ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa dostavník dopoludnia šťastne dostal do Doveru, v hostinci „Kráľa Jura“ hlavný čiašnik, ako obyčajne, otvoril dvere koča. Robil to s istou okázalosťou, lebo cestovanie v dostavníku z Londýna v zime považovalo sa za hrdinský skutok, ku ktorému chrabrému cestujúcemu bolo možno blahoželať.

Ale teraz bol tu len jedon chrabrý cestujúci, ktorému bolo možno blahoželať; lebo druhí dvaja cestou vystúpili na rozličných miestach určenia. Pliesňou odporne zapáchajúce tmavé nútro koča s vlhkou a špinavou slamou podobalo sa psiemu brlohu. Cestujúci, Mr. Lorry, keď vystupoval, plný slamy, zahalený do chlpatého pokrovca, s pokrcmaným klobúkom a zablatenými holienkami, podobal sa nápadne veľkému psovi.

„Čiašnik, ide zajtra poštová loď do Calais?“

„Áno, pane, ak pohoda vydrží a ak bude priaznivý vietor. Príliv nastane asi o druhej popoludní, pane. Prajete si posteľ, pane?“

„Neľahnem si pred večerom, ale chcem mať ložnicu a holiča.“

„A potom raňajku, pane. Ráčte tadiaľto, pane. Zaveď pána do Concordu! Pánovu batožinu a teplú vodu do Concordu! Vyzuj pánovi čižmy v Concorde. (Nájdete tam príjemný ohník, pane.) Nech prijde holič do Concordu. Tak hybaj, hybaj sa do Concordu!“

Concordom nazvaná ložnica podržaná bola pre cestujúcich, ktorí prišli s dostavníkom a keďže cestujúci dostavníka zababušení boli od hlavy až po päty, táto chyža pre obyvateľov hostinca „Kráľa Jura“ bola zaujímavá preto, že do nej videli vchádzať len jedon druh človeka, kdežto z nej vychodili najrozmanitejší ľudia. Preto druhý čiašnik, dvaja sluhovia, niekoľko dievčat a gazdiná ponevierali sa práve na rozličných miestach na ceste medzi Concordom a kaviarňou, keď jedon asi šesfdesiatročný pán, oblečený v úhľadnom, trocha obnosenom, ale zachovalom, kávovom obleku, ktorý nad vreckami mal veľké, štvorhranné príchlopky a na rukávoch manžety, šiel raňajkovať.

Predpoludním kaviareň nemala druhého hosťa ako práve toho do kávových šiat oblečeného pána. Raňajkový stôl pritisnutý bol pred krb a keď tam sedel ožiarený svetlom ohniska, čakajúc na jedlo, sedel tak ticho, ako by bol sedel ku portretu.

Zdal sa byť veľmi riadnym a poriadkumilovným, keď tak sedel s rukami položenými na kolenách, kým v jeho dlhej veste hlasné hodinky tikaly zvučnú kázeň, akoby chcely svoju vážnosť a dlhovekosť porovnávať s ľahkovážnosťou a pomíjajúcnosťou plápolajúceho ohňa. Mal oblé lýtka a bol na ne trochu pyšný, na nich vypínaly sa priliehavé, kávové pančuchy z jemného pletiva; mal jednoduché, ale vkusné topánky a spony. Nosil nápadne malú, úhľadnú, kaderavú, tesne priliehavú, ľanovú parochňu, ktorá bola zhotovená pravdepodobné z vlasov, ale zdala sa byť snovaná z hodvábu, alebo zo sklenných vláken. Bielizeň v porovnaní s pančuchami nebola natoľko jemná, ale bola biela ako pena o blízky breh sa rozrážajúcich vĺn, buďto ako plachty, ktoré sa na ďalekom mori skvely v lúčoch slnca. Jeho tvár, majúcu obyčajný a pokojný výraz, pod zvláštnou parochňou osvetľoval pár vlhkých, ešte vždy žiarivých očí, ktoré sa v predošlých rokoch dosť natrápily svojho majiteľa, kým im nanútil pokojný a zdržanlivý výraz úradníka Tellsonovej Banky. Jeho líca maly zdravú farbu, jeho, hoc aj vráskovitá tvár nejavila stopy prílišných starostí. Tak sa zdá, že dôverných, neženatých úradníkov Tellsonovej Banky zaujímaly hlavne len cudzie starosti a tuším, takéto z druhej ruky pochodiace starosti možno práve tak ľahko shodiť, ako pod rukou kúpené šaty.

Aby sa cele podobal človeku, ktorý sedí k portrétu, Mr. Lorry zdriemnul. Zobudil sa, keď mu priniesli raňajku, riekol tedy čiašnikovi, ktorý mu pritisol bližšie kreslo:

„Prichystajte izbu pre mladú dámu, ktorá môže prijsť v hocktorej čiastke dňa. Môže byť, že sa bude spytovať na Mr. Jerrisa Lorryho, buďto len na pána z Tellsonovej Banky. Oznámte mi to potom.“

„Áno, pane. Tellsonova Banka je v Londýne, pane?“

„Áno.“

„Áno, pane. Často máme to šťastie, že môžeme vítať u nás vašich, medzi Londýnom a Parížom sem u ta cestujúcich pánov, pane. Páni od Tellsona a spoločníkov veľa cestujú.“

„Áno. Sme práve tak francúzskou ako anglickou bankou.“

„Áno, pane. Myslím však, že vy, pane, necestujete veľa?“

„V posledných rokoch nie. Je tomu už pätnásť rokov ako sme — ako som — posledný raz prišiel z Francie.“

„Vskutku, pane? To bolo pred tým, ako som sem prišiel, pane. Ešte prv, ako sem prišiel náš majiteľ. ,Jur‘ bol vtedy v iných rukách, pane.“

„Myslím.“

„Stavil by som sa o značný groš, pane, že taký Dom ako je Tellsonovský, prekvital nielen pred pätnástimi, ale už aj pred päťdesiatimi rokami.“

„Môžte to ztrojnásobniť a povedať, že pred stopäťdesiatimi rokmi a nebudete ďaleký pravdy.“

„Vskutku pane?“

Keď so začudovanou tvárou odstúpil od stola, čiašnik preložil si obrúsok zpod pravého ramena pod ľavé, zaujal pohodlné postavenie a stál pozorujúc jediaceho a popíjajúceho hosťa ako z nejakého observatória alebo zo strážnej veže, práve tak ako je to zvykom čiašnikov od nepamäti sveta. Keď sa Mr. Lorry naraňajkoval, šiel sa prechádzať na pobrežie. Malé mesto Dover s úzkymi, krivolakými ulicami skrylo sa pred pobrežím a hlavu vsunulo medzi vápencové bralá ako nejaký morský pštros. Pobrežie bolo púšťou morských vĺn a skál, ktoré sa nad nimi divo srážaly, more robilo, čo sa mu zachcelo a záľubou mora je ničenie. Hnalo sa s jakotom proti mestu a bralám, šialene rvúc brehy. Medzi domami povetrie tak silne zapáchalo, šťavy boly preplnené chorými rybami, ako chorí ľudia idú sa kúpať do mora. V prístave sa slabo zapodievali rybárstvom, ale zato hodne blúdili nocou a pozorovali more menovite vtedy, keď príliv dosahoval vrchola. Drobní kramári, ktorí sa sotva zapodievali obchodom, občas nevysvetliteľným spôsobom nadobudli si veľký majetok a zaujímavé bolo, že na okolí nik nemal rad zapaľovača lámp.

Keď sa chýlilo k odpoludniu a povetrie, ktoré s času na čas bolo natoľko čisté, že bolo možno vidieť francúzsky breh, zase sa naplnilo parou a hmlou a zdalo sa, akoby aj myšlienky Mr. Lorry boly zakabonené. Keď sa zatmelo a on si sadol pred krb kaviarne, čakajúc na obed práve tak ako čakal na raňajku v rudej žiare ohňa, jeho myseľ horlive kopala, kopala a kopala.

Po obede nemôže škodiť fľaša červeného vína tomu, kto kope v rudom žaratoku, leda že ho odtiahne od práce. Mr. Lorry dlhý čas sedel nečinne a práve si naplnil posledný pohár s takou úplnou spokojnosťou, aká sa vyskytuje pri obstarlých pánoch sviežej pleti, ktorý dopili sklenicu vína, keď z úzkej ulice akoby bol zavznel hrkot kolies, ktoré potom zabočily na dvor hostinca.

Nedotknutý pohár položil na stôl. „To je slečna!“ riekol.

Za niekoľko minút vstúpil čiašnik, oznamujúc, že slečna Manettova prišla z Londýna a rada by videla pána od Tellsonovcov.

„Tak rýchlo?“

Slečna Manettova cestou pojedla trocha zákuskov, nežiadala si občerstvenie a veľmi súrne chcela by hneď hovoriť s pánom od Tellsonovcov, ak by sa mu páčilo a nebolo mu to na ťarchu.

Pán od Tellsonovcov nemohol nič iné robiť ako s výrazom zúfalosti vyprázdnil pohár, napraviť si pri ušiach čudnú parochničku a nasledovať čiašnika do chyže slečny Manettovej. Bola to priestranná, tmavá, chmúrnym, koňskou srsťou opleteným náradím zariadená izba, s ťažkými, veľkými stolmi. Tieto boly tak často natierané olejom, že plocha na prostriedku chyže stojaceho stola chmúrne odzrkadlovala dva štihlé svietniky, ako by boly pochované do hrobu z mahagóny a kým ich z neho nevykopú, akoby nebolo možno od nich očakávať svetla.

Šero bolo tak ťažko preniknuteľné, že Mr. Lorry kráčajúc po ošumelom perzskom koberci, myslel, že slečna Manettova v tomto okamihu je v súsednej izbe, až keď prešiel popri dvoch štihlých svietnikoch, zbadal asi sedemnásťročnú, mladú dámu, ktorá v jazdeckom plášti stála medzi stolom a krbom, držiac v ruke za stuhu cestovný slamenný klobúk. Keď zbadal drobnú, krehkú, peknú postavu so zlatými kaderami, keď sa jeho zrak stretol s pátravým pohľadom dvoch modrých očí a zbadal čelo, prejavujúce zvláštne schopnosti (bolo tak svieže a hladké), na ktorom sa odzrkadľoval výraz, čo nebol práve zrakom zmätenosti, alebo údivu, strachu, buďto vznetom utkvelej zvedavosti, napriek tomu, že sa na ňom zračily všetky štyri pohnutia, keď všetko toto zbadal, zrazu pred jeho duchovným zrakom oživnul obraz dieťaťa, ktoré v chladnom počasí, keď padal prudký ľadovec a more sa vztekalo, plaviac sa tým istým kanálom, držal v ramenách. Obraz zmizol, ako nádych s povrchu zrkadla, ktoré stálo za devou, na jeho ráme viditeľný bol pochod černošských amorettov, nejednomu chybela hlava a všetky boly zmrzačené, kým v čiernych košoch ovocie mŕtveho mora núkali čiernym bohyňam — a on pozdravil Miss Manettovú obvyklou poklonou.

„Ráčte si sadnúť, pane,“ riekla veľmi zvučným a mladistvým hlasom, ktorý mal len veľmi slabý záchvev cudzoty.

„Ruku ľúbam, miss,“ riekol Mr. Lorry, so zdvorilosťou dávnejších čias, keď opakoval obvyklú poklonu a sadol si.

„Dostala som včera list od bankového závodu, v ktorom mi oznamujú, že nejaká nová zvesť, alebo odhalenie —“

„Na slove nezáleží, Miss; každé zodpovedá.“

„Ohľadne malého majetku chudáka môjho otca, ktorého som nikdy nevidela — je tak dávno mrtvý —“

Mr. Lorry zahniezdil sa na stoličke a vrhnul nepokojný pohľad na pohostinný pochod amorettov. Ako by tieto, s ich nemožnými košmi mohli niekomu pomoci!

„Je potrebné tedy, aby som cestovala do Paríža, aby som tam nadviazala styky s jedným z banky, ktorý k vôli tej veci tiež cestuje do Paríža.“

„To som ja.“

„Bola som na to pripravená, pane.“

Poklonila sa mu (v tom čase sa mladé dámy klaňaly), pekne vyjadreným želaním chcela dať na javo, že cíti, nakoľko starším a múdrejším je on ako ona. A poklonila sa mu znova.

„Odpovedala som banke, pane, že ak tí, ktorí svojou radou mi tak láskave pomáhajú, za dobré uznávajú, aby som cestovala do Francie, ja ako sirota, ktorá nemá priateľa, čo by ju odprevadil, bola by som rada, keby som cestou mohla byť pod ochranou tohoto ctihodného pána. Tento pán už bol odišiel z Londýna, ale myslím, že vystrojili za ním posla, ktorý ho mal poprosiť, aby tu na mňa počkal.“

„Ja som bol tak šťastný,“ riekol Mr. Lorry, „prijať to poverenie. Budem ešte šťastnejší, ak ho budem môcť uskutočniť.“

„Ďakujem vám z tej duše, pane. Povedali mi v banke, že vy, pane, mi vysvetlíte podrobnosti obchodu a mám sa vraj, pripraviť na prekvapujúce zprávy. Pripravila som sa dľa možnosti čo najlepšie a prirodzene mám silný a chtivý záujem dozvedieť sa tie podrobnosti.“

„Prirodzene,“ riekol Mr. Lorry. „Áno — ja —“

Po prestávke, kým si pri ušiach upravil plavú parochňu, riekol:

„Veľmi ťažko je to začať.“

Nezačal, ale v nerozhodnosti stretol sa s jej pohľadom.

Na mladom čele zase sa objavil ten zvláštny výraz — ale napriek svojej zvláštnosti bol pekný a charakteristický — a ona zdvihla ruku, akoby pohybom nevdojak chcela zastaviť letiaci tieň.

„Nepoznala som vás pred tým, pane?“

„Nie?“ riekol Mr. Lorry a vystrel roztvorené ruky s dôvodiacim úsmevom.

Medzi brvami a práve nad malým ženským noštekom, ktorý mal tak krehké a jemné ťahy aké len byť môžu, výraz sa prehĺbil, keď si zamyslene sadla do kresla, pri ktorom dovtedy stála. Pozoroval ju v dume a keď pozdvihla oči, pokračoval:

„Vo vašej adoptovanej vlasti, myslím, nemôžem urobiť nič lepšie, ako oslavovať vás čo mladú, anglickú dámu, Miss Manetteová?“

„Nech sa vám páči, pane.“

„Miss Manetteová, som obchodníkom. Musím uskutočniť obchodné poverenie. Kým ma budete počúvať, prosím, považujte ma za hovoriaci stroj — veď vskutku nie som ničím iným. S dovolením, rozpoviem vám históriu našej jednej stránky.“

„Históriu!“

Zdalo sa, že schválne nechce rozumieť ňou zopakované mu slová, keď dodal náhle: „Áno,obchodnej stránky, v bankovom obchode tak menujeme ľudí, s ktorými máme obchodné styky. Ten pán bol z Francie, bol učencom, vehlasným učencom — lekárom.“

„Nie z Beauvais?“

„Prečo, áno, z Beauvais. Ako Monsieur Manette, váš otec, aj ten pán bol z Beauvais. Aj on, práve tak, ako váš pán otec, mal tiež v Paríži veľkú deputáciu. Mal som tú česť poznať sa s ním tam. Naše styky boly obchodné, ale dôverné styky. V tom čase bol som v našom francúzskom obchodnom dome — mohlo to byť pred dvadsať rokmi.“

„V tom čase, smiem sa spýtať, v ktorom čase, pane?“

„Miss, hovorím o čase pred dvadsať rokmi. Vzal si za ženu anglickú dámu a ja som bol jedným svedkom. Jeho veci, práve tak ako veci mnohých iných francúzskych rodín boly v rukách Tellsonovcov. Na podobný spôsob som, buďto bol som tútorom alebo kurátorom nejednej našej stránky. Toto sú všetko obchodné vzťahy, niet v nich priateľstva, ani zvláštneho záujmu, buďto citu. V mojom obchodnom živote prechodil som od jednoho ku druhému, práve tak ako behom obchodného dňa idem od jednej ku druhej stránke; zkrátka, nemám citov; som len strojom. Ale, aby som pokračoval —“

„Ale veď je to história môjho otca, pane; začínam myslieť“ — a zvláštne zadumané čelo sa k nemu pozorne obrátilo — „že keď som osirela, napriek tomu, že moja mať len dvoma rokmi prežila môjho otca, vy ste ma zaviezli do Anglie. Som v tom takmer celkom istá, že ste to boli vy.“

Mr. Lorry vzal jej váhavú rúčku, ktorá sa k nemu dôverne vystrela a pritisol ju k perám s istou okázalosťou. Potom zaviedol mladú dámu zase na jej miesto, ľavou rukou držiac operadlo stolice a upotrebujúc pravicu raz k hladkaniu brady, k naprávaniu parochne za ušami, buďto k zdôrazňovaniu slov, stál, hľadiac nadol do jej tvári, kým ona sediac, pozerala naň do hora.

„Miss Manettová, bol som to ja. A vy nahliadnete, že to, čo som teraz povedal o sebe, je číra pravda, že nemám citov a všetky moje vzťahy, ktoré mám k svojim blížnym, sú len čisto obchodného rázu, keď pomyslíte na to, že som vás od toho času nikdy nevidel. Nie, boli ste dosiaľ pod poručenstvom Tellsonovskej firmy, kým som ja bol zaujatý inými vecami tohoto obchodneho domu. City! Nemám pre ne času, nemám k nim príležitosti. Celý môj život, miss, plynie v otáčaní ohromného peňažného šľapacieho mlyna.“

Keď Mr. Lorry podal takýto divný opis každodenného behu svojej zaujatosti, obidvoma rukami upravil si na hlave plavú parochňu (čo bolo cele zbytočné, lebo nič nemohlo byť tesnejším a hladším ako táto) a potom zaujal predošlé postavenie.

„Až dosiaľ, miss (ako ste poznamenaly), siaha história vášho oželeného otca. Teraz nasleduje rozdiel. Keby váš otec nebol zomrel vtedy, kedy zomrel. — Neľakajte sa! Ako vás prehradilo!“

A vskutku ustrnula a chytila jeho zápestie obidvoma rukami.

„Prosím,“ riekol Mr. Lorry chlácholiacim hlasom a pustiac operadlo stolice a ľavicu položiac na prosebné prsty, ktoré ho schvátily s prudkou triaškou: „Prosím stíšte vaše vzrušenie — jedná sa len o obchodnú vec. Ako som povedal.“ —

Jej pohľad ho natoľko vzrušil, že zastal, váhal a potom pokračoval znova:

„Ako som povedal, keby Monsieur Manette nebol zomrel; keby bol zrazu a ticho zmizol; keby ho tak boli ukryli bez stopy; keby bolo bývalo ťažko si predstaviť, na aké hrozné miesto, kde by ho nebolo bývalo možno nájsť nijakým spôsobom; keby medzi svojimi spoluobyvateľmi bol mal nepriateľa, ktorý mal také privilégiá, o ktorých za mojich čias aj tí najsmelší, ktorých som poznal tam za vodou, odvážili sa hovoriť len šeptom; na príklad, keď mal k tomu právo podpísaný zatykač vyplniť akýmkoľvek menom a zatknutého mohol dal zavreť do zabudnutosti väzenia na akokoľvek dlhý čas; keby jeho žena márne bola prosila kráľa, kráľovnú, dvor, kňažstvo, domáhajúc sa o ňom zvesti: tak história vášho otca bola by históriou toho nešťastného gentlemana, lekára z Beauvais.“

„Prosím vás, pane, povedzte mi viacej.“

„Chcem. Budem pokračovať. Znesiete to?“

„Všetko znesiem skôr, ako neistotu, v ktorej ste ma nechali v tomto okamihu.“

„Hovoríte pokojne a ste pokojná. To je dobre!“ (Jeho chovanie však svedčilo o menšej pokojnosti, ako jeho slová.) „Obchodná vec. Považujte to za obchod, za vec, ktorú treba vybaviť. Keby tak žena toho lekára, hoc bola múdrou a veľmi smelou ženou, bola nesmierne trpela pre túto vec pred narodením malého dieťaťa.“

„Dieťa bolo dievčatkom, pane.“

„Dievčatkom. To — to — je obchodná vec — neznepokojujte sa. Miss, keby tak tá biedna pani pred narodením dieťaťa bola toľko trpela, že sa napokon rozhodla ušetriť úbohé dieťa, aby sa nedozvedelo o bolestiach, ktoré musela pretrpieť v tak hojnej miere a keby ho bola vychovala v tom povedomí, že jeho otec umrel. — Nekľakajte! Pre Boha, prečo by ste mali predo mnou kľačať!“

„Pravdu. Ó, drahý, dobrý, milosrdný pane, len pravdu!“

„To — to je obchodná vec. Mätiete ma a ako mám vybaviť obchodnú vec, keď som zmätený? Buďme chladnokrevní. Bolo by to také obodrujúce, keby ste mi vedeli povedať na pr.: koľko je deväť ráz deväť penny, lebo koľko shillingov je v dvadsať guineach. Bol by som o veľa uspokojenejší ohľadne vášho duševného stavu.“

Bez toho, že by bola priamu odpoveď dala na jeho vyzvanie, deva, keď ju nežne zdvihol, sedela tak pokojne a ani jej ruka, ktorá ešte vždy kŕčovite svierala jeho zápästie, nechvela sa jej už tak ako driev, tak že aj Mr. Jarvis Lorry bol pokojnejší.

„Tak, tak. Smelosť! Obchod! Máte pred sebou obchod; výnosný obchod. Miss Manet, to je dielo vašej matky. A keď zomrela — myslím so zlomeným srdcom — keď vonkoncom neprestala bezvýsledne pátrať po vašom otcovi, nechala vás tu, dvojročnú, aby ste vyrástly na kvetúcu, peknú a šťastnú, bez mraku, obáv a neistoty, či váš otec skoro zahynul, buďto či sa dlhé roky trápil vo väzení.“

Keď povedal tieto slová, s udiveným súcitom pohliadol na rozvlnené, zlaté vlasy devy, ako by si bol predstavoval, že tieto by už boly pretkané šedinami.

„Viete predsa, že vaši rodičia nemali veľký majetok a čo mali, to bolo zabezpečené pre vás a pre vašu matku. Peniaze, lebo iný majetok nebol dosiaľ najdený; ale —“

Cítil, že mu deva tesnejšie sviera zápästie a zastal. Výraz, ktorý sa objavil na jej čele, ktorý natoľko upútal jeho pozornosť a teraz bol nehybný, prehĺbil sa na bolesť hrúzy.

„Ale na — našli ho. Žije. Veľmi sa zmenil, čo je pravdepodobné; je z neho len troska; ale úfame sa tomu najlepšiemu. Predsa žije. Vášho otca zaniesli do domu jeho bývalého sluhu v Paríži a my ideme ta: ja aby som, ak možno, ustálil jeho totožnosť, vy aby ste ho vrátily životu, láske, povinnosti, pokoju a odpočinku.“

Prebehla ju chladná triaška, ktorá prešla aj na neho. Tichým, jasným, ale hrúzou otupeným hlasom riekla, ako by vravela zo sna:

„Idem, aby som videla jeho Ducha! To bude jeho Duch a — nie on!“

Mr. Lorry pokojne hladkal ruky, ktoré schvátily jeho rameno.

„Tak, tak, tak! Len tíško, tíško! Teraz už viete to najlepšie, aj to najhoršie. Už ste na dobrej ceste k chudákovi tomu ubiedenému gentlemanovi a po šťastnej morskej plavbe a po ceste na suchu čoskoro budete pri jeho drahom boku. Ona opakovala tým istým tónom, ktorý sa zmenil na šepot:

„Bola som slobodná a šťastná, ale jeho duch ma nikdy nestrašil!“

„Len jednu vec ešte — riekol Mr. Lorry so zvláštnym prízvukovaním, aby inde odklonil, jej pozornosť: našli ho pod iným menom; jeho vlastné je dávno zabudnuté, lebo zatajené. Darmo by sme za tým pátrali, viacej ako nadarmo by sme sa prezvedali, či na neho tam cez roky zabudli a či ho zúmyseľne väznili. Viacej ako márne by bolo teraz stopovať, lebo by to bolo nebezpečné. Najlepšie bude nespomínať vec na nijaký spôsob, ale na každý prípad aspoň na nejaký čas odviezť ho z Francie. Ešte aj ja, ktorý ako Angličan som natoľko bezpečný, ba i Tellsonovci, ktorí sú tak dôležitými v úveroch Francie, vyhýbame všemožne, chránime sa spomínať tú vec. Ohľadom na ňu nemám pri sebe ani kúštik papiera. To je cele tajná služba. Úverové listiny, značky, záznamy, shrnuté sú v jednom riadku: „Vzkriesený k životu“; to môže znamenať hocičo. Ale, čo sa stalo! Veď nerozumie ani slovo! Miss Manette!“

Cele ticho a nehybne, bez toho, že by bola nazad klesla do kresla, bezcitne sedela pod jeho rukami, s otvorenými a na neho uprenými očima a ten posledný výraz ako by bol býval vyrytý, lebo vypálený na jej čele. Tak kŕčovite mu svierala rameno, že on v obave, aby jej nezapríčinil bolesť, neodvážil sa vyprostiť ho; preto hlasne volal o pomoc, bez toho, že by sa bol pohnul.

Žena zdivelého výzoru, pri ktorej, hoc aj bol rozčulený Mr. Lorry zbadal, že je celá červená, že má červenú tvár, červené vlasy a že má oblečené úzke šaty mimoriadneho strihu a má na hlave podivný, drevenej mierke, lebo veľkému Stiltonovskému siru podobný čepiec, vrútila sa do chyže, predstihnúc služobníctvo hostinca a rýchlo rozriešila otázku, ako má byť vyprostený zo sovrenia chudinky mladej dámy, položiac osmahlú ruku na jej hruď, odsotila ho razom k najbližšej stene.

(„Vskutku myslím, že je to mužský!“ povedal si Mr. Lorry so zatajeným dychom, keď letel ku stene.)

„A na čo tu hľadíte?“ skríkla táto figúra na služobníctvo hostinca. „Prečo nedonesiete potrebné veci, čo tu hľadíte na mňa? Či je čo na mne obzerať, je? Prečo neidete doniesť potrebné veci? Hneď sa dozviete, zač toho lokeť, ak nedonesiete čpavok, studenú vodu a ocot, rýchlo, či sa praciete!“

Okamžite sa rozptýlili, aby doniesli tieto kriesivé prostriedky; a ona nežne položila pacientku na pohovku a ošetrovala ju s veľkou zbehlosťou a nehou; menovala ju „pokladom“ a „svojím vtáčikom“ a rozostrela jej zlaté vlasy na plecia s veľkou hrdosťou a opatrnosťou.

„A vy hnedý!“ riekla, obrátiac sa zlostne k Mr. Lorrymu; „či ste jej nevedeli povedať to, čo ste jej mali povedať bez toho, že by ste ju boli na smrť podesili? Pozrite sa na jej krásnu, bledú tvár a na jej chladné ruky. A vy chcete byť bankárom?“

Otázka, na ktorú bolo tak ťažko odpovedať, Mr. Lorryho natoľko pomiatla, že sa len zďaleka mohol prizerať s menším súcitom a pokorou, keďže táto silná žena rozprášila služobníctvo hostinca s tou záhadnou vyhrážkou, že im „ukáže, zač toho lokeť“, ak tam budú stáť a hľadieť; postupom odborných zákrokov čoskoro ju prebrala a láskajúc sa s ňou, jej umdlenú hlávku položila si na plece.

„Úfam sa, že jej už teraz bude lepšie,“ riekol Mr. Lorry.

„Nie vám má čo ďakovať, vy hnedý, ak jej bude. Moja drahá krasotinka!“

„Úfam sa!“ riekol Mr. Lorry, po druhej prestávke, s koľkýmsi súcitom a pokorou, „že odprevadíte Miss Manetteovú do Francie?“

„Je to ľahko možné!“ vetila silná žena. „Ak mi to bolo raz súdené, aby som sa preplavila cez tú slanú vodu, predpokladáte, žeby mi Prozreteľnosť bola vyznačila miesto na ostrove?“

A keďže to bola zase taká otázka, na ktorú je ťažko odpovedať, Mr. Jarois Lorry sa utiahol, aby nad ňou premýšľal.