ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Predseda vyšetrovacieho súdu Luipold Krátinka bol vážny, asi šesťdesiatročný pán, ktorý veslo úradovania pevne držal vo svojich rukách. Jeho podriadení — bár sa tu i tu z niektorých jeho divných obyčají pod kepienkom vysmiali — mali predsa takú bázeň pred ním ako čo by pred trestajúcim osudom. Medzi inými pripočítalo sa k divným obyčajam vysokoblahorodého pána predsedu i to, že málokedy bol s niekým spokojný — a na koho sa mu zachcelo, na toho šemral, bár by to bol býval človek anjelského rázu. Môžete sa domyslieť, že jeho podriadení páni, medzi ktorých i náš auskultant Kvítek prináležal, málo sladkosti zakúsili pri úradovaní; a jestli kto od neho získal „gut“ alebo „sehr gut“^[6], čo sa síce tiež málokedy stávalo, to sa už zdal vyvýšeným až k nebu. Ostatne jeho vysokoblahorodie pán Krátinka považovaný bol za vzor všetkých predsedov pri vyšetrovacích súdoch.

Po rýchlom zmiznutí grófa Zamojského vyvalil sa pán Kvítek na pohovku a s dušou plnou zármutku dumal o smutnom osude nešťastného Poliaka. Vedel — a dobre to vedel už popredku — že pri prísnom a nedôverčivom pánu Krátinkovi Zamojski nič nevyhrá, ba práve že tento krok bude mu na skazu. Mladý Poliak si nevedomky získal v auskultantovi verného priateľa, ktorému k úplnému ratovaniu vyhnanca z vlasti chýbala len moc a prostriedky. „O mesiac je v Sibírii!“ vravel si auskultant pod nos. „Náš mrmlavý medveď ho skutočne vydá ruskému vyslanectvu vo Viedni, v tom ohľade ho poznám dobre. Škoda chlapa! Škoda Slo…“ Ostatné dve sylaby mu v hrdle zostali; na jeho dvere dakto zaklopal a dnu vstúpil — úradný sluha.

„Jeho vysokoblahorodie pán predseda vyšetrovacieho súdu,“ začal sluha obvyklým povolávajúcim hlasom rapotať, „povoláva vás, pán auskultant, náhle a naskutku k sebe. Ráčte sa hlásiť v jeho tajnej prezidiálnej chyži.“

„Idem!“ odsekol Kvítek a dačo tajného mu stislo srdce.

Zhodil župan, hodil sa do fraku, schytil vysoký klobúk a ponáhľal sa za úradným sluhom. O päť minút vkročil do tajnej prezidiálnej chyže pána predsedu vyšetrovacieho súdu. Pán predseda sedel chrbtom k dverám obrátený pri svojom písacom stolíku sám. Poliaka — ktorého tu Kvítek hútal s istotou nájsť — tam nebolo.

„Ráčili ste, pán predseda, rozkázať?“

„Ha, auskultant Kvítek!“ zvolal pán Krátinka svojím tenko chrapľavým hlasom, obrátil sa vrtko ako mladý šuhaj ku vkročivšiemu a meral ho svojím ostrým zrakom od päty do hlavy.

Kvítek sa striasol: tušenie mu šepkalo, že ho tu dáka neobyčajná vec očakáva; pri tom všetkom však hľadel úprimne a otvorene do oheň sypajúcich pána Krátinkových očí.

„Zavediem s vami protokol — áno, in persona^[7] zavediem, vy neverný cisársko-kráľovský úradník! Pristúpte bližšie a odpovedajte pod svojou úradnou prísahou svedomite na otázky, ktoré vám predložím,“ zahrmel pán Krátinka a kývol vážne rukou.

Auskultant poslúchol a pristúpil na tri kroky k pánu predsedovi.

„Vaše meno?“

„Ráčite ho znať!“

„Odpovedajte na otázky, síce… Či neznáte, pred kým stojíte?!“ zdurdila sa jeho milosť pán predseda.

„Venceslav Bohumír Kvítek.“

„Charakter?“

„Auskultant vyšetrovacieho súdu v O.“

„Dosť veľká hanba pre mňa, že som predstaveným zradcov legitimných vlád!^[8] — Vek?“

„Dvadsaťšesť rokov.“

„Rodisko?“

„Praha.“

„Či ste alebo v príbuzenskom alebo v pokrvnom zväzku so stíhaným grófom Zamojským? Ak áno — v akom stupni? Ale ak nie, teda odkedy ho znáte a ako ďaleko siaha vaša známosť?“

„Zamojski mi nie je ani rodina, ani priateľ, poznať ho nepoznám; pred hodinou som ho prvý raz i ostatný raz videl.“

„Ha, pravdu mi povedzte, ešte raz vás upomínam,“ dokladal pán predseda hrozivým hlasom a jeho chudú, vycivenú tvár zaliala bledá farba jedu. „Vy ste spojenci — vy musíte o ňom vedieť viac. Veď vám sám do očí, a to pred svedkami, povedal, že ste spolu vo Viedni študovali a v priateľských pomeroch stáli — a tak bez okolkov…“

„Na statočnosť, česť a pod mojou úradnou prísahou povedám, že som ho nikdy predtým nevidel, ani som o ňom nepočul,“ vyhováral sa Kvítek a slza pocítenej urážky zahrala mu v očiach.

„Dobre!“ dusil pán Krátinka úradnú rozhorčenosť sám v sebe. „Dobre, zapíšem do protokolu vaše márne, bezdôvodné výhovorky! A teraz ďalej: Kde ste skryli spomenutého stíhanca grófa Zamojského alebo akým spôsobom ste mu dopomohli k ďalšiemu úteku? — Hovorte skoro! Čo tak rozvažujete?“

Kvítek skutočne rozvažoval; lebo ako blesk z jasného neba, tak ho táto otázka prekvapila.

„Prosím, prosím,“ zajachtal naostatok trasľavým hlasom, „osvietený gróf Zamojski išiel odo mňa rovnou cestou k vašej milosti.“

„Ku mne? Ku mne? — To je nehanebná lož! Ha, že ku mne?! No, to by bol trafil — a vy sa mi to osmeľujete povedať do očí? Čo myslíte, mladý človeče? — O tomto zločine zneužitia úradného postavenia z vašej stránky dozvie sa zajtra vysoké ministérium — a beda vám! Hovorím: beda — i vašej budúcnosti!“

Túto rozhnevanú reč pána predsedu pretrhol úradný sluha, ktorý vo veľkej pokore vkročil do tajnej prezidiálnej chyže.

„No, Václav, chytili ste ho?“ opýtal sa pán Krátinka.

„So všetkou poníženosťou mám česť úradne oznámiť, že všetko naše prísne zavedené sliedenie po spomenutom pánu grófovi bolo daromné. V meste O. o ňom ani chýru ani slychu.“

Pán predseda zasmušil čelo a zamrmlal čosi. Naposledok sa obrátil k úbohému auskultantovi a riekol prísnevážnym hlasom:

„Tomu všetkému ste vy príčina! — No, budem sa ja mať zase čo zodpovedať. Čo vás budúcne čaká, to si pripíšte sám sebe; no teraz vám ukladám len vyšetrovacie väzenie. — Odstráňte sa! — Z veľkodušnosti vám povoľujem domáci árešt — úradný sluha vás bade strážiť.“

Kývol — a týmto nečakaným výrokom ohromený auskultant tackal sa von.