ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A. V. Šmilovský

Dobrý človek by neveril, aká dôležitá vec je v krajčírstve ihla. Nemyslím to len teoreticky, že totiž ihlou si krajčír chlieb vyhľadáva, ale beriem to z prakse. Ihla je nie ako ihla. S niektorou ihlou nič nevykonáš ani čoby si akým chýrnym krajčírom bol. Druhou ušiješ tri kabáty, päť nohavíc, desať viest a len potom je ihla ihlou, vydarí sa. Niť navlečieš do nej hoc aj po tme, v prstoch drží sa sama, ba, je krajčírstva korunou: šije ti sama. Dobrí krajčíri mávajú takú svoju ihlu; berú ju sebou i na prechádzku v pondelok po lumpačke, pekne a mocne zapichnutú.

Taká ihla býva nezničiteľná ako cit ľudu pre spravedlivosť.

Takú ihlu mal i náš majster Kubásek. Ako dlho ju mal, ani nepamätal, ale s umu ju nespustil, ani keď v kostole pauzy pri bubnoch rátal. Keby mu ju niekto bol hodil medzi sto ihál, bol by ju našiel, a predsa nemala žiadne zvláštne znamenie v svojom pase. Tá ihla šila mu sama, pichala do látky ako jed a preťahovala sa mu ako had; keď dochádzala niť, zastavovala sa mu temer sama, akoby vedela, že bez cverny je nič nie hodna.

Povedzte mi, ako si ju nemal vážiť, ako ju nemal milovať, ako si nemal na nej zakladať?!

Bola turíčna sobota. Kubásek mal asi desať dní moc práce. Roboty sa mu toľko nahromadilo, že nevedel, čo skorej chytiť do ruky. Boly to pravda šaty len pre deti a chudobný svet; ale ti tešia sa viacej na nové šaty, ktoré si na sviatky oblečú, ako ktokoľvek druhý! Kubásek to vedel ako rozvážny človek a šil, až mu ruky a celé telo tŕplo. I noci priložil, aby slovo zadržal, a v pondelok po lumpačke prečítal len jednu kapitolu z novej knihy od učiteľa Živnu a aj pre tú dostal od ženy výprask. Kubásková mu pomáhala, kde mohla, veď i tak bola pol krajčírom a nikdy nič nezkazila. Ďakovať Bohu, práca mu šla pekne od ruky.

Do soboty do večera bola temer všetka práca hotová, všetky šaty boly odnesené a zanesené.

Ostávala len jedna vec, a to hlavnia, a tú si majster nechal na ostatok, preto že sa s ňou chcel popýšiť. Priaznivec a priateľ jeho, učiteľ Živna mal popri dievčaťoch jediného synáčka Vašíčka, ktorý mal na štvrtý rok. Vašíček bol oteckov maznáčik, ba pánbožko, a na Turíce mal dostať prvé nohavice, prvý kabátik, slovom prvé mužské šatočky.

Múdry Kubásek dobre vedel, čo to pri dieťati znamená, dostať prvé nohavičky a Živna mu ani nemusel prikazovať, a na srdce klásť, že sa do smrti naň hnevať bude, ak Vašíček na Turíce nebude mať šatočky hotové. Vašíček chodil už od štvrtka do Kubáskov opytovať sa, či sú nohavičky už hotové. Kubásek mu dával tešínske jabĺčka, sľubujúc mu svato svate, že najneskoršie v turíčnu nedeľu o 7. ráno mu šatočky donesie; pritom doložil, že šatočky budú ako z cukru a že sa iste každý chlapec na ulici bude za ním obzerať. Ešte v sobotu, keď bola Kubásková na trhu, zachytila ju pani Živnová a pohrozila jej, ak pán majster slovo nezadrží, že ani jej ani jej mužovi, aby sa do smrti neukazoval na oči. Také napomínanie dotklo sa Kubáska, ako dážď husi; akože by bol mohol z krajčírskej nedbanlivosti Živnovi pokaziť radosť na Turíce.

Bola turíčna sobota; chýlilo sa k večeru a von sa pomaly stmievalo. Kubásek už mal vystrihnuté Vašíčkove šatočky a všetko k šitiu pripravené. Bolo treba sadnúť si k dielu, do pol noci mohly byť šatočky hotové, včas za rána mohol ich vyžehliť. Kubásek bol pravda niekoľko dennou prácou zmorený; k tomu dnes v noci sa zle vyspal a víčka ho tlačily na očiach a prsty mu trocha tŕply, ale s vecou dôležitou nemožno odkladať, a keby ruky odpadnúť maly.

Kubásek hodil večeru do úst a žujúc ešte chlieb, vyhľadal si „svoju“ ihlu, navliekol a chytil sa do práce. Manželku poslal si k „červenému volu“ pre pohár piva na posilnenie. Prvú i druhú niť vyšil šťastne, keď navliekal tretiu, stalo se mu, čo sa mu už dávno nestalo; „jeho“ ihla vypadla mu z rúk. Pobožný majster v duchu zaklial a začal ju hľadať, ale hoci takto mal dobré oči, najsť ju nemohol. Majster zaklial druhý raz, ale už na hlas a hneď zatým tretí raz, ale ihly nikde nebolo; kdesi sa podela, akoby ju čert bol vzal. Kubásek sa zlostil, že mu žily na čele navrely a hromy sa sypaly z úst za prekliatou ihlou. Potom si spomnel, že už nevidí dobre hľadať. Zapálil si dvojkrajciarovú sviečku, čo ležala na polici a svietac si hľadal ihlu ďalej. Z nahnutej sviečky cícerkom tiekol loj na dlážku. V tom sa Kubásková vrátila s pivom. Vidiac to divadlo, rozježila sa „čo si sa zblaznel, starý?“ pustila sa do muža, „ledvá som dlážku vyrajbala po obede na tie Božie sviatky a ty mi celú lojom doriadiš.“ Kubásek mlčky hľadal ďalej; loj so sviečky kvapkal, ako prvej. „Pre Boha ťa prosím, čo mi to na prieky robíš? To som ešte akživo nevidela,“ rozohňovala sa Kubásková. „A ty mi buď ticho!“ odpovedal majster nevrle hlavu nezodvihnúc; „spadla mi kdesi, všetci čerti vedia kde. Nohy nemá, ďaleko nemôže byť.“ „Ešte napokon aj kliať začni. Čo ti spadlo?“ „Ihla!“ „Nevídali!“ Kubásek sa vystrel a opovržlive pozrel na ženu. Tvár mal krvou podbehnutú od prílišného shýbania. Za chvíľu si ju obzeral od hlavy po päty a dodal dôrazne a hlasite: „Moja ihla!“ „To je kriku!“ odsekla Kubásková, „nechaj ihlu ihlou a vezmi si druhú! Pre sprostú ihlu nespáliš za dva krajciare sviečku!“ „A povedám ti stará, nedožieraj. Hlúpa ihla! Ty vieš, čo bola moja ihla. A keby som mal voskovú štvrť liberku spáliť, ja ju musím najsť a musím!“ „Kým ju hľadáš, mohol si mať nohavice hotové!“

Kubásek buchol na stôl, až gombičky skákaly. „Povedám ti, žena, netráp ma! Ty vždy musíš niečo na prieky robiť, vždycky máš jedovaté slová, že sa pri nich človeku duša v tele obracia. Zapáľ radšej lampu a pomôž mi hľadať!“

„Len to by mi bolo treba, aby som s tebou blaznela!“

Kubásek sa hodil na stoličku, že v ňom kosti až zpraštaly. Vytreštil na ženu oči a mlčal.

Kubásková vyšla von. Keď sa o chvíľu vracala, sedel ešte na svojom mieste so sviečkou v ruke, ktorej lojou mal celú jednu nohavicu zakvapkanú.

Majstrová medzitým trocha ochladla a hovorila nútiac sa k miernosti:

„Vezmi, starký, druhú ihlu, napi sa a chyť sa do práce. I tak si sa po tieto dni nevyspal. Nebudeš s prácou hotový!“

„Keď len uznáš, že som ukonaný! Ako sa mám chytiť do roboty, keď nemám moju ihlu? S druhou dnes už nič nevykonám. Už to viem. Najdi mi ju, už si ani hlavy necítim. S druhou ihlou už ani švu nespravím.“

„To si len tak myslíš,“ odpovedala majstrová a hľadala so sviečkou, ktorá už pomaly dohorievala.

O ihle ani chýru. Sviečka dohorela.

„To je gazdovstvo!“ vravela; „k vôli ihle spáli sviečku!“

„Už som to počul!“ zasipel majster, vyskočil a ako by ho osa uštipla, vzal čiapku a vypáli von.

Kubásková si utrela zásterou ústa a pomyslela si: nech len ide, aspoň ho von trocha prefúka a schladí. Zapálila lampu, vzala nôž, odškrabovala loj s dlážky a začala rajbať zababrané miesta. Dlho trvalo, kým to spravila, a len potom si spomnela na muža, kde je. Kubásek neprichodil. Sbehla dolu schodmi k obom susedkám, aby sa naň opýtala.

Majstra tam nebolo a povedali jej, že ho nepočuli ísť hore. Kubásková vybehla pred dom na ulicu a obzerala sa. Vonká bola už tma, a, poberalo sa na dážď; odnikiaľ nebolo počuť krokov.

Majstrová sa začala báť o muža. Niečo takého jej ešte nikdy neurobil, čo boli spolu, pre takú hlúposť, pre mizernú ihlu, čo sú dve, tri za krajciar! V tom ktosi z mesta prichodil, šiel ako po sudoch, iste bol opilý! Aby to tak bol Kubásek!

Krv i dych jej zastavilo. Chodec sa priblížil, Kubáskovej spadly centy so srdca. Jej muž to nebol. Majstrová sa rozbehla do podmestia a šla pozreť „k volu“. Tam Kubáska vôbec ani nevideli.

Inde do krčmy nechodil. Majstrová sa vracala domov. Zo dvora pani Stránickej vyšiel jej paholok na proti.

„Ste to vy, Kubásková?“

„Som. Nevideli ste Kubáska?“

„Práve som ho videl. Chodí za majerom pri studni. Spýtal som sa ho, čo tam robí, ale čosi mu sedí na nose.“

Kubásková vybehla ako srnka z cesty hore na medzu a pozdĺž humán za majer, kde bola studňa. Studňa stála von z majera a nebolo tam ani vo dne veselo.

Pri studni stál jej muž. Kubásková sbehla k nemu, chytila ho oboma rukami za lakeť a prihovorila sa mu láskavo a mäkko:

„Starinký, poď domov, veď je von zima, ľahko prechladneš. Poď, môj starý, poď; pivo ti všetko vytuchne.“

„Dobre, že si prišla, žena,“ odpovedal majster zachmúrene. „Len štvrť hodina a bol by tu v studni.“

Kubáskovú zmrazilo.

„Choď s takou hriešnou rečou, starinký! Veď si kresťan a toľko sme už spolu uniesli, a zajtra sú Turíce.“

„Práve Turíce! A ja som dnes už nie súci do roboty a Živnových chlapcovi šatočky nedorobím a sľúbil som svate že to bude. Som naničhodný človek, keď slovo nezadržím a ešte k tomu Živnovi, čo mi toľko dobrého urobil, a potom Vašíček sa teší na šatočky ako na smilovanie božie. Ó, to do smrti nezabudnem.“

„Ale, choďže, choď s takými myšlienkami! Nemožnosť je nemožnosť! Ja to u Živnov všetko zariadim. Poď, starý, poď, dnes už pracovať nemôžeš, toľké noci si nespal, oddýchni si. Poď a zajtra budeš ako pstruh. Vašíček môže mať šatočky na druhý sviatok.“

Kubásek sa dal odviesť. Doma vypil pivo a žena mu uvarila lipového kvetu. Dal sa vysvliecť a uložil sa do postele.

Kubásková od neho neodišla, kým nezaspal. Bolo to už dávno po pol noci. Ráno sotva že sa Kubáskovi rozlepily oči, pozrel najprv na stôl pri obloku, kde ležaly nedohotovené Vašíčkove šatočky. Osmutnel a zažialil.

Kubásková mala raňajky už skoro uvarené. Obrátiac sa k nemu, láskave hovorila:

„Spi ešte, otecko, spi, nič nezmeškáš. Keď sa naraňajkujem, zabehnem do Živnov, aby ťa vyhovorila. Nerob si škrupule, všetko bude dobré. Keď prídem, pekne sa naraňajkuješ a oholíš. Máme Turíce, musíš na veľkú omšu a zatrieskaš si na bubon! Na obed ti urobím teľacinu na cibuli a vyšuchám ti niekde ugorku na šalát.“

Majster mlčky pozrel na hodiny pri dverách. Už bolo skoro pol siedmej, najneskoršie o siedmej mal dielo odniesť. Z hlboka si zavzdychol. Kubásková si uviazala najkrajšiu svoju šatku do „baby“ a prehodila si vlniak už hodne ošuchaný a pozrúc na chvíľku do zrkadla na stene, odišla. Majster vstal a šiel hľadať svoju ihlu, div si oči nevyočil. Ihly nikde nebolo.

„To je už nie s dobrým,“ mrmlal sám pre seba, „to je zlý znak. Poručeno Bohu!“ Sadol si, sopial do lona ruky a spustil hlavu. Spomenul si na studňu za majerom Stránických a na všetky tie včerajšie myšlienky, čo ho tak omámily, že málo chybelo, že do studne neskočil. Hanba a lútosť ho skoro o rozum pripravili. Keby to tak v meste o ňom vedeli, čo by si o ňom pomysleli? Vedomie, že on starý, rozšafný muž tak hanebného skutku sa dopustiť chcel, tak ho utrápilo, že bol na seba veľmi nahnevaný.

„Pavle, Pavle,“ káralo ho ztýrané svedomie, „kde sa podela tvoja česť? Akej kaše si si to navaril?“ Vstal a chcel sa umyť; ale spomnel si, že je ešte nie oholený, robil k tomu príprav, postavil si hrnček na stôl a oprel oň zrkadielko. Namydlil si tvár a po remeni si pretiahol britvu. Začal sa holiť, ale ruka sa mu triasla až hrúza! Porezal sa, krv sa mu zjavila, na tvári. No, nebude to tak zlé, pomyslel si a pokračoval. Zrazu ho trhlo a vykríkol. Celá pravá tvár sa mu zakrvavila a krv pomiešaná s mydlinami tiekla mu cícerkom. Vstal. V tom vrátila sa Kubásková.

Vidiac muža zakrvaveného, zbledla ako smrť.

„Pre Krista Pána, otecko!“ vykrikla zdesene: Kubásková ho umyla a oddýchla si. Cez ľavú tvár mal hore menší, ale pod ním dlhý rez. Krv tiekla stále, nechcela sa zastaviť. Majstrova sňala pavučinu a prikladala mu na rezy. Konečne bola s operáciou hotová.

Kubásek pozrel do zrkadielka. „Ach, zle je, zle!“ nariekal žalostne. „Ja dnes nebudem môcť ísť na chór. Kto bude tĺcť buben? O môj chýr! U Živnu som si to pokazil a u Putínku si to tiež pokazím. Všetko sa proti mne spiklo! Mal som radšej do studne skočiť!“

„Veď je ešte nie osem hodin a do jedenástej budeš môcť ísť do mesta i do kostola.“

„To veru neurobím! Aby si ľudia mysleli, že som dákej ochlasta, dáky bitkár z krčmy. Urob mi, žena, po vôli a buď mi ticho. Som človek polutovania hodný. Nechaj ma môjmu osudu!“

„Veď si tvár môžeš ručníkom zakryť.“

Kubásek vrtel hlavou a zmalomyseľnel. Oplakával v duchu svoju ztratenú česť. Celé dopoludnie presedel mlčky, keď bolo jedenásť hodín, vyronil slzu ako hrach. Neraňajkoval a na obed skoro ani nejedol. Jedlo mu rástlo v ústach, že ho nemohol prehltnúť. Po obede prehrabávala sa Kubásková v šatoch na vešiaku, čo zastupoval skriňu, a tak zo zvyku prezerala vrecká robotných šiat mužových. Z razu v radosti vykríkla: „už ju mám!“ Kubásek vyskočil a oči sa mu zaiskrily. Žena niesla mu „jeho“ ihlu; bola vo vrecku pri veste. Milý Pán Boh vie, ako sa ta dostala. Iste ta spadla, keď do nej navliekal tretiu niť.

Kubáskovi ožily muchy. Poslal si pre pohár čerstvého piva, sadol si k stolu a začal šiť Vašíčkove šatočky. Večer boly hotové. Majstrová zanesla ich do Živnov.