ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V jednu piatočnú noc pozdného novembra do Doveru vedúca cesta stlala sa pred osobou, ktorou sa zapodieva naša povesť. Doverská cesta však stlala sa aj pred doverským dostavníkom, vlečúcim sa hore Shooter’s Hillom. Osoba našej povesti práve tak ako ostatní cestujúci brodila sa blatom popri dostavníku, nie, že by sa jej v daných okolnostiach chcelo s úľubou prechádzať, ale preto, že vrch bol strmý, blato bolo nesmierne a dostavník so všetkým činom ťažký, tak že kone už tri razy zaviazly a k tomu raz zatiahly koč krížom cez cestu s tým zlým úmyslom, že ho zavezú nazpät do Bleckheathu. Opraty, bič, kočiš a sprievodca sa spojili a vyčítali vojenský rozkaz, dľa ktorého je prísne zakázaný každý čin smerujúci k dokázaniu toho, že niektoré zviera je obdarené rozumom; záprah sa poddal a vrátil sa ku konaniu povinností.

Kone s ovisnutými hlavami a chvejúcimi sa chvostami brodily sa hustým hlienom, podkýňajúc sa s času na čas a trasúc sa medzi koľajami, ako by sa maly rozsypať na kusy. Keď im kočiš doprial oddychu a hlasnými „hô — hô! tak hô!“ výkrikmi prinútil ich k zastaniu, sedlový kôň vždy prudko zatriasol hlavou so všetkým, čo mal na nej, akoby chcel s neobvyklou rozhodnosťou pochybovať o tom, že sa koč dostane na vrch. A koľko ráz sa sedlový kôň takto otriasol, cestujúci sa zarazil, ako to robia nervózni ľudia a bol vzrušený.

Nad hlbinami parila sa hmla, plaziac sa osirale hore vrchom ako nejaký zlý duch, hľadajúci a nenachádzajúci pokoja. — Vlhká a prenikavo-chladná hmla plúžila sa pomaly povetrím v zdrapoch, ktoré sa zrejme nasledovaly a pretekaly ako vlny rozbúreného mora. Natoľko bola hustá, že okrem na niekoľko krokov lampášmi koča osvetlenej hradskej pohlcovala všetko; z namáhajúcich sa koni vystupujúca para splývala s hmlou, tak že sa zdalo, akoby táto z nej vznikala.

Hore vrchom popri dostavníku namáhavo kráčali, krem tohoto, ešte dvaja cestujúci. Všetci traja boli až po uši zahalení a mali jazdecké čižmy. Dľa toho, čo si videli z tvárí, ani jedon by nebol mohol povedať o ostatných dvoch: na koho sa ponášajú, každý sa všemožne uzavrel pred telesným i duševným zrakom spolucestujúcich. V tom čase sa cestujúci vystríhali po krátkej známosti byť dôvernými, lebo hockto, s kým sa stretli na ceste, mohol byť v spojení so zbojníkmi. Posledná vec totiž bola pravdepodobná, keďže na každej poštovej stanici a v každom hostinci niekto bol v službách „kapitána“ počnúc od majiteľa až do posledného paholka. Takto uvažoval sprievodca doverského dostavníka, keď tento v jednu piatočnú noc mesiaca novembra roku 1775 cvachal hore Shooeter’s Hillom a on rozkročený stál na bidle v pozadí dostavníka, kým jeho ruka a oko spočívalo na nabitej puške, ležiacej na hŕbe šiestich či ôsmich jazdeckých pištolí a loveckých nožov.

Doverský dostavník nachodil sa v obvyklom geniálnom položení, sprievodca nedôveroval cestujúcim, cestujúci upodozrievali seba i sprievodcu, len kočiš veril svojim koňom a s dobrým svedomím mohol odprisahať na obidva Zákony, že neboly súce na cestu.

„Hó, hio,“ volal kočiš. „Vzoprite sa ešte raz a ste na vrchu a potom nedbám, môžete sa aj prepadnúť, dosť som sa natrápil, kým sme sa až sem dostali. Joe!“

„Halló,“ odpovedal sprievodca.

„Koľko môže byť hodín, Joe?“

„Jedonásť minulo už dobrých desať minút.“

„Kýho ďasa!“ vybuchlo z utrýzneného kočiša, „a ešte nie sme na vrchu Shooteru. Tct! Hio! Hore sa!“

Šľahnutím biča povzbudený sedlový kôň sa vzpružil a ostatné tri ho nasledovaly. Doverský dostavník sa znova rozjachal a popri ňom cvachaly jazdecké čižmy cestujúcich. Keď koč zastal, zastali aj oni a pritúlili sa k nemu. Keby bol niektorý z nich mal odvahu navrhnúť druhému, aby v hlmistej tme vykročili kus napred, bol by sa vystavil nebezpečiu, že ho okamžite zastrelia ako zbojníka.

Posledné napnutie vytiahlo dostavník na vrchol kopca. Kone zastaly, aby si oddýchly a sprievodca sostúpil, aby zahamoval kolo ku sjachaniu a otvoril cestujúcim dvere.

„Pst! Joe!“ zvolal kočiš výstražným hlasom, hľadiac nadol s kozlíka.

„Čo vravíš, Tom?“

Obidvaja načúvali.

„Vravím, že sa blíži v klse, Joe.“

„Ja zase tvrdím, že sa blíži v cvale, Tom,“ vetil sprievodca, pustiac dvere a vylezúc s chvatom na svoje miesto. „Pánovia! Menom kráľa všetci!“

S týmto naliehavým ponúknutím, natiahol kohútik a pripravil sa k útoku.

V tejto povesti spomínaný cestujúci stál práve na stupátku koča a chystal sa vstúpiť; druhí dvaja stáli tesne za ním a chceli ho nasledovať. Zastal na stupátku na polo súc v koči a na polo von z neho, kým oni zostali za ním na ceste. Všetci pozerali s kočiša na sprievodcu a so sprievodcu na kočiša a načúvali. Kočiš a sprievodca pozerali nazad, ešte aj sedlový kôň zastrihajúc ušami obzrel sa nazpät bez odporu.

Ticho, ktoré zavládlo po zastaní hrkotavého koča, splynúc s kľudom noci, bolo vskutku desné. Dychčaním koní rozochvel sa koč, akoby bol rozčulený. Srdcia cestujúcich bily tak hlasne, že ich bolo skoro počuť, tichá prestávka bola slyšateľne výraznou pre tých, čo sotva popadali dychu, i pre tých, čo zatajovali dýchanie a v očakávaní im rýchlejšie bila tepna.

Zvuk hore vrchom divo cválajúceho koňa sa rýchlo približoval.

„Hohó!“ zareval sprievodca z plného hrdla. „Vy tam! Stojte! Lebo strelím!“

Cval zrazu stíchol a zo špľachotu a mrskania volal z hmly mužský hlas: „Je to doverský dostavník?“

„O to sa nestarajte, čo je!“ vetil sprievodca. „Kto ste?“

„Je to doverský dostavník?“

„Hľadám cestujúceho, ak je.“

„Akého cestujúceho?“

„Pána Jarvisa Lorryho.“

Nami už spomenutý cestujúci okamžite sa prihlásil, že je to jeho meno.

„Na čo to chcete vedieť?“

Sprievodca, kočiš a druhí dvaja cestujúci obzreli si ho s nedôverou.

„Zostaňte tam, kde ste,“ privolal sprievodca vo hmle sa ozývajúcemu hlasu, „lebo ak by som trafil chybiť, to by sa vo vašom živote nedalo viac napraviť. Pán, ktorý sa menuje Lorry, nech odpovedá okamžite.“

„Čo sa stalo?“ spýtal sa cestujúci mierne rozochvelým hlasom. „Kto ma hľadá? To ste vy Jerry?“

(„Nepáči sa mi hlas toho Jerryho, ak je to vôbec Jerry,“ hundral sprievodca k samému sebe. „Je zachrípnutejší, ako by mal byť, ten Jerry.“)

„Áno! Mr. Lorry.“

„Čo sa stalo?“

„Nesiem depešu, ktorú poslali za vami z tamtade T. a spoločník.“

„Poznám toho posla, sprievodca,“ riekol Mr. Lorry, sostupujúc na cestu, kým mu druhí dvaja cestujúci skôr rýchlo ako zdvorile prispeli pomocou a potom okamžite vyliezli do koča, zatvorili dvere a vytiahli obloky. „Nech pristúpi bližšie, nestane sa nič zlého.“

„Úfam sa, že nie, ale človek pri takom národe nie je nikdy dosť istý“ — riekol sprievodca, hundrajúc v sebe. „Halló, vy!“

„Nuž a halló, vy!“ vetil Jerry chríplejším hlasom ako prv.

„Poďte bližšie; nepočujete? A ak máte na sedle torbu pre pištole, nech nevidím, že na ňu siahate. Lebo ja čertovsky rád chybím a ak sa mi to pridá, premení sa to na olovo. No a teraz sa ukážte.“

Postava koňa a jazdca sa pomaly vynorila z valiacej sa hmly a priblížila sa ku strane dostavníka, na ktorej stál cestujúci. Jazdec zastal a uprúc oči na sprievodcu, odovzdal depešu, úzky, složený lístok. Jazdcov kôň bol udýchaný a ako kôň tak aj jazdec bol pokrytý blatom od podkovy koňa až po klobúk mužského.

„Sprievodca!“ riekol cestujúci, obchodne dôverným tónom.

Ostražitý sprievodca, ktorého pravá ruka spočívala na pažbe nadvihnutej pušky a ľavá na hlavni, oko na jazdcovi, odpovedal úsečne: „Pane.“

„Netreba sa ničoho obávať. Patrím ku Tellsonovej Banke. Musíte predsa poznať Tellsonovu Banku v Londýne. Cestujem obchodne do Paríža. Tu máte sprepitné. Mohol by som toto, hľa, prečítať?“

„Ak budete s tým rýchlo hotový, pane.“

Otvoril lístok v svetle kočiarovej lampy a najprv ho prečítal pre seba a potom nahlas: ,Čakajte v Doveri na slečnu.‘ Ako vidíte, sprievodca, nie je to dlhé. Jerry povedzte, že moja odpoveď znela: Vzkriesený k životu.”

Jerry sa vyšvihol do sedla. „To je tiež čudesná odpoveď,“ riekol najchríplejším hlasom.

„Odovzdajte môj odkaz a z toho budú vedieť, že som dostal depešu, to je toľko, ako by som bol dal písomnú odpoveď. Ponáhľajte sa zpät. Dobrú noc!“

S týmito slovami cestujúci otvoril dvere a vstúpil do koča bez toho, že by mu jeho spolucestujúci boli pomohli, lebo keď prv hodinky a peňaženky ukryli do čižiem, teraz tvárili sa, ako by spali, s tým rozhodným úmyslom, že vyhnú takto každému činu, smerujúcemu k zmene ich miesta.

Keď sa koč pohol dolu svahom, obklopila ho ešte hustejšia hmla. Sprievodca čoskoro složil pušku do zbrojovej skrine a obzrúc jej ostatný obsah, prehliadol aj pištole za pásom, potom nazrel do menšej skrine pod sedadlom, v ktorej bolo niekoľko kusov kováčskeho náčinia, pár pochodní a trúdová krabica. Bol úplne vystrojený na ten prípad, ak by vietor vyhasil lampy koča, čo sa občas stávalo a vtedy stačilo, aby sa uzavrel, dal pozor, aby ocieľkou z kremeňa vykresaná iskra neodfrkla do slamy a (ak mal šťastie) so snesiteľnou istotou a ľahkosťou za päť minút získal svetlo zase.

„Tom!“ zavznelo tlmene so strechy koča.

„Halló, Joe.“

„Počul si ten odkaz?“

„Počul, Joe.“

„Čo si si z neho vybral, Tom?“

„Voskrz nič, Joe.“

„Zvláštna náhoda,“ hundral sprievodca, „so mnou je to tiež tak.“

Jerry, keď zostal sám v hmle a tme, sosadol hneď, nielen aby ušetril koňa, ale aby si sotrel blato s tvári a aby so strechy klobúka, do ktorej by sa bolo mestilo pol gallona, striasol vodu. Stál tam s opratou ovesenou na zablatenom rameni, kým len zvuk kolies nezanikol cele a zavládlo zase úplné ticho noci, len potom sa pustil dolu kopcom.

„Po tom cvale od Temple-baru, stará pani, nechcem upotrebiť tvoje čongále, kým len nesídeme na rovinu,“ riekol zachrípnutý posol. Vzkriesený k životu. To je čudesný odkaz. To nie je pre teba, Jerry! Never, vravím ti, Jerry! Prišiel by si do pekelného položenia, keby tak vkriesenie ku životu prišlo do módy, Jerry!“