ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Anička sa strhla; srdce jej tĺklo ako malý bubon. Ktosi stál uprostred izby, opierajúc sa o čosi, čo sa zdalo byť ohromnou vidlicou. Postava bola oblečená od hlavy po päty v strakato-hnedom kožušinovom obleku; mala aj podobnú halenu a holienky, potom kapucňu a vysoké čižmy z kožušiny. Pri jej boku bol biely, chlpatý psík, ako kúdeľa vlny, s iskriacimi sa čiernymi očami a chvostom dlhej srsti, dvíhajúcim sa vo veľmi pôvabnú kaderu. Keď sa Anička vyjavene naň zahľadela, psík žmurkol.

A ona len hľadela a hľadela. Kto by mohol byť tento v kožušinách oblečený muž a ten chlpatý psík?

Aničke sa zdalo, že spoznáva ohnutý nos, vykukujúci z kožušinovej kapucne, a z jej tône lesk dvoch figliarskych, čiernych očí.

— Veď je to Gašparko, ktorý vyrástol na veľkého človeka a obliekol sa za Eakymáka, — zašepkala, nakloniac sa dopredu v postieľke.

Psík pokýval chvostom a znovu žmurkol.

— Som presvedčená, že je to Puntík, zmenený v eskymáckeho psa, — skríkla Anička, vyskočiac; psík zaštekal od radosti a vesele poskakoval na zadných nôžkach okolo Aničky.

— Ó, Gašparko, aký si smiešny! — skríkla Anička.

— Smiešny? Ani trošku. Cítim sa výborne! — odpovedal Gašparko urazeným hlasom, ktorý znel, ako kodkodákanie a hrkútanie, prerušované kýchaním.

— A tá veľká vidlica, — načože ti je? — spýtala sa Anička, poskakujúc na prstoch v postieľke.

— Vidlica, hej! — odsekol Gašparko ešte urazenejším hlasom. — To je moja harpúna na zabíjanie veľrýb a tuleňov. Idem s Puntíkom na Severnú točnu.

— Na Severnú točnu! — opakovala Anička. — Ó, vezmite ma so sebou! Prosím vás, vezmite ma so sebou! Tak rada by som vedeť, čo je na Severnej točne.

— Ponáhľaj sa teda! Raz, dva, tri! Niet času na otáľanie. Moja ľoďka čaká v kačacej mláke!

Dohovoriac, Gašparko hrdo vyšiel z izby; Puntík mu šiel za pätami a Anička už aj vyskočila z postieľky. Zastala s ústami naširoko otvorenými od prekvapenia, lebo počujte len: namiesto svojich obyčajných šiat, pekne poskladaných na stoličke pri posteli, našla tam celkom iný oblek: kabátik zo sobej kožušiny, podobné nohavice, kožušinové punčochy, vysoké čižmičky a špicatú čapicu, zhotovenú tak, aby je] zakryla uši; zapínala sa pod bradou.

Obliekla si ich; priliehaly jej dobre. — Musí mi to divne svedčiť! — pomyslela si Anička.

Kradmo pozrela do zrkadla, najprv raz, a potom zas. Usudzovala, že jej ružová tvárička a bucľatá malá postava je utešene smiešna v tom chlpatom obleku. Vyskočila na stoličku a obrátila sa, aby sa videla dookola. Anička ustálila, že zavše smiešnou byť je oveľa výhodnejšie, ako peknou byť.

— Haf-haf-haf! — znelo pred dvermi. Štekot bol rezký a burcujúci.

— Ach, jaj! — zvolala Anička, soskočiac. — Ak Gašparka nechám čakať, nahnevá sa. Dobre bude vziať si nejaké potraviny so sebou, lebo na Severnej točne iste vyhladneme, — pokračovala, lebo bola starostlivým dieťaťom.

Sbehla do jedálne a zo skrine vzala hrniec jahodového lekváru i kus slivkového koláča.

V predsieni stretla Puntíka, utekajúceho v ohromnom chvate; v pysku držal starý dáždnik. K obojku mal pripevnený kompas, veľký ako ciferník hodín. Odcupkal, čo mu len nohy stačily, a Anička za ním.

Bola tma, ale Puntíkova biela srsť ukazovala jej cestu; hore na oblohe svietila veľká, pokojná hviezda.

— Zdá sa mi, že to je polárna hviezda, — povedala Anička.

Puntík zakýval chvostikom, akoby chcel povedať: — Pravdaže je.

V nasledujúcej chvíli boli už pri kačacej mláke; na nej plávala detská loďka. Anička videla, že to je tá, ktorú ona tam kedysi púšťavala. Gašparko sa ňou pilne zaoberal. V jeho šikovných hnedých prstoch vzrástla na veľkú a dlhú; stala sa špicatým člnom s plochým dnom a jej lakované drevo zdalo sa byť pokryté sobou kožou.

Gašparko harpúnu vložil do člna, skočil dnu a začal štuchať žrdou s boka na bok. V súmraku podobal sa veľkému škriatku. Puntík práve že len doskočil do lode, keď ona vyrazila; Anička za ním.

Ľoďka uháňala chytro ako lastovička, lietajúca ponad vodu; akoby ani nespočívala na vlnách. Kačacia mláka bola už hodne za nimi; boli na tmavom otvorenom mori, nad ktorým len velebná Polárka svietila. Bola prenikavá zima. Anička pritiahla si kožuch okolo krku a kožušinovú čiapku stiahla si na uši, že nebolo videť z jej ružovej tváričky len jedno vykukávajúce očko. Puntík uvoľnil si s obojka kompas a pozoroval ho, kým Gašparko štuchal žrďou. Keď sa čln odchýlil od smeru, ktorým kompasový čarovný prst ukazoval, Puntík zaštekal. Zdalo sa, že plávajú k polárnej hviezde.

Aká cesta to bola! Anička nejasne videla podivné tvory, vynorujúce sa z mora a pozorujúce ich, keď čln plával popri nich. Prekrásne ryby so šupinami z opálu, zasadenými v striebre; ozrutné obludy dvíhaly svoje hlavy nad vlny; mroži, s klami ako sloni; tuleni s lesklými očami a múdrymi, vyziablymi tvárami, ako u starých ľudí, ktorí už videli kus sveta. Veľryby sa zabávaly, striekajúc vodu do vzduchu. Keď svitalo, tieto peniace sa vodomety, sfarbené dúhovými farbami, dvíhaly sa a padaly okolo člna.

Ešte vždy uháňali: Anička videla už v diaľke bielu zem, vynorujúcu sa nad obzorom. Svietila ako mesto z perál.

Zrazu zima stala sa prenikavejšou; bolo to, akoby sám severný vietor prichádzal dolu ich zamraziť. Puntík štekal. Gašparko zmiernil rýchlosť člna. Čosi prichádzalo k nim. Čo to bolo?

Bol to ľadový zámok. Mal oblúkovité dvere a múry cimburím opatrené; žiaril akoby drahokamami, vrhajúc svetlá červené, zelené a modré.

Aničke sa zastavil dych. Potom videla, že hore, na žiariacej tej budove, viezol sa veľký biely medveď s dvoma mláďatami.

— Ó, aké milunké sú: Malí drahúškovia! Musím mať jedného! — zvolala Anička, vyskočiac a vystierajúc ruky k mláďatom.

Gašparko potisol čln k ľadovému zámku. Anička stala na prstoch. Huňatí medvedíci skúmavým zrakom a s chvejúcimi sa čiernymi ňufáčkami pozerali dolu na ňu; zdali sa byť chutnejšími kamarátmi, ako tie najkrajšie mačičky. Prstami práve že sa len dotkla ich kožuškov; — ich dych bol teplý, ako para z medeného kotla; — zrazu však ozval sa rev, mocný ako hrmenie; veľká laba medvedice zdrapla Aničku za plece.

— Jaj, jaj, jaj! — skríkla, celou silou sa túliac ku Gašparkovi.

Puntík zúrive štekal. Gašparko štuchal žrďou. Laba medvedice sa skĺzla, a čln už aj letel z dosahu žiarivej masy, na cimburovom vrchu ktorej veľký medveď hrbil sa ku skoku.

— Ten medveď ma skoro dostal! — poznamenala Anička, sadnúc si a usilujúc sa uspokojiť, akoby si z toho veľa nerobila.

— Tí malí drahúškovia boli pripravení o večeru. Predstav si, ako by boli oberali a chrumkali tvoje kosti! — poznamenal Gašparko, nepríjemne mľaskajúc ústami.

Čln uháňal ďalej a ďalej. Nad ich hlavami letely kŕdle vtákov, vznášajúcich sa smerom k bielej zemi, pobrežie ktorej stávalo sa jasnejším a jasnejším.

Slnko nad ním svietilo, ako ho Anička ešte nikdy nevidela svietiť. Polárna hviezda namiesto toho, aby v dennom svetle zanikla, stála práve nad obzorom; zdala sa byť tam žiariacim majákom.