ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ktosi ruku položil na jej plece. Bol to Obor Nedostatok, ktorý ju našiel? Má videť jeho blúdiace, divé oči, uprené na ňu, cítiť jeho ľadový dych a sovretie jeho kostnatých rúk? Nie; tá ruka bola pokojná, jej stisnutie láskavé. Anička pozrela hore a od potešenia skríkla. Bol to Gašparko, — Gašparko, ktorý sa zdal byť priateľskejším, ako kedykoľvek predtým. Jeho zvraštenú tvár vyjasnieval úsmev, ktorý jej dával ten najsmiešnejší výraz radosti.

— Ó, Gašparko! Myslela som si, že ťa už nikdy neuvidím! — zaplakala Anička, hladkajúc ho po rukáve.

— Poď! Ešte si najdeme nejakú cestu von, — povedal vesele svojím vľúdnym, krákorivým hlasom.

Anička chytila sa ho za ruku a veľmi silne ju držala vo svojej. Šli dlho, ale Anička si z toho nič nerobila; v šere videla koniec Gašparkovho nosa aj strapec jeho čiapky, a tento pohľad dával jej najviacej útechy a bezpečnosti.

— Tu sme! — zvolal napokon Gašparko, otvoriac dvere.

Anička našla sa uprostred rušnej spoločnosti. Znovu bola medzi deťmi, — bledými a oblečenými v handrách, ale čulými deťmi, — smelými deťmi, ktoré ani len nepozrely hore, tak boly zaujaté prácou.

Niektoré robily rebríky z kúskov povrazu, iné zas povrazy z kúskov slamy; niektoré hrdzavými klincami pílily mreže na oblokoch. Jeden, ktorý sa bol vydriapal na rebrík, dieru vŕtal do povaly. Ako pracoval, omietka padala, sťa sneh. Keď Anička vstúpila, soskočil.

— Opravíš nám dáždnik? — spýtal sa chlapec. Ak nám budeš pomáhať, dostaneme sa von skôr, ako príde pani Krutá. Vieš, ona svoje obchádzky robí pri západe slnka!

— Aký dáždnik? — spýtala sa Anička dychtive.

Chlapec mal úprimnú, poctivú tvár, obrubenú červenými vlasmi. Chodil o palici na jednej nohe. Aničke sa zdalo, že ho už predtým bola videla. Bol práve taký, ako ten mrzáčik, ktorý čistil topánky na rohu ulice.

— Klop! Klop! — odchádzala noha svojím nerovným krokom, a — klop! klop! — znovu sa vrátila.

— Tu je dáždnik, chytro ho oprav!

Bol to ten najchatrnejší, najroztrhanejší dáždnik, aký Anička kedy videla. Mal pol rúčky; hodváb visel s neho vo franforcoch; dróty mu trčaly, ako pazúry kostry.

— To bude náš balón, — vysvetľoval chlapec.

— Toto?! — skríkla Anička, držiac dáždnik od seba.

Ale chlapec nemal času otáľať a rozprávať. — Klop! Klop! — bolo počuť jeho ťažký krok; potom — klop! klop! — znovu sa vrátil a priniesol Aničke hrdzavú ihlu a akési kúsky niti, špagátu a slamy.

— Hurrá! Hurrá! — zvolal. — Budeme preč skôr, ako príde pani Krutá, — a zas odišiel, aby sa vydriapal na rebrík a pracoval na povale.

Anička stála, hľadiac na dáždnik. Ako by ho ona mohla opraviť?!

— Hurrá! — zakričal chlapec so svojho miesta na rebríku.

Anička sa zahanbila. Niečo z jeho odvážlivého ducha prešlo aj do jej srdca. Sadla si. Navliekla si ihlu. Dala sa do práce. Ťahala! Ťahala! Aké nemotorné boly jej strnulé prsty, ako ťažko jej bolo narábať hrdzavou ihlou! Potom tie trhliny. Ach, tie trhliny, tie trhliny! Dáždnik bol deravý medzi každým vyčnievajúcim pazúrom. Trhlinu mal aj na vrchu, kade vychádzala palica. Anička sem a ta potískala a poťahovala ihlu. Prsty jej už krvácaly. Niť sčervenela, keď prechádzala cez jej malé rúčky.

— Už čoskoro bude opravený? Pani Krutá onedlho už tu bude, — povedal chlapec. Vyvrtajúc dieru do povaly, dal sa do opravovania koša, dno ktorého bolo vypadnuté a boky neforemné stlačené.

— Do tohoto si sadneme; to bude naša loďka; pripevníme ho k dáždniku, — vysvetľoval, kým pilne plietol otiepky slamy.

Aj Gašparko bol veľmi zamestnaný; celou silou fúkal do vreca zo starého papieru. Jeho líca sa neduly na oboch stranách až po nos; oči mal schované. Vrece sa nadulo, ako ohromný slivkový nákyp. Načo bolo to vrece?

Ihla v Aničkiných rukách šľa sem a ta. Prsty sa jej triasly.

Sem a ta, sem a ta, plietol chlapec otiepky slamy, hotoviac dno pre koš.

Slnko už zapadalo za oblaky, keď dáždnik, polátaný a zamrežkovaný, rozprestieral sa ako obrovská strakatá huba; i koš mal dosť úctyhodný vzhľad, keď vonku bolo počuť kroky.

— Prichádza, — povedal Gašparko.

Chlapec prikývnul. Ostatné deti celkom zahladily každú stopu svojej práce; všetky kúsky povrazu aj klince skryly a šmykly sa do kútov.

Bližšie znely kroky.

Aničkine prsty chvely sa natoľko, že sotva mohla držať dáždnik tak, aby chlapec pripevnil koš k okyptenej rúčke dáždnika.

— Pevne! Pevnej — volal Gašparko.

Ach, kroky prichádzajú bližšie a bližšie! Sú už pri dverách, ruka je na závore.

— Skočte dnu, — hovorí Gašparko. Vo chvíli deti boly v koši. Gašparko s papierovým vrecom v jednej ruke, druhou však silne sa držiac rúčky, vyskočil. Dáždnik sa kolíše s boka na bok a balón začne sa dvíhať práve vtedy, keď sa dvere otvoria.

Anička počuje víťazoslávny rev; ruky pani Krutej ju držia, vlečú ju von, ale Gašparko udrie babu po hánkach a železné prsty pustia Aničku. Chlapec drží ju za ruku. Gašparko je zas hore; silne sa vinúc k rúčke, mocne trepne vrecom, ktoré sa roztrhne; uniká z neho vánok, ktorý dáždnik nesie hore a hore, akoby na silnom vetri.

Anička zavre oči. Počuje druhý zúrivý rev, pociťuje šľahanie biča, zasahajúceho koš, ako švihanie chvosta rozzúreného zvieraťa.

— Hurrá! — volá chlapec prenikavým hlasom.

— Hurrá! — volá Gašparko.

Vtedy Anička otvorí oči. Sú von zo strechy Hradu Nedostatku. Gašparko jednou rukou silne sa drží rúčky dáždnika, druhou končitou čiapkou kýva vo vzduchu.

Hore, hore ide balón, — vyššie a vyššie. Ide až k zlatej bráne nebeskej? Lebo okolo Aničky všade je svetlo. Akýsi hlas spieva, — šťastný hlas, ktorý akoby celé leto mal vo svojom hrdle. To škovránok spieva chválu o úrodnej zemi, o zlatých poliach obilia v jeseni, o kvitnúcich ovocných stromoch na jar? Anička spomína si na dietky, zavreté v Hrade Nedostatku, ďaleko od pôvabu a požehnania Božieho sveta. Až priveľmi sa nahýna v koši, aby zachytila pohľad na smutný žalár, ktorý z tej výšky nie je väčší, ako nejaká ohavná hračka. Čo to? Balón náhle klesá, kotrmelec robí vo vzduchu? Aničku čosi vyhodí z koša a ona padá, — padá, — padá!

*

Akési vrčanie počuje, čosi zimného a vlhkého sa dotýka jej líca. Anička sa strhne; sedí v leňoške s Gašparkom na lone; oheň tichúčko práska. Puntík svoj chladný, chvejúci sa nos pchá do jej tvári.

— Prebuď sa, dievčička! — hovorí vychovávateľka. — Je čas preobliecť sa a ísť dolu olovrantovať.

— Ó, slečna vychovávateľka! — zvolá Anička, vyskočiac. — Bola som v ohni.

— V ohni! — skríkne vychovávateľka, obracajúc Aničku dookola ako kolovrátok. — Ach, nebesá, ako si ma naľakala! Veď vôbec nevideť, žeby si čo i trošku bola popálená.

— Hej, ale jednako som v ňom bola, — hovorí Anička. — Gašparko ma doň zaviedol.

— Gašparko! Čo to za nesmysly hovoríš, dievčička, — povedala vychovávateľka, nadurdiac sa, keď ju už strach prešiel.

— Nie je to nesmysel, — povedala Anička, nežne dvíhajúc Gašparka, ktorý spadol na zem, keď sebou trhla. Ale trošku sa ho akosi bála, keď ho kládla nazad do skrine.