ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je to podivná vec, nad ktorou sa hodno zamyslieť, že každá ľudská bytosť je tak sostrojená, aby bola hlbokým tajomstvom a mystériumom pre každého druhého človeka. Je to divné, keď nocou vstúpim do veľkého mesta, musím sa domnievať, že každý z tých chmúrne vyčnievajúcich domov má svoje tajomstvo; že každá z jeho svetlíc sa halí do tajuplnosti, že v stotisícich hrudiach bijúce, každé srdce má predstavy, ktoré sú záhadou aj pre tie najbližšie srdcia! Tomu možno pripísať aj strach smrti. Nemôžem už viacej obracať listy tej druhej knihy, ktorú som miloval a márna je nádej, že ju časom budem môcť čítať. Nemôžem viac nahliadnuť do vôd nesmiernej hĺbky, v ktorých keď boly na okamih ožiarené svetlom, spozoroval som zakopané poklady a iné potopené veci. Bolo súdené, aby sa kniha zatvorila navždy, keď som stačil prečítať len jednu stranu. Bolo súdené, aby voda bola sovrená večným mrazom, keď si svetlo pohrávalo na jej zrkadle a ja nič netušiac stál som na brehu. Zomrel mi priateľ, zomrel mi súsed, zomrela aj radosť mojej duše, moja láska; toto je neúprosným potvrdením a pokračovaním toho tajomstva, ktoré vždy bolo v tej osobnosti, a ktoré budem v sebe nosiť do konca života. Či má toto miesto, ktorým kráčam, cmiter, v ktorom by bol v jeho najvnútornejšej osobnosti najnevyspytateľnejší spáč, ako sú pre mňa činní obyvatelia mesta, buďto ako som ja pre nich?

Z tohoto prirodzeného a neodcudziteľného dedictva posol-jazdec mal podiel práve tak ako kráľ, prvý minister štátu, buďto najbohatší kupec Londýna. Práve tak aj tí do úzkeho vnútra starého, rozheganého dostavníka zatvorení traja cestujúci; boli tajomstvom jedon pre druhého tak, ako keby každý bol sedel vo vlastnom, šiestimi, alebo hoc šesdesiatimi paripami ťahanom koči a keby ich bola delila šírka celého grófstva.

Posol ponáhľal domov ľahkým klusom, zastaviac sa dosť často v pocestných krčmách k vôli nápoju, ale vynasnažoval sa zachovať tajomstvo a mať stiahnutý klobúk na oči. Jeho oči sa k tomu hodily, boli čierne, bez zvláštnej hĺbky, farby a tvaru, ležaly príliš blízko seba — akoby sa boly bály, že ich pri dačom pristihnú, ak budú ďalej od seba. Malý nekalý výraz pod trojhranným, ošumelým, trojuholnému pľuvátku podobným klobúkom a nad veľkým šálom, ktorý mal ovinutý okolo hrdla a brady a ktorý mu splýval skoro až po kolená. Keď sa jazdec zastavil k vôli nápoju, odhrnul si šál ľavou rukou, ale len na okamih, kým pravicou vlial do seba pálenku; akonáhle to urobil, zahalil sa zase.

„Nie, Jerry, nie!“ riekol posol, baviac sa jazdou tou istou myšlienkou. „To by nebolo pre teba, Jerry. Jerry, ty statočný obchodník, tento obchod by sa ti nehodil! Vzkriesený! Nech sa prepadnem, ak nebol podgurášený!“

Toľko si lámal nad odkazom hlavu, že pár raz musel sňať klobúk, aby sa poškrabal za uchom. Odhliadnuc od tyla, ktoré bolo lysé, mal čierne, tvrdé vlasy, ktoré sa ježily a ktorými bol zarastený skoro až po široký, stlapačený nos. Jeho štica zdala sa byť kováčskym dielom a podobala sa skôr okraju železnými špinármi opatrenej steny, ako vlasmi zarastenej hlave, takže aj najodvážnejší preskakovač kozy bol by ho považoval za nebezpečný predmet skoku.

Kým klusal zpät, s odkazom ktorý mal odovzdať nočnému vratnému, dlejúcemu v priečinku brány Tellsonovej Banky pri Tempel-bare, ktorý ho mal zase dnuká odovzdať vyšším úradom, nočné tiene nadobudly taký tvar u jazdca, aký skrsal z odkazu a u koňa taký, že ho znepokojoval. Musel byt mnohoraký, lebo kôň sa ľakal na ceste každej tiene.

Zatiaľ sa dostavník terigal, trmácal, vrzgotal a nadhadzoval nudnou cestou, so svojimi troma nevyzpytateľnými cestujúcimi, ktorým sa nočné tiene javily tiež takými, ako im ich vykúzlily driemajúce oči a tekavé myšlienky.

Tellsonova Banka hrala v dostavníku dôležitý zástoj. Cestujúci banky nastoknúc si na jedno rameno kožený remeň, ktorý mu bránil, aby nepadol na proťajšieho cestujúceho a nevtlačil ho do rohu, keď sa koč nadhodil — podriemkaval na svojom mieste s poloprižmúrenými očami, kým malé kočiarové okná a cez ne tlumene presvitajúce svetlo kočiarových lámp, oproti sediaci, do plášťa zahalený cestujúci, v jeho duši vznietily obraz banky, v ktorej uzavieral báječné obchody.

Hrkotanie šírov považoval za cvengot peňazí a za päť minút honoroval množstvo zmeniek, ktoré by Tellsonovci neboli mohli vyplatiť všetkým domácim a zahraničným stránkam dovedna ani za tri razy tak dlhý čas. Pred pútnikom sa potom otvorily podzemné, bezpečnostné siene Tellsonovej Banky so svojimi cennými zásobami a tajomstvami, ktoré mu boly známe (a vedel o nejednom), a on vstúpil dnu s veľkými kľúčami pri matne kmitajúcej sviečke a našiel ich v bezpečnosti, istote v pokoji a poriadku práve tak, ako ich videl posledný raz.

Napriek tomu, že ho banka stále sprevádzala a aj koč bol vždy s ním (sťa bolesť v opiovom omámení) cez celú noc neprestajne vlíval na neho aj beh iných dojmov. Snažil sa niekoho vykopať z hrobu.

Ktorá z množstva tvárí, čo sa mu zjavovaly, bola pravá tvár pochovaného, to mu nočné tiene neprezradily, ale všetky ukazovaly tvár štyridsaťpäťročného mužského a odlišovaly sa podstatne len v bolestnom výraze a v príšernosti svojich vyhubnutých a vychradnutých obličajov. Hrdosť, opovrhovanie, vyzývavosť, vzdor, pokora, vzlykanie sa nasledovaly; práve tak ako vpadnúté líca, smrteľná bledosť, vycivené ruky a postavy. Ale tie rozličné tváre boly vlastne jednou a tou istou tvárou a každá hlava bola predčasne zošedivela. Driemajúci pútnik spýtal sa už stý raz tejto príšery:

„Ako dlho ste pochovaný?“

Odpoveď bola vždy tá istá: „Skoro osemnásť rokov.“

„Vzdali ste sa už každej nádeje, že vás vykopú.“

„Dávno.“

„Viete, že ste vzkriesený k životu?“

„Tak mi vravia.“

„Úfam sa, že sa radi vraciate do života?“

„Neviem.“

„Mám vám ju ukázať? Chcete ju vidieť?“

Na túto otázku dané odpovede boly rozličné a protimluvné. Zavše zavznela lámaná odveta: „Počkajte! Zavraždil by som sa, keby som ju privčas videl.“ Odpoveď znela zavše v záplave sĺz takto: „Zaveďte ma k nej.“ S času na čas sprevádzal ju pohľad vyjavených očí: „Neznám ju. Nerozumiem.“

Po takomto imaginárnom rozhovore pútnik v obrazotvornosti kopal, kopal a kopal — raz rýľom, potom zase veľkým kľúčom, i rukami — aby vyslobodil toho nešťastníka. Keď ho konečne vykopal, na jeho tvári a vlasoch bolo plno zeme a zrazu sa mu rozsypal na prach. Pútnik sa potom prebral, spustil oblok, aby skutočnosť hmly a dážďa pocítil na tvári.

Napriek tomu, že jeho otvorené oči vnímaly hmlu, dážď a pohyblivú žiaru lámp a popri ceste sa mihajúce krovie, vonkajšie nočné tiene splývali s nočnými tôňami vo vnútri koča. Skutočný bankový dom pri Templebare, skutočný obchod minulého dňa, skutočné bezpečnostné siene, skutočný za ním poslaný rýchly posol, skutočná zpiatočná odpoveď, boly tam všetko. Z ich hmlistej smesi vynorila sa príšerná tvár a on sa jej znova spýtal:

„Ako dlho ste pochovaný?“

„Bezmála osemnást rokov.“

„Úfam, že sa radi vraciate do života?“

„Neviem.“

On len kope — kope — kým ho netrpelivý pohyb spolucestujúceho neupozorní, aby zatvoril oblok a nastoknul si na rameno kožený remeň a zamyslel sa nad tými dvoma driemajúcimi postavami; jeho myseľ však znova sa zasní a nebadane zablúdi do banky a do hrobu.

„Ako dlho ste pochovaný?“

„Bezmála osemnásť rokov.“

„Vzdali ste sa už každej nádeje, že vás vykopú?“

„Dávno.“

Slová mu ešte znely v ušiach, ako by boly práve vyslovované — tak jasne mu znely v ušiach ako vskutku v živote povedané slová — a tu ustatý pútnik upovedomil si denné svetlo a zbadal, že nočné tiene zmizly.

Spustil oblok a hľadel na východ slnca. Pred ním stlal sa pahorok zoraného poľa, na ktorom ležal pluh, ako ho tam nechali včera večer, keď vypriahli kone; za ním húština krovia, červeno planúce a zlato-žlté listie ešte lpelo na kriakoch. Hoc bola pôda vlhká a chladná, nebo bolo jasné a slnce vychodilo žiarne, pokojné a krásne.

„Osemnásť rokov!“ riekol pútnik, pohliadnuc na slnce. „Milostivý Tvorca Dňa! Osemnásť rokov za živa pochovaný!“