ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom silne sa ozval hlas trúbky a výkrik: „Do zbrane! Do zbrane!“ Ako oduševnene to znelo! Už dosiahly vrchol schodov a Anička videla, že prišly ta, kde zástupy detí boly shromaždené okolo zamrežovaných okien hradu.

Tlačily sa, liezly si po pleciach, driapaly sa na okenné mreže. Zmrzačené deti, dietky s nevľúdnym vzhľadom, otupené deti, milé, nežné deti, — všetky tam boly a s dychtivými tvárami pozeraly von. Zvuk striebornej trúbky a ďalekého volania: „Do zbrane! Do zbrane!“ prichádzal sem ako hlas nádeje.

Čo to znamenalo? Na čo hľadely deti? Anička pretisla sa dopredu. Na chvíľku zazrela prudkú bitku, ktorá zúrila okolo hradu. Blížilo sa veľké vojsko s bielymi zástavami, na ktorých bol vyšitý červený kríž. Na zástavy svietilo slnko; vietor nimi povieval. Bola to armáda rytiera Červeného kríža. Anička videla lesknúcu sa výzbroj. Ale armáda nepozostávala len z rytierov; boly v nej aj ženy a deti. Niektoré s vojakmi postupovaly do boja, iné sa modlily a pozorovaly z diaľky. Aj ich útle ruky držaly hore biele zástavy; ich čisté hlasy spievaly, a nad všetkým tým vznášal sa zvuk tej striebornej trúbky.

S kým bojovala táto mohutná armáda? Anička videla, že z čiernych výparov okolo hradu dvíhali sa zlí duchovia; strašné postavy boly utáborené okolo neho. Neboly už lenivé, ako keď vnišla do hradu; teraz sa pohybovaly čule, brániac ho pred obliehajúcimi. Bola to nemilosrdná bitka medzi rytiermi a ohavnými strážcami, — ako divo len zúrila! Okolo útočníkov vinuly sa tmavé podoby, usilujúc sa zahrdúsiť ich svojimi odpornými ramenami; visely im okolo očí, ako čierne pavučiny, dýchaly na nich svojím otravným dychom, rozprestieraly svoje ohromné, sťa netopierie krídla, syčiac, vreštiac, lomoziac. Ale armáda rytiera Červeného kríža neohrožene sa rútila dopredu. Tesne jeden proti druhému viedli zúrivý boj.

Dietky ho pozorovaly shora. Obliehajúci zrazu zmizli im s očí. Stratili sa v tme a nádej na vyhratie bitky zdala sa miznúť. Potom však ich dobré meče znovu sa zaleskly tmou a tmavé podoby ustúpily.

Nazad, napred; víťazstvo bolo raz na jednej, raz na druhej strane, — tak zúrila strašná bitka.

Zrazu bolo počuť výkrik a rachot: — rytieri dobyli hrad, vyškriabali sa k oknám, rozlamovali mreže žalára. Silné ramená vystrely sa k deťom; vľúdne hlasy volaly im, aby sa nebály. Veľký zástup hrnul sa dnu k záchrancom. Aj postavy zla sa tam shromažďovaly. Ale rytieri útrpnosti teraz už nemohli byť porazení. Malých zajatcov posbierali do náručia a rútili sa s nimi cez tesne sovreté rady nepriateľov.

Anička znovu a znovu sa tlačila do predu, volajúc: — Zachráňte ma! Zachráňte ma! — ale vždy ju odstrčily zlé podoby, ktoré ju ukrývaly vo svojej temnote. Už bolo skoro po boji. Len jedon rytier ostal; bol to vodca vojska; on prvý prišiel a posledný odchádzal. Dietky boly v jeho náručí; vinuly sa mu okolo krku. Chystal sa vyskočiť s nimi von, preč od zlých tam shromaždených duchov, keď Anička s vystretými rukami vrhla sa k nemu, volajúc: — Zachráňte ma! Zachráňte ma!…

Obrátil sa a usmial. — Mám už len jedno voľné miesto! — povedal a zdvihol ju do náručia.

Spočívajúc na tom statočnom a nežnom srdci, Anička cítila sa v bezpečí. V tej chvíli však počula nárek; obzrela sa, a hľa: jedna malá postava s dieťaťom na rukách ešte ostala. Bolo to otrhané dievčatko, ktoré ta priviedlo Aničku.

— Vezmite aj ju! — prosila Anička.

— Už nemám pre ňu miesta, — odpovedal rytier.

V Aničkinom srdci odohral sa veľký zápas. Či ona alebo to dievčatko má byť zachránené? Ona má ostať o samote v tomto strašnom hrade? Ale či má opustiť dievčatko, ktoré bolo k nej dobré, ako sestra?

— Nie! Nie! Vezmite ju namiesto mňa, aj dieťa, — skríkla Anička, a vyskočiac z náručia rytiera Červeného kríža, namiesto seba bledé dievčatko potisla k nemu.

On v tej chvíli zrobil to, o čo ho ona požiadala, a soberúc dievčatko i s dieťaťom, vyskočil von oblokom. Anička počula hlahol striebornej trúbky, víťazný výkrik rytierov, opakovaný ženami a deťmi, ktoré boj boly pozorovaly; potom však tma okolo nej stávala sa hlbšou a hlbšou, až Anička s nárekom padla na kolená.