Zlatý fond > Diela > Aničkina návšteva v Zemi Nedostatku


E-mail (povinné):

Alice Corkran:
Aničkina návšteva v Zemi Nedostatku

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Marková, Zuzana Necpálová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov

III. Hrad alebo chatrč?

Anička sa zarazene obzrela. Miesto, kde ju Gašparko priviedol, vôbec sa nepodobalo hradu. Bol to skôr rad chatŕč. Zem bola klzká od blata. Cez škáry a rozpukliny v streche a múroch dul vietor. Pri zavýjaní vetra a trúchlivých zvukoch toto miesto podobalo sa veľkému, dychovému nástroju, ktorý hral smutnú melódiu; vrešťal, vzdychal, nariekal, že Aničkino srdiečko meravelo od strachu.

— To je veru nie pekne od teba, Gašparko, že si ma sem priviedol, — povedala, kýchnuc.

Ale Gašparko potriasol hlavou.

Anička bola presvedčená, že v tom šere podobal sa obrovskému škriatku ešte viacej, ako kedykoľvek predtým.

— Nemala si to povedať, odpovedal svojím krákorivým hlasom.

— Čože som to povedala, Gašparko? Povedz mi, čo za strašnú vec som spáchala, — úpenlive prosila Anička.

— Povedala si, že nemáš rada chudobných, — odpovedal Gašparko, odchádzajúc na svojich dlhých nohách.

Anička svesila hlavu. Chvíľku váhala. Má nasledovať Gašparka, alebo má ostať s Obrom Nevedomcom? Obzrela sa a videla, čo predtým nespozorovala, že obor má mohutný kyjak a že zem okolo neho pokrytá je kosťami, zaiste kosťami tých, ktorých pobil, keď chceli ujsť. Anička, vidiac to, obrátila sa a nasledovala Gašparka.

Uh! To bolo ešte žalostnejšie miesto, aké si ani len predstaviť nemohla. Chudé mačky behaly sem-ta, akoby nikdy neboly vychleptaly ani za tanierik mlieka; ich zelené oči akoby snívaly o myšiach. Boli tam psi, ktorým kosti skoro vytŕčaly z kože a verné oči zmenily sa v oči vlkov; čierni chrobáci, lesklé telá ktorých akoby prázdne boly; pavúci, ktorí mali len nohy bez tiel. Ľutovala ešte aj potkanov, ktorí mali len fúzy a chvost.

Plač stával sa hlasnejším a hlasnejším. Anička všade videla mužov, ženy a deti, schúlených v handrách, bledých a chudých. Všetci hľadeli na ňu, keď prechádzala popri nich. Vtedy sa v jej malom srdiečku stále vynorovala spomienka na to, čo bola povedala: — Nemám rada chudobných. — Všetky tieto nešťastné oči upieraly sa na ňu, akoby jej robily výčitky: — Kto si ty, že si taká ružová a buclatá a že si nám to prišla povedať?

Anička rada by bola ušla, aby ich už nevidela, ale Gašparko kráčal ďalej a ona ho musela nasledovať alebo ostať sama.

Zrazu nastal víchor, taký chladný, ako ľadový víchor. Gašparko zastal.

— To je Obor Nedostatok na svojich obchádzkach. Skry sa! Zamrazí ťa, ak ťa uvidí, — zašepkal.

Anička sa stúlila za Gašparka. Chvela sa od strachu, ale chcela videť Obra Nedostatka a preto vykukla. Zazrela približujúcu sa tmavú, šedivú postavu a hneď za ňou dvoch šedých psov, sťa vlkov, ňuchajúcich vzduch. Postava bola azda aj vyššia, ako Obor Nevedomec, ale bola chudá, ako kostra; šaty mala z handár a olovenú korunu na rozcuchaných, šedivých vlasoch. Obor i popri svojej chudosti mal veliteľský vzhľad, akoby bol zvyknutý panovať. Hrozné bolo hľadeť na jeho divé, blúdiace oči, na dlhé, kostnaté ramená, na jeho ruky a prsty, ktoré sa nepokojne pohybovaly, akoby niečo chcely chmatnúť; ale len vzduch chytaly. Jeho žalostné oči hladove blúdily, akoby hľadaly niečo, čím ho uspokojiť.

Aničku pojala hrôza, že tie divé oči ju uvidia, tie nepokojné ruky zdrapia. Zabudla aj na Obra Nevedomca, strážiaceho hrad. Zabudla, že Gašparko je jej sprievodcom; obrátila sa a bežala cez zmotané, krútiace sa blúdište chatŕč, kde videla len lesk nešťastných očí, pozerajúcich na ňu vyčítave, kde jediným hlasom, ktorý počula, bol plač. Ešte ďalej utekala, lebo sa bála postáť. Ale v jej srdiečku vznikla útrpnosť k všetkým tým väzňom v hrade Obra Nedostatka, a s plačom zvolala: — Tak ľúto mi je vás! Tak ľúto mi je vás!

V tej chvíli Anička počula zvuk, ďaleký, ale preca jasný. Bol to hlas trúbky. Zastala a počúvala; zdalo sa, že je to požehnaný zvuk, dávajúci nádej záchrany. Keby ho ešte raz počula, nasledovala by ho. Počúvala, ale jediným hlasom, ktorý počula, bol plač. Bežala ďalej. Potom znovu, — áno, znovu ho počula. Zvuk striebornej trúbky. Odkiaľ prichádzal? Zdalo sa jej, že znel vpravo; bežala tým smerom. Znovu zaznel, ale teraz znel vľavo. Vrátila sa; potom znovu ho počula za sebou. A akýmkoľvek smerom šla, zvuk vždy prichádzal s inej strany.

Bolo to, akoby sa Aničke nejaký figliarský trpaslík posmieval. Zapchala si uši, aby hlas nepočula a padla na kolená. Zavrela si oči a složila ruky. Chcela sa modliť k Bohu, aby ju vyviedol z toho strašného miesta, ale nemohla si spomenúť na nijakú modlitbu. Len jedinký riadok kratučkej básničky, ktorú odriekávala každý večer pri mamičke, prišiel jej na um: „V tme Ty mi buď na blízku.“ — Znovu ho opakovala: — V tme Ty mi buď na blízku, — a jej srdiečku bolo ľahšie.

Ktosi ju zavolal? Otvorila oči. Áno, Anička videla, že na niekoľko krokov od nej malé dievčatko kýva na ňu. Šaty na dievčičke visely vo franforcoch. Mala bledú, vychudlú, trpezlivú tvár a v náručí niesla dieťa, skoro také veľké, ako ona sama. Anička vyskočila a bežala k otrhanej postave, čo jej len nohy stačily. Keď jej to úbohé malé stvorenie slabúčko stislo ruku, pocit osamelosti necítila už v srdci. Anička nikdy nemala vlastnej sestričky, a hľa, zrazu skrsnul v nej nový cit lásky k tejto otrhanej dievčičke s ťažkým dieťaťom v náručí; táto jej prišla pomôcť.

Deti sa na seba usmialy.

— Musíme ísť hore tými schodami, — povedalo otrhané dievčatko.

Anička pozrela hore a videla akési úzke, spirálové schody. Ako začaly nimi vystupovať, trúbka zaznela.

— Prichádzajú, — povedalo bledé dievčatko, prikyvujúc.

— Kto prichádza? — spýtala sa Anička.

— Neviem, kto je to, — odpovedalo dievčatko, — ale nosievajú bielu zástavu s červeným krížom. Prichádzajú, aby nás odviedli.

— Chytro! Chytro! — povedala Anička, ťahajúc dievčatko za sebou.

To skoro spadlo pod ťarchou dieťaťa.

— Len iď, ja pôjdem za tebou, — povedalo.

— Nie, ja bez teba nepôjdem! — povedala Anička statočne, zmierňujúc krok.

— Do zbrane! Do zbrane! — znela strieborná trúbka.

Anička s otrhanou svojou kamarátkou ruke v ruke namáhaly sa hore schodmi. Raz sa Anička ponúkla, že ona bude niesť dieťa, ale dievčička potriasla hlavou. Bola, ako malá mamička.

— Mám ťa rada, — povedala Anička.

— Myslela som si, že si povedala, že nemáš chudobných rada, — odpovedalo bledé dievčatko.

— Už to nikdy viac nepoviem! — zvolala Anička.




Alice Corkran

— írska autorka detskej literatúry a redaktorka detských časopisov Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.