ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

• Kapitola prvá
  
• Kapitola druhá
  
• Kapitola tretia
  
• Kapitola štvrtá
  
• Kapitola piata
  
• Kapitola šiesta
  
• Kapitola siedma
  
• Kapitola ôsma
  
• Kapitola deviata
  
• Kapitola desiata
  
• . . .  spolu 10 kapitol
• Zmenšiť

 

Mendík — poviedka Ľudovíta Kubániho (1830 — 1869), vyšla v časopise Sokol v roku 1860. Autor ju označil ako „obraz z učiteľského života“, jeho cieľom bolo predstaviť v nej „dačo okrúhleho, do života siahajúceho“ (list Pavlovi Dobšinskému zo 6. 4. 1860), teda inými slovami, zobraziť v próze aktuálne problémy súčasného života na osudoch „reálnych“ postáv.

Kubáni si na tento účel zvolil dva emotívne príbehy: dedinského chlapca-siroty, ktorý nastupuje do „mendíckej“ služby v rodine dedinského učiteľa, a učiteľovej dcéry Sidónie, ktorá sa má stať obeťou matkinej vypočítavosti (sobáš s bohatým, no hlúpym a nevzdelaným mäsiarom Volovcom), ale napokon vďaka náhode – teda za pomoci „mendíka“, nájde svoje šťastie (svadba s kaplánom Trnovským). Takto zvolená sujetová schéma umožnila autorovi artikulovať viacero dobových problémov: v postave „mendíka“ osud sirôt (pričom tragický podtext chlapcovho osudu dodal poviedke sociálny charakter, v próze tohto obdobia pomerne zriedkavý); v postave sokov v láske Volovca a Tranovského problém spoločenských vrstiev na dedine (zbohatlíci verzus inteligencia); v konflikte Sidónie s matkou dilemu medzi starým a novým svetom. Kubáni prózu zaplnil plasticky modelovanými postavami, ktoré miestami prerastajú až do umeleckého typu (postava učiteľa Šípika). Pozoruhodná je aj jazykovo-štylistická a naratívna rovina textu: na úrovni zobrazenia postáv autor využíva ich funkčnú jazykovú charakteristiku, na úrovni postoja si od romantickej línie príbehu udržiava ironický odstup, zvýrazňujúci ironicko-humoristický charakter textu. Vďaka týmto vlastnostiam je próza „zlátaninou tragikomických výjavov, ako sa to vôbec v živote deje“, ako ju charakterizoval sám autor.

Poviedka Mendík je spolu s románom Valgatha považovaná za najznámejšie dielo Ľudovíta Kubániho. Hoci autor vlastný konflikt nevyriešil v jeho rámci (na jeho vyriešenie „muselo“ dôjsť k náhode), próza vyniká umeleckou zrelosťou a ideovou určitosťou, a je odrazom snahy vnášať do prózy so súčasnou tematikou sociálno-psychologické črty, ktoré tejto tematike zodpovedajú.