Pseudo-Zamojski

Zjavenie sa neznámej ženštiny prekvapilo pánov prísediacich vyšetrovacieho súdu a ostatné obecenstvo natoľko, že v prvom okamžení žiaden sa nespamätal. Iba úradný sluha nezapomenul ani pri tejto udalosti na svoju povinnosť. Sotvaže gróf Zamojski čiže — ako ho už teraz musíme menovať — Karol Husár k dverám sa priblížil a využijúc všeobecné prekvapenie, chcel sa prešmyknúť na slobodu — chytil ho tento za čierny golier elegantného fraku a povedal úctivým hlasom:

„Prosím, pán gróf, ráčte ešte trochu dočkať, ešte je vyšetrovanie nie ukončené!“

Pseudo-Zamojski hodil na úlisného sluhu pohľad jedu, zaškrípal zubami a oddal sa nevoľne svojmu osudu.

„Ako hovorím, v osobe polapenca, ktorého vy, krátkozrakí svedkovia a sudcovia, uznávate za vznešeného grófa Bohumíra Zamojského — máte v rukách chýrneho zločinca, kartára a podvodníka — Karola Husára!“ hovorila slečna svedkom i sudcom, týmto výjavom akoby očareným.

„A kto ste vy, slečna, že takéto hrozné a podivné svedectvo osmeľujete sa vydávať?“ spytoval sa ťahavým hlasom pán predseda, ktorý pri tomto prekvapení prvý sa spamätal.

Slečna výraznej tvári zaplakala a celá jej tvár poliala sa farbou hanby.

„Kto som ja, páni?!“ vzdychla naostatok. „Chcete vedieť, koho pred sebou máte?! Oj, otče môj, odpusť, že tvoje meno musím vo verejnosti zneuctiť; ten zločinec je i tomu príčina… Ale pravda, kliatba tvoja sa splnila! — Počujte, páni! Priezvisko moje bude vám známe; znáte ho z dobrého a slávneho chýru. Ja som Apolónia Orlová — nezdarná dcéra bývalého predsedu vrchnostenského súdu v hlavnom meste P. Ja som niekdajšia odvrhnutá milenka — zločinca Karola Husára!“

Páni sudcovia na túto novú výpoveď slečninu sa až zatriasli. „Orel“ a „Husár“ mrmlali sami k sebe, a svoje zraky upierali hneď na objaveného pseudo-Poliaka a zločinca, hneď na plačúcu ženštinu.

„Ona luže! Neverte jej — ona blúzni!“ zakričal zločinec. „Ja ju nepoznám, nikdy som ju nevidel; ja som nie Karol Husár, ja som poľský gróf Bohumír Zamojski!“

„Mlčte, kým sa vás opýtame!“ zavolal tvrdým hlasom pán Mravíček a preberal sa medzi všakovými tlačenými hárkami, ako čo by dačo hľadal. Zrazu vytiahol jeden z nich a podal ho tajomníkovi. Tajomník začal čítať:

„Zatykač. — Stíha sa povestný zločinec, kartár a podvodník Karol Husár, rodom z Rokytovca na Morave, bývalý poslucháč práv, dvadsaťpäťročný, prekvapujúco príjemnej postavy, bledej, výrazuplnej tvári, prenikavých čiernych očú, orlieho nosa, čiernych, dlhých vlasov, takýchže fúzov a takej brady. Zvláštne znaky: popri ľavom oku malulinký švík. Tento lotor je vo veľkom podozrení často páchaných zločinov: vraždy, lúpeže a klamstva. Ušiel pred polrokom z Prahy s jednou vysokopostavenou slečnou, ktorú však od tých čias neverne opustil. Blúdi hore-dolu po Českej a Morave všelijako prestrojený: hneď ako zákerník, hneď ako kupec, veľmož, žid atď. Úrady verejného poriadku nech na tohoto lotra dajú prísny pozor; kdekoľvek by ho polapili, nech sa ho naskutku úplne zmocnia a pod ostrou strážou do Prahy pred vyšetrovací súd dovedú.“

Tajomník skončil.

„Obžalovaný, predstúpte!“ rozkázal pán Mravíček.

Náš pseudo-Zamojski sebou trhol a nevoľným krokom sa priblížil k zelenému stolu. Páni sudcovia sa prizreli do jeho tvári, a skutočne! — Pri jeho ľavom oku zbadali ominózny malulinký švík.

„Skutočne Karol Husár!“ vykríkli všetci akoby jedným hlasom, a odvrátili sa od polapeného lotra.

„Vixi et gloriose peribo^[18]!“ zmrmlal samozvanec, uklonil sa ohebne pánom sudcom a pyšným krokom kráčal za úradným sluhom do tmavého väzenia.

*

Asi o mesiac po tejto udalosti prechodil sa z auskultanta na adjunkta^[19] povýšený Kvítek po krásnych uliciach mesta H. Zrazu mu dakto zaklepal na plece. On sa obzrel, i videl stáť pred sebou peňazomenca Nehemiáša Spitzburgra:

„Aj, vaj, to je šťastie, vysokovážený pán,“ prihováral sa Ben-Naphtalin Kvítkovi, „jurament zložím, že by som vás nebol poznal; ale ustavične si myslím na ten nedávny výsluch, a tu ste mi prišli na pamäť!“

„Či znáte, pane, čo sa stalo s Husárom?“ vypytoval sa Kvítek.

„S tým synom Gojim? — Ach, práve mi dneska písal môj Geschäftsfreund^[20] z Prahy, Izák Schwitzenschuft Ben Zebulon, že toho ako psa smradľavého Absolóna odsúdili na dvadsať rokov na Spielberg.“

„A jeho milenka, slečna Apolónia Orlová?“ vypytoval sa ďalej adjunkt.

„Tá ruža z údolia Sáron^[21]? Tá vraj vstúpila do uršulínskeho kláštora.“

„No, zbohom, Nehemiáš Ben Naphtalin! Pozorujmeže, aby nás dakto zase tak nepreviedol cez lavičku!“

„Bože zavaruj!“ kričal za odchádzajúcim adjunktom starý Spitzburger, a obrátil sa k svojmu domu, mrmlajúc o synovi Gojim a o krásnej ruži z údolia Sáron.