ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jozef Svätopluk Machar

O piatej hodine raňajšej vyšiel jágerský prápor zo spiacej Príbrame. Slnko rozohnalo niekoľko červených obláčkov a začalo akosi vesele páliť. Ako včera, ako predvčerom.

Stotník Kriehuber išiel na koni pred práporom a kašlal svojím ranným kašlom. „Tisíc hrmených,“ hučal ako pre seba, ale predsa tak hlasite, že poručík, idúci na čele prvej stotiny, mohol čuť, „práve dnes mi dá starý komando! Ovšem, keď príde cisárska výsosť, poľný maršálek Albrecht a zbrojmajster Beck, tu je Kriehuber dobrý! Tyroly napred! Zapotíme sa dnes, filozof, či nie?“ prehovoril teraz priamo na poručíka.

„Filozof,“ sa povinne usmial.

„Starý je dnes medzi sudcami. Ten sa dá asi rád čuť pred cisárskou výsosťou a náčelníkom generálneho štábu, však? A mne, to sa vie, naloží zas to najhoršie: komando práporu. V takej ťažkej chvíli…“

„Pozná svojich ľudí pán podplukovník,“ prehodil filozof, ako denne robieval.

Poznal svojho stotníka. Kriehuber sedel včera neskoro do noci s pobočníkom generálovým v hostínci, dal si podrobne rozprávať, kam „to“ zajtra pôjde a čo bude úkolom práporu, vypytoval sa pobočníka, ako sa to má asi previesť, prezrel s ním mapu, to všetko poručík vedel, a vedel, čo stotník chce dosiahnuť tým bedákaním: ukázať, že je dôležitý a dostať uznanie aspoň u podriadeného poručíka. A filozof mu ho dával každý deň, lebo Kriehuber každý deň pripomienal svoju zodpovednú dôležitosť.

Slnko hrialo. Vojaci veselo hovorili. Modrý oblak dohánového dymu niesol sa ponad dlhou čiaru práporu a splýval so zvíreným prachom cesty.

Poručík myslel na svoje lásky a na svoje verše, lebo bol básnikom. A poneváč vedel náhodou niekoľko letopočtov z dejín a poznal trochu vojny Napoleonovy, prezvali ho súdruhovia filozofom. Im sa aspoň pozdávalo, že ten pojem s takými znalosťami je spojený.

Slnko hrialo.

Kdesi na krížnej ceste stáli dvaja jazdci. Podplukovník, veliteľ práporu, ktorý bol dnes „medzi sudcami“ a brigadier jazdy, starý, neobyčajne tlstý generál, obličajom pripomienajúc dobráckeho výra. Prápor zastal. Podplukovník zavolal „pánov“ k sebe. Hovoril o cisárskej výsosti, poľnom maršálkovi, o náčelníkovi generálneho štábu, o cti jágerského práporu, že je treba „sobrať sa dovedna“ atď. Potom vyzval stotníka Kriehubra, aby vysvetlil dnešný úkol a rozdelil úkoly.

Kriehuber roztrhol obálku, vyňal slávnostne polhárok politografovaného papieru a čítal, že sa má za to, že nepriateľská divízia má obsadenú Príbram a vysiela jednu svoju brigádu oproti nám, ktorí postupujeme proti nej. Že náš jágerský prápor stojí na ľavom krýdle, že ochranu toho krýdla tvorí prvá stotina pod velením poručíka Machana, ktorý sa musí snažiť, aby obsadil akési krajine vojvodiace bralo (poručík Machan, filozof, podtrhol si čosi na mape), ináčej, on, stotník Kriehuber, súdiac podľa terénu má za to, že nepriateľ bude hľadeť preraziť stred alebo pravé krýdlo, a preto že sa prápor asi sotva dostane do ohňa. Toto vysvetlenie je len súkromé, úradnú zprávu počujeme o pol hodiny na shromaždišti brigády z úst pána generálových…

Machan sa vrátil ku stotnine:

„Chlapci, či vidíte hentam toho starého generála? To je kavalerista, keď pôjdete popri ňom, ukážte mu, ako vedia jágri ísť pochodom. Ostré tempo, nohou sotvy sa dotknúť zeme…“

Prápor vyrazil. Vojaci sekali nožkami jedna radosť. A dobrácky výr zakýval sa v sedle a povedal hlasite podplukovníkovi:

„Ty, Šmíd, tvoji jágri idú, že je to radosť! Škoda, že nie sú pri kavalerii!“

Kriehuber ako posedlý hnal koňa do cvalu. Došel k Machanovi. „Nože, filozof, počuli ste, ako sa vyjadril generál o nás? A videli ste, ako starý samoľúbo prijal ten kompliment? Nu, tak je to, my sa derieme, a starý sberá uznanie…“

Na shromaždišti brigády bolo už živo. Dva pluky pechoty tu boly, niekoľko markytánskych vozíkov s udenkami, chlebom, pivom, pálenkou a cigarami. Staré ženy s nošami chodily medzi vojskom a predávali akési sladké šťavy. Krivonohí pekári vliekli svoje veľké koše so sviežim, ešte teplým pečivom od skupiny po skupinu. Trma-vrma, smiech, dym z fajiek a cigár, hmýrenie tmavomodrých postáv, medzi ktorých primiesily sa teraz šedé rovnošaty jágrov.

Páni boli skupení kolo generála, suchého, nervózneho patróna, ktorého celá jeho brigáda prezývala vrtákom. „Nepriateľ v sile jednej divízie má obsadenú Príbram a vyslal jednu brigádu — — atď.“, vykladal generál sípavým hlasom, rozsekávajúc ďalšie slová na dva i tri oddiele a končil s poukazom na prítomnosť cisárskej výsosti, poľného maršálka arcivojvody Albrechta, ako i náčelníka generálneho štábu, baróna Becka.

Zazunela trúbka. Fajky shasly, cigáry sa odhodily, vojaci uchytili sa svojich pušiek a stavali sa do radov. Brigáda sa rozchádzala na svoje postavenia.

Cez hrby zoraných polí potkýnal sa poručík Machan a za ním jeho stotina k naznačenej skale.

„Chlapci, soberte sa, tam bude pokoj, tam si ľahnete, a pušky nebude treba dnes ani čistiť, pretože nebude príležitosť vypáliť ani jednu patrónu.“

Chlapci sa sobrali. Došli na skalu. Ľahli si do riedkej trávy. Vytiahli fajočky a zapálili zbytky cigár. Slnko hrialo nešeredne. A nikde ani kroviny, a zem hriala pod telom ako pec.

„Pekná pozícia,“ mrmlal Machan. „Za hodinu sme tu upečení ako poloanglický beefsteack.“

„Pán lajtnant, hen tam pred nami asi desať minút cesty je les,“ hlásil trúbač, ktorému pot valil sa po celom obličaji. Bol to uznane najsprostejší chlap celej stotiny.

„Kuš,“ odvrkol Machan.

„Je tam lesík, pekný lesík,“ prehodil iný jáger.

„Jazerná streľa, tam je asi chládok!“ mienil druhý.

„A to pán stotník na mape nemá, že je tam les?“ pýtal sa niekto naivne.

„Ty osol, na takých mapách nemôže byť všetko. Tvoj dom tam tiež nie je.“

„On má dom v Nemaniciach.“

„Ale čo by, v Radobymaloch.“

Filozof Machan načúval tupo toto dodieranie. Bolo mu horúco. Pozeral na lesík. Pekný lesík. Štvorec starých stromov, tlstších ako telo človeka. A tráva, aká tráva! Práve ako by svietila až sem. Ináčej všetko sa odohraje v stredu. Kriehuber sa iste dobre poučil včera u pobočníka, možno, že celkom na opačnom krýdle…

„Hore!“ rozkázal. A odvážnym krokom sostupoval so skaly a cielil na lesík.

Chlad… nebeský chlad…

„Chlapci za stromy! Každý nech je krytý!“

Jágri sa ukryli. Ľubovali si. Ale nie dlho.

Cval koňa.

„Pán poručík Machan! Ale, pán poručík!“ reval vzadu stotník Kriehuber. „Kde ste to zašli, človeče nešťastný? Nepočuli ste? Zatvorím vás, zatvorím vás, na raport vás povediem,“ a Kriehuber bol červený ako rak.

V tom zaburácala naproti rana — nepriateľ.

„Čert vás vezmi, snedzte si, čo ste si namrvili. Ja vás chrániť neidem.“

Zaklial ešte čosi a uháňal preč.

„Pálte!“ zavelel Machan.

Stotina dala salvu. A ako rana padla, vojaci priamo ztŕpli. Bola ohromná, nebývalá a opakovala sa niekoľkoráz. Koruny stromov sa rozochviely ako by prejaviť chcely svoju spokojnosť. Skala vzadu, ktorá mala byť stanoviskom stotiny, opakovala salvu tri alebo štyrirazy.

„Pálte,“ velel filozof znovu.

A druhá rana strašlivá, dunivá a novými ohlasmi opätovaná.

„Pozor, strieľajte pomaly jedon za druhým!“

Pekelný tresk-vresk! Pri Kráľovej Hradci v tej najväčšej bitke nemohlo byť horšie. Nepriateľ prestrašený akiste ustupoval. Ale nie na dlho. Reťazi jeho linií sosilovaly sa, zhustly a postupovaly napred.

Machan pozeral kľudne na záblesky výstrelov; na jagot šabiel a odhadoval podľa počtu dôstojníkov silu nepriateľovu. Skoro mal proti sebe už niekoľko práporov.

Ale strašlivá palba jeho stotiny nepriateľa akiste znepokojovala. Reťazi jeho linií silily a silily, lež nepostupoval.

Dvaja jezdci vnišli od zadu do lesa.

Arcivojvoda Albrecht s pobočníkom.

„Kto tu komanduje?“ pýtal sa maršálek svojim vysokým temer pištiacim hlasom.

„Cisárska výsosť, poručík Machan, šiesteho práporu poľných jágrov prvá kompania, predstavujem sa čo najposlušnejšie.“

„Dobre. Nehybajte sa odtiaľ, poručík!“

Odišli.

Bitka hrmela ďalej.

Noví dvaja jazdci. Barón Beck s adjutantom.

„Kto tu komanduje?“

Machan sa predstavil.

„Držte tú pozíciu, poručík, a žiadajte o posilu.“

Machan poslal trúbača ku Kriehuberovi. (Trúbač sa zatáral a vrátil sa teprv večer do Príbrame.)

Bitka dobre napredovala. Ozvena pracovala ako šialená. Les hučal a bolo príjemné rozochvenie v jeho chladu. Nepriateľ naproti vyrástol v úžasné spusty, no nepostupoval.

A nevdojak zbadal Machan niečo strašlivého. Úžas a zmätok tam naproti. Trúbenie, rozkazy. Linie vstávaly a obracaly sa a pálily kamsi na inú stranu.

„Aha, naši im vpadli do chrbtu,“ myslil si Machan. „Chlapci, ostatné patróny do pušiek a strieľajte, ako môžete najviac.“

Dvadsať chrliacich diel nemohlo narobiť väčšieho hrmotu…

Náhle trúbenie. Boj bol skončený.

Do lesa vletel uhriaty Kriehuber. Skočil s koňa a objal Machana. „Filozof, filozof!“ vyrážal zo seba. A dlho nepovedal viac.

Potom vyňal z vrecka cigaro. „Je to špecialita, vezmite. A viete, že my to vyhráli? A viete, že bysme obidvaja v prípade vojny mali už riad Márie Terézie istý? Má-ri-e Te-ré-zi-e!“

Machan mu rozprával o návšteve Albrechta a Becka.

„Vidíte, aký ste šťastlivý! Prekliaty chlap, vy urobíte kariéru! My obidvaja, filozof, my obidvaja! Máriu Teréziu bysme mali istú — to šťastie, filozof, to šťastie! Napíšte o tom báseň.“

A vykladal: Nepriateľ sústredil všetky svoje sily oproti lesíku, o ktorom podľa palby predpokladal, že je neobyčajne silne obsadený, naši potom hodili oslabené krýdlo zpät, stisli i stred a vpadli mu do chrbta.

Na zpiatočnom pochode prišiel suchý generál ku Kriehuberovi. Podávajúc mu ruku, ďakoval mu neobyčajne vrelo. A zvlášte preto, že cisárska výsosť a barón Beck boli svedkami tohto majstrovského strategického ťahu. V prípade vážnom taký čin že prináša Máriu Teréziu…

Odpoludnia zavolal Kriehuber svojho poručíka do vinárne. Objednal mu párek udeniek a dve deci vína, nad čím všetci, ktorí Kriehubera ako skupáňa poznali, zmeraveli. A široko a dlho vysvetloval svoje dišpozície, aby osvetlil, že musil sebevoľne jednať oproti rozkazu, vediac, že len tým privedie nenazdajky obrat celého boja, a ako sám poľný maršálek k nemu prišiel a povedal: „Dobre tak!“ a ako barón Beck mu riekol:

„Zostaňte tu a sosilte posádku lesa.“ — Ovšem, že tiež jeho poručík, Machan, je zlatý človek, ktorý vie rozkaz previesť. Obidvaja mali by Máriu Teréziu, keby bol čas vojny.

A večer na to zpil sa dobrý Kriehuber do nemoty, pod obraz boží… Desaťráz rozprával svoju históriu a desaťráz zavzdychal po čase vojennom, v ktorom by ho bola Mária Terézia istotne neobišla.