ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Hurrá! — zvolal Gašparko.

— Hurrá! — zaštekal Puntík, keď čln vbehol do zátoky.

Dosiahli už bielu krajinu. Pokrytá bola ohromnými snehovými úľami, z ktorých vychádzaly a dnu vchádzaly zavalité postavy, zahalené do kožušinových perín.

Gašparko vzal harpúnu a vyskočil na breh; Puntík priložil si obojok, vzal dáždnik a skočil za ním; Anička vzala hrniec jahodového lekváru i slivkový koláč, a nasledovala ich.

Trma-vrma! Aký poplach tu panoval! Nikto si ich nevšímal. Popri nich divo cválaly sane, ťahané sobmi; postavy, sťa škriatky, so psami za pätami, šialene behaly, metajúc harpúny a naplňujúc vzduch výkrikmi; ženy s dietkami smiešneho vzhľadu vo svojich kapucniach ponáhľaly sa do snehových domkov.

Prečo tento veľký zmätok? Anička videla hrozného bieleho medveďa, ako sa hádže, kolíše a divo uháňa.

Puntík zúrive zavyl, srsť sa mu naježila, spustil dáždnik a bežal za medveďom. Gašparko za ním. Anička stála ako prikovaná na mieste; ona všetko len pozorovala. Neodvážila sa ani pohnúť. Bol to pohľad, videť Gašparka bežať! Jeho dlhé nohy predbehly krátke nohy Eskymákov, metal harpúnou, — on viedol lov. Puntík čoskoro bol na čele všetkých psov. Bol blízko medveďa; skočil na zviera a zdrapil ho za hrtan. Ostatní psi shlukli sa okolo svojho nepriateľa.

Aký zápas to bol! Sneh sčervenel krvou medveďa a jeho lovcov, padajúcich a váľajúcich sa po sebe. Puntík ešte vždy mocne držal obludu za hrtan. Potom medveď striasol so seba Puntíka a vrhol sa naň. Aničke sa zatajil dych. Ach! Medveď by bol zhltol Puntíka, ako obložený chlebíček — ale vtom priskočil Gašparko, rútil sa na jeho záchranu, a šľahnutím harpúny srazil ozrutné zviera, usmrtiac ho jedným šmahom.

Potom vzduchom začal sa rozliehať zvuk, kikiríkaniu tisícich kohútov podobný. Zo snehových domkov ako ozvena prichádzal hluk akéhosi kodkodákania, hrkútania, kýchania; to ženy a deti vyliezaly z úľových domkov a bežaly v ústrety blížiacemu sa sprievodu, nesúcemu mŕtveho medveďa.

Bol to pohľad! Gašparko kráčal na čele mužov. Puntík na čele psov. Ženy ich obkľúčily. Gašparkov krahuľčí zobák chcely trieť svojimi tupými nosami, aby mu tak prejavily svoju vďačnosť, ale on ich odplašil.

Chcejúc ich vo vzdialenosti udržať, pohyboval ramenami, podobajúc sa tak ošarpanému veternému mlynu za búrky. Ženy potom obkľúčily Aničku a svoje nosy otieraly o Aničkin nos, keď už o Gašparkov nemohly. Anička bola dobrým dieťaťom a preto nikoho nechcela uraziť; dala sa im teda bozkávať. Trely, trely, — všetky tie oddané nosy trely jej nos, až Anička cítila, akoby namiesto nosa mala veľký horúci klepáč, zasadený uprostred tvári. Keď si už všetky ženy a deti otrely svoje nosy o Aničkin nošťok, pristúpil Gašparko.

— Bude hostina zo surových medvedích rebár a rezňov, — povedal. — Pozvali nás na ňu.

— Ja veru nemôžem, nepôjdem ani za svet, — skríkla Anička s pocitom odporu, smrkajúc vzduch, aby si ochladila nos.

— Musíme ostať, — naliehal Gašparko. — Urazíme ich, ak nepôjdeme, a oni nám potom nedajú sane na Severnú točnu. A ja musím sa dostať na Severnú točnu ešte dnes.

O prekot a o zlomkrky, veru nie, ako sa k slávnostnej večeri patrí, každý sa hrnul do najväčšieho z bielych úľových domkov. Aj Anička vnišla. Prinútili ju sedeť pri stole na čestnom mieste. Stôl bol zo snehu; aj stoličky boly zo snehu. Gašparko sedel po jej pravej strane a Puntík na ľavej. Lampa horela pred ňou. Svietila ako fakľa; svetlo trblietalo na bielom stole a na stoličkách, — na bielych stenách, na milých, huncútskych a ufúľaných tvárach dookola.

Bola to hrozná večera. Hostia si sami brali a hltali veľké krajce medveďa, z ktorých sadlo viselo vo franforcoch; pregĺgajúc, kodkodákali od radosti a oblizovali si prsty. Aj Aničku nútili jesť, ale ona potriasala hlavou. Hostiteľka, ktorá mala iskriace čierne oči, položila kúsok na plytký tanier z ľadu. Bol to zaiste najchutnejší kúsok; voňal, ako nechutná lojová masť. Priniesla ho Aničke, ale táto zdvihla ruku a zavrela oči. Nemohla jesť. Gašparko a Puntík jedli s chuťou. Eskymácki psi ostali opodiaľ a s obdivom hľadeli na Puntíka, ako hlce medvedí rezeň, schválne pre neho odrezaný. Hostiteľka priniesla Aničke pohár z ľadu a dychtivými posunkami nútila ju, aby pila. Aj ostatní okolo stola robili posunky, aby pila. Všetci pili. Chcejúc im spraviť po vôli, trošku si chlipla.

Bol to olej z veľrybieho tuku. — Och, och! — zvolala Anička, veľmi zle sa cítiac.

Keď jej bolo lepšie, videla, že Gašparko stojí a drží reč. Rečnil k spoločnosti rečou kodkodákania, kašľania a kýchania. Ako hovoril, tváre jeho poslucháčov vyjadrovaly najväčšie zhrozenie. Hlavy sa potriasaly, čierne oči sa krútily, vzdychy a stony sa ozývaly po jedálni.

— Zvedavá som, o čo ide, — pomyslela si Anička, cítiac sa byť veľmi odstrkovaná.

Keď Gašparko dokončil reč, všetci naraz mu začali odpovedať, akoby odporovali. Bolo to, ako keď je človek na gazdovskom dvore, plnom splašenej hydiny. Niektorí potom vyšli von a iní shromaždili sa okolo Aničky. Hovorili k nej hromadne. Krútili očami, triasli hlavami. Čo to vraveli? — Aničke bolo dosť zle, že ich nerozumela, keď hovorili medzi sebou, ale ešte horšie bolo, keď hovorili k nej. Bolo jej do plaču. Pozrela na Gašparka.

— Chcú, aby si ostala u nich na návšteve, kým Puntík a ja zajdeme na Severnú točnu, — povedal. — Hovoria, že otec všetkých medveďov tam býva; že je väčší, ako najväčší z ľadovcov; že je silnejší, krutejší, rýchlejší, ako severný vietor. Že ťa zabije a zhltne, akonáhle ťa zbadá.

— Och! — povedala Anička, — myslím-myslím, dobre by bolo ísť domov.

— Ísť domov, na moj’ veru! — bručal Gašparko. — Keby každý ostal doma, keď mal ostať, nechcelo by sa mu ísť domov, keď nemôže.

Anička porozumela túto poznámku a svesila hlávku.

— Raz, dva, tri! Pôjdeš so mnou a Puntíkom na Severnú točnu, alebo ostaneš tu? — pokračoval Gašparko.

Anička pozrela na bytosti, ako škriatky, shromaždené okolo nej, a hľadiace na ňu s najväčšou úzkostlivosťou. Obzrela sa po ich snehových domkoch; na strašné pozostatky ich hostiny; počúvala hrozné krákorenie. Prišla jej na um Severná točna, na ktorú ihla kompasu ukazuje, nad ktorou polárna hviezda zamyslene sedí, a ktorú chránia hmly a ľadovce. Nech bolo akékoľvek to tajomstvo, ktoré ona skrývala, nemohlo byť hroznejšie, ako ostať tu.

— Pôjdem s tebou, Gašparko, — rozhodla sa Anička trasľavým hlasom a nasledovala ho k dverám.

— Cing, cing, cing! — pristály pri nich krásne sane, do ktorých bol zapriahnutý sob, biely ako sneh. Mal mäkké hnedé oči, rozvetvené parohy a na krku obojok so striebornými zvoncami.

Puntík bol sa už vykĺznul von a ukladal starý dáždnik do saní; teraz vložil do nich aj slivkový koláč a jahodový lekvár: — oboje boly zamrznuté na tvrdo. Skočil dnu; Anička za ním.

Láskaví ľudia čľapatých tvárí zabalili ju do mäkkého koberca z tuleňovej kože, smutne krútiac pri tom hlavami. Do saní postavili misku, plnú krásneho trblietajúceho sa snehu. Gašparko skočil dnu, sadol si k Aničke a chytil soba za úzdu. Potriasol opratami; sob hodil parohatou hlavou, zvončoky okolo jeho krku veselo zacingaly; mužovia, ženy, deti a psi smutne nariekali.

Sane vyrazily. Rýchlejšie a rýchlejšie letely, kým slabšie a slabšie dochádzal, nesený vánkom, zvuk melancholického náreku.