ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Havelet blízko kostola

V Saint-Sampsone sa nemôžu ľudia shluknúť bez toho, že by Saint-Pierre-Post nebol pustý. Ak sa na niektorom mieste stane niečo zvláštneho, účinkuje to ako sacia pumpa. V malých krajoch zvesti sa rýchlo rozšíria; od východu slnca celý Guernesey nemal dôležitejšej veci ako isť si obzreť komín Durandy pod obloky messa Lethierryho. Všetky ostatné udalosti boly tým zatisnuté do pozadia. Zabudlo sa na smrť dekana zo Saint-Asaphu; už sa nehovorilo o ctihodnom Ebenezerovi Candrayovi, ani o jeho rýchlom zbohatnutí ani o jeho odchode na Cashmere. Jediným predmetom rozhovoru bol z Douvres dovezený stroj Durandy. Ľudia tomu neverili. Stroskotanie sa zdalo neobyčajným, ale zachránenie nemožným. Každý sa o tom chcel presvedčiť vlastnýma očima. Každé iné zamestnanie muselo ustúpiť. Dlhé rady meštianskych rodín, od vésina až po messa, ľudia, ženy, gentlemani, matky s deťmi a deti s bábikami išli po všetkých cestách k domu Bravées, „aby sa na to podívali“ a obracali sa Saint-Pierre-Postu chrbtom. Mnoho obchodov v Saint-Pierre-Porte bolo zatvorených, v Commercial-Arcade predaj a kúpa celky zaviazly. Všetka pozornosť sústredená bola na Durandu. V obchodoch nebolo odbytu, okrem u jednoho zlatníka, ktorý mal nesmiernu radosť, že predal zlatý snubný prsteň, ,nejakému mužskému, ktorý, tak sa zdalo, sa veľmi ponáhľal a opytoval sa ho na bydlisko pána dekana‘.

Obchody, ktoré ostaly otvorené, boly miestom náruživých rozhovorov, v ních sa hlučne besedovalo o tom zázračnom zachránení. Ani v Hyvreuse, ktorý teraz, nevieme prečo, nazývajú Cembridge-Parkom, nebolo ani jednoho prechádzajúceho sa človeka; nikoho na High-Streete, ktorý vtedy menovali Grand’ Rue, ani na Smith-Streete, ktorú vtedy menovali ulicou de Forges; nikoho v Houteville. Aj Esplanada bola pustá. Človek by bol povedal, že je nedeľa. Ani v meste návštevou dlejúca kráľovská výsosť, robiaca prehliadku milicie v Ancresse, nemohla by mesto lepšie vyprázdniť. Len vážení a rozvažití ľudia krčili útrpne pleciami nad celým tým zmätkom pre také nič, ako je Gilliatt.

Kostol v Saint-Pierre-Porte, budova s troma štítmi s priečnou loďou a vysokou štíhlou vežou, stojí na brehu mora v pozadí prístavu, temer pri prístavišti. Víta prichodiacich a lúči sa s odchádzajúcimi. Tento kostol je veľkým písmenom v dlhom riadku, ktorým je mesto obrátené k oceánu.

Za farným kostolom saint-pierre-portským a zároveň dekanským pre celý ostrov. Jeho duchovným správcom je biskupov námestník, splnomocnený kňaz.

Dnes veľmi krásny a veľmi široký saint-pierre-portský prístav v tom čase, ba ešte aj pred desiati rokmi bol menšieho významu ako prístav saint-sampsonský. Boly to dve mohutné kyklopské steny, na ľavej i pravej strane oblúkovite vybiehajúce od pobrežia a stretajúce sa temer na svojom konci, kde stál biely maják. Pod týmto majákom úzky vchod, posiaľ opatrený dvojitým kruhom pre reťaze, ktorými ho v stredoveku uzavierali, prepúšťal lode. Predstavte si otvorené klepeto morského raka, a máte saint-pierre-portský prístav. Tieto kliešte zaujaly čiastku morskej hĺbky a nútily ho chovať sa pokojne. Ale ak vial východný vietor, príboj dral sa tým tesným prielivom, voda vo vnútornom prístave bola rozbúrená a vtedy bolo rozumnejšie nevchádzať do neho. To práve urobil v ten deň Cashmere. Zakotvil v rajde.

Ak vial východný vietor, lode sa rady utiekaly k tejto zábezpeke, pri ktorej napokon usporily na prístavných poplatkoch. V tomto prípade mestom ustálený prievozníci, smelý námornícky kmeň, ktorý pri novom prístave zaniknul, pri prístavišti, alebo na rozličných miestach pobrežia, brávali do svojich člnov cestujúcich a dopravovali ich aj s batožinou, často aj po vysoko dmejúcom mori a temer vždy bez nehody, na odchádzajúcu loď. Východný vietor je vietor pobrežný, veľmi priaznivý plavbe do Anglie; loď sa kolíše, ale sa po dĺžke nehúpe.

Ak loď, ktorá mala odísť, kotvila v prístave, všetci sa naloďovali v prístave; ak kotvila v rajde, mohli si vy voliť k nalodeniu ktorékoľvek miesto pobrežia, v blízkosti kotvišťa. V každej zátoke bolo možno najsť prievozníka ,po vôli‘.

Havlet bol tiež takouto zátokou. Tento malý prístav bol v bezprostrednej blízkosti mesta, ale bol natoľko osamotený, že sa zdal byť veľmi ďaleko, za túto osamotenosť mal čo ďakovať úzkemu kanálu medzi vysokými, strmými brehmi pevnosti George, vladnúcej nad touto skrytou zátokou. K Havletu bolo možno prísť niekoľkými cestami. Najrovnejšia sa tiahla pozdĺž vody, mala tú výhodu, že do mesta a do kostola bolo možno po nej sa dostať za päť minút, a tú nevýhodu, že ju dva razy denne zaplavoval príliv. Ostatné, ináč menej strmé cesty, vnikaly hlboko do záhybov strmých brehov.

Havelet aj za bieleho dňa ležal v pološere. Balvany tu vyčnievaly na všetkých stranách. Smesa malinišťa a krovia rozrastala sa tu husto nad skalami a robila zátoku ešte zatienenejšou a tajomnejšou. Keď bolo pokojné počasie, panoval tu mier, ale nebolo divšieho miesta nad toto, ak bolo more búrlivé. Vtedy pena striekala až nad vrcholce krovíčia.

Na jar bola plná kvetov, hniezd, vône, vtáctva, motýlov a včiel. Vďaka nedávno prekonaným prácam, tento divý kút dnes už nejestvuje; na jeho mieste vznikly pekné rovné čiary. Sú to múry, nábrežie a zahradky. Pri upravovaní nábrežia postupovalo sa prísne; smysel pre vkus vypovedal tu rozsudok nad bizarnosťou vrškov a nad krivolakosťou skál.

II. Zúfalosť

Bolo neúplných desať hodín predpoludním; štvrť pred, ako hovoria na Guernesey.

Zdalo sa, že nával ľudí, hrnúci sa do Saint Simpsonu stále rástol. Keďže ľudia v horúčkovej zvedavosti ponáhľali na severnú čiastku ostrova, na juhu ležiaci Havlet bol ešte opustenejší ako inokedy.

A jednako bolo tu videť nejaký čln a prievozníka. V člnku ležala batožina. Prievozník sťaby na niekoho čakal.

V rajde bolo videť zakotvený Cashmere, ktorý majúc odplávať až na poludnie, posiaľ nerobil prípravy k odchodu.

Keby tak po niektorej z ciest, ktoré sa stupňovite vinuly po strmom brehu, bol išiel pešiak a bol by načúval, bol by začul v Havlete akýsi rozhovor a keby sa bol nahnul cez okraj skál, bol by zbadal v blízkosti člnka, v zákutí, ktoré bolo obrastené húštinou, cez ktorú nemohol preniknúť prievozníkov pohľad, mužského a ženskú, Ebenezera a Déruchettu.

Tieto tmavé úkryty na morskom brehu, vábiace kúpajúce sa ženské, nebývajú vždy tak opustené, ako by sa zdalo. Človeka tu hocikedy pozorujú a počúvajú. Vďaka početným, pospletaným cestičkám, tí, ktorí sa sem uchylujú a skrývajú, môžu byť z hustého krovíčia veľmi ľahko stopovaní. Žulové balvany a stromy, ktoré zakrývajú človeka, môžu zakryť aj svedka.

Déruchetta a Ebenezer stáli proti sebe, hľadiac si uprene do očú. Držali sa za ruky. Déruchetta hovorila. Ebenezer mlčal. Medzi mihalnicami zadržaná slza sa chvela, ale neskanula.

Ebenezerove nábožné čelo malo na sebe stopy zármutku a náruživosti. K tomu sa dražila palčivá rezignácia, rezignácia, ktorá je nepriateľom viery, hoci, aj z nej vzrástla. Na tejto až posiaľ anjelskej tvári začal sa zračiť akýsi osudný výraz. Človek, ktorý až doteraz stále uvažoval o dogmate, začal uvažovať o osude, ktorá úvaha pri kňazovi už nie je zdravá, lebo ničí vieru. Človeka nemôže nič tak popliesť, ako keď sa musí ohýňať pod ťarchou neznámeho. Človek sa k udalosťam musí chovať trpne. Život prináša ustavičnú zmenu; musíme ju snášať. Nemôžeme vedieť, s ktorej strany dopadne na nás ruka náhody. Nešťastie a šťastie prichádzajú a odchádzajú ako nečakané osoby. Majú svoj zákon, svoju cestu, svoju príťažlivosť mimo človeka. Následkom ctnosti nie je šťastie, následkom zločinu nie je nešťastie; svedomie má svoju logiku, osud má zasa svoju; v tom niet nijakej shody. Nič nemožno predvídať. Žijeme v pestrej smesi a všetko ide jedno za druhým. Svedomie je priama čiara, život je vír. Tento vír vrhá na hlavu človeka nebadane čierny chaos i belasé nebo. Osud nepozná umenie prechodu. Koleso sa niekedy tak rýchlo otáča, že človek sotva zbadá časový priestor medzi dvoma obratmi a spojivo medzi včerajškom a dneškom. Ebenezer bol veriaci človek, ale do jeho viery miešaly sa rozumové úvahy; bol kňaz, ale podliehal náruživosťam. Náboženstvá, ktoré nútia svojich kňazov k celibátu, vedia, čo chcejú. Nič nemôže natoľko vyrušiť kňaza ako láska k ženskej. Ebenezerovu myseľ mútily rozličné mraky.

Hľadel ustavične na Déruchettu.

Obidve tieto bytnosti milovaly sa náruživo ako modly. V Ebenezerovom zraku zjavovala sa nemá zúfalosť.

Déruchetta hovorila:

„Nesmiete odísť. Nevydržala by som to. Vidíte, myslela som, že sa budem môcť s vami rozlúčiť a nemôžem. Človeka nemožno nútiť nad jeho sily. Prečo ste prišli včera? Ak ste mali úmysel odísť, nemali ste prísť. Milovala som vás, ale som o tom nevedela. Len v ten prvý deň, keď pán Hérode čítal ten dej o Rebeke, a keď sa váš pohľad stretol s mojím, cítila som, ako mi horia líca a pomyslela som si: ,Oh, ako sa tá Rebeka musela červenať!‘ A vidíte, keby mi bol niekto predvčerom povedal: ,Milujete farára!‘ bola by som ho vysmiala. A práve to je hrozné v tejto láske. Bolo to ako zrada. Nevšímala som si toho. Chodila som do kostola, vídala som vás, myslela som si, že sú všetci ako ja. Ale nerobím výčitky, neurobili ste nič, aby som vás milovala, nenamáhali ste sa, dívali ste sa na mňa, hľadieť na ľudí, v tom preca nie je nič zlého a to bolo príčinou, že som vás zbožňovala. Nemala som o tom tušenia. Keď ste vzali do ruky knihu, bolo to sťaby svetlo; ak ju vzal druhý, bola to len kniha. Niekedy ste na mňa upreli zrak. Hovorili ste o archanieloch a boli ste ako archaniel. Čo ste povedali, na to som hneď myslela. Prv ako ste sem prišli, ani neviem, či som verila v Boha. Ale od toho času ako ste tu, stala som sa modlitebníčkou. Hovorila som Douce: ,Obleč ma rýchlo, aby som nezmeškala služby božie.‘ A utekala som do kostola. Také je to, keď je ženská zaľúbená do mužského. Nevedela som to. Hovorila som si: ,Stávam sa nábožnou!‘ Vy ste ma poučili, že nechodím do kostola k vôli Pánu Bohu. Chodila som ta vám k vôli, a je to pravda. Ste krásny, pekne hovoríte, a keď ste zdvihli k nebu ruky, zdalo sa mi, že v svojich bielych rukách držíte moje srdce. Bola som šialená, nevedela som to. Chcete, aby som vám povedala, v čom ste sa previnili? V tom, že ste včera večer vošli do zahrady, že ste sa mi prihovorili. Keby ste mi neboli nič povedali, nebola by som nič vedela. Boli by ste odišli, ja by som azda bola smútila, ale teraz umrem. Teraz, keď viem, že ma milujete, teraz keď viem, že vás milujem, už nie je možné, aby ste odišli. Na čo myslíte? Zdá sa mi, že ma nepočúvate.“

Ebenezer odpovedal:

„Počuli ste, čo bolo včera povedané.“

„Žiaľ, áno.“

„Čo môžem robiť?“

Nasledovala chvíľka mlčania. Potom Ebenezer hovoril ďalej:

„Ostáva mi už len jedno; odísť.“

„A mne umreť! Ach, chcela by som, aby už nebolo more, a bolo už len nebo! Tak sa mi vidí, že by sa potom všetko dalo usporiadať. Odišli by sme spolu. Nemali ste sa mi prihovárať. Prečo ste sa mi prihovorili? Tak tedy neodchoďte! Čo bude so mňa? Hovorím vám, že umrem. Keď budem ležať na cintoríne, vy budete ďaleko. Oh, moje srdce je zlomené! Som veľmi nešťastná. Veď môj strýc nie je tak zlý!“

Prvý raz v svojom živote povedala Déruchetta, hovoriac o messovi Lethierrym, môj strýc. Až posiaľ hovorila vždy môj otec.

Ebenezer cúvnul krok a kývnul prievozníkovi. Bolo počuť šramot háku po kameňoch a kroky mužského v člne.

„Nie! Nie!“ zvolala Déruchetta.

Ebenezer k nej pristúpil:

„Musí to byť, Déruchetta.“

„Nie, nikdy! Pre jeden stroj! Je to možné? Videli ste včera toho strašného človeka? Nesmiete ma opustiť. Ste chytrý, vymyslíte niečo. Nie je možné, že ste mi dnes ráno odkázali, aby som sem prišla, len preto, že chcete odísť. Nič som vám neurobila. Nemôžete sa na mňa ponosovať. To chcete odísť hen s tou loďou? Ja nechcem. Nesmiete ma opustiť. Nebo sa neotvára preto, aby sa zasa zavrelo. Hovorím vám, že ostanete. Ostaňte, ešte nie je hodina odchodu. Oh, tak ťa milujem!“

A tisnúc sa k nemu, spjala všetkých desať prstov za jeho krkom, akoby chcela sovrenými ramenami sputnať Ebenezera a zároveň modliť sa k Bohu.

Ebenezer striasol so seba nežne ho objímajúce ramená, ktoré sa, nakoľko to bolo možné, bránily.

Déruchetta klesla na brečtanom zarastený skalný balvan, pri čom nevdojak odhrnula rukáv až po lokeť, ukazujúc tak svoje rozkošné obnažené rameno, pri čom jej zvlhnuté oči hľadely uprene pred seba.

Čln sa blížil.

Ebenezer sovrel jej hlavu do svojích rúk. Táto panna zdala sa byť vdovou a tento mladý človek starcom. Hladil ju po vlasoch s akousi nábožnou ostýchavosťou. Po chvíľke utkvel na nej pohľadom a potom ju poceloval na čelo bozkom, pod ktorým by sa tuším mala narodiť hviezda a hlasom, ktorý sa chvel nesmiernou úzkosťou a v ktorom bolo cítiť rozorvanosť duše, povedal jej tieto z hĺbky prameniace slová:

„S bohom!“

Déruchetta dala sa do náreku.

V tom začuli pomalý a vážny hlas:

„Prečo sa nesoberiete?“

Ebenezer obrátil hlavu. Déruchetta zdvihla oči.

Pred nimi stál Gilliatt.

Prišiel sem bočným chodníkom.

To už nebol ten včerajší Gilliatt. Bol učesaný, oholený, v črievicach, v bielej námorníckej košeli s veľkým preloženým limcom a mal oblečené svoje najlepšie námornícke šaty. Na malíčku skvel sa mu zlatý prsteň. Zdalo sa, že je mimoriadne pokojný. Cez jeho osmahlú pleť prenikala bledosť.

Jeho tvár bola sťaby z trblietavého bronzu.

Hľadeli na neho s úžasom. Hoci bol k nepoznaniu, Déruchetta ho jednako poznala. A slová, ktoré povedal, boly tak ďaleko od toho, na čo teraz mysleli, že si ich ani nevšimli.

Gilliatt opakoval:

„Prečo by ste sa mali lúčiť? Soberte sa. Odídete spolu.“

Déruchetta sa zachvela. Triasla sa od hlavy až po pätu.

Gilliatt pokračoval.

„Miss Déruchetta má dvacaťjeden rokov. Je svojou paňou. Jej strýc je len jej strýcom. Milujete sa…“

Déruchetta ho jemne prerušila:

„Ako je to, že ste tu?“

„Soberte sa,“ pokračoval Gilliatt.

Déruchetta začala rozumeť, čo jej tento človek hovorí. Riekla trhane:

„Chudák strýc… “

„So sobášom by nesúhlasil,“ riekol Gilliatt, „ale bude s ním súhlasiť, keď bude po ňom. A veď konečne vy odídete. Keď sa vrátite, odpustí vám.“

Potom Gilliatt dodal s nádychom trpkosti:

„A potom, teraz už len na to myslí, ako by mohol znova vybudovať loď. Tým sa zabaví vo vašej neprítomnosti. Poteší sa svojou Durandou.“

„Nechcela by som,“ vravela trhane Déruchetta celky omámená, a z jej slov vyznievala už radosť, „po sebe zanechať smútok.“

„Nebude trvať dlho,“ riekol Gilliatt.

Ebenezer a Déruchetta boli z počiatku akoby oslepení a teraz sa z toho preberali. Zmätok miznul a začali chápať smysel Gilliattových slov. Nad nimi síce ešte visel mrak, ale bolo v ich záujme vzpierať sa mu. Osvoboditeľovi nechávame svobodnú ruku. Proti vstúpeniu do raja bývajú len slabé námietky. V chovaní Déruchetty, ktorá sa opierala nebadane o Ebenezera, bolo niečo, čo potvrďovalo pravdivosť Gilliattových slov. Záhadná prítomnosť tohoto mužského a jeho reči, ktoré zvlášť v Déruchettinej mysli vzbudily veľké počudovanie, teraz zdaly sa byť vedľajšou vecou. Tento človek im povedal: „Soberta sa!“ To bolo jasné. Ak tu bola nejaká odpovednosť, bral ju na seba. Déruchetta akosi nejasne cítila, že má k tomu pre rozličné dôvody právo. Čo povedal o messovi Lethierrym, to bola pravda. Ebenezer šepkal zamyslene: „Strýc nie je otec.“

Svody tohoto náhleho šťastného obratu ho premohly. Námietky, ktoré by azda bol predniesol kňaz, roztavily a rozplynuly sa v tomto úbohom milujúcom srdci.

Gilliattov hlas odrazu znel úsečne a tvrdo. Triasla sa v ňom fibrózna netrpelivosť.

„Ihneď. Cashmere odchodí za dve hodiny. Je svrchovaný čas. Poďte!“

Ebenezer hľadel na neho pozorne.

Odrazu zvolal:

„Poznám vás. Vy ste mi zachránili život.“

Gilliatt odpovedal:

„Nemyslím.“

„Tam na konci skalného výbežku.“

„Nepoznám to miesto.“

„Práve v ten deň, keď som sem prišiel.“

„Nemrhajme čas,“ riekol Gilliatt.

„A ja sa nemýlim. Vy ste ten mužský z včerajšieho večera.“

„Snáď.“

„Ako sa voláte?“

Gilliatt riekol povýšeným hlasom:

„Prievozník, počkajte na nás. Vrátime sa hneď. Miss, pýtaly ste sa ma, ako je to, že som tu. Je to celky jednoduché, sledoval som vás. Máte dvadsaťjeden rokov. Osoby, ktoré sú u nás plnoleté a nezávisia od nikoho, môžu uzavreť manželstvo za štvrť hodiny. Poďme chodníkom po brehu. Je schodný, more ho zaplaví až na poludnie. Ale hneď. Poďte so mnou!“

Déruchetta a Ebenezer akoby sa radili zrakom. Nehybne stáli vedľa seba. Boli ako opití. Na kraji tej priepaste, ktorú menujeme šťastím, dostavujú sa rozpaky. Nechápajúc chápali.

„Volá sa Gilliatt,“ šepla Déruchetta Ebenezerovi.

Gilliatt vravel zasa akosi veliteľsky:

„Na čo čakáte? Povedal som vám, aby ste išli za mnou.“

„Kam?“

„Tam hľa!“

A Gilliatt ukázal prstom na kostolnú vežu.

Išli za ním. Gilliatt sa ponáhľal na pred. Jeho krok bol pevný. Oni sa potácali.

Čím väčšmi sa približovali ku kostolnej veži, tým jasnejšie bolo videť, ako v čistej a krásnej tvári Déruchetty a Ebenezera skrsá niečo, z čoho sa čoskoro vyvinie úsmev. Blízkosť kostola ich ožiarovala. V Gilliattových vpadnutých očiach ležala hlboká noc.

Bolo to, akoby mátoha viedla dvoch ľudí do raja.

Ebenezer a Déruchetta nevedeli si predstaviť, čo sa stane. Zakročenie tohoto človeka bolo haluzou, ktorej sa chytá topiaci. Išli za Gilliattom s povoľnosťou, ktorú prejavuje zúfalec niekomu, s ktorým sa práve stretne. Kto cítí smrť, nebárs si preberá v okolnosťach. Nevedomejšia Déruchetta bola dôverčivejšia. Eibenezer premýšľal. Déruchetta bola plnoletá. S anglickým sobášom spojené formality sú veľmi jednoduché, zvlášť v krajoch, kde majú duchovní správcovia temer moc robiť podľa svojho dobrého vedomia. Ale či dekan pristane na odbavenie sobášu bez opýtania sa na strýcove povolenie? To bola otázka. Ale zato jednako to môžu oprobovať. V najhoršom prípade bude to znamenať len odklad.

Ale kto je tento človek? A či je to naozaj on, ktorého mess Lethierry včera vyhlásil za svojho zaťa, ako si vysvetliť jeho pokračovanie. On, prekážka, mení sa na prozreteľnosť.

Ebenezer tomu nerozumel, ale so všetkým, čo sa robilo, mlčky a rýchlo súhlasil ako človek, ktorý cíti, že je zachránený.

Chodník bol nerovný, miesty mokrý a neschodný. Ebenezer, pohrúžený do svojich myšlienok, nevšímal si mlák ani balvanov. Gilliatt sa chvíľami obracal a vravel Ebenezerovi:

„Dajte pozor na tie kamene, podajte mi ruku.“

III. Predvídavosť žertvujúceho

Keď vchádzali do kostola, práve bilo pol jedonástu.

Táto hodina a potom tiež to, že v ten deň mesto bolo ako vymreté, zapríčinili prázdnotu chrámu.

Ale v pozadí pri stole, ktorý v reformovaných cirkvách je miesto oltára, boly tri osoby. Bol tu dekan a jeho pomocník a okrem toho registrátor. Dekan, ktorý bol ctihodný Jaquemin Hérode, sedel; evanjelista a registrátor stáli.

Vedľa na druhom stolíku bola položená iná, tiež otvorená kniha, v ktorej by bystré oko bolo mohlo zbadať sviežo napísanú stranu, jej černidlo posiaľ neuschlo. Vedľa matriky ležalo pero a písacie náčinie.

Jaquemin Hérode, vidiac vstupovať ctihodného Ebenezera Cadrayho, vstal.

„Čakám vás. Všetko je prichystané,“ riekol.

Ebenezer pozrel na Gilliatta.

Ctihodný dekan poznamenal:

„Stojím vám k službám, kolega.“

A poklonil sa.

Táto poklona neodchýlila sa ani na pravo ani na ľavo. Podľa smeru dekanových očných lúčov bolo zrejmé, že pre neho jestvuje len Ebenezer. Ebenezer bol kňaz a gentleman. Dekanova poklona neplatila ani Déruchette, ktorá stála vedľa, ani Gilliattovi, ktorý stál v pozadí. V jeho pohľade boly čierťaže, medzi ktoré patril len Ebenezer. Dodržanie týchto drobností patrí k dobrému mravu a upevneniu spoločnosti.

Dekan pokračoval s akousi slávnostnou prívetivosťou:

„Kolega môj, blahoželám vám, čo má dve príčiny. Umrel vám strýc a vy sa ženíte; ten vás urobil bohatým a ona vás urobí šťastným. Ináč teraz, vďaka tomu parníku, ktorý bude zasa vybudovaný, miss Lethierryová je tiež bohatá, čo ma teší. Miss Lethierryová sa narodila v tejto farnosti, v matrike som zistil dátum jej narodenia. Miss Lethierryová je plnoletá a je paňou svojej vôle. Konečne jej strýc, ktorý je jej jedinou rodinou, súhlasí. Chcete sa hneď oženiť, lebo odchodíte, to chápem; ale keďže ide o sňatok duchovného farnosti, bol by som si želal, aby bol trošku slávnostnejší. Aby som vám urobil po vôli, musím to vziať na krátko. Shrňme tedy aspoň to najpodstatnejšie. Celý akt je už tuto, hľa, registrovaný a treba vyplniť už len mená. Podľa znenia zákona a zvyku, sobáš môže byť uskutočnený hneď po zapísaní. Osvedčenie, potrebné k udeleniu licencie, bolo primeraným spôsobom urobené. Berem na seba zodpovednosť za istú malú nepravidelnosť, lebo žiadosť o licenciu mala byť podaná sedem dní vopred; ale uznávam nevyhnutnosť a naliehavosť vášho odcestovania. Sosobášim vás. Môj evanjelista bude svedkom ženíchovým; a nakoľko ide o svedka nevesty…“

Dekan sa obrátil ku Gilliattovi.

Gilliatt kývnul hlavou.

„To stačí,“ riekol dekan.

Ebenezer stál nepohnute, Déruchetta bola vo vytržení ako zkamenelá.

Dekan pokračoval:

„Ale jednako je ešte nejaká malá prekážka.“ Déruchetta sa trhla.

„Tuná prítomný posol messa Lethierryho, ktorý vyžiadal pre vás licenciu a podpísal osvedčenie v registre — a dekan ukázal palcom ľavej ruky na Gilliatta, čím si usporil vysloviť to bezvýznamné meno — posol messa Lethierryho povedal mi dnes ráno, že mess Lethierry je priveľmi zaujatý a nemôže osobne prísť a praje si, aby bol sobáš ihneď odbavený. Toto ústne prednesené želanie nie je dostatočné. Hľadiac na tú dispozíciu a potom na tú nepravideľnosť, ktorú berem na seba, cez vec jednako len nemôžem tak rýchlo prejsť. Musím sa najprv prezvedieť, či mess Lethierry, iba ak by ste mi ukázali jeho podpis… Ani pri najväčšej ochote nemôžem sa uspokojiť s ústnym odkazom. Potreboval by som nejaké písmo.“

„Čo len to,“ riekol Gilliatt.

A podal ctihodnému dekanovi nejaký papier.

Dekan vzal papier, prebehol ho pohľadom, zdalo sa, že preskočil niekoľko akiste zbytočných riadkov, a prečítal nahlas:

„… a ty choď k dekanovi a požiadej ho o dišpenzáciu! Prajem si, aby svadba dľa možnosti bola čím skôr. Najlepšie by bolo hneď.“

Položil papier na stôl a pokračoval:

„Podpísaný Lethierry. Bolo by bývalo primeranejšie adresovať to mne. Ale keďže ide o kolegu, nežiadam viacej.“

Ebenezer znova pozrel na Gilliatta. Sú chvíle, keď stačí jediný pohľad k porozumeniu duší. Ebenezer tu vycítil podvod, ale nemal dosť síl, ba azda mu to ani na um neprišlo, postaviť sa proti tomu. Či sa to už stalo preto, že sa poddal tajnému hrdinstvu, ktoré tušil, alebo preto, že jeho svedomie bolo omráčené bleskom šťastia, nepovedal ani slova.

Dekan vzal pero a s pomocou registrátora vyplnil prázdne miesta na popísanej strane registra, potom sa vystrel a posunkom vyzval Ebenezera a Déruchettu pristúpiť ku stolu.

Ceremonia sa začala.

Bol to divný moment.

Ebenezer a Déruchetta stáli vedľa seba pred duchovným. Ten, komu sa vo sne zdalo, že sa má sobášiť, vie si predstaviť, čo cítili oni.

Gilliatt stál kúsok za nimi v šere chrámových stĺpov.

Déruchetta vstávajúc ráno v zúfalosti myslela na hrob a na rubáš, a obliekla si biele šaty. Táto smútočná myšlienka teraz sa hodila k svadbe. Biele šaty urobia hneď z devy nevestu. Hrob je tiež oddávaním.

Z Déruchetty sálala akási žiara. Nikdy nebola taká, ako v tejto chvíli. Déruchetta mala azda tú chybu, že bola prišvárna, a nie dosť krásna. Jej krása hrešila, ak to možno nazvať hriechom, návalom pôvabu. Ak bola Déruchetta pokojná, totiž ak ju neopanovala nijaká náruživosť, ni bolesť, bola, ktorý detail sme už spomenuli, mimoriadne rozkošná. Ak sa s švárnym dievčaťom stane premena, premení sa na ideálnu pannu. Déruchetta, uchvátená láskou a mukou, povzniesla sa až sem. Zachovala si pôvodnú čistotu, ale s väčšou dôstojnosťou; pôvodnú sviežosť, ale s väčšou vôňou. Bolo to asi také, ako keby sa stokráska premenila na ľaliu.

Jej líca boly ešte vlhké od plaču a v kútiku jej úsmevu azda sa ešte skrývala nejaká slzička. Uschnuté, už temer nevíditeľné slzy bývajú chmúrnou a sladkou ozdobou šťastia.

Pri stole stojaci dekan položil prst na otvorenú bibliu a pýtal sa nahlas:

„Sú tu nejaké námietky?“

Neodpovedal nik.

„Amen,“ riekol dekan.

Ebenezer s Déruchettou pristúpili o krok bližšie k ctihodnému Jaqueminovi Hérodovi.

Dekan riekol:

„Joe Ebenezer Cadrey, chceš túto ženskú za manželku?“

Ebenezer odpovedal:

„Chcem.“

Dekan pokračoval:

„Duranda Déruchetta Lethierryová, chceš tohoto mužského za manžela?“

Déruchetta, ktorej v radostnom plesaní agonizujúca duša podobala sa olejom preplnenej lampe, skôr šepla ako riekla:

„Chcem.“

Tu podľa krásneho obradu anglikánskeho sobášu dekan sa poobzeral okolo seba a do velebného chrámového šera zavolal túto slávnostnú otázku:

„Kto je, čo túto ženskú dáva tomuto mužskému?“

„Ja,“ vetil Gilliatt.

Zavládlo ticho. Ebenezer a Déruchetta, hoci aj boli preniknutí slasťou tejto chvíle, jednako len pociťovali akúsi tieseň.

Dekan vložil pravú ruku Déruchettinu do pravej ruky Ebenezerovej a Ebenezer hovoril Déruchette:

„Déruchetta, berem si ťa za ženu, nech si lepšia či horšia, bohatšia či chudobnejšia, chorá či zdravá, aby som ťa miloval až do smrti, čo ti sľubujem.“

Dekan vložil pravú ruku Ebenezerovu do pravej ruky Déruchettinej a Déruchetta hovorila Ebenezerovi.

„Ebenezer, berem si ťa za muža, nech si lepší či horší, bohatší či chudobnejší, chorý či zdravý, aby som ťa milovala až do smrti, čo ti sľubujem.“

Dekan hovoril ďalej:

„Kde je prsteň?“

Na to nemysleli. Ebenezer nebol na to pripravený a nemal prsteňa.

Gilliatt sňal s malíčka zlatý prsteň a podal ho dekanovi. Bol to zrejme ten „svadobný“, ráno u zlatníka v Comercial-Arcade kúpený prsteň.

Dekan položil prsteň na knihu a potom ho podal Ebenezerovi.

Ebenezer chytil ľavú rozochvenú rúčku Déruchetty, navliekol jej prstienok na štvrtý prst a riekol:

„Berem si ťa za ženu týmto prsteňom.“

„Vo mene Otca, i Syna i Ducha svätého,“ riekol dekan.

„Amen,“ riekol evanjelista.

Dekan povýšil hlas:

„Ste manželmi.“

„Amen,“ riekol evanjelista.

Dekan pokračoval:

„Modlime sa!“

Ebenezer s Déruchettou sa obrátili k stolu a kľakli si.

Gilliatt ostal stáť so sklonenou hlavou.

Oni kľačali pred Bohom, on sa koril pred osudom.

IV. „Pre tvoju manželku, keď sa oženíš“

Keď vyšli z kostola, vzhliadli loď Cashmere, ktorá sa chystala k odchodu.

„Máte dosť času,“ riekol Gilliatt.

Vracali sa chodníkom k Haveletu.

Išli napred, Gilliatt teraz kráčal za nimi.

Boli to dvaja somnambulisti, ktorí divným spôsobom stratili povedomie. Nevedeli, kde sú, nevedeli čo robia; stúpali mechanicky, nepamätali sa už na nič, cítili, že sú vedľa seba a nemohli spojiť dve myšlienky. Vo vytržení už nemyslíme na to, že ich unáša prúd. Z temnôt spadli odrazu do Niagary radosti. Mohli by sme povedať, že boli nesení do raja. Nehovorili nič, ich duše maly si toho toľko povedať. Déruchetta túlila k sebe Ebenezerove rameno.

Gilliattov krok ich chvíľami upozorňoval, že ide za nimi. Boli hlboko dojatí, ale nemohli prehovoriť. Nesmierne citové pohnutie rovnalo sa omámeniu. Boli manželmi. Všetko to, čo urobil Gilliatt, považovali za dobré, a veď napokon ešte sa stretnú. Ich srdcia prekypovaly proti nemu vrelou a rojčivou vďakou. Déruchetta si hovorila v duchu, že tu bude potrebné nejaké vysvetlenie, ale až pozdejšie. Zatým prijímali všetko. Cítili, že sú úplne v moci tohoto rázneho a rozhodného človeka, ktorý tak odhodlane založil ich šťastie. Dávať mu otázky, hovoriť s ním bolo nemožné. Uchvátilo ich priveľké množstvo dojmov. Ich mlčanie možno ospravedlniť.

Udalosti niekedy sa tak valia na vás ako krupobitie, že ste nimi omráčení. Na pokojné povahy prudký zážitok natoľko účinkuje, že sa im tento stáva odrazu nesrozumiteľným, nehľadiac na to, či ním trpia a či z neho majú zisk. Človek nie je si povedomý svojho dobrodružstva. Je zničený, nemajúc o tom tušenia; je korunovaný, nepochopujúc to. Za tých niekoľko hodín menovite Déruchetta prežila rozličné duševné otrasy; najprv prekvapenie, Ebenezerov príchod do zahrady; potom prízrak, keď tú mátohu označili za jej muža; potom smútok, keď jej anjel už rozpínal peruťe a chcel odletieť, teraz radosť, nesmiernu radosť s nevyspytateľným pozadím: mátoha jej nazpät dáva anjela, jej, Déruchette; smrteľný boj končí sobášom; ten Gilliatt, ktorý byl včera nešťastím, dnes je spásou. Všetko to nemohla rozumeť. Bolo jasné, že Gilliatt od rána nemal iné na mysli ako ich sobáš; urobil všetko; odpovedal za messa Lethierryho, vyhľadal dekana, požiadal ho o licenciu, podpísal žiadané osvedčenie. Len tak mohol byť sobáš odbavený. Ale Déruchetta to nerozumela; a keby aj bola pochopila, ako sa to stalo, nebola by rozumela, prečo sa to stalo.

Nemohla iné urobiť ako zavreť oči, byť v duchu povďačnou, zabudnúť na zem a život, týmto dobrým duchom dať sa unášať do neba. Objasňovanie trvalo by pridlho, vďaky by bolo primálo. Preto mlčala v sladkej strnulosti šťastia.

Len natoľko sa vedeli v myšlienkach sústrediť, aby našli cestu. Isté čiastky huby pod vodou ostávajú vždy biele. Ostalo im práve len toľko povedomia, že rozoznali more od zeme a Cashmere od druhých lodí.

Za niekoľko minút boli v Havlete.

Ebenezer vstúpil prvý do člnu. V momente, keď Déruchetta chcela ta vstúpiť za ním, pocítila, že ju niekto nežne potiahol za rukáv. Bol to Gilliatt, ktorý sa prstom dotknul záhybu jej šiat.

„Madame, riekol, neboli ste pripravená na odchod. Myslel som, že azda budete potrebovať šaty i bielizeň. Na palube Cashmere najdete kufor, v ktorom sú ženské šaty. Ten kufor mám po matke, poručila ho žene, ktorú si raz budem brať. Dovoľte, aby som vám ho ponúkol.“

Déruchetta sa napoly prebrala zo sna. Obrátila sa ku Gilliattovi. Gilliatt pokračoval tak ticho, že ho sotva bolo počuť:

„Nerád by som vás ešte teraz zdržiaval, madame, ale myslím, že potrebujete vysvetlenie. V ten deň, keď sa stalo to nešťastie, sedeli ste v prízemnej sieni a povedali ste jedno slovo. Nepamätáte sa, vec celkom jednoduchá. Človek si nemusí pamätať každé slovo, ktoré kedy povie. Mess Lethierry bol veľmi zronený. Je isté, že to bola pekná loď, ktorá robila dobré služby. To nešťastie stalo sa na mori; rozčulilo to celý kraj. Ale to sú všetko veci, na ktoré sa zabudne. Bola to len loď, ktorá zahynula na bralách. Ľudia hovorili, že ta nik nepôjde zachrániť ju. Chcel som vám tedy povedať, že preto som ta išiel ja. Vraveli, že je to nemožné, ale preto som ta išiel ja. Vraveli, že je to nemožné, ale nebolo to nemožné. Ďakujem vám, že ma chcete na chvíľku vypočuť. Všakver porozumiete, madame, že keď som ta išiel, nerobil som to s úmyslom zarmútiť vás. Ináč bolo to už dávno. Viem, že sa ponáhľate. Keby bolo viacej času a keby som mohol dlhšie hovoriť, rozpamätali by ste sa na všeličo, ale nemalo by to smyslu. Tá vec siaha ku dňu, keď padal sneh. A potom, keď som raz išiel okolo vás, zdalo sa mi, že ste sa usmiali. To vysvetluje vec. Ale včera nemal som času vrátiť sa domov, išiel som z práce, bol som otrhaný, nastrašil som vás, bolo vám nedobre; nebolo to správne. Tak sa medzi ľudí nechodí, prosím vás, nehnevajte sa na mňa. To je asi všetko, čo som vám chcel povedať. Odídete. Budete mať pohodu. Veje východný vietor. S bohom, madame. Všakver, uznáte to za správne, že som chcel s vami trošku pohovoriť? Veď je to posledná minuta.“

„Myslím na ten kufor,“ vetila Déruchetta. „Ale prečo si ho nenecháte pre svoju ženu, až sa raz oženíte?“

„Madame,“ vetil Gilliatt, „ja sa asi neožením.“

„To by bola škoda, lebo ste dobrý. Ďakujem!“

Déruchetta sa usmiala. Gilliatt jej odpovedal úsmevom.

Ani nie za štvrť hodinu pozdejšie dorazil čln s Ebenezerom a Déruchettou k lodi Cashmere v rajde.

V. Veľký hrob

Gilliatt vracal sa do Saint-Sampsonu pozdĺž brehu. Prejdúc rýchlo Saint-Pierre-Portom, vyhýbal stretnutiu s ľuďmi a cestám, ktoré jeho vinou boly dnes také ľudnaté.

Už od dávna, ako vieme, mal vo zvyku, chodiť nepozorovane krížom krážom po ostrove. Znal všetky chodníčky a vyberal si opustené a krivolaké cesty. Bol plachý ako človek, ktorí cíti, že ho nemilujú; bočil od ľudí. Keďže v ľudských tvárach od malička videl málo prívetivosti, privykol k tomu, čo sa neskôr stalo jeho instinktom: držať sa stranou.

Prešiel Esplanádu a potom Saleriu. Chvíľami sa obracal a hľadel nazad do rajdy na Cashmere, ktorý práve vyťahoval plachty. Išiel so sklonenou hlavou po najďalších skalách na kraji mora. More začalo stúpať.

Odrazu zastal, obrátený súc chrbtom k moru, chvíľku hľadel na dubový hájik za skalami, ktoré zakrývaly cestu do Valle, Boly to duby na mieste, ktoré nazývali Basses-Maisons. Tam pod tými stromy, Déruchettin prštek kedysi napísal do snehu meno Gilliatt. Ten sneh sa už dávno rozplynul.

Pokračoval v ceste.

Deň bol nádherný akého ešte v tom roku nebolo. To odpoludnie tajilo v sebe niečo svadobného. Bol to jeden z tých jarných dní, keď jaro rozvinuje svoju celú pompu; sťaby stvorenstvo pre iné nemalo smyslu ako sláviť sviatok a tešiť sa šťastiu. Z všetkého toho šumu lesa a dediny, vĺn i povetria zavznievalo hrkútanie. Prví motýlici sadali na prvé ruže. V prírode všetko bolo nové, trávy, machy, listie, vône, papršleky. Zdalo sa, sťaby aj slnce svietilo dnes prvý raz. Kamienky boly čerstvo omyté. So stromov zavznievalo veselé čvirkotanie len včera vyliahnutých vtáčikov. Škrupiny vajíček, ktoré načaly zobáčikom, ešte azda ležaly v hniezde. Šum krídeliek pri pokusných letoch znel v rozochvených konároch. Spievali svoju prvú pieseň, poletovali prvý raz. Bolo to nežné čvirkotanie všetkých naraz, dudkov, sýkoriek, ďatlov, stehlíkov, hýľov a čižikov. Orgován, konvalinky, dafné a glycinie tvorily nádherne skvostné húštiny. Rozkošná vodná čočka, rastúca na Guernesey, halila močidlá smaragdovým šatom. Kúpaly sa tu trasorítky a strakopúti, ktorí si stavajú také milé hniezdečká. Cez priehľadnú zeleň nakúkalo belasé nebo. Niekoľko lascivných oblakov naháňalo sa po azure vlnistým pohybom nymf. Človek mal dojem, že cíti lietať bozky, ktoré si posielajú neviditeľné rty. Každý starý múr ako nejaký ženich mal kytku fialôk. Trnky kvitly, zlatý dážď kvitol; bolo videť, ako tie biele chomáče svietia a tieto žlté chomáče iskria v pletive konárov. Vesna hádzala všetko svoje striebro a zlato do ohromného koša, opleteného stromovím. Mladé výhonky boly napospol sviežo zelené. V povetrí sa ozýval ples jasajúcej vítanky. Blížiace sa pohostinné leto otváralo dvere z diaľavy letiacim vtákom. Bol práve čas, keď sa vracajú lastovičky. Kytice kalín vrúbily svahy ciest, susediac svorne s krásnymi kyticami hlohýň. Nadherné sa doplňovalo pôvabným; veľké nerušilo malé; v koncerte nezanikla ani jedna nota. V pláne objemnej, všetko zahrnujúcej krásy maly svoje miesto aj mikroskopické veľkoleposti, všetko bolo možno rozoznať ako v čistej vode. Božská plnosť a tajomné kypenie dávaly všade tušiť panickú a posvätnú snahu pracujúcej miazgy. Čo bolo trblotné trblietalo sa ešte väčšmi. Čo prekypovalo láskou, milovalo ešte väčšmi. Nad kvetmi vznášala sa hymna a v šum priestoru miešaly sa papršleky. Nad všetkým sa rozvíjala harmónia. Čo začínalo klíčiť, vyvolávalo to, čo začínalo prýštiť. Akýsi zdola i shora prichádzajúci nepokoj nejasne rozochvieval srdcami, podliehajúcimi ľahko roztratenému podzemnému vlivu zárodkov. Kvet sľuboval temne plod, všetka panenskosť snívala, nesmiernou dušou tieňu vopred premyslené plodenie bytností rysovalo sa v irradiacii vecí. Všade oddávky, všade svadba bez konca. Život, ktorý je ženskosťou stvorenstva páril sa s nekonečnosťou, ktorá je mužskosťou stvorenstva. Bolo pekne, bolo jasno, bolo teplo. Cez ohrady zahrád bolo videť usmievavé deti. Niektoré sa hraly na „nebo a peklo“. Jablone, broskyne, čerešne, hrušky, pokrývaly sady veľkými, bielymi alebo ružovými kytkami kvetov. V tráve kvitly prvosienky, zimozelene, myšie chvostíky, stokrásky, amarylky, hyacinty, fialky a tržník. Belasé burače, s žltými kosačníkmi tu kmitaly o závod, a hneď vedľa ních tie krásne ružové hviezdičky, ktoré všade rastú v tlupách a preto ich menujú „družkami“. Medzi skalami behali pozlátené živočíchy. Kvitnúci netresk na červeno farbil slamené strechy. Robotnice úlov boly vonku. Včelka bola pri práci. Priestor bol plný morského šumu a bzučania múch. Jarom preniknutá príroda bola zvlhnutá rozkošou.

Keď Gilliatt dorazil do Saint-Simpsonu, nebolo ešte v prístave vody a mohol ním prejsť nepozorovane suchou nohou za loďami, ktoré tu ležaly v oprave. Rad ploských kameňov, ktoré boli jeden od druhého v istej diaľke, obľahčuje tento prechod.

Gilliatta nezbadal nik. Zástupy ľudí boly na druhom konci prístavu, pri vchode do zálivu pri dome Bravées. Tu bolo jeho meno na každých perach. Hovorilo sa o ňom toľko, že si ho nik nevšimnul. Gilliatt mohol prejsť okolo sťaby ukrytý hurhajom, ktorý sám zapríčinil.

Z ďaleka videl svoju barku na mieste, kde ju bol priviazal, komín, čnejúci medzi štyrma reťazami, ľudí pri tesárskej práci, matné siluety prechádzajúcich ľudí a začul hrmiaci, rozradostený hlas messa Lethierryho, ktorý dával rozkazy.

Zabočil do uličiek.

Za domom Bravées nebolo nikoho, lebo všetka zvedavosť bola pritiahnutá napred. Gilliatt šiel po cestičke, ktorá viedla pozdĺž nízkeho zahradného múra. Zastal v kúte, kde rástly divé malvy; zasa videl kameň, na ktorom sedával; zasa videl drevenú lavičku, na ktorej sedávala Déruchetta; pozrel na zem v stromoradí, kde videl objímať sa dva tiene, ktoré už zmizly.

Pokračoval v chôdzi. Vyšiel na vršok zámku de Valle, potom sostúpil a išiel k Bu de la Rue.

Homnet-Paradis bol pustý.

Jeho dom bol taký, ako ho bol ráno opustil, keď sa obliekol, aby išiel do Saint-Pierre-Portu.

Jedno okro bolo otvorené. Cez toto okno bolo videť gajdy, ktoré visely zavesené na stene.

Na stole bolo možno videť malú bibliu, čo mu daroval ten vďačný neznámy, ktorý bol Ebenezer.

Kľúč bol v dverách. Gilliatt pristúpil, zamknul dvere otočiac dva razy kľúčom, vsunul ho do vrecka a odišiel.

Odišiel nie smerom k pevnine, ale ku moru.

Prešiel krížom cez svoju zahradu, najkratšou cestou, nedbajúc na hriadky, ale dávajúc opatrný pozor, aby nepošliapal seakalese, ktoré raz zasadil len preto, že ich mala rada Déruchetta.

Preskočil ohradu a sliezol na skaly.

Pustil sa rovno cez ten dlhý rad skál, ktorá spojovaly Bu de la Rue s tým veľkým žulovým obeliskom vyčnievajúcim prostred mora, ktorý menovali Kravským Rohom. Tam bolo skalné sedadlo Gild-Holm-’Ur.

Skákal so skaly na skalu ako obor po horských štítoch. Skákať takto po hrebení skalísk je niečo podobné chodeniu po hrebeni strechy.

Nejaká rybárka, ktorá sa neďaleko brodila v kalužách vody a usilovala sa dostať na breh, zavolala na neho: „Dajte si pozor! More stúpa!“

Napredoval ďalej.

Keď prišiel k tomu na konci Rohu stojacému skalisku, ktoré vyčnieva nad morom ako cimburie, zastal. Tu končila pevnina. Bol to najďalší výbežok malého predhoria.

Rozhľadel sa.

Na šírom mori bolo zakotvených niekoľko rybárskych bariek. Chvíľkami bolo na ních videť, sťaby tieklo na slnci striebro: to sa zdalo, keď vyťahovali siete. Cashmere nebol ešte oproti Saint-Sampsonu; vypäl veľkú vrcholnú plachtu. Bol práve medzi Hermom a Jethonom.

Gilliatt obišiel skalu. Dostal sa pod skalnú stolicu Gild-Holm-’Ur, k päte toho divného schodišťa, po ktorom bol pred nie úplným štvrť rokom pomohl sostúpiť Ebenezerovi. Vystúpil po ňom nahor.

Väčšina schodov bola už pod vodou. Len dva či tri boli ešte na suchu. Vyliezol po ních.

Tieto schody viedly ku skalnej stolici Gild-Holm-’Ur. Vyliezol k stolici, obzeral si ju za chvíľku, položil si ruku na oči a prešiel ňou zľahka od jednoho obočia k druhému, ktorým pohybom stierame tuším minulosť, potom si sadol do skalného výmolu, majúc za chrbtom strmú skalu a pod nohami oceán.

V tej chvíli loď plavila sa práve okolo veľkej okrúhlej veže prostred mora, na ktorej strážil jeden seržant s jedným delom, ktorá označuje v rajde polovičku cesty medzi Hermom a Saint-Pierre-Portom.

V puklinách nad Gilliattovou hlavou chvelo sa niekoľko morských kvetín. Vodná plocha bola belasá tak ďaleko, kam len siahal zrak. Keďže vial východný vietor, okolo Serku, z ktorého z Guernesey videť len západný breh, bolo slabé vlnobitie. V diaľave bolo videť Franciu ako hmlistý pruh a dlhý žltý pás cartereských pieštin. Chvíľami preletel okolo biely motýl. Motýle radi poletujú nad morom.

Bol veľmi slabý vánok. Celá tá modrosť, dolu i hore, bola nehybná. Tými azurovými jasnejšími či tmavšími pruhmi, ktoré na hladine mora označujú miesta utajených hadistých melčin, nehýbalo temer nič.

Cashmere, ktorý slabo hnal vietor, vytiahol bočné plachty, zachytiť vánok. Teraz bol celý pokrytý plachtami. Keďže vietor vial s boku, bočné plachty ho nútily plaviť sa bližšie pozdĺž guerneseyského pobrežia. Obišiel saint-sampsonskú boju. Bol práve proti vršku zámku du Valle. Nastávala chvíľa, keď sa mal plaviť okolo výbežku Bu de la Rue.

Gilliatt hľadel naň ako sa blíži.

Povetrie a vlny sťaby driemaly. More stúpalo bez vlnobitia. Pokojne sa dmelo. Morská hladina sa zvyšovala bez ruchu. Šum šíreho mora podobal sa dýchaniu dieťaťa.

Od saint-sampsonského prístavu niesly sa sem tlmené údery mlatov. Boli to asi tesári, ktorí stavali lešenie, vytiahnuť z barky stroj. Tieto zvuky dolietaly sem len slabo a to pre granitovú skalu, o ktorú sa Gilliatt opieral.

Cashmere sa blížil s lúdavosťou fantomu.

Gilliatt čakal.

Odrazu nejaké čliapkanie a pocit chladu ho prinútily pozreť dolu. Príliv dotýkal sa jeho nôh.

Cashmere bol celkom blízko.

Stena, do ktorej dažde vydlabaly stolicu Gild-Holm-’Ur bola natoľko strmá a bolo tu toľko vody, že v pokojnom počasí lode mohly sa bezpečne plaviť v diaľke niekoľkých povrazov od skaly.

Cashmere prišiel. Vynoroval, vypínal sa. Zdalo sa, akoby na vode vzrastal. Bolo to ako keď rastie tieň. Vo veľkolepom kolísaní mora výstroj odrážal sa čierno na nebi. Dlhé plachty, octnúc sa na chvíľu v lúčoch slnca, temer zružovely a zdaly sa nevýslovne priehľadnými. Očarujúce velebný pohyb tejto siluety nerušil nijaký zvuk. Na palubu bolo videť tak, sťaby by sme boli zrovna na nej.

Cashmere dotýkal sa temer skaly.

Kormidelník bol pri kormidle, plavčík liezol po lanových šteblíkoch, niekoľko cestujúcich, ktorí sa opierali o zábradlie, obdivovalo utešenú pohodu. Kapitán fajčil.

Ale z toho Gilliatt nevidel nič.

Na palube bol jeden slncom zaplavený kútik. Ta hľadel. Na tomto slnnom mieste boli Ebenezer a Déruchetta. Sedeli v tomto svetle, on vedľa nej. Túlili sa k sebe ako dvaja vtáci, ohrievajúci sa v poľudňajšom slnci, na jednej z tých lavíc, pokrytých strechou z thérového plátna, ktoré dokonale zariadené lode núkajú cestujúcim a na ních ak sú to anglické lode, je napísané: For ladies only. Déruchettina hlava spočívala na Ebenezerovom pleci, Ebenezerove rameno bolo ovinuté okolo Déruchettinho pásu. Držali sa za ruky, ich prsty boli sťaby k modlitbe složené. Na týchto vzácnych, nevinných tvárach bolo možno zbadať odtieň dvojakej anjelskosti. Jedna tvár bola panenskejšia, druhá nebeskejšia. Ich cudné objatie bolo mimoriadne výrazné, javilo sa v ňom svadobné šťastie, ale aj číra čistota. Táto lavička bola už ložnicou a temer hniezdom. Súčasne sálala z nej akási gloria, sladká, v oblakoch miznúca svätožiara lásky.

Vládlo temer nebeské ticho.

Ebenezerove oko bolo plné vďačností a hľadelo do nútra; Déruchettine pery sa pohybovaly. A v tom posvätnom tichu, keď vietor vial k zemi, v chvíľke, keď sloop plával len niekoľko siah od stolice Gild-Holm-’Ur, začul Gilliatt nežný a jemný Déruchettin hlas, vraviaci:

„Hľaď. Tak sa zdá že tam v skale je nejaký človek.“

Zjav zmizol.

Cashmere nechal výbežok Bu de la Rue za sebou a ponoril sa do hlbokých záhybov vĺn. V nie úplnej štvrťhodinke jeho stožiar a jeho plachty tvorily na mori už len akýsi biely, na obzore sa zmenšujúci, obelisk. Gilliattovi siahala voda až po kolená.

Hľadel na odchádzajúci sloop.

Na šírom mori vial ostrejší vietor. Mohol videť, ako Cashmere napäl dolné bočné plachty, využiť silnejšie vanutie vetra. Cashmere už bol von z guerneseyských vôd. Gilliatt nespúšťal s neho oči.

Voda mu siahala až po pás.

Príliv stúpal; čas sa míňal.

Čajky a kormoráni obletovali ho nepokojne. Zdalo sa, akoby ho pred niečim vystríhali. Snáď bola v týchto kŕdľoch nejaká čajka z Douvres, ktorá ho poznala.

Minula hodina. Vietor šíreho mora v rajde už nebol citeľný, ale Cashmere sa rýchlo zmenšoval. Sloop asi dosiahol úplnú rýchlosť. Bol už temer vo výške Casquets.

Okolo skaly Gild-Holm-’Ur nebolo peny. Do žuly nevrážala ani jedna vlnka. Voda sa pokojne vzdúvala. Siahala temer po Gilliatove plecia.

Minula ďalšia hodina.

Cashmere bol už za aurignyskými vodami. Na chvíľu ho zakryla skala Ortach. Vošiel do tieňu tejto skaly, potom z nej vyplával, ako pri zatmení. Sloop letel k severu. Dosiahol šíre more. Bol už len ako malý na slnci sa trblietajúci bod.

Pri Gilliattovi zavznel tlmený vzlyk vtáka.

Bolo videť už len hlavu.

More stúpalo v desnom pokoji.

Gilliatt nepohnute hľadel na miznúcu loď.

Príliv dosiahol temer svoj vrchol. Blížil sa večer. V rajde za Gilliattom vracalo sa niekoľko rybárskych člnov.

Gilliattov zrak, ktorý spočíval na ďalekom sloope, ostal uprený.

Toto strnulé uprené oko nepodobalo sa ničomu, čo možno videť na zemi. V tejto tragicky pokojnej zrenici väzelo niečo nevyslovitelné. Tento pohľad obsahoval plnosť mieru, akú zanecháva nesplnený sen. Bolo to desné odhodlanie k inému snu. Podobným pohľadom je asi doprevádzaná miznúca hviezda. Pod týmito obrvami chvíľami zavládla nebeská tma, z nej zorný lúč lpel meravo na jednom bode priestoru. S nekonečnými vodami, dvíhajúcimi sa okolo skaly Gild-Holm-’Ur, do Gilliattovho hlbokého oka stúpal nesmierny pokoj.

Už nerozoznateľný Cashmere teraz tvoril už len v hmle miznúcu škvrnu. Aby sme ho rozoznali, museli by sme vedieť, kde je.

Táto beztvarná škvrna zvoľna bledla.

Potom sa zmenšila.

Napokon sa rozplynula.

V momente, keď loď zanikla na obzore, zmizla hlava pod vodou.

Bolo videť už len more.

Koniec.