ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Tu radosť, tam trápenie

Mess Lethierry náruživo trhal zvoncom. Ale odrazu ustal. Akýsi mužský práve išiel okolo nábrežia.

Mess Lethierry k nemu bežal, ba zrovna vrhol sa na neho, chytil mu ruku do obidvoch dlaní a na chvíľku mu pozrel mlčky do očú. Bolo to mlčanie, ktoré si pred výbuchom hľadá cestu.

Potom ním prudko zatriasol a objímajúc ho, ťahal ho so sebou, kým ho nedoviedol do prízemnej siene v Bravées a kopnutím zavrúc dvere, sadnul si, či skôr klesnul na stolec pri veľkom stole, ožiarenom mesačným svetlom, ktorého biely reflex triasol sa na Gilliattovej tvári a hlasom, v ňom sa chvel smiech i vzlykanie, volal:

„Oh, syn môj! Gajdoš môj! Gilliatt! dobre som vedel, že si to ty urobil! Pansa, kýho ďasa! Rozprávaj mi to! Ty si tam tedy bol! Pred sto rokmi by ťa boli upálili! Veď je to bosoráctvo! Nechybí ani jeden šraubík. Už som všetko prezrel, všetko poznal, všetko omakal. Azda sú kolesá v tých dvoch bednách. Tak konečne si tu! Práve som ťa hľadal v kabine. Zvonil som. Hľadal som ťa. Hovoril som si: „Kde je, aby som ho sjedol!“ Musím uznať, že sa stávajú čudesné veci. Tento človek sa vracia z úskalia Douvres. Vracia mi život! Sto striel! Ty si anjel. Áno, áno, to je môj stroj. Nik tomu nebude veriť. Keď ho uvidia, povedia: „To nie je pravda.“ A všetko je tu! Nechybí ani jedna rúrka. Nechybí jediný šraubík. Nie je skrivená ani len rúrka privádzača. To je neuveriteľné, že niet jediného poškodenia! Bude to treba len trošku olejom pomastiť. Ale ako si to dokázal? A keď si pomyslím, že Duranda zasa bude jachať! Hriadeľ akoby bol rozobral zlatník! Daj mi čestné slovo, že nešaliem!“

Vystrel sa, oddýchol si, potom pokračoval:

„Zaprisahaj sa mi. Aký to prevrat! Štípem sa a cítim, že nesnívam. Ty si moje dieťa, ty si môj šuhaj, ty si sám Panboh! Ach, syn môj! On išiel pre môj stroj! Na šíre more! Medzi tie zákerné bralá! V živote som už videl nejeden podarený kúsok, ale takéto niečo som nevidel! Videl som Parížanov, naozajstných čertov! Ale nech mi urobia toto! To je horšie ako Bastilla. Videl som gauchov pracovať na pampách. Miesto pluhu majú krivú haluz so stromu a miesto brány snop tŕnia, ktorý je sviazaný remeňom. A tým vypestujú zrná ako lieskovce! Ale to je maličkosť proti tebe! Ty si urobil div. Ach, ty darebák! Nože ma objími! Celý kraj ti ďakuje za svoje šťastie. To budú v Saint-Sampsone hundrať! Dám sa hneď do roboty, vybudujem znova tú loď. To je div, že sa nedolámala kľukatá tyč! Pane môj, on vám bol na Douvres! Vravím na Douvres. Išiel ta sám. Na Douvres. Niet horšej skaly ako tá! Vieš už o tom? Povedal ti to niekto? Je to dokázané, že sa to stalo náročky. Clubin potopil Durandu, aby ma pripravil o peniaze, ktoré mi mal odovzdať. Opil Tangrouilla. Je to dlhá história, budem ti o tom zbojstve rozprávať druhý raz. Ja, hlupák, dôveroval som Clubinovi! Ale, mizerák, chytil sa tam sám do klepca, lebo sa odtiaľ asi nedostal. Ešte je nad nami Boh, ty zloduch! Vieš, Gilliatt, dáme sa rýchlo do roboty, kým je železo žeravé a vybudujeme znova Durandu. Pridáme k nej dvadsať stôp. Teraz robia dlhšie lode. Nakúpim dreva v Gdansku a v Brémach. Keď už mám stroj, dajú mi na úver. Budem mať u ľudí zasa dôveru.“

Mess Lethierry zamĺknul, pozdvihnul oči s pohľadom, ktorý vidí nebo cez povalu a povedal cez zuby:

„Tam hore predsa je len niekto!“

Potom položil prostredný prst pravej ruky medzi obrvy, tisnúc nehet ku koreňu nosa, čo je znakom, že sa v modzgu rodí nejaký plán a pokračoval:

„Keby som tak mal všetko začať vo väčšom, trochu hotového groša prišlo by mi vhod. Ach, keby som mal tie tri bankovky, tých päťasedemdesiat tisíc frankov, ktoré mi ten zbojník Rantaine vrátil a ktoré mi ten zbojník Clubin zasa ukradol!“

Gilliatt hľadal mlčky niečo vo vrecku a položil to pred seba. Bol to kožený opasok, ktorý bol doniesol so sebou. Otvoril a rozopäl na stole tento opasok, na ktorého vnútornej strane pri mesiaci bolo možno prečítať slovo Clubin. Vyňal z kapsičky pásu krabičku a z nej tri složené kusy papieru, ktoré rozbalil a podal messovi Lethierrymu.

Mess Lethierry prezeral tieto tri kusy papieru. Bolo dosť svetla, takže číslice 1000 a slovo thousand boly jasne viditeľné. Mess Lethierry vzal tieto tri papierky, položil ich vedľa seba na stôl, pozrel na ne, pozrel na Gilliatta, na chvíľku zdúpnel, potom vybuchnul eruptivne:

„Ešte aj to! Ty si báječný! Moje bankovky! Všetky tri! Každá po tisícke! Mojich sedemdesiat päť tisíc frankov! Čo si bol až v pekle! Veď je to Clubinov pás! Prisambohu! Čítam vnutry to jeho hanebné meno. Gilliatt mi priviezol stroj a k tomu ešte peniaze! To by už bolo hodno dať do novín! Nakúpim toho najvýbornejšieho dreva. Už viem, ty si asi niekde našiel jeho kostru! Clubin shnil v niektorom kúte; v Gdansku nakúpime jedľového dreva a v Brémach dubového, urobíme pekné obloženie; dubové dáme zdnu a jedľové zvonku. Prv nestavali lode tak pekne a jednako vydržaly dlho; to bolo preto, že drevo bolo suchšie, lebo sa toľko nestavalo. Trup lode urobíme azda z brímového dreva. Brím je dobrý pre ponorené čiastky; keď je raz v suchu, raz zasa vo vode, potom hnije. Brím chce mať stálu vlhkosť, živí sa vodou. Akú krásnu Durandu si to spravíme! Nedám si od nikoho nič predpisovať. Už nebudem odkázaný na úver. Mám grošíky. Kto kedy videl takého Gilliatta! Bol som celkom na žobrote, zničený, mŕtvy, a on mi pomôže zasa na nohy. A ja som na neho už dávno nemyslel! Vyšumelo mi to z hlavy. Teraz sa mi všetko vracia. Úbohý šuhaj! Ach, a či vieš, že dostaneš Déruchettu?“

Gilliatt sa oprel o stenu, ako človek, ktorého opúšťajú sily a riekol veľmi tichým hlasom, ale celky srozumiteľne:

„Nie.“

Mess Lethierry vyskočil.

„Ako to, nie?“

Gilliatt odpovedal:

„Nemám ju rád.“

Mess Lethierry pokročil k oknu, otvoril ho, potom ho zasa zavrel, vrátil sa ku stolu, vzal tri bankovky, vložil ich do železnej krabičky, poškrabal sa vo vlasoch, schvátil Clubinov opasok, udrel ním prudko o stenu a riekol:

„V tom niečo väzí.“

Potom vopchal obidve päste do vreciek a pokračoval:

„Ty nemáš rád Déruchettu? To si tedy mne vyhrával na tie gajdy?“

Gilliatt, ešte vždy opretý o stenu, zbledol ako človek, ktorému v najbližšej chvíľke výjde dych. A v tej miere ako blednul, mess Lethierry zasa červenel.

„Hľaďme len na hlupáka! Nemá rád Déruchettu! Tak si to zariaď, aby ťa milovala, lebo pôjde len za teba! Aké rečičky mi to vešiaš na nos! Myslíš, že ti verím? Alebo si snáď chorý? Dobre, ale potom si pošli pre lekára a nehovor blbosti. Nemožná vec, veď si nemal ešte času pohádať a pohnevať sa s ňou! Je síce pravda, že zaľúbení ľudia bývajú hlúpi! Tak, máš nejaké dôvody? Ak máš, povedz mi ich. Nejaké dôvody musíš len jednako mať! Ale azda mám v ušiach vatu a zle som počul. Opakuj, čo si mi povedal.“

Gilliatt odpovedal:

„Povedal som nie.“

„Ty si povedal nie. Ten hlupák stojí na svojom! Niečo máš za lubom, to je isté! Povedal si nie! To je jednako len všetky hranice presahujúca blbosť! Pre menšie príčiny dávajú ľuďom sprchu. Áno, ty nemáš rád Déruchettu! Potom si to všetko urobil z lásky k oteckovi! Len pre oteckove krásne oči si išiel na Douvres, trpel si zimu, trpel si horúčosť, strádal si hladom a smädom, jedol si skalnú čvargu, spával si v hmle, daždi, vetre a doviezol si mi stroj asi tak, ako donášame peknej žene kanárika, ktorý uletel z klietky! A tá búrka pred troma dňami! Ty si myslíš, že si to neviem predstaviť? Ty si musel vytrpeť! To si k vôli mojej starej kotrbe kálal, rezal, točil, krútil, ťahal, piloval, orezával, tesal, vymýšlal, rozbijal a sám urobil viacej divov ako všetci svätí v raji! Ach, ty hlupák! Ty si ma čosi natrýznil s tými gajdami. V Bretani tomu hovoria binion. A ustavične húdol jednu a tú istú pieseň, chňup! Ach, ty nemáš rád Déruchettu! Neviem, čo ti je. Rozpomínam sa práve, bol som hľa, v tom kúte. Déruchetta povedala: „Pôjdem za neho!“ A pôjde za teba! Ach, ty ju nemáš rád! Keď tak nad tým premýšlam, nerozumiem to. Alebo si ty blázon, alebo ja. Tak, teraz už nehovorí. To by len bola porada, urobiť to, čo si urobil ty a na koniec povedať: Nemilujem Déruchettu. Nie preto robíme ľuďom dobre, aby sme ich tým domŕzali. Dobre, ak si ju nevezmeš, ostane starou pannou. A potom, ja ťa potrebujem! Budeš kormidelníkom Durandy. Ty si myslíš, že ťa tak ľahko pustím? Ta, ta ta; nie, môj milý, nepustím ťa! Držím ťa. Ale ťa nepočúvam. Kde by som len našiel námorníka ako si ty? Ty si môj človek. Ale hovor už!“

Zatým zvonenie zobudilo celý dom a okolie. Douce a Grace vstaly a pribehly naľakané, bez slova, do prízemnej siene. Grace držala v ruke sviecu. Hrstka súsedov, mešťanov, námorníkov a vidiečanov, ktorí rýchlo pribehli, stála už vonku na nábreží, hľadiac ako hrúzou skamenelý na komín Durandy v panse. Niektorí, počujúc hlas messa Lethierryho v prízemnej sieni, začali sem mlčky vchádzať cez odchýlené dvere. Medzi tvárami dvoch totiek zjavila sa hlava sieura Landoysa, ktorý už mal to šťastie, že k všetkému prikvitnul v pravej chvíli.

Veľké radosti túžia za tým mať čím širšiu verejnosť, ktorá hoci je aj slabou oporou, jednako sa im len páči, lebo sa stará o ich rozšírenie. Mess Lethierry odrazu zbadal, že má okolo seba ľudí. Prijal ich hneď za poslucháčov.

„Ach, tak tu ste! To je dobre. Viete čo je nového? Tento človek tam bol a doviezol to. Vitajte, sieur Landoys. Hneď, ako som sa zobudil, zbadal som komín. Bolo to pod mojím oknom. Tej veci vám nechybí ani klinček. Na rytinách býva vyobrazený Napoleon; mne sa to lepšie páči ako bitka pri Slavkove. Práve ste vyliezli z postiel, dobrí ľudia. Kým ste vy spali, prišla Duranda. Kým si vy naťahujete vlnené čiapky a zhášate sviece, sú ľudia, ktorí sú hrdinami. Tvoríme kŕdle zbabelcov a lenochov, nerobíme nič, ohrievame si len lámku. Na šťastie to neprekáža, aby nebolo fanatikov. Títo fanatici idú ta, kam je treba isť, a robia to, čo je treba urobiť. Človek z Bu de la Rue prichodí s brál Douvres. Z morského dna vylovil Durandu. Z Clubinovho vrecka, z ešte hlbšej diery, vylovil peniaze. Ale ako si to urobil? Všetci čerti boli proti tebe, vietor i príboj, príboj i vietor. Je pravda, že si bosorák. Ti, čo to hovoria, nie sú veru tak hlúpi. Duranda sa vrátila! Nechže búrky robia hoci tie najväčšie zlomyselnosti, tento, hľa, im utre nos. Milí priatelia, oznamujem vám, že už nebude nijakých stroskotaní. Prezrel som stroj. Je ako nový, celý, čo na to poviete? Záklopy sa pohybujú, akoby ich namastil Všetko je také, akoby to bolo urobené včera ráno. Viete, že vytekajúcu vodu odvádza z lode rúra, vsunutá do druhej rúry, cez ktorú zasa voda vteká do nútra, tak sa využíva teplo. A hľa, obidve rúry sú nedotknuté. Celý stroj. Kolesá tiež! Ach, ty si ju vezmeš!“

„Koho? Mašinu?“ opýtal sa sieur Landoys.

„Nie, dcéru. Áno, mašinu. Obidve. Bude mi dvojnásobným zaťom. Bude kapitánom. Good-bye, kapitán Gilliatt. Zasa budeme mať Durandu! Zasa budeme s ňou robiť obchody a cesty, zasa budeme nakladať voly a škopov! Nedal by som Saint-Sampson za celý Londýn. A tu je pôvodca všetkého! Vravím vám, že je to naozajstné dobrodružstvo. V sobotu budete o tom môcť čítať v novinách otca Mangera. Šibal Gilliatt je naozaj šibalom. Aké sú to tuná zlaté louisdory?“

Mess Lethierry práve zbadal, že v krabičke, ktorej vĺčko bolo otvorené, na bankovkách ležia zlaté peniaze. Vzal ju a jej obsah vysypal na dlaň a na stôl položil za hrsť guineí.

„Pre chudobu! Sieur Landoys, odovzdajte tieto peniaze saint-sampsonskému starostovi! Viete o Rantainovom liste? Ukázal som vám ho; tak, mám aspoň bankovky. Mám začo kúpiť dubové a jedľové drevo a mám na tesársku robotu. Len sa podívajte. Pamätáte sa, ako bolo pred troma dňami? Ako burácal vietor a dážď? Nebo strielalo z diel. Gilliatta to chytilo na Douvres. Ale to mu neprekážalo rozobrať vrak tak, ako ja rozoberem hodinky. Jemu mám čo ďakovať, že som si pomohol na nohy. Galiota otca Lethierryho zasa bude robiť svoju službu, pánovia a dámy. Orechová škrupina s dvoma kolesami a komínom; do toho vynálezu bol som vždy zaľúbený. Vždy som si hovoril: Takú si urobím! Bolo to dávno; prišla mi na um tá myšlienka v parížskej kaviarni na rohu ulice Christine a Dauphine, keď som o tom čítal v novinách. Viete, že by to pre Gilliatta bola maličkosť vsunúť Marlyho stroj do vrecka a tak sa s ním prechádzať? Ten človek je zo železa, z kalenej ocele, z diamantu, námorník ako načim, kováč, mimoriadny chlapík, obdivuhodnejší ako knieža Hohenlohe; a ten je napokon človekom ducha. My všetci nie sme pranič veľkého. Morskí vlci ste vy a som i ja; ale morský lev, ten stojí tuná! Hurá! Gilliatt! Neviem, ako to všetko urobil, ale bol to iste čertovský chlap a akoby som mu nemal dať Déruchettu?“

Déruchetta bola už chviľu v sieni. Nepovedala slova, neurobila ani ten najmenší hluk. Vošla ticho ako tôňa. Sadla si, temer nezbadaná, na stoličku za messa Lethierryho, ktorý tu stál, výmluvný, rozčulený, naradovaný, gestikulujúc ustavične rukami a hlasne hovoriac. O chvíľu za ňou zjavila sa druhá mlčanlivá bytnosť. Mužský v čiernom s bielym nákrčníkom, s klobúkom v ruke stál v dverách. V hŕstke ľudí, ktorá pomaly mohutnela, bolo teraz niekoľko lampášov. Ich svetlo padalo so strany na mužského v čiernom; jeho profil, biely a mladistvo rozkošný, rysoval sa na tmavom pozadí ako čistá medaila. Mužský sa opieral lokťom na roh drevenej obruby a ľavou rukou si držal čelo, v postoji, pôvabu ktorého nebol si ani sám vedomý a pri ňom malé rozmery ruky tým väčšmi vyzdvihovaly výšku čela. V kútiku jeho somknutých pier viditeľný bol ťah úzkosti. Pozoroval všetko a počúval s veľkou pozornosťou. Prítomní, poznajúc ctihodného Ebenezera Candraya, farára, urobili mu miesto, aby mohol prejsť, ale on ostal na prahu vo váhavom postoji a s odhodlaným pohľadom, ktorý sa z času na čas stretal s pohľadom Déruchetty.

A Gilliatt, či už náhodou, či úmyseľne, stál v tieni a bolo ho videť len veľmi nejasne.

Mess Lethierry si zprvu nevšímal Ebenezera, ale zbadal Déruchettu. Šiel k nej, objal ju citne a bozkal ju na čelo. Potom rukou kynul do tmavého kúta, kde stál Gilliatt.

„Déruchetta,“ riekol, „teraz si zasa bohatá a tam, hľa, je tvoj muž.“

Déruchetta zdvihla hlavu celky zmätená a pozrela do tmy.

Mess Lethierry pokračoval:

„Svadbu budeme sláviť hneď, dľa možnosti už zajtra, vypýtam si dišpenzáciu. Ináč tu niet veľkých formalít, dekan robí čo chce a človek je prv ženatý ako stihne povedať: ,pozor!‘ Tu to nie je tak ako vo Francii, kde musia byť ohlášky, verejné oznámenie, lehota a rozličné zbytočnosti a ty sa budeš môcť pýšiť, že si ženou schopného človeka. A ani nemusím hovoriť, aký je to námorník. Myslel som si to hneď, keď som ho videl vracať sa z Hermu s tým malým delom. Teraz sa vracia z Douvres s tvojím i mojím imaním, s imaním celého ostrova. Je to človek, o ktorom sa bude raz hovoriť ako o niečom nemožnom. Povedala si pôjdem za neho, a aj pôjdeš za neho. A budete mať deti, ja budem deduškom a ty budeš mať šťastie byť paňou vážného muža, ktorý pracuje, je užitočný, neobyčajný, ktorý sa vyrovná stovke iných, ktorý zachraňuje vynálezy iných, ktorý je prozreteľnosťou. A nevydáš sa ako temer všetky tie hlúpe husy tunajšieho kraja za vojaka alebo kňaza, totiž za človeka, ktorý alebo vraždí, alebo za človeka, ktorý luže. Ale čo robíš v tom kúte, Gilliatt? Nevidieť ťa. Douce! Grace! Vy doneste svetlo. Posvieťte mi na môjho zaťa. Zasnubujem vás, milé dietky, tu je tvoj manžel a tu je môj zať, je to Gilliatt z Bu de la Rue, dobrý šuhaj, veľký námorník, a nebudem mať iného zaťa a ty nebudeš mať iného muža, dávam na to milému Pánu Bohu čestné slovo! Ach, to ste vy, pán farár? Oddajte mi tých mladých ľudí!“

Oko messa Lethierryho bolo práve spočinulo na ctihodnom Ebenezerovi.

Douce a Grace poslúchly. Dve na stôl postavené svetlá osvietily Gilliatta od hlavy až k päte.

„Aký je krásny!“ zvolal Lethierry.

Gilliatt bol ošklivý.

Bol tak, ako bol ráno vyšiel z brán Douvres, v handrách, na lokťoch diery, zarastený dlhými fúzami, s rozcuchanými vlasmy, so zapálenýma a červenýma očima, s odrenou tvárou a krvácajúcimi päsťami. Bol bosý.

Na jeho chlpatých pazuchách bolo ešte videť chobotnicou urobené opuchliny.

Lethierry si ho obzeral.

„To je môj pravý zať! Ako sa bil s morom! Je celý odrený! Aké ramená! Aké ruky! Aký si mi krásny!“

Grace bežala k Déruchette a podoprela jej hlavu, lebo Déruchetta práve omdlela.

II. Kožený kufor

Hneď od svitu bol Saint-Sampson na nohách a Saint-Pierre-Port začal sa doň valiť. Vzkriesenie Durandy narobilo na ostrove podobného hluku, ako ho na francúzskom juhu narobil div v Salette. Na nábreží zástupy ľudu hľadeli na komín, ktorý vyčnieval z barky. Každý by bol rád videl stroj a dotknul sa ho; ale mess Lethierry, keď bol za bieleho dňa urobil novú triumfálnu prehliadku stroja, postavil do barky na stráž dvoch námorníkov zahatiť divákom prístup. Ináč komín stačil ako predmet obdivu. Ľudia sa veľmi čudovali. Hovorili len o Gilliattovi. Prízvukovali a robili poznámky na jeho prímenie „šibal“. Napokon obdiv vyvrcholil vo vete: „Ani nie je vždy príjemné mať na ostrove ľudí, ktorí vedia dokázať také veci!“

Zvonka bolo videť, že mess Lethierry sedí za stolom a píše, hľadiac jedným okom na papier a druhým na stroj. Natoľko bol zaujatý prácou, že ju prerušil len raz, keď zavolal Douce a opýtal sa jej, čo robí Déruchetta.

Douce odpovedela:

„Slečna vstala a išla von.“

Mess Lethierry riekol:

„Dobre urobila, že išla na povetrie. Dnes v noci bolo jej akosi nedobre od tej priveľkej horúčosti. V sieni bolo veľa ľudí. A potom to prekvapenie, radosť, a k tomu boly zatvorené okná! Bude mať výborného muža.“

A dal sa znova do písania. Podpísal a zapečatil už dva listy, adresované dvom najvážnejším majiteľom lodeníc v Brémach. Práve pečatil tretí.

Hrkotanie kolies na nábreží zapričinilo, že zdvihnul hlavu. Nahnul sa z obloka a na ceste, po ktorej sa išlo do Bu de la Rue, videl prichádzať chlapca, tisnúceho káru s dvoma kolesami. Chlapec mal namierené do Saint-Pierre-Portu. Na káre ležal žltý kožený kufor, ktorý bol ozdobený medenými a cínovými klincami.

Mess Lethierry zavolal na chlapca.

„Kam ideš, chlapče?“

Chlapec sa pristavil a odpovedal:

„Ku Cashmeru.“

„Prečo?“

„Veziem ta tento kufor.“

„Tak zanesieš ta aj tieto tri listy.“

Mess Lethierry otvoril priečinok stola, vyňal z neho kus špagáta, obviazal ním krížom tri listy, ktoré bol práve napísal a balík hodil chlapcovi, ktorý ho v lete chytil do rúk.

„Povieš kapitánovi Cashmeru, že sú odo mňa a aby sa o ne postaral. Idú do Nemecka. Do Brém cez Londýn.“

„Mess Lethierry, s kapitánom nebudem hovoriť.“

„E!“

„Je v rajde.“

„Máš pravdu. Je nízke more.“

„Budem môcť hovoriť len s patronom.“

„Tak mu odporučíš tieto listy.“

„Áno, mess Lethierry.“

„O koľkej odchodí Cashmere?“

„Dnes na poludnie začína príliv. Bude mať more proti sebe.“

„Ale vietor pre seba.“

„Chlapče,“ poznamenal mess Lethierry, ukazujúc prstom na komín stroja, „vidíš, hľa, tamto? To pohrdá vetrom i prílivom.“

Chlapec vopchal listy do vrecka, chytil zasa rukoväť a pokračoval v ceste k mestu.

Mess Lethierry zavolal:

„Douce! Grace!“

Grace odchýlila dvere.

„Prajete si, mess?“

„Poď sem a počkaj.“

Mess Lethierry vzal kus papieru a začal písať. Keby tak za ním stojaca Grace bola bývala zvedavá a bola naklonila hlavu, kým písal, bola by mohla cez jeho plece prečítať toto:

„Píšem do Brém o drevo. Budem mať celý deň robotu s tesármi ohľadom rozpočtu. Stavba bude rýchlo pokračovať. Ale ty choď k dekanovi a požiadej ho o dišpenzáciu. Najlepšie by bolo hneď. Ja sa budem zaoberať s Durandou, ty sa zapodievaj s Déruchettou.“

Pripísal dátum a podpis: LETHIERRY.

List ani nezapečatil. Len ho složil vo štvoro a podal Grace.

„Zanes to Gilliattovi.“

„Do Bu de la Rue?“

„Do Bu de la Rue.“