ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRVÁ STRIGA: Strakoš tri ráz zamravčal. DRUHÁ STRIGA: Štyri ráz zakňučal jež. TRETIA STRIGA: Harpya volá: Čas je, čas! PRVÁ STRIGA: Kolom kotla v kruhu choď, jedovatý drob ta hoď. Tricaťjedon nocí, dní, ropucha pod skalou sní, ňou tak vypotený jed nech sa varí v kotle hneď. Všetky: S dvojnásobnou parou dudli, oheň, hor a kotol, bubli. DRUHÁ STRIGA: Ľadvie zmije z močidla nechže v kotle vrie a plá; mločie oko, žabí prst, tiež i z netopiera srsť, jazyk psí a z hada zub, šťúra zahrotený trup, jašteričie stehienka, sovy peruť ľahunká, v čarodejný lekvár svar sa, hor jak peklo, peč a škvar sa. VŠETKY: S dvojnásobnou parou dudli, oheň, hor a kotol, bubli. TRETIA STRIGA: Dračí štít a vlčí kel, z mumie strigy vzatý pel, vnútornosti žraloka, a tiež štipka luloka, z rúhavého žida žlč, kozí chvost a tisu klč pri mesiaca zatmení vykopaný v zeleni. Z Turka nos a z Huna ret, z decka prst, čo sotva svet zrelo, havrania ho mať v jarku chcela mŕtve mať, k tomu tygra útrob daj, všetko v kotle zamiešaj. VŠETKY: S dvojnásobnou parou dudli, oheň, hor a kotol, bubli. DRUHÁ STRIGA: Krvou opíc schlaď ten var, tak je mocný kúzla čar.^[3] PRVÁ STRIGA: Pichanie ja v palcoch mám, niečo zlé sa blíži k nám. Hor sa, vchod, otvor sa!

MACBETH: Vy tajné, čierne stvory polnoci! Čo robíte? VŠETKY: Hoj, dielo bez mena. MACBETH: Ja zaklínam vás vašou prácou tu, chcem odpoveď, bárs ako získanú! Hoc víchry odputnáte, nechajúc ich zúriť proti chrámom, či loď vír vĺn rozbije a schváti; zrelý klas poľahne v poli, strom sa vyvalí, hoc hrad sa zrúti strážcom na hlavy, či temä pyramíd a palácov sa skloní k základom, hoc príroda pokladňu klíkov v nivoč obráti, hoc schradne sama zhuba, dajte mi na dotaz odpoveď. PRVÁ STRIGA: Vrav. DRUHÁ STRIGA: Čo chceš? TRETIA STRIGA: Odpovieme. PRVÁ STRIGA: Chceš azda od nás čuť to a či snáď od našich majstrov? MACBETH: Zavolajte ich. PRVÁ STRIGA: Krv zo svine vlej, čo zjedla svojich deväť prasiec; z žriedla tuku načri obesenca, hoď do vatry. VŠETKY: Jak sa patrí zjav sa, — veľké s malým sbratri!

MACBETH: Moc cudzia, povedz mi — PRVÁ STRIGA: Len nepečuj, zná mysle tvojej beh, lež vypočuj. PRVÉ ZJAVENIE: Macbeth, Macbeth, Macbeth! Chráň sa pred thénom z Fifu. Pusť ma: dosť! (Zapadne.) MACBETH: Buď hocičím, za výstrahu ti vďak; tys’ uhádol môj strach. Však ešte viac — PRVÁ STRIGA: Nedá si rozkazovať; tu je druhé, než prvé mocnejšie.

DRUHÉ ZJAVENIE: Macbeth! Macbeth! Macbeth! MACBETH: Mať troje uší, chtivo slúchal by. DRUHÉ ZJAVENIE: Buď krvavý, bez strachu, rozhodný, ten, kto sa na svet zrodil zo ženy, Macbetha nezraní. (Zapadne.) MACBETH: Macduff, ži len. Čo by som sa ťa bál? Však radšej dvojmo zaistím sa ja a smluvou súdbu sputnám. Radšej mri. Ja poviem strachu bledému, že lže, a spať chcem, hoci hrmí.

Čo je to, čo dvíha sa, sťa bytosť kráľovská, na detskom čielku skvie sa diadém, znak vrcholný to vlády? VŠETKY: Nevrav, čuj. TRETÍ ZJAV: Nedbaj na vzdor, maj hrdosť v srdci ľvov, a opovrhuj piklov buričstvom, prv nikdy neporazia Macbetha, až od Birnamu prales pohne sa po Dunsinanskom kopci vysokom. (Zapadne.) MACBETH: To nikdy nebude! Kto môž’ les hnať, rvať koreň z hrudy, váľať stromov hať. Jak vzácna je tých dobrých chýrov slasť; kým les sa nehne z Birnamu, ver’ klásť sa v odpor nesmie vzbura. Vznešený sa Macbeth raz tiež v žití premení, keď príde smrti čas; však srdce znať chce jednu vec — ak vaša vševeda ju uhádne: či kedy v tejto zemi rod Banquov zavládne? VŠETKY: Znať nechci viac! MACBETH: Chcem istotu, ak odopriete ju, vám navždy budem kliať. Ja chcem to znať. Nač klesá kotol? Ký to divný hluk?

PRVÁ STRIGA: Zjavte sa. DRUHÁ STRIGA: Zjavte sa. TRETIA STRIGA: Zjavte sa. VŠETKY: Nech mu zjav váš srdce rve, kým sa tieňom letmo chvie.

MACBETH: Ty podobný si duchu Banqua. Choď! Tvoj diadém mi páli zrak. Tvoj vlas, ty druhý s čelenkou, sťa pri prvom. A tretí ako tí. — Vy hachle zlé! Nač všetko to? A štvrtý? Ustrň zrak! Snáď vliecť sa má to do dňa súdneho? A ešte? Siedmy. Nechcem zriecť už viac. Jednako, ôsmy; a má zrkadlo, v ňom zjavujú sa ďalší; nejedon má jabĺk dvoje, ba i žezlá tri. Zjav úžasný! Však pravda; Banquo, hľa, s krvavou šticou usmieva sa mi a kynie im sťa svojim.^[4] Je to tak?

Kde sú? Tam tie? Nech v času sozname je táto chvíľa navždy kliata! Vstúp, ty tam vonku.

LENNOX: Pane, rozkážeš? MACBETH: Videls’ tie sestry-strigy? LENNOX: Pane, nie. MACBETH: Či nešly popri tebe? LENNOX: Veru nie. MACBETH: Mor na vzduch, na ňom idú; prekliaty každý, kto verí im. Veď koní cval som začul. Kto to bol? LENNOX: Dvaja či tria, kráľ môj, so zvesťou, Macduff ušiel vraj do Anglie. MACBETH: Tak ušiel do Anglie! LENNOX: Hej, pane môj. MACBETH: Čas, ty predbiehaš skutkov mojich des; čin nedohoní zámer zpozdilý, ak nedrží s ním krok, však odteraz, čo umienim si, vleje v skutku tvar i ruka hneď. By korunoval vraz svoj zámer skutkom, zámer zmeň sa v čin! Hrad Macduffov ja zaraz prepadnem, zaujmem Fife a mečom zahubím mu ženu, deti, celý jeho rod. Nech nie je to len blázna pyšná reč, kým zámer schladne, vykoná to meč. Len žiadne zjavy! Kde sú páni tí? Poď, odprevaď ma k nim!

LADY MACDUFFOVÁ: Čo urobil, že z vlasti ušiel preč? ROSS: Len trpezlivosť, madam. LADY MACDUFFOVÁ: Nemal ju, krok jeho šialený bol, keď nie čin, tak strach z nás robí zradcov. ROSS: Neviete, či jeho múdrosť bola v tom, či strach. LADY MACDUFFOVÁ: Vraj múdrosť? Deti, ženu opustiť, aj dom i hodnosti a útekom sa zachrániť? Ver nemiluje nás, cit nezná prírody; veď oriešok, ten najdrobnejší vták, keď v hniezde má mláďatá, so sovou sa pustí v boj. Strach všetko je a láska nie je nič, jak malá múdrosť, kde tak bez smyslu je útek! ROSS: Prosím, stryná najdrahšia, hľaď seba skúmať, lebo manžel tvoj je šľachetný i múdry, rozvážny, vie najlepšie, jak rozmarný je čas. Dosť. — Krutá doba je, keď zradní sme, hoc o tom nevieme; keď strach čos’ vnukne, lež netušíme, čo nás desí as’ a rozbúrené more nesie nás, hoc nevieme ni kam. Ja odídem, však čochvíľa sa vrátim. Veci tie buď na najhoršom strnú, buď opäť sa vznesú vozvýš. Šumný braček môj, ti žehnám. LADY MACDUFFOVÁ: Je bez otca, hoc ho má. ROSS: Som zmätený a keby ostal dlhšie, mne stud by z toho skrsol a vám smútok, bohom! (Odíde.) LADY MACDUFFOVÁ: Syn môj, tvoj otec mŕtvy je. Čo začneš? Ako naďalej chceš žiť? SYN: Sťa vtáča, mama. LADY MACDUFFOVÁ: Z červíčkov a múch? SYN: Sťa ono, veď už niečo najdem len. LADY MACDUFFOVÁ: Ty vtáčik, chudáčik môj, nemáš strach pred klepcom, lepom, sieťou, osídlom? SYN: A prečo, mama? Vtáča nestriehnu. A otec nie je mŕtvy, vrav, čo chceš. LADY MACDUFFOVÁ: Ba veru mŕtvy. Kde si najdeš otca? SYN: A ty si ako najdeš muža? LADY MACDUFFOVÁ: Na trhu si ich kúpim hoci dvacať. SYN: Tak kúpiš si ich a zas odpredáš? LADY MACDUFFOVÁ: Ty vravíš, pokiaľ ti len siaha vtip, a veru dosť ním vládneš na svoj vek. SYN: Či bol môj otec zradcom, mamička? LADY MACDUFFOVÁ: Nuž, bol. SYN: Čo je to zradca? LADY MACDUFFOVÁ: Ten, ktorý prisahá a lže. SYN: A každý zradcom je, kto robí tak? LADY MACDUFFOVÁ: Ten, kto to robí, každý zradcom je a odvisne. SYN: A každý musí obesený byť, kto prisahá a lže? LADY MACDUFFOVÁ: Každý. SYN: Kto ich vešia? LADY MACDUFFOVÁ: Nuž, statoční ľudia. SYN:

LADY MACDUFFOVÁ:

SYN:

LADY MACDUFFOVÁ:

POSOL: Boh s vami, krásna pani, hoci ma aj neznáte, — ja znám váš vzácny stav, vám tuším hrozí nebezpečie blízke. Ak smie vám prostý človek poradiť, odíďte vy i deti ztiaľto preč. Už to je kruté, že vás takto straším, lež nevystríhať ukrutnejším je, jak to, čo hrozí vám! Tak chráň vás, nebo! Ja nesmiem dlhšie ostať. (Odíde.) LADY MACDUFFOVÁ: Utiecť? Kam? Nerobila som zlé. Lež viem, že som na časnom svete a tu páchať zlo je často chvalitebné, zavše zas poslúžiť dobru zhubná šaľba len. Ach, prečo sa tak žensky bránim tým, Že zlo som nerobila!

Oh, tie tváre! VRAH: Kde je váš manžel? LADY MACDUFFOVÁ: Dúfam, na mieste nie tak nesvätom, kde našli by ho ľudia akos’ ty. VRAH: Je zradca. SYN: Lžeš, ty lotor strapatý! PRVÝ VRAH: Čo, vajíčko, (Bodne ho.) ty zrady zárodok. SYN: Zabil ma, mati! Uteč, prosím ťa!

MALCOLM: Poď, najdeme si tiché zákutie, a vyplačeme žiaľ. MACDUFF: Nie, meč ja radšej smrtiaci sovrem, brániť otčinu zmučenú. Nových vdovíc kvíľba, krik sirôt zaznieva, nové biedy v tvár zas neba bijú, sťaby Škótskom sa cítilo, bôľne lká. MALCOLM: V čo verím, oplačem; čo znám, v to verím; čo môžem, to chcem raz napraviť, keď zvíta priazne čas. Čos’ vravel, je snáď pravda. Ale tyran, čo menom svojím jazyk jatrí nám, raz statočným bol, ty si ho mal rád. Ešte ťa nezasiahol. — Mladý som, však mnou ho môžeš získať. Múdry buď. Daj v obeť jahňa slabé, nevinné, by smieril sa boh ľúty. MACDUFF: Nie som zradca. MALCOLM: Lež Macbeth je. I dobrá, ctnostná povaha raz môž na rozkaz kráľa cúvnuť. Odpusti mi, však to, čím si, myšlienkou nezmením; sú skvúci anjeli, hoc najskvúcejší raz padol. Keby veci špatné sa jak krásne tvárily, prec’ dobro vždy mať bude dobra tvár. MACDUFF: Som stratil nádej. MALCOLM: Snáď tam, kde ja som našiel pochyby. A prečos’ náhle deti opustil, i ženu — lásky putá, vzácny skvost — ni sbohom dal si im? Tak prosím ťa, mne nemaj za zlé nedôvery vzrast, chcem mať len istotu. Môž byť, že máš aj pravdu. MACDUFF: Krvácaj, ach, smutná vlasť! Tyranstvo strašné teraz upevníš svoj základ iste, nezrúti ťa ctnosť! Len páchaj zlo — máš pravdu. Sbohom buď! Tak nízky, jak si myslíš, nebudem, i kebys’ dal mi to, čo tyran vzal, a k tomu Východ bohatý. MALCOLM: Ach, odpusť. Ja nie zo strachu vravím s tebou tak. Viem, pod jarmom že klesá naša vlasť, lká, krváca a s každým novým dňom rán nových pal ju súži: viem, i mne by chcela pomôcť k právu nejedna pravica: v Anglii, hľa, tisíce mi vojska núkajú. Lež prec’, hoc aj by tyranovi stúpil hneď na väz, buď mečom preklal ho, vlasť biedna ver’ by potom horším zlom sa trápila než prv a trpela by viac jak driev — pre toho, čo by prišiel. MACDUFF: Pre koho? MALCOLM: Na seba myslím, na ňom, ako viem, je vrúbené, ach, toľko rôznych hriechov, že ak sa ujmú, čistý ako sneh bude ten čierny Macbeth; biedny štát ho nazve baránkom, keď porovná s ním nával mojich vín. MACDUFF: Ni legion satanov v pekle jazernom je tak hriešny, jak Macbeth. MALCOLM: Viem, je rozkošník, ním vládne prepych, spupnosť, lakomstvo, je krvilačný, prchký, — neresťou zapácha každou; moja chlipnosť však nepozná hraníc, mojich túžob vznet prelomí každú prekážku a hať, čo nepoddá sa mi: — tak radšej Macbeth nech vládne miesto mňa. MACDUFF: Bezuzdný chtíč je tyran v prírode, trón šťastný predčasne sa uprázdnil už preň a padol kráľ už nejedon, však to, čo tvoje je, brat neboj sa a chútkam svojim hov do sýtosti, jak sa ti páči len, no s chladnou tvárou nechci klamať svet. MALCOLM: Však popri tom mne v chorom cite vzrastá desný sklon ku hrabivosti; keby kráľom bol, pre statky by som vraždil veľmožov; raz pachtil by za šperkom, zasa dom by požiadal a čím by viacej mal, to dráždilo by iba moju chuť, ja poctivcov by v spory zamotal a ničil ich pre statky. MACDUFF: Hrabivosť má hlbší koreň, jak ten letný chtíč, on mečom bol, čo našich kráľov ťal; však neboj sa, veď škótska úroda má zásob dosť, ňou možno skrotiť hlad tvoj hltavý, to všetko možno zniesť, keď protiváha je tu iných ctností. MALCOLM: Tie nemám, zvlášť, čo zdobia kráľov, jak pravdivosť, spravodlivosť, miernosť tiež, i štedrosť, stálosť, milosrdenstvo, pokora, zbožnosť, pevnosť, odvaha a trpezlivosť — nemám pre ne cit, lež každá neresť u mňa doma je na rôzny spôsob, keby tak mal moc, by sladké mlieko shody v peklo vlial, mier sveta zničil by a jednotu pomiatol každú ver’. MACDUFF: Ó, Škótsko, Škótsko! MALCOLM: Je taký človek hoden prestola? Som taký, jak som vravel. MACDUFF: Hoden, ach, nie, ni žiť. Ó, ty národ nešťastný, nad ním päsť vládne vraha-tyrana, ah, kedy zasa šťastné uzreš dni, keď tvojho trónu dedič zákonný svoj nárok vlastnou kliatbou zatratil, sa rodu svojmu rúha? Otec tvoj bol kráľom svätým. Mati-kráľovná viac kľačala než stála, denne mrúc, kým žila len. Buď sbohom. Neresti, ktorými si sa vinil, zo Škótska ma vyhnaly. O, hruď, tu nádejí je tvojich hrob. MALCOLM: Hľaď, Macduff! Vznešený tvoj zápal — plod to neviny — mi s duše už sotrel čiernu pochybnosť, ja zas ti verím, že si čestný, verný muž. Mňa Macbeth často skúšal, diabolskou chtiac ľsťou ma lapiť; múdrosť rozvážna mi radí kvapne nedôverovať. Boh nech je naším sudcom ; v tvoju moc sa teraz vydávam a klebiet, hán sa odriekam, čo hrnul som na seba, — mne celky cudzie sú. Nepoznal som ver’ dosiaľ ženu; neprisahal krivo a sotva žiadal to, čo mojím je; ja sľub som nikdy nezrušil a diabla by diablovi nezradil; pravdu rád mám tak, jak život: prvý raz som lhal dnes, seba viniac. To, čo ozaj som, nech slúži ti a biednej otčine; čuj, prv než prišiels’, starý Siward už s desiati tisíc ozbrojencami, hotový na boj, v pole tiahol v diaľ. Tiež pôjdeme, kiež šťastie praje nám, jak naše právo. Čos’ tak zamĺkly? MACDUFF: Tak vítanú a neželanú vec je ťažko smieriť vraz.

MALCOLM: Budúce viac. — Prosím vás, príde kráľ? LEKÁR: Hej, pane, zástup nešťastníkov už naň čaká s liečbou. Ani veda im už nepomáha: jeho dotyk len — tak svätú moc dal jeho ruke Boh — ňou uzdravia sa hneď. MALCOLM: Vďaka, doktor.

MACDUFF: Aká to nemoc? MALCOLM: Zvú ju kráľovskou; ten dobrý kráľ má prezázračný dar, nad ním som často, dlejúc v Anglii, už žasol — jak ho s nebies vyprosí, on sám vie len — však ľudí chorobou podivnou stihlých, spuchlých, vredovitých, že žiaľ to zrieť, on vylieči, hoc už aj lekár zúfa, zlatý peniaz im na šiju vešia, pri čom modlí sa. Vraj dedičom ten dar tiež poručí, jak zažehnávať nemoc. Okrem toho on od Boha má aj dar proroctva, žehnaním prestol jeho oplýva, je plný milosti.

MACDUFF: Hľaď, kto je to? MALCOLM: To rodák náš, však nepoznávam ho. MACDUFF: Môj vždycky milý strýko, vítam ťa! MALCOLM: Už poznávam. Ó, Bože, odstráň len, čo cudzincov z nás robí. ROSS: Amen, pane. MACDUFF: Je Škótsko tam, kde prv? ROSS: Zem nešťastná, čo nemá odvahu viac seba znať! Nie je nám matkou, ale hrobom, nikto sa nesmeje tam, ak len nezná nič, ten chrapot, vzdych a ston, čo kmáše vzduch, na hlucho znie. Bôľ najkrutejší sa len všedným zdá. Keď umieráčik znie, nik nepýta sa, komu. Dobrí ľudia sú mŕtvi skôr, než na ich čiapke kvet; skôr, ako zastenú. MACDUFF: Reč výrazná, žiaľ, číra pravda v nej. MALCOLM: V čom nová strasť? ROSS: Bôľ hodinový k starým zvestiam patrí, bo v minúte sa rodí nová strasť. MACDUFF: Jak má sa moja žena? ROSS: Dobre. MACDUFF: Jak všetky moje dietky? ROSS: Dobre tiež. MACDUFF: Či azda tyran nerušil ich mier? ROSS: Keď odchádzal som, boly v pokoji. MACDUFF: Nespor na slovách, povedz všetko len. ROSS: Keď za vami som šiel, nesúc tie chýry, čo ťarchou boly mi, ja začul som, že veľa statných mužských tiahlo v boj, čo zdá sa tým skôr pravdepodobným, bo tyrana voj zrel som v šíku stáť. Čas kynie pomoci, tvoj pohľad v Škótsku by stvoril vojsko, ženy hnal by v boj striasť strašnú trýzeň. MALCOLM: Nech ich povzbudí, že ideme už; dobrá Anglia nám dáva vodcom Siwarda a voj na desať tisíc mužov, v kresťanstve niet skúsenejší vojak, ako on. ROSS: Bárs techu techou splatiť mohol by, však slová mám, čo mal by húknuť v púšť, by pohltil ich vzduch. MACDUFF: Čo prinášaš, je všeobecná vec, či bolesť snáď, čo tkne sa jednej hrudi? ROSS: Poctivec má na nej účasť každý, najväčšia časť patrí tebe len. MACDUFF: Ak mne, tak zjav čím skôr mi všetko, nezatajuj nič. ROSS: Tvoj sluch však nech mi navždy neklnie, ak zaťaží ho ten najťažší zvuk, čo kedy odznel. MACDUFF: Všetko tuším už. ROSS: Na hrad tvoj udreli a zabili ukrutne tvoju ženu, deti a rozprávať o tom toľko je, sťa klásť na lane pobité i tvoju mŕtvolu. MALCOLM: Ach, Bože, prečo na obočia si ten klobúk tisneš. Dožič bôľu slov, žiaľ, ktorý mlčí, šepce: „Srdce zhyň!“ MACDUFF: A deti tiež? ROSS: I žena, deti, všetko, i sluhovia. MACDUFF: A ja som nebol tam. A ženu tiež? ROSS: Riekol som. MALCOLM: Poteš sa! Liek z pomsty našej veľkej pripravme žiaľ zhojiť smrteľný. MACDUFF: On nemá detí. — Všetok drobizg môj? Vraj všetky? Kaňúr z pekla všetky sklal? Kuriatka všetky? S matkou napospol? A jedným razom? MALCOLM: Len to mužne nes. MACDUFF: Ja ponesiem to tak, lež musím precítiť to ako muž. Či nemyslieť na veci niekdajšie, čo mal som toľme rád. A nebesá, to vidiac, nepomohly? Hriešny Macduff, pre teba zhynuly! Ja biedny tvor! Pre moje viny boly pobité! Tak spite sladko už. MALCOLM: To kameňom nech je, čo meč tvoj brúsi. V hnev zmeň žiaľ! A srdce neotup, ba rozohni! MACDUFF: A ja som zrakom hral si na ženu a šľahal jazykom! Lež, Bože môj, len bez váhania postav ma pred tvár, hoj, toho diabla Škótska! Na dosah nech meča môjho stojí, ak ujde, tak, nebo, odpusť mu! MALCOLM: To rázne znie. Ku kráľovi! Už čaká smelý voj. Nám ostáva len rozlúčiť sa. Macbeth je zrelý k vyťatiu, a nebo tiež sa chystá naň. To nech je útecha, že dlhá noc dňu právo prenechá.