ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Gašparko prikývnul. Zo saní vybral ošúchaný dáždnik s ohnutou rúčkou, ktorý bol Puntík tak pečlive niesol. Teraz by sa márne bola niečo spýtala Gašparka, nemohol odpovedať, lebo fúkal do dáždnika. Jeho líca boly naduté, dierky v nose rozšírené; jeho dych voňal ako smola, zvuk dýchania podobal sa chrápaniu.

Starý dáždnik sa nafukoval, až dostal podobu ohromnej hrušky. Potom Gašparko začal poťahovať rúčku; dáždnik stal sa dlhý a úzky, ako polmesiac. Bola to loďka.

— Dnu sa! — zvolal Gašparko a Anička už aj sedela s Puntíkom na lone.

Hore, hore sa vznášali cez šedú hmlu. Aká to bola hmla? Anička mohla cez ňu videť Gašparka len nejasne; bol ako duch. Puntík vrčal; jeho biela postava javila sa jej rozmazane a nejasne. Bol to svet hmly. Hmla pred nimi, za nimi, pod nimi, nad nimi, — nič iného, len hmla! Lesk ľadu nebolo cez ňu videť; ani stopy po postavách dúhových víl, ale okolo nich lietaly hvíždiac, syčiac a frčiac padajúce kamene, celé v plameni, sypúc sa v jeden smer, akoby bombardovaly Severnú točnu. A Polárka popri tomto všetkom stále svietila cez hmlu ako lampa.

Anička nahla sa v lodi, pozerajúc cez hmlu, aby objavila tajomstvo točny. Možno ho nikdy neuvidí. Možno preletia nad ním v hmle.

Zrazu sa tak náhle vynorili zo šedej hmly, ako do nej vnikli, a Anička videla obdivuhodný obraz.

Dolu rozprestieralo sa mesto ľadu, trblietajúc, sťa krystalové prívesky lustra, — zámky, katedrály, piliere, ako vznášajúce sa plamene, kupoly, ako obrovské mydlové bubliny, štihlé veže, dvíhajúce sa dotknúť oblohy, nesmierne schody, impozantnejšie, aké Anička kedy videla, vystavané rukami smrteľníkov.

Zástupy snehových víl budovaly toto prekrásne mesto; a v jeho strede stavaly najpôvabnejšiu zo všetkých týchto pôvabných budov. Bol to rozsiahly zámok, podopieraný smaragdovými stĺpami, s rubínovými múrami a topázovou kupolou.

Slnko viselo nad ním, ako červená ohnivá guľa, a zázračná polárna hviezda žiarila obdivuhodne, ako mesiac.

Na výšine, na ľadovom tróne sedel podivný, pichľavý starec, dohliadajúci na stavbu tohoto mesta, držiaci vo svojich chudých rukách červenú žrď, veľkú, ako jedľa, s lesklou oceľovou guľatou kľukou. Nos mal z ľadového brmbolca, zuby zo snehu a biele vlasy z mrazu. Jeho končitá čiapka a poletujúci plášť boly zo snehu, skropené ľadom. Oči mu svietily, ako vyleštená mosadz; hádzaly sa sem-ta, pozorujúc vílky. Raz, keď tie útle stvorenia uviazly v práci, dýchnul na ne. Jeho dych bol ako prudký závan severného vetra; vílky sa zachvely a zomrely; — na stá ich zomieralo na dotyk toho ľadového dychu.

— To je čarodejník Severnej točny. Je hroznejší, ako otec medveďov, povedám ti, — bručal Gašparko.

Ako Gašparko hovoril, starý dáždnik sostúpil s nárazom, akoby ho bola ťahala nejaká sila, ktorej nemohol odolať. Keď sa dotkol zeme, začal sa nadhadzovať, sťa by bol začarovaný. Puntíkova srsť bola celá naježená; vyletúvalo z nej množstvo iskier. Aničke šlo do skoku; v nohách akoby ju bolo čosi mykalo.

Keď čarodejník videl, že Gašparko prichádza, trepol žrďou o zem. Ľadový svet sa zatriasol; povstal rachot, akoby z tisíc diel boli vypálili; Puntík vyskočil, akoby ho boli vystrelili; aj Anička skočila, akoby ju bol do vzduchu vyhodil otras elektrickej batérie; ľadový zámok, otrasený do základu, pomaly sa oddelil a odplával cez šedú hmlu, s množstvom snehových víl, vinúcich sa k nemu.

— Tak je to vždy s tým netrpezlivým, starým skuhrošom, — povedal Gašparko. — Mesto ľadu nikdy nebude vystavané.

— Odkiaľ prichádzate? — spýtal sa čarodejník, krútiac svojimi očami mosadznej farby.

— Od čarodejníka Južnej točny, — odpovedal Gašparko. — Očakáva slnko.

Počujúc to, starec sa rozzúril; škrípal snehovými zubami, nos mu odpadol, ale on si ho znovu nasadil, akoby nič, akoby bol na takéto veci zvyknutý. Potriasal svojimi mrazovými kaderami.

— Čarodejník Južnej točny nebude ho mať! Vidíte, väzenie pre slnko je už skoro hotové! Svojím končitým, vystretým prstom ukázal na žiarivú budovu, ktorú snehové víly budovaly uprostred mesta.

— Toto väzenie sa už vyše tisíc rokov stavá; na miliony a miliony víl zahynulo pri jeho stavbe. Zavriem slnko doň mrežami ľadu; reťazami ho priviažem, — toho krásavca akéhosi.

Čarodejník pohodil rukou a poslal bozk slnku. Zasmial sa a ľadové mesto ozývalo sa a kmitalo dľa zvuku toho hrozného smiechu.

— Vidíte! — skríkol, — ten krásavec vracia mi bozky. Aj on sa smeje.

— Možno tebe, tvojim reťazám a kaderám sa smeje, — odsekol Gašparko mrzuto.

Čarodejník sa na toto tak nemilo zmraštil, že mu nos znovu odpadol. Keď si ho pripevňoval zvláštnym kúskom ľadu, zbadal Aničku, ktorá sa krčila za Gašparkom.

— Kto je to? — zvolal, búchajúc o zem. A keďže sa Anička nepohla, vystrel ruku, až strach pojal Aničku. Z jeho prstov, ktoré sa jej síce nedotkly, akoby vychádzala sila, ktorej ona nemohla odolať, ktorá ju priťahovala bližšie a bližšie, až stála pred čarodejníkom.

Uprel na ňu oči. Ako plamene mu svietily zpod jeho hustých ľadových obŕv.

— Myslím, že to je ona! Myslím, že to je ona!! — mrmlal si. Dotkol sa jej líc svojím ľadovým prstom, štípal jej nos a malé ušká.

— Mäkké a teplé, mäkké a teplé! Všetko tu zimné a tvrdé, — chechtal sa.

Anička chcela sa odtiahnuť a ísť bližšie ku Gašparkovi, ale tá sila ju držala, že sa nemohla ani pohnúť.

— Či ty jedávaš? — spýtal sa jej čarodejník.

— Áno: ovocie a koláčiky, — odpovedala Anička, sotva vediac, čo povedala.

— Piješ?

— Áno, mlieko, — odpovedala.

— Tancuješ a beháš? — pokračoval.

Anička prikývla a zas sa chcela prikradnúť bližšie ku Gašparkovi; ale márne, ešte vždy stála ako prikovaná na tom mieste.

— To je ona! To je ona! — jasal čarodejník radostným výkrikom, ozývajúcim sa po ľadovom svete ako krákanie kŕdľa havranov, a krútil svojou červenou žrďou nad hlavou.

— To je ona, na ktorú som čakal stá a tisíce rokov. Už netreba väzenie pre slnko. Ono už nikdy nebude môcť opustiť Severnú točnu, keď už raz prišla. — Ha! ha! ha!

Vo svojom nesmiernom šťastí takou silou tĺkol zem, že ľadové mesto akoby sa bolo kolísalo a socalo. Za zvuku srážajúcich sa ľadovcov spieval, vyskakujúc a vysoko mávajúc svojou palicou:

Čo znamenalo toto strašné proroctvo, ktoré čarodejník nôtil, s očami, upretými na Aničku? Anička pozrela na Gašparka, ten však neprehovoril.

— Ožením sa s tebou. Teraz bude už len jeden čarodejník, čarodejník Severnej točny a ty budeš jeho ženou, — pokračoval starec, trúc si končité ruky.

Anička spomenula si na mamičku. — A nikdy nebudem môcť ísť domov? — spýtala sa chvejúcim sa hlasom.

— Nikdy viac už nebudeš môcť opustiť Severnú točnu. Prišla si na ňu, a teraz tu ostaneš a budeš jej kráľovnou, — odpovedal čarodejník.

Aničkino srdce ostalo také chladné, ako ľad, ležiaci okolo nej. Ona nemohla byť šťastná, i keby bola kráľovnou sveta, bez mamičky a bez tých, ktorých milovala. Pozrela na Gašparka. Prečo ju priviedol na toto hrozné miesto?

— Sama si chcela, — povedal, akoby bol čítal jej myšlienky; ale nepovedal to neláskave a Aničkina nálada trošku ožila.

— Aj Puntík môže ostať? — spýtala sa bojazlivo.

— Ak sa bude poriadne držať, môže, ale ak nie, premením ho v ľadového psa, — odpovedal čarodejník, vystierajúc ruku za Puntíkom, ktorý skučiac pristúpil, keď tie prsty siahaly za ním. Nič nemohlo odoprieť poslušnosť tej ruke, vyjmúc Gašparka. Len on sa mohol spierať.

— Sadni si k mojmu boku! — rozkázal čarodejník a Anička poslúchla. — Víly, korunujte svoju kráľovnu! Oblečte ju do kráľovského rúcha snehu! Zapáľte na jej počesť ohňostroje!

Mrákavy a mrákavy víl ponáhľaly sa vyplniť tento rozkaz.

— Zapáľte ohňostroje! — zakričal čarodejník znovu.

Tlčúc si oči päsťami, vyletúvalo z nich miliony iskier.

Týmito si víly zapálily prútiky, a vyletiac, zažaly oblohu. Nemožno si predstaviť niečo ľúbeznejšieho, ako boly tie čarovné ohňostroje, zapálené z iskier, ktoré si čarodejník vytĺkol z očí. Plápolaly v zlatých, strieborných, modrých a ružových svetlách, tvoriac snopy kvetov a padajúc v dážďoch. Biele mesto odrážalo tie ohnivé farby; ale Anička ich sotva videla cez slzy, ktoré napĺňaly jej oči.

Medzitým tisíc malých rúčiek pracovalo na jej hlave, hrdle, pleciach. Zvuk drobunkých hláskov zvonil jej v ušiach:

Víly spievajúc položily ľadovú korunu na Aničkinu hlavu. Aká ťažká len bola! Potom ju zahalily do kráľovského rúcha snehu. Akoby ju boly objaly chladom smrti. Do ruky dali jej ľadové žezlo a klaňaly sa pred ňou. Ale Anička ostala nehybná a bledá, ako malá snehová soška pri boku svojho hrozného ženícha, a slzy, ktoré jej padaly na líca, zamrzly v diamantové brmbolce.

— Ha! Ha! — smial sa čarodejník. — Akú peknú malú mladuchu mám. Šťastný deň!

Puntík kľupčal pri Aničkiných nohách, pozerajúc jej do tvári svojimi milými, lesklými očami, akoby ju chcel potešiť. Anička smutne pozrela naň. Slabunko zakýval chvostom a žmurkol, akoby bol povedal: — Rozveseľ sa, budeme sa spolu hrať.

— Kto sa opováži žmurkať v mojej prítomnosti, ten nech žmurká naveky! — zabručal čarodejník. Pohodil rukou nad Puntíkom a Puntík v tej chvíli premenil sa v ľad, s tvárou, obrátenou k Aničke, a žmurkajúc jedným okom.

— Ó, Puntík! Puntík! — nariekala Anička, prelomiac kúzolnú moc strachu, ktorá ju držala v takej tichosti, a padnúc na kolená k boku svojho verného psa, objala jeho chladnú a nehybnú podobu.

— Zastav tie slzy, lebo aj teba premením v ľad! Ako by sa ti páčilo byť ľadovým dieťaťom? — spýtal sa starec, hrozne zamračený, nakláňajúc sa nad Aničku. — Nikdy by si nehovorila, nesmiala sa, neposkakovala. Bola by si taká studená, ako som ja.

Dohovoriac, položil ruku na Aničku, až ju chlad celkom prenikol. Skutočne sa menila v ľad? Anička si už predstavovala, ako bude naveky stáť zamrznutá a nehybná, ako ju bude oceľovo-šedá hmla odlučovať od ostatného sveta, vietor bude sneh hnať okolo nej, hviezdy trblietať nad ňou.

Znovu pocítila tú čarovnú silu v sklenených prstoch, ktoré ju držaly a nútily robiť to, čo si ona najmenej želala. Spozorovala, že tie prsty dvíha a bozkáva svojimi nežnými rtami. Čarodejník sa rehotal a krútil očami.

— Vidíte ju! Miluje ma! Poslúcha ma! Je mojou otrokyňou, aj mladuchou! — zvolal.

Pomáhajúc Aničke vstať, chcel sa usmiať, ale výraz jeho tvári stal sa pritom ešte mrzutejším a hroznejším.

— Teraz, keď si už kráľovnou Severnej točny, tvojím zámkom bude ľadovec slnka. Nebude sa ti páčiť? V ňom bude sto izieb, v ktorých sa budeš hrávať, a medvedíci budú tvojimi kamarátmi. Budeš mať sane z ľadu, ťahané vlkmi. Milion snehových víl bude tvojimi otrokyňami. Keď vzbudia tvoju neľúbosť, dýchnem na ne, a ony sa zachvejú, i zomrú. Nebude sa ti to páčiť?

Dávajúc jej túto otázku, prstom dotkol sa jej rtov.

Anička chcela povedať, že nič iného nechce, len domov ísť do svojej jednoduchej detskej izbietky s Puntíkom, ako svojím kamarátom, a pocítiť mamičkine ramená okolo seba, ale nad svojimi rtami nevládla. Povedala práve opak toho, čo chcela povedať.

— Áno, — odpovedala, — to by sa mi páčilo.

— Ha! Ha! — chechtal sa čarodejník. — Aj starého Gašparka premeníme na ľadovec. Či nebude z neho smiešna ľadová socha? Keď budeš mojou ženou, budem mať moc nad ním. Budeme na ňom prevádzať čary. So svojím ohnutým nosom bude sa zdať ako v ľade postavené kliešte na lúskanie orechov. Budeme okolo neho tancovať a posmievať sa mu. Nebude to zábava?

Anička pozrela na Gašparka. Jej srdce volalo: — Nikdy! Nikdy! On je verný a oddaný. — Ale jej rty hovorily: — Áno, to bude zábava!

Keď počula, čo povedala, znenávidela sama seba a čarodejníka celou silou svojho srdca; avšak nemohla prelomiť kúzolnú moc, ktorá spočívala na nej. Čarodejník vo svojej radosti nad jej odpoveďmi tĺkol si oči ešte zúrivejšie, ako predtým, a nové iskry a čarovné ohňostroje staly sa ešte skvelejšími.

— Poď, mladucha moja, tvoj zámok je pripravený. Všetko je hotové k našej svadbe, — povedal, a vzal Aničku za ruku.

Či ju už nič nezachráni? Anička pozrela na Gašparka. Ten mal oči stále odvrátené. Nie div; hneval sa na ňu, lebo povedala, že bola by to zábava z neho sa vysmievať.

Zrazu, ako vstala, aby nasledovala svojho ženícha, začula Gašparkov rezký hlas.

— Počkaj, čarodejník, ešte si nedokončil tu pieseň. Nepamätáš sa? Takto znie:

Čarodejník sa na toto odhalenie rozzúril.

— Ach! keby som ťa mohol zamraziť! Ale počkaj, počkaj, až po mojej svadbe! — reval, škrípajúc snehovými zubami na Gašparka. Nos mu zas odpadol k nohám a tisíc snehových víl, srazených jeho dychom, zavrtilo sa a zomrelo. Pohodil rukami ku Gašparkovi, ale na Gašparka tieto posunky ani najmenej nepôsobily. Ten ostal chmúrne mlčať a hľadeť na starca.

— Je to malý fígeľ, — povedal čarodejník, priložiac si nos a obrátiac sa k Aničke. — Je hádanka, na ktorú sa ťa musím spýtať prv, ako bude naša svadba. Ale ty to nikdy neuhádneš. Tri razy môžeš hádať; ak zodpovieš, — budeš voľná.

Voľná! Anička zhíkla. Neprehovorila, ale slzy sa jej rinuly a zamrzly na lícach.

— Čo je jedinou horúcou vecou v mojom kráľovstve? — spýtal sa čarodejník, a uprel svoje lesknúce sa oči na Aničku.

Nad snehovým svetom zavládlo veľké ticho. Víly prestaly zažíhať ohňostroje; zanechaly ľadovce; prišly v húfoch a húfoch počuť jej odpoveď.

Anička usilovala sa vyhnúť žiarivému pohľadu, ktorý ju držal. Obrátila sa ku Gašparkovi; jeho hlava ešte vždy bola odvrátená. Pozrela dolu na Puntíkovu podobu, žmurkajúcu do jej tvári. Chcela povedať: — Puntíkovo teplé srdce, tlčúce pod jeho ľadovou podobou, — ale jej pery povedaly: — Srdcia vlkov.

Po jej odpovedi všetko okolo akoby si bolo vydýchlo.

— Zle! Zle! — smial sa čarodejník, kývajúc červenou žrďou nad hlavou.

— Zle! Zle! — opakovaly snehové víly, víriac sa radostne vo vzduchu.

Čarodejník trel si chudé ruky. — Skús znovu! Čo je jedinou horúcou vecou v mojom kráľovstve?

Zas akoby ju bol držal svojimi očami mosadznej farby; znovu hlboké ticho zavládlo okolo. Ešte aj ľadovce akoby počúvaly na jej odpoveď.

Anička žalostný pohľad vrhla na Gašparka. Ešte vždy si odvracal hlavu. Ach, keby sa len obzrel, mohla by uhádnuť. — Jediná horúca vec! Jediná horúca vec! — opakovala si. Jej srdce hovorilo: Gašparkovo priateľstvo. — Jej pery však povedaly: — Moje kráľovské rúcho zo snehu.

— Ha! Ha! Ha! — smial sa čarodejník. Rozhadzoval svojimi chudými rukami a vyskakoval od radosti. Snehové víly tancovaly a smialy sa, až sa vzduch chvel od ich veselosti. Ľad trblietal, akoby sa aj on smial.

Čarodejník ešte raz uprel svoj zrak na Aničku; prstom dotkol sa jej ruky. Tretí raz opakoval svoju otázku: — Čo je jedinou horúcou vecou v mojom kráľovstve?

Ešte hlbšie ticho zavládlo, ako predtým; ani krídielko víly sa nezatriaslo.

Pod skleneným, strnulým pohľadom, ľadovým dotykom prsta na ruke, Aničkino srdce celkom zabudlo rozmýšľať. — Jediná horúca vec! — opakovala stále a stále. — Jediná horúca vec, — jediná horúca vec! — Nemohla odpovedať.

— Vzdávaš sa? — spýtal sa čarodejník, pritláčajúc prst silnejšie.

— Mamička! Mamička! Mamička! — volalo Aničkino srdce, ale neprehovorila. Zas pozrela na Gašparka; jeho hlava ešte vždy bola odvrátená.

— Vzdávaš sa? — spýtal sa čarodejník po druhý raz, nakláňajúc sa tesne nad ňu.

Anička zavrela oči, aby nevidela jeho sklenený pohľad. — Jediná horúca vec! — opakovala znovu, usilujúc sa mysleť. Ale na nič si nemohla spomenúť.

— Budem rátať raz, dva, tri — tri razy. Ak do tých čias neuhádneš, prehráš.

Raz, — dva, — tri, — počítal čarodejník. Jeho hlas v tom tichu znel, ako umieračik.

— Mamička! Mamička! — bolo všetko, čo Aničkino srdce mohlo povedať.

Raz, — dva, — tri, — pomaly opakoval čarodejník.

Anička otvorila oči a pozrela na Gašparka. Nepomôže jej? Teraz už hľadel na ňu. Výraz jeho tvári zdal sa jej byť láskavým; neprehovorila, ale jej oči vravely: — Zachráň ma! Zachráň ma!

— Raz, — začal čarodejník svojím ťažkým hlasom. Gašparkove oči sa zableskly, ale neprehovoril.

— Dva, — počítal čarodejník.

Anička nesňala svoj pohľad s Gašparkovej tvári; zdalo sa jej, že jeho rty sa pohly, ale ešte vždy neprehovorily slova. Cítila, ako čarodejník naberá dych, aby počítal „tri“.

V tej chvíli Gašparko zdvihol svoju hnedú ruku a zrobil ňou zúbkovitú čiaru vo vzduchu.

V tom na Aničkine rty pribehlo slovíčko. — Blesk! — vykríkla, skočiac na nohy.

Rachot čarodejníkovej palice otriasol svetom, keď zarevúc, udrel zem tak, že sa krútila a zakolísala. Tento otras vyhodil Aničku do vzduchu; ľadové mesto sa srútilo a mizlo; ľadovce sa ponorily; Severná točna zmenila sa v jej postieľku s bielymi prikrývkami a poduškou.

*

— Milosrdné nebesá! — zvolala vychovávateľka. — Nepamätám sa na takéto hrmenie.

— To je čarodejník! — skríkla Anička, strhujúc sa.

Potom otvorila náručie Puntíkovi, ktorý doň skočil, túliac sa k nej, chvejúc sa a skučiac.

— Bojí sa hrmenia, — povedala vychovávateľka.

— To je čarodejník! — znovu začala Anička.

— Čarodejník? Ach, dušička moja zlatá! Aký čarodejník? — spýtala sa vychovávateľka.

Aničkine oči padly na Gašparka s vystretými, chromými nohami. Sedel pri stole pri jej postieľke, podopretý knihami. Mal ten istý figliarsky úsmev. Anička natoľko bola prekvapená, keď ho tam videla sedeť, akoby sa nič nebolo stalo, že neodpovedala na vychovávateľkinu otázku.