ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Frant. Rubeš

„Komu je osud nepriateľom, spraví ho učiteľom,“ vraví veľmi staré príslovie, ktoré, jako som sa, bohužiaľ! z vlastnej zkúsenosti presvedčiť musel, dosiaľ je pravdivé; bol som totižto tiež učiteľom a to úplných päť rokov u dietok pána Norberta, obchodníka v Prahe. Pán Norbert bol veľmi dobrý, ale veľmi opatrný pán; jeho láskavá manželka bola snáď ešte lepšia, než dobrá, ale ešte snáď opatrnejšia než opatrná panička; ale dietky ich neboly ani dobré, ani opatrné, a z toho už každý súdiť môže, že som v dome pána Norberta zlaté časy nemal. Ach, za tých päť rokov mal som príležitosť poznať, ako život krátky a ako učenie dlhé je!

Kedysi na jaseň vydal sa pán Norbert so svojím účtovníkom na cestu do Viedne, kde mnoho tovaru nakúpiť chcel, a k tomu cieľu so sebou mnoho peňazí a asi 10.000 vo zmenkách mal. Človek mieni, Pánbôh mení. Náš pán do Viedne nemal už dojsť; v jednej dedinke u rakúskych hraníc sa ochorel a zomrel, a to tak náhľo, že ani sám chudák nevedel, ako k tomu tak neočakávano prišiel. Aký rákoš u nás v dome bol, keď tú smutnú zprávu jazdný posol priniesol, môže si každý pomyslieť; jemnosťpani sadla hneď na poštu a išla za pánom. Prišla na miesto, niekoľkoráz omdlela, celú skoro noc preplakala a dala pána pochovať. Po pohrabe prevzala pánove veci, prehliadla jeho peňaženku a jeho spisy; hotové peniaze tu boly, ale zmenky boly všetky preč; prehliadalo sa všetko, poslalo sa sem i tam, pátralo sa tu i inde, zmenky boly preč. Keď sa zmenky nikde najsť nemohly, padol úbohý účtovník do podozrenia, že ich odcudzil, lebo po smrti pánovej bol všetky jeho veci prevzal a nemohol sa vykázať, že v peňaženke zmeniek už nebolo, keď ju bol prevzal, a len jeho mnohoročná verná služba v dome pána Norberta mu pomôhla, že k právnemu vyšetrovaniu nedošlo.

Tieto nešťastné okolnosti našu jemnosťpani div nezničily, a nebolo by tiež divu bývalo, keby bola o rozum prišla, lebo muža a desaťtisíc skoro jednou ranou ztratiť je na opatrnú paničku, ktorá sa už vydávať nechce, iste mnoho.

Prvé zmeny, ktoré panovanie našej pani v dome urobilo, boly, že sme dostali ja a účtovník výpoveď. Účtovník plakal, keď odchádzal z domu, a pre Boha len za to paniu prosil, aby si nemyslila, že on tie zmenky vzal; mne ho bolo od srdca ľúto, lebo nebol už mladý, bol otcom štyroch dietok, z ktorých len najstaršie na jeho zárobek nečakalo. Za ním som z domu kráčal ja a neplakal som, lebo mi jemnosťpani kabát, v ktorom náš nebožtík dobrý pán zlej tej smrti naproti išiel, dala ako remuneráciu. Kabát bol temer nový a svedčil mi, ako by ho na mňa ulial, prečo som ho tiež bez dlhých ceremonií za svoj sviatočný a mimoriadnych záležitostí kabát ustanovil. Kam sa pán Linhart (tak sa totiž prepustený účtovník menoval) so svojou rodinou ztratil, nevedel nikto. Niesol som svoje kancelárske pravítko o dom ďalej a táral som sa s ním tak dlho, až som sa pomocou niekoľko vznešených ľudomilov do službičky dostal, ktorá ma aspoň hneď do stavu postavila, že môj remuneračný kabát hodnosť sviatočného podržať nemusel.

Kto nikoho nepotrebuje, ten všade strýčkov a tetičky najde; kto by však niečej pomoci potrebu mal, ten ani v matkinom bratovi strýčka ani v otcovej sestre tetičky nenajde. „Medzi svojich prijde, a oni ho nepoznajú,“ hovorieval nebohý pán Norbert a mal pravdu; lebo dokiaľ som v jeho dome s ťažkým srdcom a s ľahkým vreckom na prvého čakával, darmo som sa po priateľkovi ohliadal; akonáhle som však službu dostal, dostal som tiež asi kopu strýčkov a tiež asi toľko tetičiek; inu čo škodí, povedal som si pri tom nadelení, kdo vie na čo je to dobré.

Asi tri mesiace po svojej inštalácii dostal som od venkovského kočiša list, v ktorom ma môjho otca brat — ktorý ako som počul v — Mciach hájnikom bol, a ktorého poznať som ešte nikdy česť nemal — žiadal, abych mu radosť spôsobil a navštívil ho; a že sa môžem, ak bude mi možné hneď sa vypraviť, po jeho príležitosti, ktorá z Prahy prázdna pôjde, sviezť.

„Jakú tu máte príležitosť?“ pýtam sa kočiša.

„Ponižene prosím — koč,“ bola jeho odpoveď.

„Pekný?“ pýtam sa znovu.

„Inu, aby bol veľa pekný, jemnosťpane, to nie je,“ odpovedal kočiš, „ale pohodlný je; ten pán, ktorého som do Prahy viezol v ňom ani nemukal.“

Koč, pohodlný koč, pomyslil som si, láskavý strýko a to čisté venkovské povetrie — toto všetko sa ma tak zmocnilo, že som si v tom okamihu povedal: „Pôjdeš!“ Na to som sa opýtal kočiša, kde stojí, nariadil som mu, aby ma ráno v šesť hodín očakával, a ponáhľal som sa k predstavenému so žiadosťou, aby ma na týždeň na vonkov prepustil. Predstavený mi prial šťastlivú cestu, a ja sa až do noci na tie chvíle tešil, ktoré ma dovedú do údolia, kde kvetie chabzda a kde slávik tlčie.

Ako Pánbôh deň dal, stál som v remuneračnom kabáte svojom na dvore v hostínci „pri zlatom krížiku“ a divil som sa tej ekvipáži, ktorá ma do náručia môjho láskavého pána strýka doviezť mala. Koč bol už zaslúžilý veterán, ktorý snáď už dvadsiatu kapituláciu slúžil; bádateľ starožitností mohol na ňom niekoľko storočí čítať, ktoré na ňom hryzlo a spravovalo; tu som už vedel, prečo ten pán, ktorý sa v ňom viezol, ani nemukal. Do toho prapradeda všetkých kočov bol zapriahnutý párik koní, a tí boli tak vychrtlí, že by sa na nich pitva aj bez noža študovať mohla, ba ktorýkoľvek z nich by bol mohol v Čarostreľcovi v strachomorne miesto onej famóznej koňskej kostry hanbu robiť; dať im len krýdla, a Pegasovia hotoví.

„Prosím vás,“ pýtam sa kočiša, „patrí tento záprah celý môjmu strýkovi?“

„Len koč,“ odpovedal on, „kone dal sedliak.“

„Ale prosím vás, prečo sú tak vychudnutí?“ pýtal som sa ďalej.

„Inu, jemnosťpane, vysoký žľab robí vysoké kyčle,“ pousmial sa kočiš, uvazujúc za kočiarom mech so sečkou a viazanicou sena, aby celý svet vedel, že je to vonkovská ekvipáža.

Úbohé kone, pomyslil som si, čo ste museli zkúsiť, než ste sa týmto obrazom živej biedy a mizérie stali; ovsem leto dalo málo krmu, a zima bola dlhá. Dodnes sa tomu divím, jak tie kone svôj život na tých chudých nohách až do jari doniesť mohli; museli mať koňskú náturu.

Aby som ja ekvipáži a ekvipáža mne ostudu nerobila, išiel som až za bránu peší a tu som si až do toho nie veľmi pekného ale pohodlného koča vliezol. Cesta išla ešte dosť dobre, ačkoľvek mali oba kone a kočiš dovedna len jedno oko, ale za to koč akiste celým svojím telom videl, lebo sa tackal, keď sa na päťdesiať krokov v ceste kameň ukázal. Ináče sme išli šťastlivo a spokojno, dokiaľ sme šírym poľom išli; ale ako sme do dediny prišli, bolo zle, lebo náš koč nekresťansky rachotil, a ľudia, mysliac, že idú niekam so striekačkou, vyhehovali z chalúp a vyvaľovali na nás oči. Ešte dobre, že mali kone červené stužtičky, koč červené strapečky, kočis červený nos a ja červený miešok, inak by nás bol ešte niekto urieknul. Čím ďalej sme išli, tým zomdlenejšie boli naše kone, až boli konečne tak ustatí, že som ja aj kočiš, ak sme chceli prísť ďalej, celú ekvipážu tlačiť museli.

Okolo dvanástej boli však naši koníci tak šachmat, že už ani naše tlačenie, ani kočišovo vynasnažovanie (on totiž všemožne svojím sverencom na cit, totiž bičom účinkoval) žiadneho ovocia nenieslo; koč i kone stáli, jako by ich bol niekto k ceste prikoval, sedlový by si bol dal snáď predsa povedať, ale ten náručný bol tak beznádejný, že by sa bol snáď nechal radšej utĺcť, než by sa bol vzoprel; a jaký tiež div:

Kočiš, nežli k prostriedku preňho najbolestnejšiemu siahol, dal koňom asi desať minút rozmýšľať; ale keď sa i v tomto dosť dlhom čase nerozmysleli, a on predsa vo dne domov doraziť chcel, nezbývalo mu nič iného nežli k poslednému prostriedku siahnuť; vzal totiž z košiny kúsok sena a rozdelil ho medzi svojich sverencov, potom otrel kúsok sena tým úbohým okolo nosu a šiel pred nimi. Kone sa hneď prebrali z mrákot a jakoby nový život do ich žíl bol vošiel, bežali v tmách nešťastia svojho po čuchu za senom, až sme sa dostali na vŕšok, pod ktorým roztratená dedina ležala.

Tu sme ostali cez obed. Medzi tým, čo kočiš kŕmil, vyšiel som si na prechádzku. Prijdem na koniec dediny, čujem z jednej záhrady úzkostlivé volanie o pomoc. Nerozmýšľam sa, preskočím niekoľko plotov a stojím pred malou, doškami pošitou chalúpkou, z ktorej siene veľký suchý chlap s huňatou čapicou a končitým nosom kozu za rohy vyťahoval, ktorú dve ženy, prenikavo kričiac, zas do siene nazpäť vtiahnúť sa vynasnažovaly. Chudý ten Goliát oháňal sa na ženy palicou, ženy kričaly, a koza mala smrteľné úzkosti, že bude na dve polovičky roztrhnutá, nebude-li jedna alebo druhá strana čoskoro víťazom. Prikročím bližšie, spravím vážny obličaj a pýtam sa, čo to znamená.

„Ach, jemnosťpane,“ volaly ženy, z ktorých jedna mlaďučká a veľmi pekná bola, „on nám chce vziať našu kozu, ktorá nás živí.“

„A prečo?“ pýtam sa ďalej.

„Preto, že neplatia nájomné,“ zahrmel ten chudý Goliát, a trhol kozou tak úprimne, že ju i so ženami zo siene vytrhol; tu bol už rákoš hotový. Pýtam sa toho Goliáta, koľko asi sú mu tie ženy dlžné a on mi povedal, že 5 zl. Pýtam sa žien, či je tomu tak, a tu mi tá stará žena prisvedčila, že je; pýtam sa na ich pomery, a tu som sa dozvedel, že to bola matka a dcéra, ktoré sa živia pletením košíkov, že síce majú zásobu košíkov, ale žiadnych peňazí, a že hospodárovi až po M-ckej púti, ktorá za niekoľko dní bola, a kde niečo svojich košíkov predať chcely, zaplatiť mienily. Začnem do toho Goliáta hovoriť, rozprávam mu o láske k blížnemu, o neprávosti jeho počínania, pýtam ba ho, či je kresťanom atď. Nato mi ten Goliát celkom odhodlane odpovedal: „Viete-li vy pán čo, keď viete o láske kresťanskej tak pekne kázať, ukážte vy, že ste kresťanom, a zaplaťte za nich; vám snáď bude ľahčie tých pár zlatých dať, než mne oželieť. Čo som mal robiť? Siahnem do vrecka, dám Goliátovi šesť dvadsatníkov; Goliát pustí kozu, ženy sa hrnú ku mne, ja utekám, preskočím znovu niekoľko plotov a letím k hostíncu, poviem kočišovi, že pôjdem napredok a uprchnem z dediny.

Asi dve sto krokov za dedinou ma dohonil kočiš a ubierali sme sa ďalej. Pred nami viezol už celkom starý muž na táčkoch dve prázdne vedrá a jedno polvedro. Keď sme ho dohonili, pýtali sme sa ho, kam ide, a on nám povedal, že ide do M-c, že je tam pomáhačom v pivováre, že musel pre nádobie do Kulíškova, preto že o púti malého nádobia v pivováre potrebovať sa bude. Dokiaľ sme išli po rovine, držal s nami pomáhač pevne krok, ale keď to počalo ísť s kopca, a náš koč kone dolu hnal, nemohol nám dobre postačiť, i rozbehol sa za nami, aby bol spolu s nami dolu. Čo však čert nechce mať — vrazí na kameň, kolečko u táčiek sa mu rozsype a súdky sa kotúľajú, kam sa ktorému ľúbi.

Pomáhač ostal akoby ho zarezal a spravil na tie kotúľajúce sa súdky tak kyslý obličaj, že by sa v nich pivo v ocot bolo muselo obrátiť, keby ho na šťastie Kulíškovskí súsedia neboli vypili.

Čo teraz s pomáhačom? pomyslím si, musíme mu pomôcť, síce sa do M-c nedostane. Kočiš bol tiež tej mienky, a nežli päť minút ušlo, ležalo už jedno vedro v koči, polvedro viselo za kočom, a na ňom boly uviazané tie nešťastné táčky, ktorých rúčky ako dva rohy cez koč vykukovaly. V takýchto okolnostiach som si nechcel sadnúť; poneváč to ale s kopca išlo, a mňa tlačila topánka a kočiš ma neustále nútil, abych si len sadol, dal som si povedať a sadol som si vedľa vedra do koča.

Sotva že sme asi desať krokov prešli, výjde nám z lesíka oproti koč, v ktorom som dva ženské klobúky zbadal. Trhnem sebou a chcem sa rýchlo vypratať z koča; ale bolo už neskoro. V okamihu bol koč tu, a v ňom dve dámy, z ktorých jedna k môjmu hrozne malému potešeniu mladučká bola. Keď jej bystrý zrak môj plný obličaj medzi prázdnymi sudmi zastihol, usmiala sa tak šelmovsky, že mi chuť k smiechu na niekoľko týždňov prešla. Abysom sa jej za ten posmech ako sa patrí pomstil, neohliadol som sa za ňou ani len raz, trebárs sa ona, ako kočiš hovoril, niekoľkoráz ohliadla. Chvíľu ma ten malér mrzel, potom som si z toho nerobil nič, mysliac si, kto vie, na čo je to dobré?

Tak sme sa dostali do M-c. Pomáhač složil svoje nádobie a svoje táčky pri prvej chalupe, a já vošiel pekne pomalúčky jako nejaká stiftsdáma, do dvora svojho strýka.

Strýko a tetička ma láskave prijali a kam som sa ohliadol privítali ma vľádre; ako aj ináč? Mal som službu, bol som z Prahy a k tomu bol som ešte slobodný.

Boly to časy u môjho láskavého strýka! Keď sa nejedlo a nepilo, išlo sa s bratom mojej tetičky, ktorého volali Alojz, a ktorý bol pri úrade praktikantom, na poľovačku, kde som niekoľkým zajacom svojou puškou smrteľných strachov nahnal, to sa rozumie bez ublíženia. Strýko išiel kamsi cez pole, tetička dala sa umývať izby, a pán Alojz išiel do kancelárie, následkom čoho mi nezbývalo nič iného, než si vyjsť sám a ísť kam ma oči povedú.

Idúc okolo jednej zahrady, ktorá doskami a kríčkami ohradená bola, začujem dva ľúbezné hlásky, pozrem sa dierkou, a tu som k svojmu najväčšiemu zadiveniu zhliadol tú istú černookú slečnu, ktorá sa na mňa za vedrom sediaceho tak šelmovsky bola usmiala. Sedela na lavičke pod kvitnúcou jabloňou a opisovala druhej slečinke, ktorú Julinkou volali, moju ekvipážu a mňa medzi sudmi sediaceho tak živými barvami, že bych sa sám sebe bol dal do smiechu, keby som sa nebol bál, že sa prezradím. Julinka sa tomu len usmievala, ale za to sa Lotinka — tak sa volal ten černooký anjelíčok — sama sebe tak srdečne smiala, že až oko u punčochy pustila.

„Vidíš, Pánbôh ťa trestá,“ hovorila jemným hláskom Julinka, „že sa človeku vysmievaš, ktorého ani nepoznáš.“

„Nepoznám?“ usmiala sa Lotinka; „je to drevený panák; pomysli si, on sa za nami ani neohliadol, a ja mala som svoj nový klobúk na hlave!“

„To sa ovšem prehrešil; ale on to zase napraví,“ prehodila Julinka, novú riadku na punčoške začínajúc.

Lotinka: „Čo je tu?“

Julinka: „Pravda že, je u hájnikových.“

Lotinka: „Škoda, že sa strýko s hájnikom hnevajú! Videla si ho?“

Julinka: „Videla som ho už niekoľko ráz.“

Lotinka: „Že áno, má síce obličaj ako mesiac vo splne, ale ešte prejde. Vieš, čo je?“

Julinka: „Ako mi hájnikova kuchárka hovorila — je vraj úradníkom z Prahy.“

Lotinka: „A ešte slobodný?“

Julinka: „Aspoň sa vraj za slobodného vydáva, chce vraj tu ostať cez púť.“

Lotinka: „To je múdry človek, že tu cez púť ostane, budeme mať aspoň o jednoho tanečníka viacej.“

Julinka sa na chvíľku zamlčala a potom si vzdychla: „Nebudeme-li museť doma ostať, milá Lotinko! Strýčko by si dali ešte povedať, ale z toho nám velice malá nádeja svitá.“

„Nechaj len mňa jednať, veď ja otecka tak prehovorím, že nás sám do sálu dovedie: veď som bola tri mesiace v Prahe!“ To povedala, sobrala svoj košíček s pletením, vzala Julinku pod pazuchu, a odišly domov.

Zostal som stáť a hľadel som pilne za nimi, až mi medzi stromoradím zmizly; a aj potom som sa nemohol s tým miestom rozlúčiť, úfajúc, že sa snáď ešte Julinka vráti, a že budem mať to šťastie, ešte raz ju uvideť. Julinka neprišla, a ja musil s ťažkým srdcom domov.

Čo živ som nevedel, ako môže človek, ktorý predsa niečo študoval, na dievča čakať, do ktorého mu celkom nič nie je, a ako sa môže na niekoho tešiť, ktorý sa naňho neteší, a tu som to zkúsil sám.

Julinka bola spanilá dievčička, štihlá, modrooká a mohlo jej byť asi sedemnásť rokov, vlásky jej boly svetlokaštanové, tvár jej jemná a bledučká pohľad jej pohľad nežného anjela.

„Jak som domov prišiel, hneď som sa kuchárky na onu osudnú záhradu a na jej spanilé obyvateľky pýtal; a z toho všetkého, čo mi kuchárka povedala, som sa aspoň toľko dozvedel, čo som zatiaľ nevyhnuteľne potreboval. Záhrada tá patrila s výnosným domom pánovi Radomilovi, bývalému správcovi na panstve Sokolovskom; on bol vdovec a Lotinka bola jeho jediné dieťa; Julinka bola dcéra po jeho bratovi, vojanskom lekárovi, nešťastné dievčatko, ktoré už ako útle dietko otca i matku ztratilo; hospodárstvo viedla sestra pána Radomila.

Od tej chvíle, čo som bol Julinku uvidel, bol som hneď všetok iný; v srdci mojom sa usídlil akýsi neznámy a tak znamenitý hosť, že som i z hlavy všetky myšlienky vyhádzal, aby sa pohodlne usadiť mohol. Pokoja som nemal nikde, neustále som nazeral z okna a hovoril som nesmysly, že bych si bol za každé slovo cez hubu dal, keby som sa nebol bál, že bysom sa so zapuchnutou tvárou Julinke ešte menej páčil.

Približila sa noc, nemohol som usnúť, vankúš ma pod hlavou pálil, srdce sa mi chcelo soschnúť a hlava sa mi chcela rozpučiť. Ráno sa prebudím a myslím, že to bolo všetko len sen; keď som si však na Julinku prv než na modlitbu zmyslel, videl som, že je zle, že som zaľúbený.

Moje štúdium záleží teraz jedine v tom, ako bysom sa do domu pána Radomila dostal. Strýka a celý jeho rod som o pomoc žiadať nesmel, lebo žili s pánom Radomilom v nepriateľstve, a ja teda v tej záležitosti len sám na seba spoľahnúť sa musel. Zkúšam, zkúšam, až som predsa na zámienku prišiel, pod ktorou som sa poctivo do domu pána Radomila dostať mohol.

Pán Radomil, ako som už povedal, bol zvláštny ctiteľ maľby, mal mnoho obrazov, a medzi nimi ako zvláštny poklad obrázok, ktorý náš slávny maliar Brandl, dobré nebo vie prečo miesto štetcom — prstom bol maľoval. Z toho všetkého som si vybrať mohol, že pánovi Radomilovi nevítaným hosťom nebudem, keď mu poviem, že ako ctiteľ maľby prichádzam jeho obrazy obdivovať. Že bysom pri tom do rozpakov mohol prísť, toho som sa neobával, lebo som, bývajúc u človeka, ktorý škatuľky maľoval, o maľbe toľko sa dozvedel, že som si, keď sa o tom umení jednalo, od bárskoho nemusel bársčo na nos dať namaľovať.

Ako ctiteľ maľby som sa tiež pánovi Radomilovi predstavil, a len tak pomimo som mu povedal, čo a odkiaľ som. Pán Radomil ma vľúdne prijal, dal mi stoličku, vypytoval sa ma na pražských maliarov, pýtal sa ma koľko ráz som videl „Zauberschleier“, či chodím tiež vo štvrtok do Bubenča atd. Potom vstal a ukazoval mi svoje obrazy; mnoho veľmi mnoho obrazov som videl, i toho prstom maľovaného Brandla som videl, ale ten obrázok, ktorý som práve hľadal — svoju Julinku — tú som neuvidel. Keď sme prehliadli obrazy, sadli sme si zas k stolu, ja pozeral po očku na dvere, či sa skoro otvoria a Julinka sa objaví; v tom trhne ktosi za kľuku, dvere sa otvárajú, mne sa ženie krv do hlavy a do izby vstúpi pani už v rokoch.

„Moja pani sestra,“ riekol pán Radomil, ukazujúc na prichádzajúcu paničku.

Rýchlo sa soberiem a robím svoju najponíženejšiu poklonu. Ona sa mi slušne poďakovala, medzi tým však jedno oko na pána Radomila a druhé na jeho na stole ležiaci šiatok uprela. Pán Radomil vzal šiatok so stolu a strčil ho do vrecka. Ako to jeho pani sestra zhliadla, hneď odišla, a v niekoľko okamihoch bolo víno a pocukrované suchárky na stole. Piť a zajedať som musel, lebo pani pohostinného pána Radomila vedela tak núkať, že by i menej zdvorilý človek samou zdvorilosťou na svoje zdravie a na cestu domov zabudol.

Keď sme asi hodinu pri víne sedeli, prišly slečinky. Julinka ma privítala srdečne jemným hláskom. Lotinka usmievavo, akoby chcela povedať: „Človeče, teba neuvidí človek inde, lež pri sude alebo pri poháre.“ Pán Radomil mi vysvetloval, čo ktorá slečna je, robil som poklonu za poklonou, a než prešlo štvrť hodiny, hovoril som so slečinkami tak dôverno, ako by sme sa už dávno poznali.

Priblížil sa večer, musel som domov. Keď som odchádzal, žiadal ma pán Radomil, abych ho častejšie navštevoval. Ja som ho — vlastne jeho slečinky — navštevoval pilno a chvíle mi pri spanilej Julinke ubiehaly tak rýchle, že sa priblížila púť, bez toho že by som to bol pozoroval.

Bola púť; ráno som bol v kostole, odpoludnie zas v záhrade u Radomilov. Bolo to utešené odpoludnie. Na lavičke v tieni kvitnúcej chabzdy sedel som so slečnami. Julinka bola smutnejšia než inokedy, ale za to Lotinka sa na niekoľko týždňov nastvárať chcela. Keď sa Julinky dosť nadráždila, dráždila mňa; vypytovala sa neustále, či mám akú milenku v Prahe, povedal som, že nemám, ona sa mi smiala a nechcela tomu veriť, dovolával som sa živého Boha, že nemám milenky v Prahe, a doložil som, berúc Julinku za ruku, že len dedinčanke srdce moje náležeť má.

„To je videť, že ste jeden z pražských panáčkov!“ zvolala figliarska Lotinka. „Máte šťastie, že vás žiadna pražská slečinka nepočula, tie vedia takýchto rozmilých cigáňov krotiť; ale my úbohé dedinčanky, my musíme byť rady, keď si z nás pražský panáček blázinka spraví; ale nech, však ony vám to pražské panenky zaplatia, čím ste sa na dedinských prehrešil.“

Pri tom sa na mňa ostro podívala, nahnula sa k Julinke, akoby ju pobozkať chcela a šuškala jej nahlas do ucha: „Never mu nič, on je z Prahy,“ dala sa do smiechu a zmizla tancujúc po cestičke medzi kvitnúcimi krovinami sa tiahnucej.

Ostal som s Julinkou sám, ruku jej v rukách pevne držiac, pýtal som sa jej, či tomu verí, čo Lotinka vravela. Uprela na mňa svoje modré oči a povedala, že nie; ja sa jej zahľadím do očí, ľalije tváričiek jej prebehnú ľahučké červánky, ona sklopí hlavičku; chcem pred ňou kľaknúť na kolená a chcem jej vyznať, že ju ľúbim, ohliadam sa už po mieste, kde bysom si priveľa koleno nezamazal, najdem ho, už chcem kľaknúť — v tom prinesie nešťastie tú neporiadnu komediantku. Rovnou cestou kráča ku mne, predo mňou sa zastaví a tu počne mi rozprávať, že na mňa pred zahradou čaká dievča.

„Dievča — na mňa? To bude len žart, slečno, to bysom nevedel, čo by mi chcelo,“ povedal som, ukrývajúc svoj pomykov.

„Žiadny žart,“ volala Lotinka, „ako vám hovorím — pekné mladé černooké dievča ako ja; chce s vami hovoriť, chce vám niečo zaplatiť a potom vám chce dať — košík; ak tomu nechcete veriť, privediem vám ju.“ A už bola preč. Podívam sa na Julinku; ona i opatrno hľadela na mňa, a to ma ešte viac zarazilo. I chcel som jej niečo povedať, ale než som príhodné slovo našiel, bola tu už Lotinka s krásnou, čisto oblečenou dedinskou dievkou. Privedie ju až ku mne, vezmie Julinku pod pazuchu, odíde a nechá nás stáť samotných.

Bol som sám ako vo videní, dievka beží mi bozkávať ruku, ja sa jej uhýbam, pozerám na ňu a poznám, že to dcéra tej starej ženy, ktorej som dlžobu zaplatil, keď im ten Goliát kozu odviesť chcel.

Ó zprepadená komedia, čo som vystál strachu pre nič za nič. Dievča mi hovorilo, že tu s mamičkou na púti košíky predávajú, že ma videly do záhrady ísť, a že prišla mi tých päť zlatých zaplatiť. Keď som nechcel peňazí prijať, prosila ma, abych aspoň tie dva košíky prijal, ktoré mi priniesla, tiež som ich nechcel prijať, ale dievča mi ich strčí do ruky a odbehne.

O malú chvíľu prišly zas slečinky, a Lotinka mi vravela, že mi už verí, že dedinským dievčaťom nepriateľom nie som. Dávam do daru slečinkám obdržané košíčky a košíčkom som nedostal. Tým a niekoľko omluvami som myslil, že je už zas všetko napravené, a pokojno som odprevádzal slečinky domov; ale keď som sa im porúčal, povedala mi čiperná Lotinka: ako sa tešily, že im na pamiatku svoje srdce zanechám, a ako sa vidí v nádeji svojej sa sklamaly, keď dostaly — košík. Začnem sa vyhovárať, nič naplat, mohol som hovoriť, čo som chcel, odpoveď bola vždy: „Vy ste nám dal košíčky.“

Smutne som vtedy kráčal domov, obávajúc sa, že za dva košíky jeden dostanem. Keď som prišiel domov, bol som celý mrzutý, že história s tými košíkmi ma tak mrzela, že som sa mrzel, že som tej starej žene z núdze pomohol. Napokon ma to predsa rozišlo, i pomyslil som si, kto vie, na čo je to dobré.

V hostínci bola muzika, a celá osada, keď sa večer nachýlil, tam putovala; bol som zlej vôle a umienil som si, že nepôjdem nikam. Pán Alojz mal však tisíc chutí tam ísť, ale tetička ako staršia a živiaca sestra, zrovna mu to zakázala a aby jej v noci nemohol utiecť, vzala mu všetky jeho šaty, zatvorila ich do truhly, vzala kľúčik k sebe a odišla.

Bola to smutná noc, nemohol som usnúť, a pán Alojz tiež nemohol usnúť; konečne som predsa usnul.

Mohlo byť asi pol noci, tu čujem hrozný vresk zo spania; začnem si oči pretierať, a tu zpozorujem, že asi dve ženské postavy podo mnou duchny vyťahujú, kričiac: „Horí! horí!“ Vyskočím rovnými nohami z postele, letím k obloku, čujem zvoniť na poplach, pozerám na ľavo, pozerám na pravo, nikde žiadny oheň, nikde tiež žiadnej žiare a predsa stále sa zvonilo.

„Pre spasenie božie! snáď mi nehorí nad hlavou!“ I chcem rýchle svoje šaty sobrať a utiecť, ale o šatoch nikde ani pamiatky, i behám sem i tam, hľadám — kde nič tu nič. Pán Alojz preč, duchny preč — a moje šaty tiež preč.

Aká pomoc! vybehnem ja, ako som bol, pred dom a tu som sa presvedčil, že mi nad hlavou nehorí.

V dedine bolo všetko na nohách, z dolného konca myslili, že horí v hornom, a utekali s kaňvami a hákmi hore; hornokončania mysliac, že horí dolu, bežali s kaňvami dole, pred domom môjho strýka sa stretávali, každý sa pýtal, kde horí, a nikto sa nemohol ohňa dopátrať. Poneváč ale zvoniar neustále šturmoval, utekalo niekoľko ľudí do viežky za zvoniarom.

Keď som sa pred domom zimou triasol, pribehne pán Alojz celý poľakaný, chytí ma za ruku a tiahne ma do domu. Já sa naňho podívam a poznám na ňom svoje šaty; on ma začne prosiť, abysom nikomu nič nehovoril, že musil nevyhnuteľne do hostínca; sľúbil som mu, že sa nikomu o tom nezmienim, on sa vyzliekol, ja som sa obliekol. Potom išiel som sa presvedčiť, ako to s tým zvonením dopadne, a tu som sa dozvedel, že zvoniar, ktorý o púti trochu hlbšie do poháriku nahliadol, keď zvonil večer o stenu sa podoprel, usnul a tak až do polnoci spal, o polnoci sa však prebudil, a cítiac v ruke provaz, myslil, že zvoní večer. I začal teda zvoniť, a zas driemal, a zas sa prebudil a zas potiahol zvonom a tak celú osadu pobláznil.

Akonáhle Pánbôh deň dal, vyšiel som si na prechádzku medzi záhrady; tu som uvidel u jedného plotu veľmi krásny lieskový prútik. I vyťahujem z vesty nožíček, abysom si ho môhol urezať, v tom však mi vypadne z vrecka nejaký papier, ja ho zodvihnem, rozviniem: bol to dopis, a ruka bola ženská, čítam:

„Drahý priateľu!

Pán strýko nám nedovolil k muzike sa podívať, trebárs ho Lotinka snažne prosila. Že nás ten pán z Prahy, ktorý u Vás býva, navštevuje, to nech Vás celkom nemýli, Vaša Julia je a zostane Vašou

J. R.“

„To je pekné nadelenie! Julinka má teda známosť s pánom Alojzom, preto mal on toľko chuti k muzike. Preč, preč odtiaľ, kde ma moja prvá láska oklamala!“ zvolal som a bežal som domov s úmyslom všetko hneď sbaliť a hneď odísť. A bol bysom to snáď aj spravil, keby ma všetci domáci neboli v tom zabraňovali a neboli ma prehovorili, abych aspoň ešte cez jednu noc počkal.

Ach, to bol dlhý deň! Odpoľudnia som bol odobrať sa od pána Radomila, kdežto som sa už len ako priateľ na Julinku podíval. Keď som odchádzal a vyprevádzajúcim ma slečnám s Bohom dať chcel, začala mi láska poznovu v srdci i v hlave strašiť; moje sotva uspokojené sny počaly sa znova búriť, počal som znova úfať, vytiahol som ten dopis z vrecka, ukážem ho Julinke a pýtam sa: „Slečno, je tento dopis od Vás?“

Julinka sa začervenala a vravela: „Odo mňa!“

„A sú to tiež slová vašeho srdca?“ pýtam sa znovu, a Julinka zašepkala: „Sú!“

Tak som bol odbytý. Slečny ma vyprevádzaly cez celú záhradu, natrhaly kvietok, a každá mi dala hroznú kyticu na pamiatku.

Akonáhle som za záhradu prišiel, strčil som do každého vrecka jednu kytku a ubieral som sa cez dedinu domov. V myšlienkach pohrúžený kráčal som bez toho, že bych vedel, kade som išiel; tu ale na mňa vyskočí z jednej chalupy chlap a núti ma, abysom s ním išiel do jeho bývania. Bol to onen pomáhač, ktorého vedrá a táčky so mnou sa viezly.

Musel som s ním ísť do jeho chyže a musel som si sadnúť, žena jeho priniesla na tanierku koláčky, a musel som aspoň jeden okúsiť. Keď som odchádzal, chceli, abysom si druhé koláčkv vzal, ďakoval som, nebolo pomoci, jeden som musel predsa vziať, ktorý som, poneváč druhé vrecká mal som plné kytičiek, do náprsného vrecka strčil.

Ešte večer mi objednal strýko príležitosť, a odjazd bol určený na šiestu hodinu ráno. Keď sa rozodnievalo stál už zapriahnutý koč pred oblokmi; rýchlo sa naraňajkujem, obliekam kabát — ale kto popíše moje ľaknutie, keď som na ľavej náprsnej strane hroznú dieru zazrel! Ja rýchlo s kabátom dolu, prehliadam tú dieru, a tu som videl, že mi to spravila myš, ktorá sa vo vrecku zabudnutého koláčka zmocniť chcela a tak zmocnila.

Všetci okolo mňa stáli a robili dlhé obličaje, ale ja poslal som pre krajčíra a pomyslil som si: Kto vie, na čo je to dobré. Krajčír pribehol a povedal, že to hneď spraví; vytiahol nožničky, začne párať a vytiahne za podšívkou akési papiere a mne ich podá. Ja sa na papiere podívam, poznám, že sú to zmenky, ktoré po smrti pána Norberta darmo hľadali; ako ich tiež mohli najsť, keď ich pán Norbert do kabátu zašil? Myslil som, že sa radosťou zblaznem, a ktorí okolo mňa boli, tiež myslili, že som sa skutočne zbláznil. Keď som im však celú tú históriu o tých zmenkách a o nešťastí našeho pána účtovníka povedal, radovali sa so mňou.

Rozlúčil som sa so všetkými, kočiš prásknul do koní a ubiehali sme radostne ku Prahe. Na poludnie sme prišli do Liškova; pán hostinský bol shovorčivý človiečik a rozprával mi o svojich súsedoch tak horké veci, akoby chcel môjmu chatrnému apetitu na nohy pomôcť, a o sebe zas tak sladké, akoby svoje kyslé pivo ním osladiť chcel.

Medzi tým, čo do mňa pán hostinský hovoril, prišla do hostinca dievčica so škatuľou, ktorú som pre pána hostinského nemohol zazrieť.

Ako ju pán hostinský spozoroval, obrátil sa k nej a povedal: „Iďte s Pánombohom, veď ste tu už včera a predvčerom boli.“ Dievčica odišla. Pýtam sa, čo chcela tá dievka, a on povedal, že predáva náprsenky. Poviem mu, aby ju zavolal; hostinský tak spravil, ženská sa vráti — a kto to bol? Nešťastného našho účtovníka Márinka, bledučká, a slzy jej ešte v očiach hraly, ktoré jej ľútosť keď ju hostinský odbyl vynútila. Akonáhle ma úbohá dievka poznala, zosinala a nemohla prehovoriť slova.

„Kde je váš otec, Marinka zlatá, a čo robí?“ pýtam sa uľaknutej dievky.

„On je tu,“ odpovedala dievka, utierajúc si slzy; „a je chorý.“

Niekoľko minút na to, stál som u postele, na ktorej onen poctivý nemocou obkľúčený ležal, ktorého náhoda o službu a dobré meno bola pripravila. U postele sedelo troje malých dietok, a na ich vädnúcich tváričkách bolo videť, že sa už o nich krutý osud otcov opieral. Márinka sa zdála byť ich anjelom; keď ju zhliadly, bežaly jej naproti a jedno cez druhé volalo: „Nesieš nám, Márinka, niečo? Budeme dnes, Márinka, jesť?“

Márinka sa úzkostlivo na ne podívala a ukázala mi na otca; on ma poznal hneď, stiskol mi ruku a vítal ma srdečne. Keď som mu rozprával, že jeho nevina je objavená, a jemu zmenky ukázal, sopial ruky a vrúcu vďaku vzdával Bohu. Márinka radosťou sa dala do plaču, a dietky vidiac sestričku plakať, plakaly s ňou.

Keď som prišiel do Prahy, hneď som utekal k panej Norbertovej, odovzdal som jej zmenky a povedal som jej všetko, čo sa mi bolo s nimi prihodilo. Hneď druhého dna išla pani Norbertová k nemocnému účtovníkovi a postarala sa oňho.

O pol roku bol bývalý účtovník zase v službe panej Norbertovej, a Márinka bola mojou Julinkou na veky. Kto vie, na čo je to dobré.