ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BANQUO: Však, braček, pozdná noc je? FLEANCE: Biť nepočul som, mesiac zašiel už. BANQUO: Zapadá o polnoci. FLEANCE: Už je viac. BANQUO: Tu meč môj vezmi. V nebi chcú gazdovať, už zhasly všetky svetlá. Aj to vezmi. — Sťa olovo ma gniavi ospalosť, a spať by nechcel prec’. Ó nebo, stĺm zlé myšlienky, čo vo mne skŕsajú, keď zdriemnem chvíľku. Nože, vráť mi meč! Kto je to? MACBETH: Priateľ! BANQUO: Ty, pane, ešte bdieš? Kráľ ľahol si. Bol zvlášte veselý, i čeľaď ver’ obdaril štedre. A ten diamant posiela tvojej žene, prevľúdnou ju hostiteľkou zvúc, keď nadmieru spokojný šiel. MACBETH: Bez príprav boli sme, snáh našich chvat len nedostatok dal, bol by rád skytol viac. BANQUO: Tak dobre. V snách dnes sestry-strigy videl očú streh. Čo tebe veštily, v tom kus je pravdy. MACBETH: Ja na ne nemyslím, no, ak sa ti tak páči, môžme porozprávať sa o tejto veci. BANQUO: Ak si budeš priať. MACBETH: Keď potom súhlas dáš, tak pocta ťa ver’ neminie. BANQUO: Ak nestratím ju, hoci zveľadiť chcem ju, a ak si zachránim hruď slobodnú a zrejmú vernosť, rád sa poradím. MACBETH: Tak spočiň pokojne. BANQUO: Vďak, pane, a ty tiež.

MACBETH: Choď k panej: keď mi nápoj prichystá, nech zazvoní. Choď spať!

To dýka je, čo vidím pred sebou; jej rukoväť sa núka dlani? Poď, ja sovrem ťa. Hoc som ťa nevzal, dosiaľ zriem ťa prec’. Čo, zjav ty osudný, si prístupný len zraku, hmatu nie? Si dýkou len snáď v mysli? Či si zjavom šialeným, čo v horúčke sa modzgu vyliahol? Ja vidím ťa už v tvare hmotnom tak, sťa tú, čo tasím vraz. Sa šinieš smerom, ktorým kráčať chcem, si nástrojom, čo upotrebiť mám. Snáď zrak je bláznom smyslov ostatných? Či nad ne vyniká? Vidím ťa stále. A s rukoväti, s ostria kvapká krv, to predtým nebolo. Nie, nič to, nič. To dielo krvavé sa očiam len tu zjavuje. — Dnes v polovičke sveta je mŕtva príroda, zlé sny sa derú k dume, čo kryje závoj. K pobledlej Hekate strigy idú s obeťou; sťa duch sa sčúpla vražda s korisťou prikráda ľstivo, sťa Tarquinius, keď išiel przniť: pred ňou vyje vlk, stráž polnočná. Ty zem, čos’ hutne skutá, nepočuj krok môj, kamkoľvek sa hne, prezradí ináč kamenie môj čin, i des, čo s dielom tým je v súzvuku. Zmar nehrozí mu, kým sa vyhrážam, slov dychom schladne skutkov žiarny plam.

Tak idem. Koniec. Mňa už volá zvon, nečuj ho, Duncan; umieráčik znie, raj volá ťa, buď pekla muky stie. (Odíde.)

LADY MACBETHOVÁ: Čo spilo ich, to obodrilo mňa, čo zhaslo ich, mne dalo plam. Čuj! Nič. To kuvik hýkol, zvonár osudný, čo navždy dáva „dobrú noc“. — Je v práci. Sú otvorené dvere: spití strážci ho chránia chrápaním. Im smiešala som nápoj; smrť v ňom škrie sa s prírodou, či živí sú, či mŕtvi. MACBETH (za scénou): Kto tu? Hej, ho! LADY MACBETHOVÁ: Ach, strach mám, že sa zobudili, čin nestal sa. Pokus číry zničí nás. Čuj! Dýky ich som schystala; či má ich? Veď keby sa na môjho otca spáč ten neponášal, bola by už za tým. Môj manžel!

MACBETH: Už spravil som to. Nepočulas’ hluk? LADY MACBETHOVÁ: Len kuvik hýkal, svrčok vyhúdal. Tys nevravel? MACBETH: Kedy? LADY MACBETHOVÁ: Teraz. MACBETH: Jak šiel som nadol? LADY MACBETHOVÁ: Teraz, hej. MACBETH: Čuj! Kto leží vedľa v sieni? LADY MACBETHOVÁ: Donalbain. MACBETH: To smutný obraz. LADY MACBETHOVÁ: Ach, šialenstvo: to smutný obraz. Čo? MACBETH: Zo sna sa jedon smial: „Vrah!“ zvolal druhý. Tak druha vzbudil druh. Ja stál som, slúchal. Však odriekajúc svoje modlitby, zas zaspali. LADY MACBETHOVÁ: Tak dvaja ležia spolu. MACBETH: Ten volal: „Boh sa smiluj“, onen: „Amen“, jak s tými rukami, by katanskými ma videli. Ich čujúc žas, ja „Amen“ na ich „Boh sa smiluj“ riecť som nemohol. LADY MACBETHOVÁ: Nač nad tým hĺbať toľme. MACBETH: Však prečo nevyslovil som to „Amen“? Ja smilovanie potreboval som, no, „Amen“ zaviazlo mi v hrdle. LADY MACBETHOVÁ: Nesmieš to rozberať, bo ináč zblaznieme. MACBETH: Jak bol by počul hlas: „Už nespí, Macbeth, sen zabíja“ — — ten sníček nevinný, čo svitú pradzu trudov rozpletá, v ňom zmiera každý deň, v ňom strasť sa kúpe, je ranám liek, prírody pokrm druhý; výdatný chlieb to hodu života. LADY MACBETHOVÁ: Čo? MACBETH: To znelo v celom dome: „Nespí už, je Glamis vrahom sna a preto Cawdor už nesmie spať, Macbeth už nesmie spať!“ LADY MACBETHOVÁ: Kto to tak volal? Prečo, silný thén, tak ochabuješ, prečo chorobne o všetkom dumáš? Choď a troškou vody si obmy chytro zradnú škvrnu rúk. Čo s tými dýkami chceš? Odnes ich zas na miesto a krvou poškvrň vraz tých spiacich sluhov. MACBETH: Ja už nepôjdem, bo desím sa, keď myslím na svoj čin; nesmiem to znova vidieť. LADY MACBETHOVÁ: Slaboch si! Daj mi tie dýky. Ten, kto spí, kto umrel, jak obraz je, len dieťa má strach z diabla maľovaného. — Ak on krváca, tvár sluhov sfarbím krvou tou, sťa vínom, vinníkmi zdať sa musia.

MACBETH: Kto klope? Čo je mi, že ma desí každý šum? Ha, aké ruky mám? Zrak lúpia mi. Či more velikého Neptúna s rúk smyje krv tú? Skôr rúk poškvrna vôd množstvo morské v rudo zafarbí a zeleň zmení v pýr. (Vráti sa Lady Macbethová.) LADY MACBETHOVÁ: Hľa, moje ruky touž’ sa farbou rdia, však hanbím sa tak biele srdce mať. (Klopanie.) Na južnej bráne klopú. V chyžu zpät! Veď troška vody smyje s nás ten čin. Vec ľahká je to. Tvoja odvaha ťa opustila. (Klopanie.) Čuj, zas hurtujú. Šat odej nočný, — keby náhoda von zvala nás, nech nevidia, že bdieme. Netrať sa v myšlienkach. MACBETH: Znať čin svoj, radšej neznať seba ver’.

Vzbuď Duncana! Ó, vzbuď ho, vzbuď!

VRÁTNY:

MACDUFF: Čo, braček, išiel si tak neskoro spať, že teraz vstávaš až? VRÁTNY: Hej, pili sme, kým kohút dva ráz zaspieval. MACDUFF: Či už pán tvoj vstáva? Náš buchot vzbudil ho. Hľa, ide priam.

LENNOX: Šťastlivé ráno, pane. MACBETH: Vítam vás. MACDUFF: Ctný théne, vstal už kráľ? MACBETH: Doteraz nie. MACDUFF: Mám rozkaz, by ho skoro zobudil, a temer by bol zaspal. MACBETH: Odprevadím ťa. MACDUFF: To ustávanie vzácnym je ti však, hoc namáha? MACBETH: Keď námaha je vzácnou — neunaví. Hľa, tu je vchod. MACDUFF: Tak ja ho zobudím, to právo moje služobné. (Odíde.) LENNOX: Kráľ odchodí už dnes? MACBETH: Tak rozhodol vec sám. LENNOX: Noc bola rušná. Kde sme spali, nám vetrisko zváľal komíny a vraj, že vzduchom nárek znel, sťa smrti vzlyk a predpoveď, že hrozné požiare i zmätky prídu, zavajatá bôľ, by sužoval nás v dobe desných hrúz. Vták tmy cez celú noc lkal. Zem sa tiež vraj pohla v kŕčoch. MACBETH: Zlá to bola noc. LENNOX: Tak búrlivú noc nepamätá si môj mladý um.

MACDUFF: Ó, hrozná hrúza hrúz, ni srdce ťa pochopí, nevysloví reč. MACBETH A LENNOX: Čo je? MACDUFF: Zmar vykonal tu dielo majstrovské. Vrah svätokrádežný sa vlámal tu v chrám Boha posvätný a uchvátil, hľa, život budovy! MACBETH: Čo, život, hovoríš? LENNOX: Mnieš, Veličenstvo snáď? MACDUFF: Na novú Medúzu tam v ložnici hľadiac, zrak zničte; nechcem vravieť nič, prv viďte, potom vravte.

Hor sa, hor! Zvon zazvuč poplašný! Hoj, vražda, vražda! Tak, hor sa, Malcolm, Banquo, Donalbain! Sna shoďte závoj, smrti podobu. Smrť samú viďte! Hor sa, viďte len deň súdny, Malcolm, Banquo, povstaňte sťa z hrobov duchovia a hľaďte v tvár tej hrúzy! Nechže zahlaholí zvon!

LADY MACBETHOVÁ: Čo sa stalo, že mrzké zvuky trúby zvú zas k vrave tých, čo spia v dome, recte mi! MACDUFF: Ó, ctnostná pani, zvesť tá, ah, nie je pre váš jemný sluch, veď znova vyslovená ženu ver’ by zabil priam jej zvuk.

Ó, Banquo, Banquo; náš pán a kráľ je mŕtvy. LADY MACBETHOVÁ: Beda! Žiaľ! Čo, v našom dome? BANQUO: Hockde by bolo, to prikruté je, drahý Macduff môj! To nie je pravda, však?

MACBETH: Kiež by bol umrel prv o hodinu, než stalo sa to — žil by v blaženosti, odteraz v svete všetko hračkou je len márnou; sláva umrela i česť. Mok života sa vylial, pivnica sa táto kvasom môže pýšiť len.

DONALBAIN: Čo stalo sa? MACBETH: Tu si a nevieš nič? Veď prameň, žriedlo, tvojej krvi vrieč sú zapchané; jej zdroj je zapchaný. MACDUFF: Tvoj otec — kráľ je zabitý. DONALBAIN: Ó, kým? LENNOX: Zdá sa, že sluhmi v svojej ložnici. Na rukách ich a tvárach bola krv, na dýkach tiež; sme neutreté ich našli na vankúšoch. Zrak mali sklený, boli zdesení. Nezaslúžili dôvery! MACBETH: Ó, ľutujem už teraz svoju besnosť, v nej som ich zabil. MACDUFF: Oh, a prečo to? MACBETH: Kto môže vztek i múdrosť, vernosť tiež, vraz s tuposťou i hnevom v dobro späť? Spech mojej prudkej lásky predbehol môj rozum zmámený. Tu ležal Duncan, jas pleti zlatom vrúbila mu krv, rán čerstvých ústa boly otvorom, ním vniká skaza. — Tam zas vrahovia v remesla svojho farbe; dýky ich mráz krvi špatil; vravte, skrotiť sa kto mohol, majúc v srdci lásky plam, i smelosť znať sa k láske!? LADY MACBETHOVÁ: Ó, pomoc! MACDUFF: Hľa, čo je s paňou? MALCOLM (Donalbainovi): Prečo mlčíme, keď nešťastie sa najviac týka nás? DONALBAIN (Malcolmovi): Čo vravieť tu, kde súdby našej skon kdes’ číha skryte — vrhnúť sa na nás? Preč ztiaľto, prúd sĺz našich nedozrel. MALCOLM (Donalbainovi): A bôľ náš veľký tu sa nesmie hnúť. BANQUO: A čo je s paňou?

Keď telá naše, ktoré kruší mráz, v šat zahalíme, sídeme sa zas a preskúmame krvavý ten čin. V nás zápasí strach s pochybností hrou, pod moci božskej stojac záštitou, ja s velezradou hriešnou v boj sa dám, hoc je i záhadná. MACDUFF: Aj ja. VŠETCI: Aj my. MACBETH: Sa v mužnú odhodlanosť odejme a v dvorane sa síďme. VŠETCI: Tak sa staň.

MALCOLM: Čo robiť? K nim sa nedruž, — falošník vie dobre bolesť žiaľu predstaviť. Pôjdem do Anglicka. DONALBAIN: Do Irska ja. Keď rozídu sa cesty našej súdby, snáď bezpeka nás lepšia zacloní. Tu v každom úsmeve sa skrýva meč, bo príbuznosť len dráždi krvi chtíč. MALCOLM: V cieľ nedopadol vražedný šíp, hoc letí k nemu, terčom nebuďme. Na kone preto! Krátko lúčme sa a chytro preč. Tak kradmo zlodej len sa plúžieva, však v inom spásy niet, sme v práve, milosti keď nezná svet.

STAREC: Liet sedemdesiat mám už za sebou a v priestore tých čias ja videl som hrúz podivných dosť, táto desná noc však mení všetko v nič. ROSS: Ah, dobrý otec, hľaď, nebo sťaby — sýte ľudí hrou — už hrozilo ich scéne krvavej. Dľa hodín deň je, bludný slnca svit však dlávi tma. Je noc to naozaj, či deň sa hanbí? V tmavé mraky zem sa halí, keď ju celovať má svetlo. STAREC: To neprirodzené, jak sám ten čin. Priam v utorok, keď sokol s výšky chcel uchvátiť korisť, zrazu myšiarom bol prepadnutý a doďobaný. ROSS: A Duncanove kone prekrásne, čo lesknú sa a rýchlonohé sú, ich fajty okrasa — to čudné je, však isté — zdively a zo stajne ušly v diaľ, sťa v zápas s ľudstvom chcely by sa dať. STAREC: Vraj dohrýzly sa. ROSS: Koňa zožral kôň. To vidiac, preca vec som nechápal.

Hľa, dobrý Macduff, jak sa krúti svet? MACDUFF: Nevidíš? ROSS: Vie sa, kto spáchal ten čin tak ohavný. MACDUFF: Tí, ktorých Macbeth sklal. ROSS: Čo mohli z toho čakať dobrého? MACDUFF: Ktos’ najal ich a kráľovičovia, Malcolm i Donalbain, potajme ušli, čin na nich volá. ROSS: Neprirodzená to vec. Ó, márna ctižiadosť, čo strebe svoj vlastný zdroj! Tak pravdepodobne vladárstvo Macbeth v podiel dostane. MACDUFF: Za kráľa zvaný, korunovať sa šiel do Sconu. ROSS: A Duncanovo telo? MACDUFF: Na Colme-Kill ho dopravili už, kde klenotnica jeho predchodcov, i kostí ich je rov. ROSS: Chceš do Sconu? MACDUFF: Do Tifu, bratanec. ROSS: Ja pôjdem ta. MACDUFF: Nech všetko dobrý korunuje zdar, by nový háv bol ozaj priazne dar! ROSS: Sbohom, otec! STAREC: Boh s vami, ktorí skrotiť chcete zlo, by v stopách vašich vždy len dobré šlo!