ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vôbec nebolo tam horúco; bola tam zima, prenikavá zima, akoby ju tisíce nožov bolo rezalo. Nebol to svet tancujúcich plameňov, ale bol to biely, tichý svet. Kríčky boly v ňom, ako obrovské snehové gule, stromy ako ohromné lustre s príveskami ľadových brmbolcov.

Červené svetlo niekedy dotklo sa oblohy a rozprestrelo sa po nej, ako ružová zástava. Vtedy brmbolce svietily ako rubíny a snehové polia blčaly tisícimi červenými kvetami.

— Kde sme to? — spýtala sa Anička, vydýchnuc si zhlboka. Ešte sa nevedela dosť prenačudovať, že nezhorela na uhoľ.

— Kde sme? Nuž v Zemi Mrazu, to nemusím ani vraveť. To by ktokoľvek uhádol, — odpovedal Gašparko.

— Ó, kto by si bol myslel, že Zem Mrazu je v ohni? — zvolala Anička, usmievajúc sa a tancujúc, aby sa zohriala. Bola strašná zima.

— A kdeže inde by mohla byť? Mohla by si mi to povedať? — spýtal sa Gašparko, potriasajúc hlavou.

Potom aj on začal tancovať. Vyššie a vyššie, kto vyskočí vyššie; a ako vyskakoval, oči sa mu ligotaly, tvár mu žiarila, smial sa, a jeho smiech bol ako kikiríkanie mladého kohútika.

Zrazu prestal a zdvihol svoj dlhý, hnedý ukazovák. Tichý nárek naplňoval bielu zem. Nebol to hlas vetra, lebo nič sa nepohlo. Čo to mohlo byť?

— Poď! — skríkol Gašparko namrzene, — ty len čas márniš, — a tak vykročil, že Anička ledva stačila za ním.

Aký prekrásny biely svet to bol! Každý jeho kútik zdobily útle, krehké kvietky. Anička už predtým bola videla to jemné, priezračné chrastie a kvety z ľadu. V nejedno zimné ráno našla za hrsť čerstvo natrhaných kvietkov s ľadových lúk, ktoré jej nejaký samopašný mrazový trpaslík hodil na okenné sklá. Hneď sa však roztopily, keď sa ich dotkla. Možno, že to boly čarovné kvety. Ale Anička bola presvedčená, že tu, v ich rodnej zemi, by sa neroztopily. Veľkú kytku si chcela uviť z tých pierkovitých vetvičiek, z tých nežných, vinúcich sa ľadových úponiek a skromných mochov, z toho čipkastého chrastia a mrazom pokrytých konárikov s milionami lístkov; ale Gašparko bol veľmi netrpezlivý a preto nečakal. Dlhými krokami šiel ďalej; zdalo sa, že v Zemi Mrazu vyzná sa celkom dobre.

Prešli lesom, kde sa dvíhaly stromy na každej strane; ich konáre skláňaly sa pod ťarchou snehu a tvorily lesknúce sa oblúky. Zem bola biela, vzorkovaná trblietajúcimi sa, striebornými rastlinami. Bolo to, akoby bol človek šiel cez bielu katedrálu, v ktorej ľúbezným hlasom spievali anjeli. Gašparkova postava popri týchto perlových farbách bola skoro čierna. Bol taký chmúrny, že Aničke zdal sa byť veľkým škriatkom.

Ak Zem Mrazu bola krásna, ľudia, veľkí i malí, ktorí ju obývali, boli tým menej. Všetci akoby boli trpeli na veľké prechladnutie hlavy. Všetci mali červené nosy a červené oči, vychudlé líca a napuchnuté pery. Všetci boli oblečení do handier a nôžky všetkých detí boly ako triesočky.

— Prečože neposkakujú tieto deti a nehrajú sa? — spýtala sa Anička netrpezlive.

— Prečo sa nehrajú? — opakoval Gašparko a ukázal svojím chudým hnedým prstom. Anička videla, že k nohe každého dieťaťa pripevnená je reťaz. Tie úbohé, červeno-nosé malé dietky boly pripútané v snehu.

— A kdeže bývajú? Veď vôbec nevidím domy, — povedala Anička, obzerajúc sa.

Gašparko, položiac ruku na jej plece, stisol ho ako kliešťami. — Pozri! — zvolal, — či sa ti páči miesto, kde dietky prichádzajú?

Anička, sledujúc smer, označený vystretým prstom, videla tmavý hrad so zamrežovanými, nezasklenenými oknami a múrami, ktoré sa zdaly byť hrubé a kruté, ako na žalári. Dolu pri ňom ležaly nahromadené, sťa mŕtvy dym, husté výpary. Miesto, na ktorom bol hrad postavený, nemohla videť. Zdalo sa to byť hradom hore v čiernych oblakoch.

— Čo je to za miesto? — zašepkala.

— To je hrad Obra Nedostatka! — odpovedal.

— Ach, Gašparko, nechoď, nechoď! — volala Anička, bežiac za ním, lebo on sa bol pobral smerom k hradu. Nevšimol si jej. Hrdo kráčal ďalej. Anička chytila sa krídiel jeho kabáta a potom oba zmizli v tme.

Aká tma len tam bola! Anička stratila pôdu pod nohami. Akoby na tme bola kráčala. Tma sa jej tlačila do očí, uší; dostala sa jej aj do vlasov, lepila sa jej okolo krku a vinula sa okolo nôh. Aničke sa zdalo, že rozoznáva postavy, pohybujúce sa cez tú temnotu. Držala sa Gašparka celou silou, a hoci ho nemohla videť, tesne sa k nemu pritúlila, keď brodili v tej pohybujúcej sa a lipkavej tme, černejšej ako najčernejšia noc.

— Tu sme a tu je starý Nevedomec! — zvolal napokon Gašparko priateľským hlasom. Anička až teraz otvorila oči, lebo ich v strachu predtým bola zavrela. Videla, že z tmy vyšli do súmraku.

Len toľko videla, že sú pred ohromnými dvermi, a že na ich prahu je obor.

— Neboj sa! — povedal Gašparko povzbudzujúc. — On je strážcom hradu. Nedbá, keď niekto do neho vníde; on bojuje len s tými, čo chcú vyjsť.

Na moj’ veru, bol to hrozitánsky obor! Nebolo mu konca-kraja. Ležal, na bruchu sa váľal po zemi, vyhadzujúc nohami do vzduchu, s bradou rukami podopretou, ľakťami naširoko roztiahnutými, — a jeho hlava, ako tam tak ležal vystretý, preca siahala vyššie, ako povala Aničkinej izbietky doma.

Obor mal špinavú, spokojnú, hlúpu tvár, a z toho možno usúdiť, aká ohromná bola, keď celá Anička nebola ani toľká, ako jeho nos, a celá by sa bola vmestila do jeho úst. Jeho čierne, neučesané vlasy spadaly mu na čelo.

Anička sa pekne uklonila, už i preto, že obor bol taký veľký. Napriek Gašparkovmu posmeľovaniu veľmi sa bola naľakala.

Obor sa smial: — Ho! Ho! Ho! — čo znelo ako dunenie troch delových výstrelov, zarachotených pri jej uchu.

— Nuž, starý hlupák, tu si, ešte vždy v tme? — povedal Gašparko.

— Príjemná tma! — ľahkomyseľne zareval obor. — Hlúpi ľudia majú radi dráždivé svetlo. Ja radšie ležím na zemi v príjemnej tme. Či ste ma už počuli niekedy chrápať? Ho! Ho! Ho! Ty máš rada tmu? — spýtal sa zrazu Aničky.

— Mám rada, keď je trošku vidno, viete, len toľko, aby som mohla videť, — bojazlive odpovedala Anička. Potom sa strhla a tenkým hláskom povedala: — Ste zaiste hladní, pán obor. — Obor totiž otvoril ústa. Anička myslela, že to preto, aby ju zhltol; ale on len zívnul.

Potom pokračoval v rozhovore ospalým, spokojným revom.

— Vidíte! Ja lepšie vidím, ako oni so svojimi okuliarami a ďalekohľadmi. — Vyhadzoval nohami, keď toto hovoril. Jeho nohy boly také veľké, žeby sa človek na bicykli mohol povoziť okolo nich.

— Čo vidíte? — spýtala sa Anička len preto, aby pokračovala v rozhovore.

— Vidím tmu. Niet nič lepšieho nad tmu; veď to uvidíte. — Žmurkol okom na Aničku; bolo veľké, ako koleso. — Niet nič nad Obra Nevedomca. On je najmúdrejším obrom. Ho! Ho! Ho!

— Nuž, ten je ozaj namyslený, — uvažovala Anička, ale nepovedala to nahlas.

— Ukáž nám trošku tvoje písmo, pán Spokojný-so-sebou. — povedal Gašparko svojím rezkým hlasom.

— Ukážem. Cvičím sa podpísať svoje meno. Niet mena nad moje, — povedal obor, sadnúc si. Ach, akoby sa bol vrch pohol! Vystrel ruku a pritiahol čosi k sebe. Anička myslela, že je to dieža; bola to fľaša atramentu. Vytiahol čosi, ako sťažeň lodi; bolo to pero. Vybral nejaký papier; taký kus, žeby bol ním zakryl jednu stenu Aničkinej izby, vystretý však na jeho kolenách nebol väčší, ako obyčajný hárok.

Obor Nevedomec omočil si pero do fľaše atramentu, vybral ho a kvapol na papier machuľu, veľkú, ako čajová tácňa. Nabral dychu; Anička cítila, ako ju priťahuje k svojim ústam. Zvraštil čelo v také hlboké brázdy, sťa koľaje voza na ceste, a pomaly začal perom pohybovať.

— Je to X alebo M? — spýtal sa, mumlajúc, akoby bol hrom hučal. Zabudol prvé písmeno svojho mena!

Videť tohoto ohromného obra, zohnutého nad svojou prácou s neobyčajne spokojným výrazom tvári, bolo také smiešne, že Anička vypukla v smiech, ktorý sa vznášal do výšky. Akoby ozvenou na jej smiech, odpovedal iný hlas, ale nebol to smiech. Bol to nárek a plač.