ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Dobrý deň!“ riekol Defarge, pozerajúc na bielu hlavu, ktorá sa skláňala nad obuvou.

Hlava sa na okamih zdvihla a na pozdrav odpovedal slabý, akoby zďaleka pri chodiaci hlas.

„Dobrý deň!“

„Ako vidím ešte vždy tvrdo pracujete!“

Po dlhom mlčaní, hlava sa zase zdvihla na okamih a hlas odpovedal! „Áno — pracujem.“ Kalný pohľad zieral na spytujúceho, prv ako sa zase sklonil.

Mdlý hlas budil ľútosť a bol hrozný. Nebola to mdloba fyzickej slabosti, hoc čiastočne zapríčiňovalo ju aj dlhé väznenie a biedna strava. Jeho poľutovaniahodná zvláštnosť bola výsledkom samoty a mlčania. Bol akoby slabou ozvenou dávno odznelého slova. Úplne ztratil životnú silu a mohutnosť ľudského hlasu, a v smysloch budil dojem ako niekdy pekná farba, ktorá vybledla a zostala z nej biedna, bledá škvrna. Bol skleslý a tupý, podobal sa podzemnému zvuku. Tak výrazne vravel o beznádejnom a ztratenom stvorení a takýmto hlasom mohol asi spomínať nejaký vyhladovaný, v púšti osamelý, putovaním vyčerpaný pútnik svoj domov a priateľov prv ako si ľahol, aby dokonal.

Niekoľko minút uplynulo pri tichej práci a mdlé oči zase pozrely do hora: nie síce so záujmom a zvedavosťou, ale tupo a mechanicky vnímaly, že miesto, na ktorom stál jedine zbadaný hosť, nebolo ešte prázdne.

„Rád by som,“ riekol Defarge, „vpustil sem viacej svetla. Znesiete ho trochu viacej?“ a neodvrátil svoj pohľad od obuvníka.

Obuvník zastal v práci; zahľadel sa prázdnym pohľadom do zeme, pozrel najprv na jednu, potom na druhú stranu a napokon na hovoriaceho.

„Čo ste povedali?“

„Či znesiete trochu viacej svetla?“

„Musím zniesť, ak ho vpustíte,“ riekol. (Druhé slovo prizvukujúc cele hmliste.)

Krýdla otvorených dvier odchýlili väčšmi a upevnili ich na čas hákom. Široký pruh svetla padol do komôrky a osvietil robotníka ako odpočíval, s polo zhotovenou topánkou v lone. Niekoľko kusov obyčajných nástrojov a niekoľko rozličných koží ležalo u jeho nôh a na podlahe. Mal bielu, nepravidelne strihanú, nie práve dlhú bradu, vpadnutú tvár a zvláštne sa ligotajúce oči. Vpadlá, vychudnutá tvár bola by väčšmi robila jeho oči pod obrvami, ktoré boly ešte vždy čierne a pod rozcuchanými bielymi vlasmi aj vtedy, keby neboly bývalý vskutku také; ale boly od prírody veľké a takto zdaly sa byť neprirodzene veľkými. Žltá, roztrhaná, na hrdle roztvorená košela ukazovala jeho vyziable a zchudnuté telo. On sám, jeho vetchý, plátený kabát, ovisnuté punčochy, celé biedne, rozdriapané šaty, následkom nedostatočného styku s priamym svetlom a povetrím nadobudly jednakú, matnú, pergamenovej žltosti podobnú farbu, tak že ťažko bolo rozoznať jedno od druhého.

Jednu ruku držal medzi očami a svetlom a ešte aj jeho kosti zdaly sa byť priezračnými. Ako tam tak sedel s meravým, prázdnym pohľadom, zastanúc v práci, nepozrel na postavu, ktorá stála pred ním, bez toho, že by prv nebol pozrel pred seba na zem, na jednu i druhú stranu, akoby bol ztratil obyčaj spájať miesto a hlas; nevravel bez toho, aby zabudnúc prehovoriť, nebol sa driev takto okúňal.

„Chcete dokončiť dnes tento pár topánok?“ — spýtal sa Defarge a kynul Lorrymu, aby šiel napred.

„Čo ste povedali?“

„Chcete dokončiť dnes tento pár topánok?“

„Nemôžem povedať, že chcem. Predpokladám. Neviem.“

Ale otázka mu pripomenula prácu a sklonil sa nad ňu zase.

Mr. Lorry šiel ticho napred, nechajúc devu pri dverách. Keď tak minutu, alebo dve stál po boku Defargea, obuvník pozrel nahor. Nejavil prekvapenie pri pohľade na druhú postavu, ale nepokojné prsty jeho ruky zblúdily nad jeho pery, keď na ne pozrel (pery a nechty boly tiež bledé, olovenej farby), ruka mu zase skleslá na prácu a on sa zase schýlil nad topánku. Pohľad a čin zaujaly len okamih.

„Ako vidíte, máte hosťa“ — riekol Defarge.

„Čo ste povedali?“

„Máte hosťa.“

Obuvník pozrel sa ako driev bez toho, že by bol odtiahol ruku od práce.

„Počujete!“ riekol Defarge. „Je tuná pán, ktorý vie posúdiť podarenú topánku, na ktorej pracujete. Vezmite ju, pane.”

Mr. Lorry ju vzal do ruky.

„Povedzte pánovi, aký druh topánky je to a aj meno zhotoviteľa!“

Pred tým, ako odpovedal obuvník, nastala dlhšia prestávka:

„Zabudol som, čo ste sa ma spytovali. Čo ste povedali?“

„Povedal som, či by ste nevedeli povedať tomuto pánovi, aký druh topánky je to.“

„Ženská topánka. Je to vychádzková topánka pre mladú dámu. Dľa najnovšej módy. Nevidel som tú módu. Mal som v ruke jedon vzor.“ Pozrel na topánku s hrdým pohľadom.

„A meno zhotoviteľa?“ riekol Defarge.

Teraz, keď nemal prácu, zhybce pravej ruky položil do priehlbín ľavej a potom zhybce ľavej do priehlbín pravej ruky, potom si prešiel rukou bradu, toto robil v pravidelných premenách bez prestávky. Úloha, vylákať ho z bezmyšlienkovitosti, do ktorej vždy upadol po rozhovore, bola asi tá, ako keď treba veľmi slabého človeka vzkriesiť z omdlenia, buďto snažil sa zadržal dušu umierajúceho človeka, v nádeji, že bude možno sa od neho ešte niečo dozvedieť.

„Spytovali ste sa na moje meno?“

„Iste, že áno.“

„Stopäť, Severná Veža.“

„To je všetko?“

„Stopäť, Severná Veža.“

S tupým zvukom, ktorý nebol vzdychom, ni stonom, zase sa schýlil nad prácu, kým ho znova neoslovili.

„Vy nie ste obuvníkom z povolania?“ spýtal sa Mr. Lorry, pozrúc na neho pevným pohľadom.

Uprel prázdny pohľad na Defargea, ako by bol chcel otázku preniesť na neho; ale keď mu nepomohol, zase sa obrátil k dotazovateľovi, prv však hľadel na zem.

„Či som obuvníkom z povolania? Nie, nebol som obuvníkom z povolania. Naučil som sa tomu tuná. Sám som sa tomu naučil. Prosil som o dovolenie. —“

Zase bol roztržitý za pár minút, cez celý ten čas v odmeraných premenách hrajúc sa s rukami. Jeho zrak sa pomaly vracal a spočinul na tvári, s ktorej sa skĺzol, potom sa zachvel a zase začal hovoriť tak, ako keď človek prebudí sa náhle zo sna a vráti sa k predmetu minulej noci.

„Prosil som o dovolenie a horko-ťažko dostal som ho po dlhom čase a odvtedy robím topánky.“

Keď vystrel ruku za topánkou, ktorú mu vzali Mr. Lorry riekol, ešte vždy hľadiac na neho pevným pohľadom.

„Mesieur Manette, či sa na mňa nepamätáte?“

Topánka padla na zem a on utkvele pozrel na dotazovateľa.

„Mesieur Manette!“ Mr. Lorry položil ruku na rameno Defargea; „pamätáte sa na tohoto človeka? Pozrite sa na neho! Pozrite sa na mňa! Či sa nemarí vo vašej mysli rozpomienka na starého bankára, na dávny obchod, na starého sluhu, na staré časy, pane Manette?“

Keď dlhoročný väzeň striedavo hľadel utkvelým pohľadom na Mr. Lorryho a Defargea, cez čiernu hmlu, ktorá spadla na jeho myseľ, postupne sa piedieraly ťahy jasne premýšľajúceho umu a usídlily sa na prostriedku jeho čela. Čelo sa zakabonilo zase, ťahy zomdlely a zmizly; ale boly tam. Práve tak sa opakoval ten výraz na peknej, mladej tvári jeho dcéry, ktorá sa popri stene priplúžila k miestu, zkade ho mohla vidieť; stála tam a hľadela na neho, zo začiatku s desom súcitu vystrela pred seba ruky, aby ho keď nie zadržala, tak aspoň vyhla sa pohľadu na neho, teraz však siahala za ním, trasúc sa túžbou, aby jeho strašidelnú tvár privinula k svojej vrúcej hrudi, aby ho láskou vrátila životu, nádeji — tak zreteľne opakoval sa tento výraz (hoc aj v silnejších ťahoch) na jej mladej tvári, že zdalo sa, akoby pohyblivé svetlo s jeho tváre bolo prešlo na jej.

Ale na neho zase zaľahla mrákota. S unikajúcim záujmom hľadel na dvoch mužských a jeho oči v šerej rozháranosti hľadaly zem a hľadely na ňu ako predtým. Napokon s dlhým, hlbokým povzdychom, zdvihol topánku a dal sa do práce.

„Poznali ste ho, pane?“ spýtal sa šeptom Defarge.

„Áno, na okamih. Najprv som si myslel, že je to beznádejné, ale nepopierateľne videl som aspoň na okamih tvár, ktorú som kedysi dobre poznal. Pst! Odstúpme nazad. Pst!“

Deva od steny komôrky prišla cele blízko až k lavičke, na ktorej sedel. Bolo v tom niečo hrozné, že nevedel nič o bytosti, ktorá by sa ho bola mohla dotknúť vystretou rukou, ako tak sedel sohnutý nad prácou.

Neodznelo ani slovo, nezavznel nijaký zvuk. Ona stála, ako duch vedľa neho a on bol schýlený nad svojou prácou.

Stalo sa, že mal zameniť nástroj, ktorý mal v ruke s obuvníckym nožom. Ležal vedľa neho na tej strane, na ktorej ona nestála, zdvihol ho a chcel ďalej pracovať, keď jeho zrak zavadil o jej šaty. Pozdvihol ho a zbadal jej tvár. Dvaja pozorovatelia chceli sa ta vrhnúť, ale ona ich zadržala pohybom ruky. Nebála sa, že ju bodne nožom, ako sa báli oni.

Hrozným pohľadom pozrel na devu, po chvíli jeho pery tvorily slová, bez toho, že by boly vydaly zvuk. V prestávkach rýchleho a ťažkého dýchania, bolo počuť ako vravel:

„Čo je to!“

V prúdoch sĺz, ktoré kanuly dolu jej tvárou, pritisla ruky k perám a vrhala mu bozky, potom ich pritisla k hrudi, ako by bola na ňu privinula jeho pomätenú hlavu.

„Nie si ty dcéra žalárnika?“

Vzdychla „nie.“

„Kto si?“

Neveriac zneniu svojho hlasu, sadla si k nemu na lavičku. On sa odtiahol; ale ona mu položila ruku na rameno. Keď to urobila, zalomcovala ním divná triaška, bolo vidieť, ako mu prebehla telom; položil nežne nôž, keď sa na ňu zahľadel strnulým pohľadom.

Deva odhrnula si zlaté vlasy, ktoré nosila v dlhých kaderách, tak, že jej padaly na plecia. Vystrel za nimi bojácne ruku, chytil ich a obzeral. Kým to robil, zablúdila jeho myseľ a vzdychnúc, dal sa zasa do práce.

Ale nie za dlho. Deva pustila jeho rameno a položila mu ruku na plece. Keď ta pozrel dva-tri razy v pochybnostiach, ako by sa chcel presvedčiť, či je vskutku tam, položil prácu, siahol na hrdlo a sňal s neho zčernelý, tkaničkou ovinutý, poskladaný kus papieru. Rozvinul ho opatrne na kolenách, obsahoval malý chomáč vlasov: nič viac, ako jedno-dve zlatisté vlákna, ktoré si kedysi dávno ovinul okolo prsta.

Zase vzal do ruky vlasy devy a pozorne ich skúmal. „Sú také isté. Ako to môže byť! Kedy to bolo? Ako to bolo?“

Keď sa tento sústredivý výraz vrátil na jeho čelo, zdalo sa, že si uvedomil, že ho mala aj ona. Obrátil ju ku svetlu a pozrel sa na ňu.

„V ten večer, keď ma vylákali, položila si hlavu na moje plece — bála sa, že odchodím, ja som sa nebál a keď ma odvliekli do Severnej Veže, našli to na mojom rukáve. Všakver mi to necháte? Nemôže to spasiť moje telo, ale jedine dušu. Tieto slová som povedal. Pamätám sa veľmi dobre.“

Kým slová tejto reči mohol vysloviť, driev ich veľa ráz utváral perami. Ale keď zbadal, že odznievajú, vravel súvisle, hoc aj pomaly.

„Ako to bolo? Ty si to?“

Keď sa k nej obrátil s úžasnou rýchlosťou, dvaja pozorovatelia chceli zakročiť. Ale ona sedela cele ticho, hoc ju i schválil, len toľko povedala tichým hlasom: „Prosím vás, dobrí pánovia, nepribližujte sa k nám, nevravte, nehýbte sa!“

„Čuj!“ zvolal on. „Čí to bol hlas?“

Keď takto skríkol, jeho ruky ju pustily, siahly do bielych vlasov a rvaly ich šialene. Hlas zapadol práve tak, ako vymrelo všetko z jeho duše okrem obuvníctva a zase poskladal balíček, aby ho ukryl na hrudi, ale ešte vždy hľadel na devu a zmätene potriasal hlavou.

„Nie, nie, nie; si príliš mladá, prekvitajúca. To nie je možné. Hľaď, aký je ten väzeň. To nie sú tie ruky, ktoré poznala, to nie je tá tvár, ktorú poznala, to nie je ten hlas, ktorý slúchala. Nie, nie. Ona bola — a on bol — pred tiahlymi rokmi Severnej Veže — pred vekmi. Ako sa voláš, môj nežný anjel?“

Blahorečiac jeho zmäknutému hlasu a spôsobu, dcéra sa vrhla pred ním na kolená a ruky prosebne spiala na hrudi:

„Pane, druhý raz sa dozvieš moje meno, kto bola moja mať, kto môj otec a ako je to, že som nikdy, nikdy nepočula históriu jeho preukrutnej súdby. Ale teraz ti to nemôžem povedať, nemôžem ti to povedať tuná. Všetko, čo ti tu teraz môžem povedať je, aby si sa ma dotknul a požehnal ma. Bozkaj ma, bozkaj! Ó, môj drahý, môj drahý!“

Jeho chladná, biela hlava splynula s jej utešenými vlasmi; ktoré ju hrialy a osvetľovaly, ako by na ňu padaly lúče Slobody.

„Ak ti môj hlas — neviem, či je tomu tak, ale úfam sa — pripomína jej hlas, ktorý ti znel v ušiach ako sladká hudba, oplakávaj ho, oplakávaj ho, oplakávaj ho! Ak ti dotyk mojich vlasov pripomína milovanú hlavu, ktorá spočívala na tvojej hrudi, keď si bol mladý a slobodný, oplakávaj ju, oplakávaj ju! Keď robím narážku na domov, ktorý máme pred sebou, v ktorom ti budem verná, plniac všetky moje povinnosti a slúžiac ti oddane, ak ti to pripomína rodinný krb, ktorý je dávno opustený, kým tvoje srdce zmieralo po ňom v žialy, oplakávaj ho, oplakávaj ho!“

Objala mu hrdlo tesnejšie a čičíkala ho na hrudi ako malé dieťa.

„Keď ti poviem, môj najdrahší, že je tvojim mukám koniec, a že som sem prišla aby som ta ztadiaľto odviedla, že pôjdeme do Anglie, aby sme žili v pokoji a miery, keď ti pripomínam, že tvoj blahodárny život zmarili, že tvoja rodná Francia sa k tebe mrzko chovala, oplakávaj ju, oplakávaj! Keď ti poviem svoje meno, keď ti budem rozprávať o svojom žijúcom otcovi a o svojej mŕtvej matke, dozvieš sa, že musím kľačať pred svojim zbožňovaným otcom, aby som si vymodlikala odpustenie, že som sa za neho neborila dňom, že som nocou nebdela a neoplakávala ho, lebo láska mojej úbohej matky zatajila predo mnou tieto muky, plač, oplakávaj ju i mňa! Vzdajte Bohu chválu, vy dobrí páni! Cítim jeho utajené slzy na svojej tvári a jeho vzlyky na svojom srdci. Ó, hľaďte! Vzdajte Bohu chválu za nás, chváľte Boha!“

On jej klesol do náručia a tvár si ukryl na jej hrudi: tento výjav bol dojímavý a predsa tak hrozný, že dvaja pozorovatelia, rozpomínajúc sa na nesmierne krivdy a utrpenia, ktoré ho predchádzaly, zakryli si tváre.

Dlho nič nerušilo mier podkrovnej chýžky a jeho dmejúcou hrudou a otrasenou postavou dávno zavládol pokoj, ktorý nasleduje po každej búrke — znamenie to ľudskosti, odpočinku a tichosti v ktorých Životom menovaná búrka musí raz tiež ztíchnuť — dvaja pozorovatelia pristúpili, aby zo zeme zdvihli otca a dcéru. On postupne klesal na dlážku a ležal na nej vyčerpaný v lethargii. Ona sa pri ňom usalašila, aby jeho hlava odpočívala v jej ramenách a aby ho jej kadere ako nejaká záclona chránily pred svetlom.

„Keby bolo možné, bez toho, že by sme ho vyrušovali,“ riekla vystierajúc ruku k Mr. Lorrymu, keď tento, niekoľko ráz sa predtým vysiakajúc, sklonil sa nad nich, — „zariadiť veci tak, aby sme mohli hneď opustiť Paríž a vyviesť ho hneď týmito dverami.“

„Ale rozvážte si, či je schopný cestovať?“ spýtal sa Mr. Lorry.

„Myslím, že je to pre neho lepšie, ako zostať v tomto, pre neho tak hroznom meste.“

„To je pravda,“ riekol Defarge, ktorý si kľakol a pozorne počúval, „ba čo viac pre Monsieur Manetta z rozličných príčin je najlepšie, keď bude mimo Francie. Povedzte, mám najať koč a poštové kone?“

„To je obchod,“ riekol Mr. Lorry a okamžite sa vpravil do svojich obvyklých spôsobov; „a keď má byť zariadená obchodná vec, najlepšie bude, keď ju zariadim ja.“

„Buďte tak dobrý,“ súrila Miss Manetteová „a nechajte nás. Vidíte, že sa cele uspokojil, nemusíte sa báť, keď s ním ostanem sama. A prečo by? Ak zamknete dvere, aby nás nik nevyrušoval, niet pochybnosti, že ho po vašom návrate nájdete práve tak pokojného, ako je pri vašom odchode. Na každý pád budem nad ním bdieť, kým sa vrátite a potom ho ztadiaľto hneď vezmeme.“

Ale ani Mr. Lorry, ani Defarge neboli veľmi náchylní poslúchnuť a najradšej by tam bol jedon z nich zostal. Ale keďže bolo treba obstarať nielen koč a kone, ale aj cestovný pas a čas súril tiež, lebo sa deň chýlil ku koncu, napokon sa dohodli, že si rozdelia prácu, ktorá musí byť vykonaná a preto odišli s chvatom.

Keď sa zvečerilo, dcéra si položila hlavu na tvrdú podlahu vedľa otca a pozorovala ho. Tma hustla vždy väčšmi a väčšmi a obidvaja tam ticho ležali, kým len cez skuliny steny nevniklo svetlo.

Mr. Lorry a Monsieur Defarge pripravili všetko na cestu a okrem cestovných plášťov, pokrovcov, chleba a mäsa, doniesli aj víno a čiernu kávu. Monsieur Defarge tento proviant a lampu položil na lavičku (v podkrovnej chýžke okrem slamníka nebolo ničoho) a s pomocou Mr. Lorryho postavil väzňa na nohy.

Ľudský intellekt nebol by mohol vyčítať z tekavého a prázdneho pohľadu jeho tváre tajomstvá, ktoré sa skrývaly v jeho duši. Či vedel, čo sa stalo, či sa pamätal na to, čo mu hovorili, či vedel, že bol slobodný, to všetko boly otázky, na ktoré by nebol vedel odpovedať ani najprenikavejší um. Pokúsili sa s ním rozprávať, ale odpovedal tak skomolene a pomaly, že jeho zmätenosť budila v nich obavy, preto sa dohodli, že predbežne ho nechajú na pokoji. S času na čas v divom úžase chytal sa za hlavu, čo predtým nerobieval; napriek tomu však kochal sa koľkosi v hlase svojej dcéry a keď prehovorila, dôsledne sa k nej obracal.

Povoľne jedol a pil všetko, čo mu dali jesť a piť, ako človek, ktorý si dlhé časy zvykol poslúchať násiliu, obliekol si plášť a vzal prikrývky, ktoré mu podali. Súhlasil, keď ho dcéra vzala pod rameno a vzal — a podržal — jej ruku v svojich dlaniach.

Začali sostupovať; Monsieur Defarge šiel s lampou napred, Mr. Lorry uzavieral malý sprievod. Ešte neprekročili veľa stupňov dlhého schodišťa, keď zastal a zahľadel sa na povalu a steny.

„Pamätáš sa na to miesto, otče? Pamätáš sa na to, že si sem prišiel?“

„Čo si povedala?“

Ale prv ako by bola mohla zopakovať otázku, zahundral akúsi odpoveď, ako by ju bola ona opakovala.

„Či sa pamätám? Nie, nepamätám sa. Bolo to tak dávno.“ Bolo zrejmé, že nemal ani poňatia o tom, že ho z väzenia priviedli do toho domu. Počuli ho šomrať: „Stopäť, Severná Veža!“ a keď sa obzeral, zrejme hľadal tie mohutné zámocké múry, ktoré ho tak dlho svieraly. Keď prišli na dvor, inštinktívne zmenil krok, ako by očakával spadací most; a keď ho nebolo a keď zbadal na otvorenej ulici čakajúci koč, pustil dcérinu ruku a zase sa chytil za hlavu.

Pred bránou nebolo ľudí; v množstve okien nebolo vidieť človeka; na ulici sa neobjavil ani náhodilý chodec. Panovalo na nej neprirodzené ticho a pustota. Len jediná duša bola prítomná a to bola Madame Defargeová, ktorá opretá o vereje brány, plietla a nevidela nič.

Väzeň vstúpil do koča, nasledovala ho dcéra, keď zrazu nohy Mr. Lorryho zaviazly na stupátku, lebo ho prosil ľútostivým hlasom, aby mu priniesli obuvnícke nástroje a nedokončené topánky. Madame Defargeová hneď zavolala na muža, ze ich donesie a šla mimo dosahu lampového svetla, pletúc, cez dvor. Rýchlo priniesla shora veci a podala ich do koča. — Hneď potom zase sa oprela o vereje brány, plietla, a nevidela nič.

Defarge vyliezol na kozlík a riekol: „Ku šranku!“ Poštársky kočiš zapraskal bičom a dali sa do behu pod blikajúcimi, kolísavými lampami.

Pod kolísavými lampami — ktoré sa v lepších uliciach jasnejšie a v horších temnejšie kolísaly — popri ožiarených obchodoch, veselých tlupách, jasne osvetlených kaviarňach a portáloch divadiel, k mestskej bráne, kde pri strážnom domku stála vojenská stráž s lampášmi. „Cestujúci, ukážte pasy!“ „Tu sú, pán oficier,“ riekol Defarge, sliezajúc a ťahajúc ho stranou, „to sú papiere toho pána, čo sedí tam dnu s bielou hlavou. Dali mi ich, aby som s ním“ — stlumil hlas, vojenské lampáše sa tekavo mihaly a jedno rameno v rovnošate posvietilo do koča a k ramenu patriace oči nie každodenným alebo každoročným pohľadom obzrely si šedivého pána. „V poriadku. Napred!“ znel hlas vojaka „Adieu!“ zavolal Defarge. Takto jachali pod vždy slabšie blikajúcimi lampami von, pod veľkú hviezdnatú klenbu.

Pod stanom nehybných a večných slniec (niektoré z nich je tak ďaleko od tejto malej zeme, že dľa mienky učencov je otázne, či jeho lúče dosiaľ našly tento bod v priestore, na ktorom sa alebo trpí, buďto sa niečo deje,) nočné tiene stlaly sa širokou čierňavou. A tieto cez chlad a nepokoj, v dlhých, do rána trvajúcich prestávkach, zase šepkaly do uší Mr. Lorry Jarvisa — ktorý sedel oproti pochovanému a znova vyhrabanému človeku, dumajúc nad tým, asi aké mohutnosti duše mohol tento ztratiť navždy a akými by ho bolo možno zase obživiť — starú otázku:

„Úfam sa, že radi sa vraciate do života?“

A starú odpoveď:

„Neviem.“

Koniec prvej knihy.