech letí s ním.