ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička viedla si deník; totižto každý večer do knihy, na stranách ktorej hore nad prázdnym priestorom vytlačené boly mená dní v týždni, napísala niečo, čo vykonala alebo počula cez deň. Veľa toho napísať nemohla, lebo stránky deníka boly malé a jej rukopis bol rozhádzaný, akoby vietor bol rozfúkal niekoľko veľkých a malých písmen.

Tento deník viedla k vôli mamičke, ktorá odcestovala, skôr však, ako sa s Aničkou rozlúčila, žiadala od dievčatka sľub, že každý deň napíše do malinkej knižočky krátky priebeh dňa. Matka povedala, že po jej návrate spoločne si prečítajú poznámky, napísané cez ten čas, kým nebudú spolu a tak bude sa im zdať, že vôbec neboly odlúčené.

Anička bola veľmi hrdá na svoj deník. Mala pocit, že píše knihu. Bola to veľká tajnosť — tajnosť jej a mamičkina; nikto iný o deníku nevedel. Zprvu bolo to všeliako. Anička tak sa rozpísala o Cicke, čierno-bielej mačke, o Puntíkovi, jazevčíkovi, a Maťkovi, papagájovi, že nemala na to dosť miesta. Niekedy spomenula aj učenie, ale tým viacej písala o svojich prechádzkach, o kvetoch a vtákoch, ktorých videla; o čiernej jaskyni vo svrčinovom lese, o ktorej často si vymýšľala poviedky; aj o ľuďoch, ktorých videla, najmä o istom starcovi, ktorého sa veľmi bála.

Anička deník písala veľmi rozvážne. Niektoré slová napísala väčšími literami, ako iné. Niektoré zas podčiarkla. Anička nerobila to bez dôvodu. Podčiarkla ich preto, aby ukázala, že keby tie podčiarknuté slová vyslovovala, povedala by ich pomalšie, hlasnejšie a jasnejšie. Tieto väčšími literami písané slová potrebovaly viac miesta, ako maly, a aby to nejako nahradila, ostatné slová písala dosť malými literami, vtískajúc ich hore a dolu do rohov priestoru, vyhradeného pre každý deň.

Treba uznať, že deník takto nebol veľmi úhľadný a keďže Aničkin pravopis nebol mluvnične schválený, jej zápisník nebol veru vzorom, dľa ktorého by sa človek mohol riadiť, alebo za príklad ho mať.

Starca, ktorého sa Anička toľko bála, takto opísala vo svojom deníku:

„Videla som slého čarodeinyka. Mádlhé bjele vlasy a hrosne oči. Bíva osamote sosovou, čjernou svinou a husou — ktorá kedysi bola djeťatkom, ako Ružena hovorí. Minulej nocisom pocula kohosivonku zavyjať. (Tu písmo bolo veľmi drobné a šlo hore i dolu.) Svedavá som, čito nebol staričarodeinyk? Toto nezmiem mamičke prečítať; by juto poľakalo.“

Starec, na ktorého sa to vzťahovalo, býval v osamelej chalúpke, hlboko v lese, obkľúčenej vysokým múrom. Dedinčania si povrávali, že je to strigôň. Slúžka Ružena svätosväte tvrdila Aničke, že on mieša podivné nápoje, ktoré robia chorých ľudí zdravými, alebo zdravých chorými, ako sa to jemu zachce. Nuž, bol to neobyčajný starec. Vždy bol sám, a keď kráčal, šepkal a mrmlal si čosi, a jeho oči akoby nemaly zraku. Ružena povedala, že tento strigôň zlý je najmä k malým deťom. Hrozná rozprávka o stratenom dieťati bola všeobecne známa. Táto maličká pred dvoma rokmi zmizla. Nikto nemohol vypátrať, čo sa s ňou stalo; niektorí ľudia povedali, že starec dieťaťu počaril a zmenil ho na bielu hus, ktorá odvtedy je jeho miláčkom.

Anička len raz videla tohoto strašného čarodejníka, kopajúceho v lese blízko svojho domu palicou, na ktorej bol ostrý železný končok. Pozorujúc ho zpoza Ruženiných sukní, počula zrazu silný trepot krídiel, a v tom z blízkeho jazierka k starcovi priletela veľká biela hus a hrozne mu zagágala okolo nôh. Aj Ružena sa naľakala. — Poď preč, Anička! Premení nás na husi; — povedala a obe utiekly. Teta Beta, ktorá vždy celkom otvorene povedala svoju mienku, keď toto počula, povedala: — Nebolo by ich treba premeniť na husi; veď ony nimi už sú.

Anička o niekoľko dní neskoršie kľakla si pred okno, tlačiac si malý nošťok na okenné sklo. Bol apríl; celý deň pršalo; chýlilo sa k večeru. Anička ďalej hľadela do hmlistého sveta na druhej strane obloka. Nejasný odraz jej ružovej tváričky, milunkého vyhrnutého nošťoka a dychtivých modrých očí, obrubených množstvom zlato-hnedých vláskov, hľadel nazad na ňu. Hlávku skláňala sem a ta, chcejúc sa vyhnúť a uniknúť tomuto odrazu, a veru dlho by musela hľadeť, kým by videla niečo, čo by aspoň z polovice bolo tak príjemné na pohľad.

Anička nemyslela na starca. Pozerala do súmraku, aby zazrela koč, ktorý pribehne k domu cez kaluže. V ňom mal prísť jej bratranec Janko.

Posledný raz ho videla, keď mala štyri roky. Teraz mala sedem. Janíkovi bolo deväť; — práve o dva roky bol starší. Jeho otecko a mamička vrátili sa do Indie, a on prichádzal, aby býval s tetou Betou.

— Bude sa ti treba pilne učiť, lebo Janko je múdry. On si myslí, že ty, ako dievča, staráš sa len o bábiky, — povedala teta Beta, keď oznamovala Aničke Jankov príchod.

Janko jej vždy posielal v listoch nepríjemné odkazy. Spytoval sa na príklad: „Ako sa má malá Anička a všetky jej bábiky?“ A raz bol napísal: „Spýtajte sa Aničky, či vie, ako sa píše ,papagáj‘.“

Anička pre toto veľmi bola nahnevaná na Janka. Večer pred jeho príchodom, keď písala do svojho deníka zprávu o jeho očakávanej návšteve, veľkými a malými písmenami napísala tieto slová, kde-tu podčiarknuté:

„Mislým, žejeto špatne a hrosne od malých chlapcov pohŕdať djevčatamy. Treba bibolo chlapcov višľahať, ktory hovoria že djevčata sú dobre lenna to, abi sa hrali s bábykamy — to je moja mjenka. Janko príde zajtra, Nebudem sa znim mnoho hrať.“

Anička celý deň premýšľala vo svojej malej hlávke, ako by mohla Janka nakloniť, aby ju uctil.

Teta Beta išla Jankovi v ústrety. Anička nahovárala Ruženu, aby jej obliekla biele nedeľné šaty a okolo pásu uviazala v krásnu slučku stuhu čerešňovej farby. Ružena nevedela si vysvetliť, čo to má znamenať, keďže dievčatko obyčajne nedbalo veľa o šaty. Anička jej však nič neprezradila. Jej odpovedi boly veľmi záhadné. Chcela na Janka urobiť dobrý dojem.

Stmievalo sa viac a viac a hmla stávala sa hustejšou a hustejšou. Anička už nemohla videť odraz svojej tvári v okennom skle, keď konečne cez súmrak zbadala slabý záblesk kočovej lampy a počula hrkotanie kolies, blížiacich sa po blate. Anička odskočila a skryla sa.

— Anička! Anička! — volala slečna Greyová. Ale Anička sa ani nepohla. Nechcela prijať Janka takým neslávnostným spôsobom.

Potom, keď sa presvedčila, že chlapec je už celkom iste vo svojej izbe, kde sa upravuje po ceste, Anička ukradomky sišla do salónu, sadla si do najväčšej leňošky, založila si ruky a čakala.

Puntík, ktorý ju nasledoval, sadol si k jej nohám a pozeral na ňu s hlavou nabok sklonenou, zvedave ju premeriavajúc očami. Čoskoro ustálil, že Anička vo svojej novej úlohe slečny Vznešenosti vôbec nie je zaujímavá a svinúc sa na koberci pri krbe v klbko, usnul.

Anička sa ešte vždy nepohla, ale ostala sedeť s očami upretými na dvere. Čoskoro počula tetkin hlas; potom sa dvere otvorily a slečna Greyová vstúpila s Jankom.

— Tu je! — zvolala vesele teta Beta. — Ach, veď tá vám tu sedí ako nejaká vznešená opica! Tak, deti, podajte si ruky a bozkajte sa.

Anička skĺzla sa s leňošky a chladne podala ruku. Odtiahla ju, keď sa Janko naklonil k nej a chcel ju bozkať. Líca jej horely. Nemohla prehovoriť ani slova, lebo dusila sa hnevom, že ju teta nazvala vznešenou opicou.

Janko, pustiac jej ruku, zvedave pozrel na ňu.

— Nevie ona hovoriť? — spýtal sa.

— Ach, tá vie rapotať, ako straka, — povedala slečna Greyová, vychádzajúc z izby.

— Hovoriť! — vykríkla Anička zlostne. — Ja viem hovoriť niekoľkými rečmi. Viem anglicky, francúzsky, nemecky.

Janko otváral oči.

— Aj latinsky, — pokračovala Anička.

— No, to už je niečo! — zvolal Janko, ktorého Aničkine slová veľmi prekvapily.

— A otecko ide ma učiť grécky.

— Nuž, ty si veru veľmi múdra! — zvolal Janko, premôžený klesajúc do stoličky.

Anička znovu si sadla do leňošky a víťazne hľadela na svojho bratranca. Mal peknú tvár, ružovú a bielu, šedo-modré oči, i nos bez zvláštneho znamenia. Bola rada, že sa trošku nepohodlne cítil pod jej skúmaným zrakom. Prstami hladkal Puntíka, ktorý sedel na zadných nohách, hlavu mal nabok sklonenú a očami premeriaval návštevníka.

— Dúfam, že sa ti príjemne cestovalo, — pokračovala Anička svojou najlepšou spoločenskou zdvorilosťou. — Prišiel si z Talianska, musíš byť teda unavený.

— Veru, cesta netrvala len deň — povedal Janko s malým úsmevom.

— To ja dobre viem, — povedala Anička uštipačne. — Nikto by nemohol prísť sem z Talianska za jeden deň. Veď tam treba prejsť vrchy a more. — Pohrozila rukou: — Ticho, Puntík! — lebo Puntík štekal a poskakoval, akoby chcel povedať: „Kto je to? Predstav ma!“

— Veselý psíčok! — povedal Janko, keď Puntík položil mu labku na koleno a s vyplazeným jazykom hľadel mu priamo do tvári.

— Vieš, prečo ho voláme Puntíkom? — spýtala sa Anička.

— No, asi preto, že má ten puntík nad ľavým okom, — odpovedal Janko, hrajúc sa s Puntíkom.

— Áno, hovorila Anička s nevoľou. Myslela, že Janko odpovie: „Preto, že je taký malý.“

— Aj ja som mal psa. Menoval sa Cezár, — pokračoval Janko.

— Tak sa menoval istý rímsky cisár, — poznamenala Anička.

— Bol to znamenitý pes, — povedal Janko.

— Priniesol si Cezára so sebou? — spýtala sa Anička.

— Nie. Zbesnel sa; museli sme ho zabiť. Otecko ho zastrelil.

— Aj rímskeho Cezára zabili, — poznamenala Anička.

— Cezára preklali. Nezastrelili ho a on sa nezbesnel, — povedal Janko s úsmevom.

— No, to je veru hlúpa poznámka. Zabili ho, čo je to isté, akoby som bola povedala, že ho preklali, — poznamenala Anička úsečne.

— Pravdu máš, — odpovedal Janko s nenútenou ľahostajnosťou. — Ty sa rada učíš! — pokračoval, hľadiac na Aničku so zvedavými očami. — Myslím, všetky dievčatá rady sa učia. Hry ich veľmi nezaujímajú.

— Ja mám hry rada, — povedala Anička trošku v rozpakoch.

— Ale učenie máš radšie, — odpovedal Janko prísnym hlasom. — S dievčatmi je to vždy tak.

— Ja vôbec nemám rada učenie, — odvrkla Anička.

— Ale musíš mať učenie rada, keď vieš grécky, latinsky, francúzsky, nemecky, — tvrdil Janko.

— Ja som sa ešte len začala učiť grécky, — povedala Anička ospravedlňujúc sa; — a otecko ma učil len prvé skloňovanie v latinčine, „mensa, mensae“. Začínam ho zabúdať. Nepamätám sa, ktorý je genitív a ktorý ablatív; po francúzsky viem len málo. A nemecky sa mi treba učiť lebo vieš, Nemku mám za vychovávateľku.

— Ó, proti nemčine a francúzštine nemám nič, — povedal Janko blahosklonne; — to by bolo ešte v poriadku. Obával som sa, že ty pečuješ len o učenie.

— Vôbec by som oň nedbala, lenže by som ostala „hlupaňou“, keby som sa neučila, — odpovedala Anička ešte vždy sa ospravedlňujúc.

— Ja sa nikdy necítim byť hlúpym, len pri učení, — povedal Janko; — preto ja naň nikdy nemyslím, len vtedy, keď musím.

— Aj ja sa tak cítim, — zvolala Anička s iskriacimi očami od súcitu.

Soskočiac so stoličky, zatancovala najprv na jednej a potom na druhej nohe. Puntík, vidiac ju tancovať, tiež začal vyskakovať, sprevádzajúc svoje nezbednosti s času na čas štekotom radosti. Janko sa za chvíľku na oboch váhave usmieval, potom však s hlasitým „Hurrá!“ vyskočil na najlepšiu pohovku tety Bety a urobil na nej kotrmelec, prevrhnúc pritom stoličku, korá mu stála v ceste.

— Ach, tisíc hrmených! Čo sa to tu robí? — skríkla teta Beta, prudko otvoriac dvere. Za ňou vnišla Ružena a starý komorník. — Šanty stvárať v salóne! Prevracať nábytok! Otriasať porcelánom a lustrami! Ach! A tak ticho boli ako nejakí starci, keď som od nich odišla.

— V učebni by maly byť tieto barančatá, — povedala Ružena.

— Barančatá, ba ešte čo! — zvolala teta Beta, ktorá nikdy nevyberala slová. — Sú to mladí býci v sklade porcelánu — tak ich ja pomenujem. Obaja sa berte do učebne!

V ten večer Anička napísala do svojho deníka:

„Janko prišiel. Nema rad ucennie. Jeto prijemny chlapec. Mámho rada; aj Puntík. Pričaji zjedol sedem velkich krajcov chleba slekvarom a koláča tiež. Ružena povedala žebude chorí. Citisa celkom dobre.“