ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

DVORNÁ DÁMA:

LEKÁR:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR:

LADY MACBETHOVÁ:

LEKÁR: Pôjde si teraz ľahnúť? DVORNÁ DÁMA: Hneď. LEKÁR: Kol zlý znie šepot, neprirodzený čin tiež vie splodiť neprirodzenú strasť, súžený duch hoci vankúšom sverí svoj taj. Kňaz väčšmi treba jej než lekár. Bože, odpusť viny nám. Len strážte ju a všetko odstráňte, čím ublížiť si môže. Dobrú noc. Môj žasol zrak a hrúzou zdúpnel duch. Ja rozmýšľam, však vravieť netrúfam si. DVORNÁ DÁMA: Vám, dobrý pán doktor, tiež dobrú noc.

MENTEITH: Voj anglický sa blíži, v čele Malcolm, strýc jeho Siward, Macduff hrdinský. V nich pomsta vrie, bo vec ich svätá by aj askétu v boj krvavý a var dohnala vojny. ANGUS: Pri Birnamskom ich stretneme lese, tadiaľ tiahnu oni. CAITHNES: Kto z vás vie, či aj Donalbain je s bratom? LENNOX: Viem, nie je, pane. Soznam šľachticov mám všetkých, tam je aj syn Siwardov, s ním junák-mladoch nejedon, čo priam chce mužnosť dokázať. MENTEITH: Čo robí tyran? CAITHNES: Dunsinane veľký opevňuje si. Vraj blázni; iní, ktorých nenávisť je menšia, vravia, zúri hrdinstvom. Však isté je, že stratenú už vec viac kázňou nesputná. ANGUS: As’ cíti dnes, jak tajné vraždy ľpia mu na rukách, vraz vzbura môž’ mu zradu vrhnúť v tvár. Len z nútenosti poslúchajú ho, nie z lásky, cíti, ako jeho moc len plášťom obra chabo visí s pliec trpaslíkovi, čo ho ukradol. MENTEITH: Kto káral by ho, smysly zvrátené v hrúz vajataní že ho zrádzajú, keď sa v ňom všetko kliatbou ozýva? CAITHNES: Tak dobre, teda vpred sa pohnime, svoj nesme hold, kam ozaj patrí len. Nech lekár zhojí našu chorú zem! S ním každú kvapku krvi vyceďme za dobro vlasti. LENNOX: Abo rosou len kvet panovnícky skropme, plevy však utopme. Teraz napred k Birnamu.

MACBETH: Už dosť tých zpráv. Nech ujdú všetci preč, kým od Birnamu prales pohne sa ku Dunsinanu, nemám veru strach. Či chlapec Malcolm nezrodil sa z ženy? Mne veštili to duchovia, čo spád poznajú ľudskej súdby: „Zažeň strach, ten, kto sa na svet zrodil zo ženy, Macbetha nezraní!“ Vy zradní thénovia, ta k anglickým sa žrútom. Myseľ a hruď moju pochýb bázeň nezviklá.

Nech v pekle sčernie, lotor, tvoja tvár. Čo hľadíš ako hus? SLUHA: Desať tisíc — MACBETH: Čo, chlape? Husí. SLUHA: Pane, vojakov. MACBETH: Tvár vyštíp si, nech zrudne ten tvoj des, ty strachopúd. Vojaci, akí? vrav! Smrť z teba veje, líca máš sťa beľ. Ty siniak, povedz, akí vojaci? SLUHA: Anglické vojsko, prosím. MACBETH: Prac sa s tou tvárou!

Seyton! mňa bolí, keď vidím — — Seyton! Ten boj navždy ma vylieči, abo padnem. Žil som dosť, púť žitia mizne v žltých lupeňoch a to, čo sprevádzať má starobu, česť, láska, poslušnosť, rad priateľov, mne nie je dané: ale kliatby dosť, nečujnej, ale zato hlbokej, rtov úcta, dych čo vrátiť chce, však nesmie hruď biedna. Seyton!

SEYTON: Ráčte rozkázať. MACBETH: Najnovšie zvesti. SEYTON: Sú všetky zvesti potvrdené, pane. MACBETH: Chcem bojovať, až z mojich hnátov rvať mi budú mäso, zbraň sem. SEYTON: Netreba. MACBETH: Ja chcem ju mať. Viac jazdy, vyšli pátrať dokola, daj obesiť, kto cekne o strachu. Zbraň! A čo tvoja chorá, doktore? LEKÁR: Nie chorá, skôr štvaná útočnými prízrakmi, čo pokoj berú. MACBETH: Z toho vylieč ju, či azda nevieš liečiť chorú myseľ, z pamäti vyrvať vkorenený bôľ, vymazať zmätok v modzog písaný a sladkým protijedom zabúdať, čo núti — z hrudi vyčistiť zlý jed, ktorým srdce chorie? LEKÁR: V tom chorý sám si musí pomáhať. MACBETH: Hoď psom tie klochtidlá. Ja mám ich dosť. Seyton, dajže mi pancier, berlu tiež. Choď, vyšli — — Doktor, opúšťajú ma tí théni. Chytro! Kebys’ rozoznal dľa vody neduh, ktorým trpí zem, a predošlé jej zdravie vrátil zas, ja tlieskal by ti, až by ozvena ti nazpät tlieskala — — — Čuj, strhni to. — Vrav, aká rebarbora, čistidlo tých Angličanov od nás vyženie? Snáď počuls’ o nich? LEKÁR: Z príprav kráľovských dač o nich slýchame. MACBETH: To dones mi. — Ni zmar, ni smrť roznieti vo mne des, kým k Dunsinanu nepohne sa les. LEKÁR (bokom): Len čím skôr preč, ani za ziskov svet by neprišiel už na Dunsinan zpät. (Odíde.)

MALCOLM: Ja úfam, bratanci, že blízko deň, keď krby zasa budú v bezpeke. MENTEITH: My nijakých v tom pochýb nemáme. SIWARD: Pred nami ký to les? MENTEITH: Les Birnamský. MALCOLM: Nech každý vojak utne ratolesť a nesie pred sebou, zakryjeme tým počet vojska, vyzvedačov tiež zmätieme iste. VOJACI: Nechže stane sa. SIWARD: Vraj v Dunsinane tyran odvážny dlie vždy a vyčkať chce nás, až ho tam raz obľahneme. MALCOLM: To mu chybí len. Veď všetci, veľkí, malí napospol, keď možné bolo, opustili ho, a z prinútenia slúžia mu len tí, ichž srdce nepatrí mu. MACDUFF: Počkajme s úsudkom do víťazstva, odejúc sa teraz chrabrosťou. SIWARD: Čas blíži sa a skoro rozhodne, čo patrí nám, i čo nám treba ešte dobývať. Je planý dômysel i túžby reč. Náš osud v pravde rozhodne len meč. Tak hor sa chrabre — v boj!

MACBETH: Na hradbách vonku vztýčte zástavy! Znie heslo: „Idú!“ Však náš mocný hrad ich obliehaniu vysmeje sa, mor a hlad nech ich vonku pohltí. Ver’ keby našich zbehov nemali, my smele by sme, brada o bradu, ich mohli domov hnať.

Však ký to hluk? SEYTON: To nárek žien je, dobrý pane môj. (Odíde.) MACBETH: Jak chutí strach som temer zabudol. Bol čas, že mojím chrbtom prešiel mráz pri škreku polnočnom a zdúpnel vlas pri desnej bájke, sťaby živý bol. Dnes hrúzou presýtený som; je des tak zbitý vo mne mysľou krvavou, že neľaká ma nič.

Čo bol ten krik? SEYTON: Umrela, pane, kráľovná! MACBETH: Neskôr mala umrieť; a bol by čas na také slovko tiež. Len zajtra a zas zajtra, zajtra zasa, sa vlečie chabým krokom deň čo deň, až do poslednej hlásky všetkých čias, dni zašlé všetky bláznom svietily na ceste k hrobu. Zhasni, sviečočka! Je život tieň len bludný, biedny herec, čo chvíľu kráča, stvára na doskách a potom dosť, je bájkou čírou len, čo hlupák rozpráva, — v nej hluk a hurt, však zmysel nijaký — —

MACBETH: Chce niečo riecť tvoj jazyk, chytro vrav. POSOL: Vznešený pane, ja riecť by mal, čo naozaj som zrel, však neviem, ako riecť to. MACBETH: Hovor len. POSOL: Nech zraní ma váš hnev, ak lžem, zrieť sám to môžte v diaľke troch míľ, ako sem les rúče kráča. MACBETH: Ak lžeš, za živa ťa na najbližšom strome povesím, že hladom vyschneš; akže pravda to, hoc mne to urob. Tratím dôveru, už diabolský v tom tuším dvojsmysel, čo lhal i pravdu mal: „Ty neboj sa, kým Birnamský les príde k Dunsinanu“, les teraz k Dunsinanu blíži sa. Hoj, do zbrane a von sa do poľa. Ak ozaj pravdu má a neluhal, ja nemôžem ujsť, ani ostať tu, veď zunoval som už i slnca jas, nech vnivoč prepadne sa svet i čas. Zmar prídi! Vietor duj! A zahuč zvon! Ak mrieť, tak v zbrani umrieť napokon.

MALCOM: Dosť blízko sme, tak štíty listnaté vrhnite na zem, zjavte sa, jak ste. Vy, strýko môj a rytiersky váš syn, môj bratanec, náš predvoj povedie. My však a chrabrý Macduff ostatné dľa plánu vykonáme. SIWARD: Tak sbohom buď. Voj tyranov ak zastihneme dnes, nech zbije nás, ak nevieme sa biť. MACDUFF: Do poľníc zadujte už zhlboka, nech zvuk ich krvou v pole odteká.

MACBETH: Mňa tuná priviazali ku kôlu; sťa medveď so psy musím sa ja rvať. Kto je ten, koho nezrodila žena? Len toho mám sa báť, buď nikoho.

MLADÝ SIWARD: Jak voláš sa? MACBETH: Des prenikne ťa hneď. MLADÝ SIWARD: Nie, hoc by tvoje meno pálilo viac ako peklo. MACBETH: Tak čuj. Som Macbeth. MLADÝ SIWARD: Nemôž’ diabol sám zvuk ohavnejší v sluch môj vysloviť. MACBETH: Ni strašnejší. MLADÝ SIWARD: Lžeš, tyran ošklivý, môj meč ťa presvedčí.

MACBETH: Bols’ ženou zrodený. Pohŕdam zbraňou, meč mi k smiechu je, keď z ženy zrodený muž bojuje. (Odíde.)

MACDUFF: Tam hluk znie, tyran, zjav mi svoju tvár! Ak mojou rukou nepadneš, mňa duch štvať bude mojej ženy, dietok tiež. Do biednych Kernov netnem, žoldniermi sú len; buď teba, Macbeth, zasiahnem, buď meč bez štrby v pošvu vrazím zas. Tu mal bys’ byť. Ryk veľký hlási, že ktos’ veľký v blízku je. Kiež súdba dá by našiel ho, ja viac si neprajem. (Odíde.)

SIWARD: Tadiaľto, pane, hrad sa ľahko vzdal: ľud tyranov na oboch stranách v boji, thénovia smelí chrabre zápasia, dňa víťazstvo sa k tebe kloní už, hneď skončený je boj. MALCOLM: Časť nepriateľa sa bije s nami iba zdanlivo. SIWARD: Už môžeš, pane, vstúpiť do hradu.

MACBETH: Nač na rímskeho blázna by si hral a hynul vlastným mečom. Údery tie pristanú lepšie telám kol.

MACDUFF: Stoj, diablov pes! MACBETH: Len tebe sa ja vyhýbam. Preč, zpät! Veď duch môj krvou tvojej rodiny je zaťažený. MACDUFF: Nemám slov. Môj hlas je v mojom meči. Lotor krvavejší, než slovo vyjadrí.

MACBETH: Námaha márna, tvoj ostrý meč skôr roztne prázdny vzduch, než abys’ zranil mňa. Nech rúbe ta do lebiek zraniteľných. Život môj je kúzlom chránený. Mňa neskolí, kto narodil sa z ženy. MACDUFF: Len si zúfaj nad svojím kúzlom; nech ti povie duch, ktorémus’ slúžil: Macduff predčasne že z lona matky vyrezaný bol. MACBETH: Nech prekliaty je jazyk, čo to vraví, bo tne časť lepšiu mojej mužnosti. Nech strigám šaľbiarskym nik neverí, čo dvojsmyselne podvádzajú nás, sľub doslovne hoc plnia, zradia však nám nádej. S tebou nebudem sa biť! MACDUFF: Tak vzdaj sa, chabec, a ži si v svete iba strašiakom. My si ťa, ako zvláštnosť nevšednú vymaľujeme na týč s nápisom: „Tu možno vidieť tyrana!“ MACBETH: Hoj, nie, prach nechcem ľúbať u nôh Malcolma a stíhaným byť sberby kliatbami. Hoc Birnamský les prišiel k Dunsinan, hoc ženou nezrodený, ty si tu, — ja skúsim posledné. — Pred telo svoj, hľa, staviam štít. — Tak začni, Macduff, ty, kto prvý zvolá: „Dosť!“ je prekliaty.

MALCOLM: Kiež priatelia, čo chybia nám, sa vrátia! SIWARD: Ktos’ zhynúť musí, ale preca len sme lacno dobyli tak slávny deň. MALCOLM: Nám chybí Macduff a tvoj chrabrý syn. ROSS: Pane, tvoj syn dlh splatil junáka, žil len, kým mužský nedosiahol vek; a sotva dokázal tým súbojom, v ňom necúvol ni piaď, že junák je, sťa junák umrel. SIWARD: Teda mŕtvy je! ROSS: Hej, s poľa odniesli ho. Ak svoj žiaľ dľa jeho ceny meriaš — musí byť bez konca. SIWARD: A je zpredu ranený? ROSS: Hej, priam na čele. SIWARD: Božím junákom nech je. A keby toľko synov mal sťa vlasov, neprial by im krajšiu smrť, zvon jeho odzvonil. MALCOLM: Žiaľ väčší veru zaslúži, želiem za ním. SIWARD: Nie ver’. Skon zrel slávny, rád svoj chrabre splatil on. Nech je s ním Boh! — V tom nová útecha.

MACDUFF: Zdar, kráľ! Si kráľom! Hlavu tyrana tu kliatu viď. Už slobodná je vlasť! Perlami ríše nech ťa ozdobia, kiež opakujú v mysliach pozdrav môj, a k môjmu hlasu hlučne poja svoj: Zdar, kráľ náš škótsky! VŠETCI: Zdar, kráľ náš škótsky! MALCOLM: My veľa času zmrhať nechceme, kým zúčtujeme s láskou každého, i vďak vám splatíme. — Tak thénovia a príbuzní, aj titul grófsky dnes, hľa, žičíme vám v Škótsku prvý raz. Ostatok, čo má štepiť nový čas: zpät pozvať druhov z vlasti vyhnaných, čo sieťam bdelej hrúzovlády ušli, a pred súd pohnať krutých náhončích mŕtveho kata, ba aj satanskej kráľovnej, čo dľa chýru tak sa zdá, sa rukou hriešnou sama zabila, to zariadime s božou pomocou, i všetko ostatné, čo čaká nás, jak miera, miesto dovolí i čas, vďak všetkým, keď vás zveme do Sconu ku korunovaciemu výkonu.