Zlatý fond > Diela > Čarodejník Severnej točny


E-mail (povinné):

Alice Corkran:
Čarodejník Severnej točny

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

IV. Na saniach

— Načo je ten sneh? — spýtala sa Anička.

— Aby si mi natierala ním nos, — povedal Gašparko.

— Dávaj naň pozor a natri ho, keď zosinie, lebo ináčej odpadne.

— Odpadne! Gašparko bez nosa! — Táto myšlienka naplnila Aničku úzkosťou.

Dedinu snehových domkov už ďaleko za sebou nechali; prešli okolo stád sobov, ktorí poľakanými očami pozerali na nich; mroži a iné divné zvery smutne potriasali hlavami, akoby poznali to strašné tajomstvo, ktoré videť naši výletníci sa ponáhľali; múdri tuleni hľadeli za nimi a kývali plutvami, sťa by sa s nimi lúčili.

Vnikli do divej, akoby hladnej cesty; široké priepasti zívaly na oboch stranách; skaly a balvany zamrznutého snehu roztrúsené boly po zemi. Cesta bola klzká, ako sklo, tvrdá ako oceľ a nad bielym obzorom trblietala Polárka, stále svietiac, ako tam postavený maják. Aký výlet to bol! Sob cválal napred; jeho zvonce cingaly, kopytá cvendžaly na zemi. Gašparko bol mrzutý a mlčanlivý. Na konci nosa každú chvíľku sa mu utvoril veľký ľadový brmbolec. Anička ho stále pozorovala. Zavše vzala za hrsť snehu a trela, trela mu nos oboma rukami. Niekedy úzkostlive sa ho spýtala: — Ako sa má tvoj nos, Gašparko? — Ale Gašparko zdal sa byť v nedobrej nálade a neodpovedal ani slovíčka. Puntíkove uši stály rovno, ako dve drobnučké vežičky. Zdalo sa, že počúva.

Zrazu nastal tichý šum. Prichádzal azda vietor? Sob narovnal si parohy a potom pohodil hlavou. Puntík zavrčal. Čo to bol za lomoz, stále vzrastajúci a sosilňujúci? To nemohol byť vietor. Ani vánka nebolo cítiť.

— Cup! Cup! — Bol to dupot prenasledujúcich nôh. Anička sa obzrela.

Ó, aký hrozný obraz videla! Vlci! — Črieda vlkov v divom cvale za saňami! Prichádzali s každej strany, lezúc po skalách, vynorujúc sa z priepastí, hrnúc sa k ceste, pokiaľ len oko videlo. Prišli v hustých húfoch. Anička už videla ich lesknúce sa zelené oči, ich hadovité vyplazené jazyky. Sob cválal ďalej.

Gašparko neprehovoril slova. Neobzrel sa ani vpravo ani vľavo. Puntíkova srsť bola naježená.

Vlci cválali rýchlejšie, ako sob. — Dup! Dup! — Doháňajú sane; hej, už sú blízo nich. Anička vidí, ako ich obskakujú; ich biele zuby sa lesknú, mosadzné oči svietia.

— Von s hrncom lekváru! — rozkazuje Gašparko, a Puntík so štekotom vykotúľa medzi nich hrniec jahodového lekváru.

Vlci vrčiac a vyjúc, prestali v prenasledovaní, aby sa rvali o podiel z lekváru.

Za ten čas sob posbieral svoje sily; záprah sa napína a práska, keď sob ťahá. Hrdinský sob! Pričiňuje sa, ako len môže. Uniknú?

— Cup! Cup! — Zas vlci v prudkejšom prenasledovaní; ich zelené oči sú uprené na Aničku.

Sob už nevládze rýchlejšie. Jeho na zamrznutej zemi cvendžiace kopytá akoby volaly: — Usilujem sa, ako len môžem, usilujem sa čo najviacej. — A vlci odpovedajú: — Hau-ho! Hau-ho! Hau! Hau-ho! Hau-ho! Hau!

Anička túli sa ku Gašparkovi. Ten nehovorí ani slovíčka.

Vlci obskakujú sane. Puntík je pripravený. Treba vykotúľať slivkový koláč; vyhodí ho, zavrčiac a zaštekajúc, akoby chcel povedať: — „Vezmite si ho, vy naničhodníci!“ — Vlci sa znovu zastavia, haukajúc a hašteriac sa medzi sebou; ale len na chvíľku. Anička vie, že v druhej chvíľke zas pocválajú za nimi. Zas ich vidí okolo saní, ako vyskakujú a ženú popri nich. Gašparko stojí a poháňa soba; statočné zviera už nebeží, ale letí ponad zem. Vlci ženú ešte rýchlejšie, skákajúc s otvorenými pyskami, vyplazenými, hadovitými jazykmi a s očami, upretými na Aničku. Už niet čo vyhodiť. Laby vodcu vlkov poťahujú koberec; Anička už cíti jeho dych na líčku. Už ju má! V tom však Puntík vyrúti sa zo saní, zaštekajúc, akoby hovoril: — „Zožerte mňa namiesto nej!“ — Vlci sa vrhnú naň a vrčiac rvú sa. Gašparko vezme za hrsť snehu a hodí ho medzi naničhodné zvieratá; ale akože by mohol hrsťou snehu zachrániť Puntíka? Aničke sa zdá, že uprostred vytia počuje trešťanie a práskanie kostí.

Sane letia ďalej a ďalej. Anička je zachránená.

Nie! Jeden hrozný, šedý vlk ešte vždy ich prenasleduje. Je to najväčší, najrýchlejší, najkrutejší. Qn chce Aničku, nie Puntíka. Jeho laby sú už na jej šatoch; zubami chytá ju za halienku. Anička cíti, ako ju ťahá von. V druhej chvíľke už leží na zemi; už aj iní vlci pribiehajú k nej. Už vidí okolo seba tie strašné tváre, tie mosadzno-zelené oči, tie vyplazené červené jazyky a lesknúce sa zuby; cíti tie vlčie ňufáky, strkajúce sa pod jej bradu, okolo uší, blízo pliec. — Ach! Vlci ju roztrhajú na kúsky! Anička zavrie oči.

— Mamička! Mamička! — kričí.

Čosi zimného pocíti na líci. Akoby za hrsť snehu. Nastane zúrivé vytie a za ním náhle ticho. Anička otvorí oči. Okolo nej rozprestiera sa prekrásny biely oblak; cezeň vidí, ako svieti Polárka, ale vlci sú preč. Počuje srdečný smiech Gašparkov. Jeho dlhá, hnedá ruka prejde oblakom, schytí Aničku a ona zas je na saniach.

Je po nebezpečí. Vlci sú preč. Sob cvála rovno napred, akoby letel k polárnej hviezde. Ale Puntíka už niet viac, — milého, statočného, oddaného Puntíka, ktorý sa vrhol medzi vlkov, aby zachránil Aničkin život. Anička zahrabe si tváričku do podušky v saniach a vypukne v plač.

— Puntík! Puntík! Puntík! — volá, plačúc, akoby sa jej srdiečko išlo puknúť. Ticho! Čo je to! Drapľavý jazyk líže jej líčko, štekot jej znie v uchu. Je to známy štekot. Anička obráti tvár. Áno, to je Puntík, udychčaný, štekajúci, s trasúcim sa nosom, so svietiacimi očami. — Puntík v radostnom rozochvení, že je zas s Aničkou. Zdá sa, akoby nikdy nebol medzi vlkmi.

— Kto ťa zachránil? — volá Anička, objímajúc svojho malého kamaráta.

— Kto zachránil teba? — spytuje sa Gašparko s mrzutým úsmevom, takže z celej jeho tváre vyčnieva len nos a brada.

— Ty! Ale ako si to urobil? Ty múdry, obdivuhodný, — začína Anička a vtedy sa rozpamätá na záchrannú hrsť snehu.

Chcela sa spýtať, či to bol sneh, ktorý skryl Puntíka pred vlkmi, ale v tom zhíkla, lebo medzi ňou a Gašparkom zazrela sediacu starú ženu. Ako sa ta dostala, veď sane letely ako rýchlik?

— To je pani Mrázová, — vysvetľoval Gašparko, akoby bol počul Aničkinu otázku. — Nebude nás ona dlho znepokojovať. Čoskoro prídeme ta, kde slnko svieti tak na poludnie ako aj o polnoci. To ona zniesť nemôže.

Pani Mrázová na pohľad nebola príjemná; mala chladné, žmúriace modré oči a dlhý červený nos. Sedela schúlená, akoby sa chcela zohriať tým, že si telo krčila dohromady. Niesla vrece, v ktorom stále hmatala a hmatala.

— Tam je dar pre teba, — povedala zrazu takým chrapľavým hlasom, že sa Anička trhla.

— Ďakujem, — povedala Anička, keďže bola zdvorilým dieťaťom; ale sa triasla, lebo nikdy nepocítila niečo takého zimného, ako boly prsty starej panej, keď sa jej dotkly.

Kdeže je dar? Anička nič nemala v ruke. Zrazu však začala ju ruka svrbeť.

— Jaj! Jaj! Jaj! Tuším, to je omrzlina! — zvolala, dvíhajúc a potriasajúc ruku.

— To je všetko, čo ona nosí vo svojom vreci — omrzliny a chrípky. Dávaj si pozor! — poznamenal Gašparko.

Anička len že mala času pohodiť hlavou; prsty starej panej hľadaly jej už nos.

— Omrzliny sú spoločenské tvory, — povedala pani Mrázová svojím chrapľavým hlasom. — S omrzlinami nemožno sa cítiť osame — — —. Ale nedokončila; jej hlas zrazu zanemel.

Anička držiac tvár odvrátenú, obzrela sa. Hlava starej panej odpadla; stekala jej už k nohám malým potôčkom vody. Anička, pohliadnuc na tento výjav, tak sa zľakla, že zabudla na vrece, ktoré ešte vždy tam bolo s nepokojnými, hmatajúcimi prstami; len vtedy si uvedomila ich prítomnosť, keď jej ruka siahala už na tvár. Nos unikol, ale ruka zasiahla bradu a prilepila na ňu veľkú omrzlinu.

— Abyže vás so všetkými nepríjemnými starými babami! — zamrmľala Anička, trúc si bradu, ktorá ju pichla, akoby tisícimi ihlami, kým v očiach pálily ju slzy.

— Už je fuč! — zvolal Gašparko veselo.

Anička bojazlive sa obzrela. A skutočne: pani Mrázová bola už preč. Bolo z nej len trošku vody na spodu saní, ktorú Puntík vychleptával.

Kde to zašli? Bolo veľmi teplo. Všetko bolo zmenené.

Zanechali už svet snehu, krutú cestu, zívajúce priepasti, a vstúpili do oblasti kvetov. Aké kvety! Aké ľúbezné kvety na každej strane! Anička ešte nikdy nevidela niečo takého okúzľujúceho. Zlaté maky, — modré, červené, fialové a biele kvety každého druhu, — kvety, ktoré svietily a trblietaly ako hviezdy, ohýbajúc a chvejúc sa. I vzduch bol plný jagajúcich sa bodov svetla každého odtienku a farby. Bolo to, akoby človek prechádzal živou dúhou.

— Kde sme? — spytovala sa Anička, naširoko otvárajúc oči.

— Sme v zemi snehových víl; tu je nesmierne horúce, — povedal Gašparko, utierajúc si čelo kožušinovým rukávom.

Anička spustila si kapucňu.

Sob zmiernil rýchlosť a pomaly šiel kvetnatou krajinou.

Potom Anička zazrela utešený zjav. Videla, že v každej kvetine, keď sa otvorila, maľunká postava sa objavila, odetá v rúcho farby svojich lupeniek a majúca na hlávke iskriacu sa korunku ľadu. Zbadala, že táto drobunká vílka ostala stáť na okraji svojho kveta, akoby úzkostlive pozorovala súsednú rastlinu. Keď sa táto otvorila, a očakávaná vílka sa zjavila, bdejúca už vílka zavše s najväčšou radosťou skočila k nej; potom, objímajúc sa, spolu odletely. Niekedy dve vílky nezapáčily sa sebe; takéto napaprčené ostaly od seba vzdialené, obrátily sa k sebe chrbtami a odstrkávaly sa malými lakťami. Ale či už milujúce sa alebo mrzuté, súsediace vílky po chvíli spolu odletely v párikoch. Bol to let snehových víl, ktorý napĺňal vzduch dúhovými farbami, a od lesku ich snehových korún trblietal sa dúhovým svetlom. Odletujúc, vesele sa plieskaly alebo strieľaly do seba končité šípy, ktoré sa blýskaly ako ľadové krúpy. Anička pozorovala ich let; zdalo sa, že všetky idú rovno k polárnej hviezde.

— Prečo je to, že každá vílka pozoruje kvet, ktorý je najbližší k jej kvetu? — spýtala sa Anička.

— V zemi snehových víliek je zákonom, — odpovedal Gašparko, — že každá vílka má sa vydať za toho, kto sa narodí v kvete, rozvíjajúcom sa najbližšie k jej kvetu. Každá by rada, aby jej súsedka bola pekná.

Aničke snehové vílky boly veľmi zaujímavé. Pozorujúc ich, zabudla na svoje hrozné dobrodružstvá s vlkmi a pani Mrázovou, rozdávajúcou omrzliny.

Čoskoro pocítila, že čosi jej zatrepotalo vo vlasoch. Čosi zimného jemne ju poškrabkalo po hlave. Zdvihla ruku.

— Daj pozor; neublíž jej, — zvolal Gašparko a nežne vymotal snehovú vílku, ktorá sa bola dostala do Aničkiných vlasov a teraz usilovala sa vyslobodiť. Položil ju do Aničkinej ruky.

Bolo to najkrajšie, najútlejšie malé stvorenie, aké kedy videla. Zdalo sa, že je z ľadového brmbolca. Oči, ako dva safíry; vlasy sa mu svietily, ako zlato. Na chvíľku postavilo sa na Aničkin prst; potom roztvorilo krídielka, a odletiac, pripojilo sa k svojej družke, ktorá poletovala nad Aničkinou hlavou, ako nepokojný nočný motýľ.

— Ó, ako rada by som ho bola bozkala! — zvolala Anička.

— Bola by si ho zabila; tvoj dych je teplý, — povedal Gašparko.

Anička pozorovala snehové vílky, krúžiace okolo nich. Všetky šly spolu, smerom k Polárke, ktorá sa stávala väčšou a väčšou, svietiac rovno pred nimi.

— Kde idú snehové vílky, — spýtala sa Anička.

— Kde?! — opakoval Gašparko nevrle. — Kde ukazuje ihla? Nad čím sedí zamyslene polárna hviezda?

— Na Severnú točnu! — povedala Anička prekvapená. — A čo tam ony robia?

— To uvidíš, až ta prídeme, — odpovedal Gašparko a potriasol úzdou.

Ale sob neposlúchol; jeho krok bol zdĺhavý; vliekol sa a chvel. Došli už k okrajom zeme snehových víl.

Anička videla oceľovo-šedú hmlu, dvíhajúcu sa neďaleko ako múr. Bola taká vysoká a nepreniknuteľná, že nič nebolo možno videť nad ňou, ani za ňou. Snehové vílky, ako sa k nej blížily, schúlene cúvly; potom, akoby si nemohly pomôcť, vrhly sa do hmly.

Sob sa triasol, stonal a nehybne stál; Puntík vrčal; ihla chvela sa ako v bolesti. Aničkino srdce prestávalo biť.

— Už sme na Severnej točne? — spýtala sa šepkom.




Alice Corkran

— írska autorka detskej literatúry a redaktorka detských časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.