ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svatopluk Čech

(Matej Brouček bol pražský domový pán. Dochádzal občas na pohár piva do Vikárky na Hradčanoch a padol raz na zpiatočnej ceste akousi štôlňou do tajnej podzemnej chodby a vyšiel ňou kdesi na Starom meste na svetlo božie. Avšak, aký div! Ulice, ktorými sa táral neboly ulicami jeho Prahy, ľudia, ktorých stretal, neboli ľudmi jeho doby! Boly to ulice pätnásteho storočia; zbadal sa v Prahe r. 1420, obleženej Žigmundom a križiakmi, bránenej Žižkom a jeho Tábormi. Na šťastie ujal sa ho bodrý mešťan a poskytol mu sprievod i pohostinstvo.)

„Srdečne ťa vítam, Matej! Si náš a budeš s nami brániť slobodu zákona božieho. Poď so mnou do môjho domu!“ Týmito slovami Janko od zvonu, menovaný Domšíkom, statný muž, peknej tvári s dlhou bradou, prijal nášho pána Broučka za svojho hosťa. Mal čiapku neobvyklej podoby, dlhý, modrý plášť s červenou podšívkou, vpredu rozopätý, takže bolo pod ním videť priliehavý kabátik, okrášlený uprostred na prsiach vyšitým čiernym kalichom, niže jakoby krátku, ku kolenom siahajúcu sukňu, bielu, dole opatrenú úzkou obrubou z čiernej kožušiny, šikmo okolo bokov kovaný strieborný opasok s kapsou zavesenou po pravej a s dlhým mečom po ľavej strane, konečne úzke, zelené nohavice a nízke, červené topánky, vybiehajúce v ostré špičky.

Viedol pána Broučka do svojho domu, ktorý na Staromestskom námestí tvoril roh Týnskej ulice; stojí tam až dodnes, pravda v inej podobe, ale dosiaľ so starodávnym znakom zvonu.

Klenutou brankou s kamennými lavičkami po oboch stranách vošli do akejsi priestrannej, ale pošmúrnej siene, z ktorej vystúpili po úzkych, kamenných schodoch do druhej, tehlami dláždenej siene na prvom poschodí, v ktorej stálo niekoľko nemotorných, rozbitých a pomaľovaných truhál, hrubá skriňa, obyčajný stôl s lavicami a kde na všetky strany bolo videť dvere do druhých miestností, dvoje veľkými trámami čiže kladkami krížom zatarasené, druhé so zámkami alebo závorami.

„Toto je môj palác,“ prehovoril staročeský domový pán. Hosť pozrel na neho s úsmevom.

„Čomu sa smeješ?“ spytoval sa Domšík cítiac sa urazeným. „Či sa nevolá takáto sieň palácom? Však už viem. Ty znáš z cudziny patrne len nemecké pomenovanie mázhúz. Najlepšie by bolo hovoriť len jednoducho po česky veľká, alebo vrchnia sieň. Zavediem ťa najprv rovno do zadnej komôrky, ktorú mám pre hosťov.“

Viedol hosťa mázhúzom na drevennú pavlač, z ktorej bolo videť dolu do dvorka. Hosť podivil sa jeho vonkovskému vzhľadu. Bola to pravá selanka. Stály tam rozličné maštale, chlievy, kuríny; na hnojisku váľali sa štetináči; po smetisku vykračoval si statný kohút uprostred sliepok a povedľa aj pyšný páv rozprestieral nádherný vejár svojich okatých pier.

Toto zariadenie musel pán Brouček v duchu pochváliť a závidel staročeským domovým pánom voľnosť, s akou môžu využitkovať svojho dvorka, ktorý v škrobenom dvadsiatom storočí je pre majiteľa pražského domu veru len samotným prepychom.

Na konci pavlače odstrčil Domšík drevennú závoru hrubých, žltou hlinkou natrených dvier a ponúkol hosťa do „komornice“, malej, nie priliš svetlej sklepenej mestnosti, tiež len tehlami vydláždenej, s drevennou obrubou po spodnej čiastke stien a s rozličným podivným haraburdím.

„Čistá spálňa pre hosťa!“ riekol k sebe sklamaný pán Bouček. „Nemá to ani poctivej dlážky — len z tehly ako v nejakej najjednoduchejšej roztrhanej dedinskej chalupe! A v okne — môj ty Bože — vskutku — ani kúska skla — všetko zalepené mastným papierom, lebo čímsi takým. Že sa ten človek nehanbí. To má byť potom hosťovská izba dvojposchoďového pána!“

Ani náradie neurobilo na hosťa priaznivého dojmu. Zas taká maľovaná veľká truhla, jedna natrená nízka stolička predpotopnej podoby, na polici podivné nádoby z hliny a konečne dva predmety, ktorých nemožno odbaviť len tak slovom.

Jedon vyzeral ako veľké lešenie s obrovským cárkom, strmiacim skoro až do povaly. Dole stál dlhý a široký podstavec, v ktorom bolo niekoľko priečinkov jedon nad druhým; nad tým na rohoch vyčnievaly štyri vysoké stĺpky, ktoré niesly hore akúsi povaľ so širokou rímsou a zubatým cimburím, všetko zo dreva rozlične pomaľované a vyrezávané. Medzi sĺpkami splývaly dolu od cimburia riasnaté pestré záclony, z ktorých predná bola odtrhnutá tak, že vidno bolo vnútri vysoko narovnanú spustu dvojbarevne pruhovaných perín a vankúšikov. Lôžko bolo tak vysoké, že k nemu viedlo trojschodové stupátko. „Tuto si môžeš odpočinúť,“ riekol hostiteľ, ukazujúc na posteľnú ozrutu, „a ak nemáš rád veľkú posteľ, tu máš jednoduchú“. Viedol pána Broučka k výklenku, kde stála druhá, menšia posteľ, ktorej prikryvadlá siahaly až k dlážke, ale nad ktorou sa tiež zdvihaly stĺpky s baldachýnom a záclonami.

„Avšak keď sa vyspíš, musíš sa prevliecť,“ doložil. „Vo svojich potvorných šatoch by si nemohol vyjsť medzi ľudí. Zdedil som jedny šaty, ktoré ti snáď pristanú. Sú sice už takmer štyridsať rokov staré —“

„Zaiste žartuješ! To by vaše súkna musela byť zo železa a vaši krajčíri by zomierali hladom.“

„Ó, naši krajčíri dobre žijú. Štyridsať rokov to nie je veľa. A tie šaty ležaly dlhší čas v truhle. Patrí k nim aj kukla cez hlavu, plášť, kabátik a nohavice. Suknicu pre teba tiež vyhľadám.“

O chviľku vrátil sa Domšík so šatami a keď ich kládol na truhlu riekol: „Myslím, že ti tie šaty dobre priľahnú na telo. Sú síce trochu po starom. Nohavice nosily sa vtedy vo dvoch barvách; jednu budeš mať zelenú a druhú červenú —“

„Ďakujem pekne!“ zalomil pán Brouček rukami nad hlavou. „Počuj, priateľu, najlepšie bude, keď si ty len necháš svoje krásne šaty a ja si nechám tiež svoje.“

„Keď na silu chceš, dobre. Ale hovorím ti, že vo svojich šatách budeš na posmech celému mestu. Zvlášť naši venkovskí pomocníci, nepriatelia všetkých nezvyčajných úborov jako marnosti ľudskej, nepekne ťa uvítajú; však bolo treba prísneho zákazu Žižku, aby Tábori nestrihali mužom vlasy a pannám copy, ženám aby netrhali ozdobné závoje. Okrem toho, ako som ti bol hovoril, vieš o zlapaní podozrivých; druhých, keď ťa uvidia v týchto potvorných šatách, neviem či presvedčíš ako mňa, že nepatríš k niektorému národu Žigmundovho tábora tam za riekou.“

„Robte, teda, so mnou, čo chcete,“ spovzdychom smieril sa pán Brouček so svojím osudom.

Ľahol si vysvliečený do postele a o chviľku zaspal. Keď sa zobudil občerstvený, rezko vyskočil s postele a pomocou Janka obliekol sa do staročeských šiat.

„Teraz si predsa podobný človeku,“ riekol s uspokojením hostiteľ. „Ešte ti niečo chýba, vybrať si niektorú zo zbraní, ktorými som dostatočne zásobený.“

Veľká izba, do ktorej Janko pána Broučka uviedol, bola o niečo priestrannejšia ako komôrka, ale jednako skúpo osvetlená a tiež len štvor- a osmorohými tehlami dláždená; vôkol pozdĺž šedých miestami pestrými látkami obtiahnutých stien, tiahly sa jednoduché, drevenné lavice. Okná, umiestené v hlbokých po oboch stranách sedátkami opatrených výklenkoch, neboly zasklené tablami, ale množstvom rôznobarevných sklenených koliesok, olovom pospájaných, aké teraz vídame len v kostoloch, a po stenách zas boly rozvešané tu a tam ako v zbrojnici divné, rozmanité zbrane a kusy brone, ku ktorým sa pripojoval aj veľký, maľovaný štít, postavený v jednom uhle. V druhom uhle stál jednoduchý, drevený stôl, v inom zas obrovské kachle, síce bez glazúry, ale rozličnými barevnými hlinkami okrášlené; vyzeraly temer ako nejaký malý hrad i korunované súc na vrcholi ozdobným cimburím.“

Keď Domšík zbadal, akú pozornosť venuje hosť výtvoru staročeského hrnčiarstva, vysvetlil mu, že na miesto predošlej začadenej pece dal postaviť tieto kachle, ktoré teraz prichodia do zvyku.

„Aj tieto sklenené kolieska dal som si vsadiť do okien,“ doložil so zrejmou pýchou.

„Pekné sú,“ pochválil akoby z prinútenia Brouček; „avšak vyzerá to trochu ako v kostole.“

„Pravdaže prv bývaly okná len v kostoloch,“ riekol hostiteľ; „ale v terajšej dobe niektorí bohatší mešťania, ktorí neľutujú veľkého nákladu, hotovia si túto drahocennú okrasu aj vo svojich izbách.“

„Sklo — sklo, že je drahocenné?“ čudoval sa hosť. „Okná zo skla, že si u nás dávajú zhotovovať len boháči? Môj ty Bože, a čo dávajú do okien ostatní?“

„Dľa tvojej reči súdim, že si bol v dajakých ďalekých krajinách, kde je sklo lacnejšie a preto aj okná zo skla v obyčaji; ale u nás a v súsedných zemiach si dosiaľ neuvidel ničoho v oknách domov okrem blán a pergamenu, plátna alebo rohoviny a dosiaľ málokde najdeš okná z drahých sklenených koliesok. Ja síce nie som veľkým boháčom, ale krásna táto vzácnosť zapáčila sa mi tak, že som neľutoval obetovať peknú čiastku svojho majetku na sklenené okná v izbách.“

Po týchto slovách zaviedol Domšík hosťa stranou a riekol, ukazujúc na zbrane, rozvešané po stene: „Vyber si zbraň, tuto ich máš dosť na výber!“

A zatočil palicou s dlhými železnými pichláčmi, tak bez okoľkov, že pán Brouček od ľaku uskočil…

Z Domšíkových zbraní vybral si pán Brouček sudlicu, t. j. dlhý oštep so železným hrotom a dvoma hákami pod ním. Zdálo sa to byť pre neho ešte najmenej hrozným, poneváč mu pripomínal najneškodnejšiu zbraň na svete: halapartňu hlásnika. Vychádzajúc zo dvier mal nemalé ťažkosti so svojou dlhou halapartňou, tiež aj na úzkych schodoch, ale dostal sa celkom šťastne von, na Veľké námestie staromestské.