ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočná kriminálna epizóda

Mladý auskultant^[1] Mirko Kvítek sedel za stolíkom v hostinci „U zlatého jeleňa“ v meste O. na Morave a po ukončenom úradnom kriminálnom sedení chutne si ujedal u Čechov i Moravanov obľúbené knedle — a dumal ešte i tu starostlivo, ako zostaví zápisnicu porady a rokovania. Zastávajúc pri vyššej vyšetrovacej stolici úrad tajomníka súdu, naučil sa myslieť jedine o zločincoch a ničomníkoch tohoto sveta — a teraz sa mu tiež celé roty šibalov a zlodejov v obrazotvorných podobách pred očami mihotali.

„Tento svet je predsa zlý, plný klamu a podvodu,“ hovoril sám k sebe, prehĺtajúc ostatný kus knedle, a nahol ruku ku sklenenému dvojholbáku, v ktorom sa obľúbený nápoj týchto našich susedov a súkmeňovcov — to zlaté pivce zo žltej vlahy do bielej peny a naopak menilo.

Dvere sa na hostinci otvorili a dnu vstúpil — policajný sluha. Pán Kvítek sa obrátil a vidiac úradného sluhu, nevrlo položil preč dvojholbák.

„Pán auskultant,“ začal policajný sluha, „práve teraz sme chytili podozrivého človeka, ktorý sa nemohol vykázať vysvedčením. Chceli sme ho naskutku zaviesť predsedovi vyšetrovacieho súdu pánu Krátinkovi, ale že jeho veľkomožnosť teraz obeduje a polapenec sa kázal zaviesť k vám — teda…“

„Kde je ten jednotlivec?“ skočil policajnému sluhovi mladý auskultant do reči. „Veľkomožnosť obeduje a chudák auskultant nemá ani pri obede pokoja!“ dokladal sentimentálne a poberal sa i s úradným sluhom von.

Pred hostincom strážil druhý policiáš jedného mladého človeka. Bol to asi dvadsaťpäťročný mladík v elegantných čiernych šatách oblečený; na rukách mal rukavičky, na hlave vysoký klobúk a jazdeckým bičíkom pošibkával svoje ligotné črievice. Celá postava jeho mala v sebe čosi vznešeno-vážneho. Bledá, výrazuplná tvár, prenikavé čierne oči, orlí nos, čierne dlhé a ako hodváb mäkkunké fúzy, krásna kozia hriadka — slovom, skutočný Endymion, pristrojený dľa francúzskej módy.

„Ach, pán Kvítek?“ zavolal polapenec milovábnym hlasom a dôverne sa usmievajúc, podával pánu auskultantovi ruku.

Kvítek zadivený zastal: polapenec ho oslovil menom — a on ti ho nikdy predtým nevidel.

„Prosím, prosím, neráčte sa tak neznámym ukazovať, akoby ste sa na svojho bývalého priateľa dobre nepamätali! Ale tak je to, keď človek opustí univerzitu, zabudnú burši^[2] na svojich komilitonov^[3]!“

„Čo chcete, pane?“ dopytoval sa Kvítek úradným hlasom polapenca a darmo si lámal hlavu, aby v jeho črtách vyskúmal čo len tú najmenšiu podobnosť s niektorým svojím priateľom na univerzite.

Polapenec chytil auskultanta dôverne za ruku a riekol:

„Vidíš, bratku, pristihli ma títo lapaji, že sa vraj nemôžem vykázať; i odvolal som sa na teba ako na svojho najdôvernejšieho priateľa, s ktorým som nejednu krásnu hodinu vo Viedni strávil. Poď, zaveď ma na tvoju hospodu; tam ti vyrozprávam moje nehody a,“ doložil s úsmechom, „ak ma neznáš, uvediem ti v pamäť i moje meno!“

Čo mal auskultant robiť? Kývol na policajných sluhov, dajúc im znamenie, aby ho potajme nasledovali — a odobral sa s cudzincom na svoju hospodu.

Keď cudzinec vkročil do Kvítkovej chyže, náradím vkusne opatrenej, poobzeral sa smelo kolo seba, hodil sa na mäkkú pohovku, vytiahol z vačku lornet a upieral cezeň prenikavé pohľady na náradie a predmety v chyži sa nachádzajúce, ako čo by z nich chcel vyhádať ráz a osobnú povahu pána auskultanta. Tento, urazený touto novou neočatosťou jemu vonkoncom neznámeho človeka, pristúpil bližšie k cudzincovi a povýšeným úradným hlasom — aby ho i vonku stojaci policajní sluhovia rozumeli — hovoril:

„Pane! Sme sami — vyzývam vás teda, aby ste svoj sľub splnili a oznámili mi svoje meno; lebo…“ doložil tichším hlasom, „na živého boha sa vám zaprisahám, že ste mi cele neznámy, že som vás nikdy nevidel, tým menej o vás dakedy dačo počul.“

Cudzinec kývol, ako čo by týmto rečiam prisvedčoval; bolestný úsmech zahral na jeho výraznej tvári a slza sa mu sperlila v očiach.

„Máte pravdu, pán Kvítek,“ odvetil trpko, „neznáte ma, vidieť ste ma nikdy nevideli a tým nešťastnejší môj osud, jestli som sa sklamal vo vás, ktorého mi aj iní opísali ako šľachetného zastávateľa nešťastných, a jestli vo vás nachodím nie človeka, lež jedine úradnú osobu; lebo vedzte, pane, vydal som sa vám v moc, u vás hľadám spomoženie alebo zatratenie — vy môžete ochrániť nešťastného, stíhaného vyhnanca — grófa Zamojského!“

Tieto slová zatriasli všetkými čuvami zarazeného auskultanta ako čo by uderenie hromu. Bol on — pri všetkom tom, že sa každodenne zaoberal jedine ľudskou zlosťou a podvodnosťou — človek jemného citu. V tajných myšlienkach Slovan, zhrozil sa nad nešťastím tohoto mladého, vznešeného Poliaka. V zadivení a rozpakoch nemohol preriecť ani slova, len hlboké poklony javili jeho úctu k vysokému hosťovi.

„Chcete mi pomôcť, vrstovníče veku môjho?“ dotieral Zamojski na auskultanta vábnym, utešene znejúcim hlasom. „Vy ste tak mladý ako ja, vy ste Slovan ako ja, vy ste môj brat a priateľ v myšlienke vznešených cieľov, za ktoré trpím. Oj, oj, pomoc u vás tak ľahká, ako u mňa potrebná. Jedinkým slovom — slovom tým, že ma znáte, že som váš priateľ, že som s vami študoval, odvrátite odo mňa osud — Sibírie!“

„Oh, oh!“ zajakal sa Kvítek pri ustavičných poklonách a v srdci jeho vzmohol sa boj medzi povinnosťou a milosrdenstvom. Prísahu, ktorou sa úradu zaviazal, porušiť nechcel, a takého slávneho Poliaka, nešťastníka, nedovoľovali mu srdce a slovanský cit vydať za obeť strašlivému osudu.

„Vy váhate?! — Vy Slovan a katolík k tomu? — Nešťastia Ruskopoľskej^[4] vám je nič? Čítali ste v novinách, ako cár Nikolaj^[5] prenasleduje nás, vysokú poľskú šľachtu, pre naše katolícke náboženstvo v tomto osvietenom veku — roku to 1842? Počuli ste o osude biskupov z Vilna, Minska a Mohyleva? Títo nešťastníci sú už v baniach Sibírie! Moje statky zhabali; mňa za zradcu vlasti vyhlásili a ako takého ma stíhajú… Hľadám spásu v úteku, chcem k mojim vyhnaným bratom do Francúzskej bez pocestného listu, bez peňazí, bez súcitu… Oj, pane, neváhajte; pomôžte nešťastnému vyhnancovi!“

Slová neznámeho dojali auskultanta; srdce zvíťazilo nad rozvahou rozumu a on išiel von.

„Mne sa vskutku tak vidí, že som s tým pánom vo Viedni študoval,“ hovoril úradným sluhom, „ale dobre urobíte, keď predsa prejdete k pánu predsedovi Krátinkovi a od neho sa vyzviete, či toho pána treba zatknúť, či na slobodu pustiť.“ S tým sa obrátil a vošiel zase dnu.

„Poslali ste mojich strážcov k pánu predsedovi?“ dopytoval sa Zamojski a akoby nová myšlienka bola v jeho hlave vznikla, vstal hore a dokladal: „Položím všetko na vážky — idem sám k pánu predsedovi. On pováži moje postavenie a pustí ma ďalej. Zbohom, pán auskultant, do videnia!“ a s tým sa pobral von.

Keď sa Kvítek spamätal, grófa Zamojského už v jeho chyži nebolo.