ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po dvoch týždňoch dostal auskultant Kvítek predvolavací list od vyšetrovacieho súdu z H., kde sa mal ustanoviť ako svedok pri vyšetrovaní chyteného grófa Bohumíra Zamojského. Pred odchodom dal ho pán predseda Krátinka doviesť pred seba a hlasom, ktorý mal milosrdne znieť, hovoril mu toto: „Priateľko, vy ste do veľkej histórie zapletený a mňa dosť bolí, že som k vášmu nešťastiu musel prispieť. Ale čože ja môžem za to, keď mi úrad osoby prijímať zakazuje? Brata, syna — ba otca by som ministériu oznámil, keby sa dopustil podobných, na vzburu a nepokoje ukazujúcich úkladov. — Ostatne, choďte zbohom! Vyšetrovanie vaše ešte vysoké ministérium doslovne neprikázalo — a veď uvidím, čo sa k vášmu prospechu dá vykonať!“

Kvítek sa hrdobolestne usmial a — urobil svoju hlbokú poklonu. Vyjdúc von, nemálo bol prekvapený, keď vo voze, na ktorom do H. sa mal zaviezť, zazrel i tvár svojho strážcu — úradného sluhu. „To priveľká úradná horlivosť a nedôvera!“ zamrmlal sám v sebe, a vozík rachotil do H.

*

Vyšetrovacia dvorana hlavného súdu v H. bola dnes javiskom zvláštneho trestného rokovania. Kancelária bola obklopená húfom zvedavého ľudu, ktorý krásneho grófa Bohumíra Zamojského chcel vidieť, lebo bol počul o jeho mladistvej podobe i kráse. To bol vznešený väzeň a — politický väzeň; ačpráve — ako si ľud vravel — nadarmo žiadal vyšetrovanie cestou politickou, kam vlastne ako stíhanec prináležal. Práve udrela deviata hodina, keď voz nášho Kvítka zastal pred vyšetrovacím úradom. Bol to čas, určený k začatiu trestného rokovania a výsluchu svedkov. Náš auskultant sa nemohol zdržať, aby sa v predsieni nevyzvedal na bližšie okolnosti chytenia Zamojského. Tam mu však lapaji len toľko vedeli povedať, že sa pán gróf ešte iba tri dni tu nachodí a že ho v dedine P., kde sa u pána farára bavil, dostihol „zatykač“ a tam že ho predstavený obce dal chytiť. Ostatne, že tu veľmi pekne s ním zaobchodia, že miesto väzenia obýva tri krásne chyže a že mu stravu rad-radom kr. páni úradníci dávajú.

„Už ťa tak ľahko nepustia, úbohý Poliak!“ šepkal Kvítek zarmútene sám sebe a vkročil do veľkej vyšetrovacej dvorany.

Po dvorane sa hore-dolu prechodil vyšetrujúci sudca pán Mravíček, chlapina malej okrúhlej tvári. Výraz jeho obličaja bol prívetivý a oči mu hrali ustavičným úsmechom. Predriekal otázky sem i tam pri stolíkoch pracujúcim pisárom, ktorí ich usilovne značili na papier. Na hornom konci dvorany sedel obžalovaný Zamojski v utešenom opieracom stolci ukolembaný; vedľa neho štátny pravotár, ako jeho verejný žalobca, i mali medzi sebou priateľský rozhovor. Poliakova krásna tvár bola milým úsmechom zaliata a pevná dôvera mu blýskala z očí; fajčil si chutne výbornú „cabannas^[9]“, prisvedčujúc tu i tu s neporovnateľnou ohebnosťou rečiam štátneho pravotára.

„Ach, pán auskultant Kvítek!“ zavolal s radostným výkrikom na vstupujúceho, skočil hore, chytil ho za ruku a potriasal ňou priateľsky.

„Pán auskultant prináleží do stolice svedkov!“ zamiešal sa pán vyšetrujúci sudca do veselého štebotu Zamojského a ukázal rukou na jednu prepravenú lavicu, ktorá sa dolným koncom dvorany dolu k dverám ťahala a v ktorej už niekoľko svedkov sedelo. A to sedeli tu: jeden tučný pán farár, jeden moravský mladý zeman, za ním asi osemdesiatročný žid s dlhou šedivou bradou a konečne, akoby ani nepozorovaná, ženština nebeskej, slzami zaliatej tvári. Kvítek neváhal a sadol si na ukázané miesto.

„Ján!“ volal vyšetrujúci sudca na úradného sluhu. „Pospiešte k pánom radcom a oznámte im, že sa plné sedenie cieľom potvrdenia udania obžalovaného a svedkov naskutku môže začať a vyriecť uzavretie v záležitosti kompetencie súdneho fóra.“

Úradný sluha odišiel.

„Prosím, pán vyšetrujúci sudca,“ preriekol Kvítek, vstanúc hore zo stolice svedkov, „jestli sa nemýlim, som tiež ako svedok predvolaný, neráčili ste ma ešte vypočúvať a už chcete vziať pred seba autentikáciu^[10] udania svedkov!“

Pán Mravíček zdvihol zo stola jeden akt a ukázal ho miesto odpovede auskultantovi.

„Oh, oh!“ zahomral tento. „To som nemyslel — to je zápis výsluchu, ktorý pán Krátinka nedávno naznačil!“

„Áno!“ dosviedčal vyšetrujúci sudca. „Je to vlastná ruka pána predsedu z O. a sú tam jednako všetky okolnosti tak dôkladne vyčerpané, že ďalšieho výsluchu netreba, a neostáva, len autentikácia.“

Po chvíli sa zhromaždili všetci páni radcovia a zasadli kolo zeleného stola, na ktorom z oboch strán krucifixu horeli dve sviece.

„Pán tajomník, čítajte vyšetrovacie zápisy svedkov!“ rozkázal pán predseda vážnym hlasom.

Tajomník začal:

„Prvý svedok. Velebný pán Polykarp Koločanský, rímsko-katolícky farár v osade L., štyridsaťsedemročný, udáva pod prísahou svojho úradu a po predbežnom napomenutí k pravde: ,Asi dva týždne tomu, čo prišiel ku mne už práve na súmraku mladý pán ušľachtilej podoby, ktorý sa predo mnou vydal za poľského grófa Zamojského, a to s tým poznamenaním, že je nateraz ubehlík vlády ruskej, ktorá ho pre jeho katolícke náboženstvo prenasleduje, že je bez pocestného listu, bez peňazí, a že je postavený na úteku do Francúzskej. Ja som poľutoval tohoto vznešeného nešťastníka, ktorý pre svoje náboženstvo v tak mladom veku toľké nehody musí trpieť. Pretože som v ňom mučeníka našej samospasiteľnej viery videl, choval som ho u seba za tri dni, zaopatril som ho peniazmi na ďalšiu cestu — a miesto pocestného listu, ktorý mi zaopatriť nebolo možné, dal som mu na cestu svoje požehnanie.‘“ — Tajomník dočítal.

„Poznáte tamtoho pána?“ opýtal sa vyšetrujúci sudca farára a ukázal na Zamojského.

„Áno, pane!“ odpovedal kňaz. „To je ten cudzinec, ktorému som ja tak chatrné pohostinstvo preukázal!“

„Nastokrát vám ďakujem, velebný pane!“ uklonil sa náš Zamojski oproti farárovi, ľúbezným hlasom toto hovoriac.

„Máte ešte dačo k tej výpovedi doložiť? A či ju za svoju uznávate?“ dopytoval sa ďalej vyšetrujúci sudca.

„Výpoveď tá je skutočne od slova do slova moja, a dokladám len tú žiadosť, aby jeho veľmožnosť pán gróf bol čím skôr pustený na slobodu,“ odpovedal pán farár úprimným názvukom.

„Čítajte ďalej, pán tajomník!“ ozval sa predseda.

Tajomník pokračoval:

„Druhý svedok: Hermenegild Černín, slobodný pán z Radimyšle a na Strmých Horách, dvadsaťdeväťročný, katolík, slobodný, po upomenutí k vyznaniu pravdy udáva: ,Pred desiatimi dňami navštívil ma pán gróf Zamojski na mojom zámku v Strmých Horách. Touto vysokou návštevou poctený, usporiadal som k úcte a k rozveseleniu môjho vznešeného, nešťastného hosťa zábavy a radovánky, ku ktorým boli prišli aj moji priatelia, susední šľachtici, a to rytier Osterberg, barón Plauenstýn, šľachtic zo Šaulichburku a druhí. Nešťastie pána grófa všetkých nás dojalo: urobili sme teda zbierku medzi sebou a zozbieraných 500 zl. str. oddali sme jeho grófskej milosti, ktoré on s tým poznamenaním prijať sa uponížil, že šetrnosť skoro vynahradí. Inšie sme urobiť nemohli a on sa po troch dňoch odobral preč.‘“

„Oh, tu je hrozná horúčosť,“ ozval sa gróf Zamojski, „prosím o pohár vody!“

Traja pisári naskutku skočili, aby vyslúžili vysokého väzňa. Poliak sa veľkomyseľným pohľadom poďakoval a tajomník čítal ďalej vyznanie tohože svedka:

„,Poznamenať musím, že som pánu grófovi dal odporúčajúci list na francúzske knieža d’Avonville, s ktorým stojím v pokrvnom zväzku — ostatne bez všetkých politických úkladov.‘“

„Poznovu vám ďakujem, pán barón!“ povedal Poliak a potľapkal dôverne pána Černína po pleci.

„Či je vaša výpoveď dobre naznačená a či nemáte nič inšieho dodať?“ vyšetroval pán Mravíček.

„Dobre; a len tú túžbu ako dodatok vyjavujem, ktorú jeho velebnosť pán farár vyslovil, to jest: aby môj priateľ Zamojski bol prepustený na slobodu. Naša milostivá vláda bude povďačná svojim úradníkom, jestliže slušným spôsobom dopomôžu mučeníkovi katolíckej viery k slobode!“

„Oh, oh, politické predpisy sú prísnejšie!“ zamrmlal pán predseda v sebe. „Ale ja urobím, čo môžem, t.j. umyjem svoje ruky od nevinnej krvi a odovzdám ho politickým úradom: nech si robia s ním, čo sa im páči.“ — Nahlas však povedal: „Tajomník, čítajte ďalej!“

„Tretí svedok:“ čítal tajomník, „Nehemiáš Spitzburger Ben-Naphtalin, osemdesiatročný, izreaiita, vdovec, peňazomenec v H., udáva po upozornení na III. kn. Mojž., 19. kap., 12. verš^[11], t.j. po upomenutí k pravde: ,Asi pred týždňom prišiel ku mne ten veľkovážny mladý pán, ktorého vy, synovia Gójim^[12], osvieteným grófom Zamojským voláte. Ja som ho neznal; na svätu truhlu úmluvy^[13] svedčím, že som ho vtedy prvý raz videl — a nech nado mnou nezasvitne kráľovstvo Dávidovo a syna jeho Šalamúna, keď lužem, a nech luhárovi vyschne jazyk…‘“

Pri všetkej prísnosti, ktorá na tvárach údov vyšetrovacieho súdu sedela, bolo pozorovať úsmechy rozmaru, ktoré čítanie svedectva Nehemiáša vzbudilo u prítomných; Zamojski si ukryl do šatky tvár a smial sa len napolo uduseným chichotom. Jedine Spitzburger kyvkal vážne svojou ostarenou hlavou a dosvedčoval tomu, čo tajomník čítal.

„,Ten veľkovážny pán,‘“ znela výpoveď ďalej, „,povedal, že chce peniaze meniť; vytiahol z tobolky 5 kusov zlatoviek, 25 kusov desiatok a 63 kusov pätoriek — in summa 93 kusov banknót, čo učiní spolu 1065 zl. v striebre, a žiadal za ne samé dvadsaťfrankové louisdory^[14]. Ja som louisdory nemal, ponúkol som mu kremnické dukáty, žiadajúc od neho za vymenenie chatrné tri percentá. Na to jurament^[15], a to na tóru^[16] jurament zložím, že len tri percentá — a jeho veľkovážna milosť mi len jedno percento dávala. Naostatok som len z ľútosti za dve percentá na moju škodu — na moju veľkú škodu — vyčítal anglické guiney^[17], bo kremnické dukáty nechcel, že som ich vraj obrezal — ja a obrezal! A s tým ten veľkovážny pán gróf odišiel preč!‘“

„Máte ešte dačo doložiť k svojej výpovedi, Nehemiáš Ben-Naphtalin? A či je dobre naznačená?“ dopytoval sa vyšetrujúci sudca.

Starý Spitzburger sa uklonil až k zemi a povedal pokorne: „Jurament zložím, na tóru jurament zložím, že viacej nič neznám, iba to, čo teraz veľkovážny pán tajomník čítali. A nech vyschne môj jazyk ako vŕba pri vodách Babylonu a ako brečtan proroka Jonáša nad Ninive, jestli som dobre všetko nevyznal — od slova do slova tak, ako je napísané!“

„Nehemiáš Ben-Naphtalin má pravdu!“ zamiešal sa Zamojski. „Neošudil ma, iba o dve percentá na týchto anglických guineách,“ a pritom vytiahol pár kúskov spomenutých žltákov a pustil ich kotúľať sa pomedzi pánov vyšetrujúcich sudcov.

Predseda kývol na tajomníka a tento čítal ďalej:

„Štvrtý svedok: Velebný pán Ján Nepomuk Horovec, farár v P., tridsaťsedemročný…“

„Tohoto pána v stolici svedkov nevidím!“ pretrhol tajomníkovo čítanie pán Mravíček.

Prísediaci vyšetrovacieho súdu sa obozreli — a vskutku, pána Korovca v stolici svedkov nebolo.

„To je vec hodná pováženia, páni!“ hovoril predseda ďalej. „Ak sa nemýlim, tento velebný pán farár je hlavný svedok; jeho osvietenosť pán gróf bol u neho pristihnutý. Či sa mu asnáď povolávací list nedoručil?“

Vtom vstúpil dnu úradný sluha a oddal pánu Mravíčkovi list.

„Velebný pán Horovec medzitým na smrť ochorel, a tak sa ustanoviť nemôže, ohlasuje nám predstavený obce P.“ Tak vysvetľoval pán Mravíček po prečítaní doneseného listu. „To však náš výrok, a to výrok v mojom zmysle nezastaví,“ hovoril ďalej predseda; „pán tajomník, prečítajte výpoveď ostatného svedka!“

„Piaty svedok: Venceslav Bohumír Kvítek, auskultant pri vyšetrovacom súde v O., dvadsaťšesťročný, slobodný, pod prísahou svojho úradu udáva…“ Tu nasledovala výpoveď Kvítkova, ako ju pán Krátinka bol zaznačil a ako ju už známe.

„Neborák Kvítek!“ ľutoval Zamojski nášho auskultanta, keď tajomník čítanie dokončil. „Do akej nehody ste sa to pre mňa vplietli! Ale, priateľko, nebojte sa nič! I nad mojou úbohou vlasťou svitne dakedy slnce voľnosti — Zamojski sa na vás vtedy iste rozpomenie!“

Kvítek mu ďakoval v svojom úprimnom srdci a ešte väčšmi ľutoval osud Poliaka.

„Či sú svedkovia hotoví svoje výpovede prísahou potvrdiť?“ vypytoval sa predseda a zo štyroch úst ozvalo sa: „Áno!“

Nasledovalo prisahanie najskôr kresťanov a potom izraelitu. Nehemiáš Spitzburger Ben-Naphtalin položil ukazovák pravej ruky na 12. verš 19. kap. III. knihy Mojžišovej a odriekal za tajomníkom strašnú, všetky biedy tohoto sveta na seba vyzývajúcu prísahu. Predsa mohla byť pravdivá jeho výpoveď, lebo ani raz neodpľul.

„Nech obžalovaný predstúpi!“ velil predseda.

Poliak vyfúkol dym cabannasového zmotku a postavil sa k zelenému stolu.

„Nemáte nič proti výpovedi svedkov?“

„Nič, pane! Pravdu, úprimnú pravdu povedali všetci.“

„Či to pravda, že ste im svoje vysoké meno i rod i osudy i všetky tieto okolnosti sám oznámili?“

Poliak hrdo pozrel na predsedu, udrel sa v prsia a povedal:

„Slávne meno svojich predkov gróf Bohumír Zamojski nikdy nezatají!“

„Neverte mu — on luže — on nie je Zamojski! On je — Karol Husár!“ zvolal prenikavo žalostný ženský hlas, ktorý zatriasol celým telom obžalovaného.

Páni prísediaci sa obozreli: pred zeleným stolom stála oná slečna zo stolice svedkov, ktorú si do tých čias nikto nebol povšimol. Slečna odhrnula závoj — a ukázala žiaľnokrásnu tvár asi osemnásťročnej panny.

„Obluda!“ zaškrípal stíhanec a — poberal sa k dverám.